32D/3/2025

ROZHODNUTIE

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v disciplinárnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca), sudcov Mgr. Kristíny Babiakovej a Mgr. Petra Macha, PhD., prísediacich sudcov JUDr. Viery Kováčikovej a JUDr. Ivety Zelenayovej, v disciplinárnej veci vedenej proti disciplinárne obvinenému: D.. E. P., narodený XX. C. XXXX, bytom F. XX, J., sudca E. súdu T. O., pre disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. a), b) v spojení s § 116 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v konaní o návrhu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 7. mája 2025, podanému dňa 23. mája 2025, na ústnom pojednávaní dňa 28. novembra 2025, takto

rozhodol:

1. Návrhom zo dňa 7. mája 2025, ktorý bol Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) doručený dňa 23. mája 2025 (ďalej len „disciplinárny návrh“), sa minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „disciplinárny navrhovateľ“ alebo „DN“) domáhal rozhodnutia, ktorým by disciplinárny senát uznal sudcu E. súdu T. O. (ďalej len „E. súd“) D.. E. P. (ďalej len „disciplinárne obvinený“ alebo „DO“) za vinného zo spáchania závažného disciplinárneho previnenia podľa ustanovenia § 116 ods. 1 písm. a), b) v spojení s § 116 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“).

Disciplinárny navrhovateľ navrhol, aby disciplinárny senát uznal disciplinárne obvineného vinným (viď vyššie) a uložil mu disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. ods. 3 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. a to zníženie funkčného platu o 50% na obdobie šiestich mesiacov.

Od tohto dátumu disciplinárny navrhovateľ odvíjal plynutie subjektívnej lehoty zároveň konštatujúc, že bola zachovaná aj trojročná objektívna lehota na podanie disciplinárneho návrhu. K samotnému disciplinárnemu previneniu uviedol, že na mestskom súde bolo vedené súdne konanie pod sp. zn. 16Cpr/2/ 2023, v ktorej veci bol žalobca zastúpený advokátom JUDr. Petrom Kubinom.

JUDr. Peter Kubina a disciplinárne obvinený študovali v jednom ročníku a v jednom študijnom krúžku na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Zdôraznil, že túto skutočnosť nerozporoval ani JUDr. Peter Kubina, ktorý ju potvrdil v komentároch na sociálnej sieti Facebook.

Vzhliadol v tom porušenie povinnosti podľa § 50 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). 6. V ďalšej časti disciplinárneho návrhu disciplinárny navrhovateľ citoval príslušné ustanovenia zákona č. 385/2000 Z. z., zásad sudcovskej etiky, ako aj CSP. Ďalší priestor venoval opisu nestrannosti a nezaujatosti sudcov ako základným princípom, ktoré zabezpečujú spravodlivé a dôveryhodné súdne konanie. Poukázal na rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Osobitne poukázal na výrok „Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť vykonávaná.“. Následne dôvodil, že napriek skutočnosti, že subjektívne hľadisko je dôležitým kritériom pre posúdenie možnej zaujatosti sudcu, pri posudzovaní nestrannosti a nezávislosti sudcu nemožno odhliadnuť ani od javovej stránky, kde je za validné kritérium považované takzvané zdanie nezávislosti a nestrannosti pre tretie

Disciplinárny navrhovateľ akcentoval skutočnosť, že disciplinárne obvinený mal vedomosť o svojom vzťahu s JUDr. Petrom Kubinom, avšak túto skutočnosť neoznámil ani predsedovi mestského súdu ani žalovanému a vo veci konal a rozhodol v prospech žalobcu. Uviedol, že disciplinárne obvinený sa síce mohol cítiť po subjektívnej stránke nezaujatý, avšak dôležitejšia je podľa jeho názoru objektívna stránka, kedy sa sudca musí javiť ako nezaujatý a nestranný aj v očiach verejnosti.

Zdôraznil, že škodlivé následky konania disciplinárne obvineného boli preukázané tým, že už v deň vydania uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia sa verejne, prostredníctvom sociálnych sietí, šírila mienka verejnosti o nedôveryhodnosti disciplinárne obvineného v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou. Zdôraznil, že tolerovanie takéhoto správania by mohlo vytvoriť precedens, ktorý by umožňoval ostatným sudcom podobne konať bez obavy z následkov, čím by mohlo dôjsť k narušeniu integrity súdnictva. Porušenie povinnosti disciplinárne obvineného navrhovateľ považoval za úmyselné.

8. Disciplinárne obvinený sa k disciplinárnemu návrhu vyjadril podaním zo dňa 26. júna 2025, v ktorom v podstatnom uviedol, že: (i) podľa jeho názoru bol disciplinárny návrh podaný oneskorene, po uplynutí subjektívnej jednoročnej lehoty podľa § 14 zákona č. 432/ 2021 Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok) (ďalej aj „DSP“),

sa dozvedel o všetkých skutočnostiach týkajúcich sa danej veci, vrátane toho, čo sa disciplinárne obvinenému kladie za vinu, najneskôr nasledujúci deň po vydaní predmetného neodkladného opatrenia, teda dňa 10. novembra 2023; (ii) z uvedeného vyvodil, že pokiaľ bol disciplinárny návrh doručený najvyššiemu správnemu súdu dňa 23. mája 2025, stalo sa tak evidentne po uplynutí subjektívnej jednoročnej lehoty, a teda oneskorene; (iii) následne sa vyjadril k vecnej stránke podaného disciplinárneho návrhu, pričom sumarizoval, že disciplinárny navrhovateľ mu kladie za vinu, že neoznámil predsedovi súdu (a ani účastníkom konania) tú skutočnosť, že s JUDr.

ním a JUDr. Petrom Kubinom žiaden vzťah a to viac ako 18 rokov, pričom ani v období vysokoškolského štúdia tento vzťah neprekračoval hranice bežného kontaktu dvoch študentov študujúcich na rovnakej vysokej škole z dôvodu zaradenia do rovnakého krúžku; (viii) uviedol, že v jeho prípade neexistovala žiadna okolnosť objektívnej povahy (okrem uvedeného štúdia pred viac ako 18 rokmi), a preto neexistoval žiaden dôvod, aby postupoval podľa § 50 ods. 1 CSP; (ix) uviedol, že disciplinárny návrh považuje za absolútne nedôvodný; (x) poukázal taktiež na skutočnosť, že v predmetnej veci sa jednalo o návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, o ktorom má súd rozhodnúť neodkladne, najneskôr však v lehote 30 dní od podania návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (§ 328 ods. 2 CSP); (xi) vyjadril sa taktiež k tvrdeniam disciplinárneho navrhovateľa, že prejednávaná vec bola „výrazne exponovanou a masívne mediálne pokrytou“ konštatujúc, že pre neho ako sudcu bola daná vec vecou bežnej agendy, pristupoval k nej rovnako ako ku každej inej veci, osoba žalobcu bola pre neho osobou neznámou a daná vec sa pre neho stala „exponovanou“ až po vydaní predmetného

oslobodený.

2025 uznesenie č. 353/2025 (ďalej aj „uznesenie SR“), ktorým schválila „stanovisko, ktoré tvorí prílohu uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky k žiadosti Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky o poskytnutie stanoviska podľa § 25 ods. 2 zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení zákonov vo veci vedenej pod sp. zn. 32D/3/20025.“. V predmetnom stanovisku súdna rada v podstatnom uviedla, že „Z predloženej skutkovej vety nevyplýva žiadne etické previnenie sudcu. Je vecou individuálneho posúdenia sudcu ako vyhodnotí svoju (ne)zaujatosť a následne prípadného námietkového konania, respektíve konania vo veci samej, kde môžu strany konania namietať zaujatosť sudcu alebo to, že rozhodoval (neoznámil svoju zaujatosť), hoci mal byť z konania vylúčený. Súdna rada Slovenskej republiky pripomína, že k vzťahu sudca - advokát bol vykonaný výklad článku III. ods. 1 a 8 Zásad sudcovskej etiky uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky 177/2018 zo dňa 24. septembra 2018.“. Vyššie opísanú skutočnosť oboznámil predseda disciplinárneho senátu účastníkom konania na ústnom pojednávaní konanom dňa 28. novembra 2025. 10. Najvyšší správny súd v prvom rade skúmal, či disciplinárny návrh spĺňa predpoklady pre vecné prejednanie. Dospel k záveru, že disciplinárny návrh bol podaný oprávnenou osobou, obsahuje stanovené náležitosti a vo vzťahu ku skutku vymedzenému v skutkovej vete disciplinárneho návrhu bol podaný v lehote podľa § 14 DSP (viď nižšie).

IV. Ústne pojednávania, dokazovanie a záverečné reči

čo však nemožno stotožňovať s disciplinárnym previnením disciplinárne obvineného, ktoré spočíva v tom, že tento neoznámil skutočnosti, ktoré zakladali jeho zaujatosť; (iii) vychádzajúc z uvedeného konštatoval, že predmetné stanovisko disciplinárneho navrhovateľa nemôže určovať začiatok plynutia subjektívnej lehoty; (iv) následne zdôraznil, že skutok, ktorý sa kladie disciplinárne obvinenému za vinu má povahu trváceho deliktu poukazujúc pritom na rozhodnutie ústavného súdu ako aj odbornú spisbu; (v) ďalej uviedol, že začiatok plynutia subjektívnej lehoty na podanie disciplinárneho návrhu je stanovený subjektívnym okamihom, keď sa oprávnený subjekt dozvedel o konaní, pre ktoré sa rozhodol disciplinárne konanie iniciovať; poukázal na rozhodnutie najvyššieho správneho súdu sp. zn. 33D/23/2021 z 2. júna 2022, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 18. januára 2012; (vi) zdôraznil, že zo strany disciplinárne obvineného nebolo preukázané, že by sa disciplinárny navrhovateľ o skutku dozvedel skôr; (vii) odkazujúc na organizačný poriadok Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky dôvodil, že podnet advokáta Mgr.

Mareka Paru. Podanie DN bolo disciplinárne obvinenému doručené krátkou cestou na ústnom pojednávaní konanom dňa 15. októbra 2025. 12. Na ústnom pojednávaní konanom dňa 15. októbra 2025 sa následne k disciplinárnemu návrhu vyjadril disciplinárne obvinený, ktorý (pridržiavajúc sa svojho vyjadrenia zo dňa 26. júna 2025) v podstatnom ďalej uviedol, že (i) už v čase, keď rozhodol o predmetnom neodkladnom opatrení a celkom nepochybne aj nasledujúci deň musel mať disciplinárny navrhovateľ vedomosť o skutočnostiach, ktoré sa mu kladú za vinu; (ii) uviedol, že v jeho prípade žiadne skutočnosti, ktoré by zakladali dôvody na zaujatosť neexistovali a to nielen zo subjektívnej stránky, ale ani z objektívnej; (iii) ďalej uviedol „K tomu údajnému vzťahu, na ktorý poukazuje navrhovateľ v disciplinárnom návrhu by som teda len v stručnosti uviedol, že v roku 2000 až 2005 som študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V tomto čase študoval v škole aj právny zástupca JUDr. Kubina s tým, že okrem bežného študentského kontaktu dvoch študentov študujúcich na vysokej škole stretávajúcich sa občasne

školy v roku 2005 som s predmetným právnym zástupcom už vôbec neprišiel do žiadneho kontaktu. Myslím, že z uvedeného je celkom nepochybné, že v mojom prípade neexistovali žiadne subjektívne, ale ani objektívne dôvody, ktoré by mohli zakladať akúkoľvek pochybnosť v očiach akéhokoľvek nestranného pozorovateľa o mojej nezaujatosti.

Len ako na ilustráciu by som uviedol, že práve tento rok sme mali stretávku z gymnázia po 25 rokoch a môžem teraz otvorene povedať, že niektorých som nespoznal a to práve z toho dôvodu, že som po ukončení štúdia sa s nimi nestretával a neudržiaval som s nimi žiadny kontakt.“; (v) v súvislosti s disciplinárnym navrhovateľom tvrdenou zaužívanou bežnou praxou, poukázal na rozhodnutie najvyššieho správneho súdu sp. zn. 32Dz/20/2022, ktorým sa tento vyjadril kriticky k vykonávaniu úkonov z opatrnosti „pre istotu“, keď uviedol, že paradoxne práve oznámenie, ktoré v náznaku indikuje možné prípadné pochybnosti prípadných tretích osôb o nezaujatosti sudcu, hoc takéto pochybnosti samo oznámenie jedným dychom vyvracia, môže vyvolať zdanie z pohľadu, ktoré je irelevantné z pohľadu posudzovania objektívneho hľadiska nestrannosti sudcu; (vi) zdôraznil, že disciplinárne konanie má byť ultima ratio, teda krajný prostriedok vyvodzovania zodpovednosti za tie závažné pochybenia súdu, pričom sa zdôrazňuje práve princíp proporcionality a subsidiarity; (vii) uviedol, že za celú jeho prax v justícii sa s ničím podobným nestretol, nikdy nečelil ani len podnetu na disciplinárne stíhanie a

DN. Disciplinárne obvinený vo vyjadrení DO v podstatnom uviedol, že (i) sa nestotožňuje s tvrdeniami disciplinárneho navrhovateľa uvedenými vo vyjadrení DN; a to jednak vo vzťahu k začatiu plynutia subjektívnej lehoty, jednak charakteru disciplinárneho previnenia ako trváceho deliktu; (ii) uviedol, že je nepodstatný postup navrhovateľa potrebný na prešetrenie a zaobstaranie si podkladov na podanie disciplinárneho návrhu, keďže ide o skutočnosti na strane navrhovateľa, ktorý si z nich nemôže vyvodzovať dôsledky priaznivé iba pre neho; (iii) ďalej dôvodil, že: „Ak teda navrhovateľ uvádza, že netvrdí, že by som bol zaujatý, je to v rozpore s celým obsahom disciplinárneho návrhu a jeho skutkovou vetou, keď navrhovateľ uvádza, že som neoznámil skutočnosti, ktoré mohli zakladať dôvody mojej zaujatosti, t. j. inými slovami, že som neoznámil skutočnosti, pre ktoré som bol zaujatý.“; (iv) zdôraznil, že je to v prvom rade sudca prejednávajúci danú vec, ktorý má vyhodnotiť či skutočnosti, ktoré sa ho týkajú, sú takého charakteru, pre ktoré možno mať odôvodnené pochybnosti o jeho nestrannosti;

14. Na ústnom pojednávaní konanom dňa 28. novembra 2025 predseda senátu postupom podľa § 253 ods. 2 Trestného poriadku v spojení s § 269 Trestného poriadku v spojení s § 29 ods. 4 DSP prečítal podstatné obsahy nasledovných predložených listín: (i) odpoveď súdnej rady na výzvu doručenú súdnej rade dňa 13. októbra 2025 ohľadom otázok etiky podľa § 25 ods. 2 DSP; (ii) uznesenie E. súdu č. k. 16Cpr/2/2023-45 z 9. novembra 2023 (č. l. 10); (iii) potvrdenie o prijatí návrhu na začatie konania (sp. zn. 16Cpr/2/2023) z 31. októbra 2023 (č. l. 244); (iv) podnet Mgr. Mareka Paru na podanie návrhu na disciplinárne potrestanie sudcu z 26. júna 2024 (č. l. 246); (v) kópia príspevku s názvom „Sudca E. P. tvrdí, že pri rozhodovaní sa o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia v prípade T. P. sa riadil iba zákonnou úpravou“ uverejneného dňa 10. novembra 2023 (č. l. 262); (vi) podanie DN označené ako „Žiadosť o zapožičanie spisu a zaslanie vyjadrení“ adresované predsedníčke E.

15. Na ústnom pojednávaní konanom dňa 28. novembra 2025 účastníci konania taktiež predniesli svoje záverečné reči. Disciplinárny navrhovateľ vo svojej záverečnej reči v podstatnom uviedol, že: (i) sa v plnom rozsahu pridržiava disciplinárneho návrhu a svojich následných podaní a prednesov; (ii) má za to, že disciplinárne obvinený závažným spôsobom porušil svoju povinnosť tým, že napriek legitímnym a objektívnym pochybnostiam o jeho nezaujatosti k právnemu zástupcovi žalobcu neoznámil skutočnosti, ktoré by mohli zakladať pochybnosti o jeho nezaujatosti; (iii) zdôraznil, že vzťah disciplinárne obvineného s právnym zástupcom žalobcu sa mohol v objektívnej rovine javiť ako natoľko blízky, že mohol navonok vyvolať pochybnosti o nezaujatosti disciplinárne obvineného a tieto pochybnosti aj vyvolal; (iv) poukázal na listinný dôkaz, ktorý predložil najvyššiemu správnemu súdu dňa 27. novembra 2025; (v) uviedol, že v súvislosti s teóriou zdania považuje za preukázané, že pochybnosti o nezaujatosti disciplinárne obvineného boli zrejmé aj navonok; (vi) v závere navrhol, aby najvyšší správny súd uznal disciplinárne obvineného vinným a uložil mu disciplinárne

(v) ďalej uviedol, že „ . . . disciplinárny návrh v tejto veci podal minister spravodlivosti ako predstaviteľ inej zložky štátnej moci, mimochodom rovnakej ako bol žalovaný v konaní o neodkladnom opatrení, ktorý v prípade, že chce využiť tento prostriedok voči sudcovi ako predstaviteľovi súdnej moci by mal postupovať osobitne starostlivo a uvážlivo a mal byť garantom, že tento prostriedok nebude zneužívaný a uplatňovaný celkom bezdôvodne.

disciplinárnym konaním. V rámci svojho posledného slova disciplinárne obvinený na ústnom pojednávaní konanom dňa 28. novembra 2025 uviedol, že verí v spravodlivé rozhodnutie.

18. Disciplinárny návrh (datovaný dňom 7. mája 2025) bol najvyššiemu správnemu súdu doručený dňa 23. mája 2025. Disciplinárne obvinený vo svojom podaní (vyjadrení k disciplinárnemu návrhu) zo dňa 26. júna 2025 namietal, že disciplinárny návrh bol podaný oneskorene, po uplynutí subjektívnej jednoročnej lehoty podľa § 14 DSP. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že (i) vo veci vedenej na E. súde pod sp. zn. 16Cpr/2/2023 vydal dňa 9. novembra 2023 uznesenie č. k. 16Cpr/2/2023-45, ktorým vyhovel návrhu a nariadil neodkladné opatrenie, pričom (ii) minister vnútra Slovenskej republiky už dňa 10. novembra 2023 verejne vyzval disciplinárneho navrhovateľa na podanie disciplinárneho návrhu voči disciplinárne obvinenému. Zároveň disciplinárne obvinený vo svojich podaniach poukazoval na príspevok disciplinárneho navrhovateľa na sociálnej sieti Facebook zo dňa 10. novembra 2023 označený ako „Stanovisko MS SR k neodkladnému opatreniu E. súdu T. O.“ (ďalej taktiež „príspevok“), v ktorom tento (okrem iného) uviedol, že „Ministerstvo spravodlivosti SR bude preto veľmi pozorne sledovať vývoj tohto prípadu“. 19. Disciplinárny navrhovateľ vo svojich podaniach dôvodil, že relevantné informácie týkajúce sa skutku, na ktorý sa disciplinárny návrh vzťahuje, získal až z podnetu advokáta Mgr. Mareka Paru na podanie návrhu na disciplinárne potrestanie sudcu zo dňa 26. júna 2024 (ďalej taktiež „podnet“). Dôvodil, že predmetom príspevku neboli skutočnosti týkajúce sa vzťahu disciplinárne obvineného k právnemu zástupcovi žalobcu, ale pochybnosti disciplinárneho navrhovateľa o tom, či bol mestský súd príslušný na rozhodnutie o vydaní predmetného neodkladného opatrenia. 20. Z príloh disciplinárneho návrhu [napr. kópia príspevku s názvom „Sudca E. P. tvrdí, že pri rozhodovaní o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia v prípade T. P. sa riadil iba zákonnou úpravou“ uverejneného dňa 10. novembra 2023 na webovej stránke denníka N (č. l. 262)] vyplýva, že skutočnosť, že disciplinárne obvinený bol spolužiakom právneho zástupcu žalobcu vo veci vedenej na E. súde pod sp. zn. 16Cpr/2/2023 (JUDr. Peter Kubina) bola medializovaná bezprostredne po vydaní uznesenia č. k. 16Cpr/2/2023-45 zo dňa 9. novembra 2023.

21. Čo sa týka posúdenia momentu začatia plynutia subjektívnej lehoty vychádzal najvyšší správny súd z judikatúry ústavného súdu zohľadniac pritom skoršiu judikatúru disciplinárnych senátov. Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 140/2011 zo 16. júna 2011 (odvolávajúc sa na zdroj Machajová, J. a kol.: Všeobecné správne právo. 1. vyd. Žilina: Poradca podnikateľa, s. 233) uviedol, že „Začatie plynutia subjektívnych aj objektívnych lehôt nemôže závisieť od rozhodnutia oprávneného orgánu, ktorý môže navrhnúť disciplinárne konanie [§ 120 ods. 2 písm. a) a d) zákona o sudcoch], pretože prípadná ľubovôľa oprávneného orgánu pri nakladaní so začiatkom subjektívnej lehoty ľubovoľne by mohla narušiť právnu istotu sudcov.

V ďalšom potom ústavný súd (tamtiež) uzavrel, že „Ústavný súd konštatuje, že ak oprávnený orgán podľa § 120 ods. 2 písm. a) a d) zákona o sudcoch koná na základe podnetu, sťažnosti alebo akéhokoľvek podania adresovaného ministrovi spravodlivosti alebo predsedovi krajského súdu inou osobou, za deň rozhodujúci pre začatie plynutia subjektívnej lehoty nemožno považovať iný deň, ako ten, v ktorom je ministrovi spravodlivosti alebo predsedovi krajského súdu takéto podanie doručené, t. j. deň, keď sa ako príslušný orgán „dozvie“ o tom, že malo dôjsť k disciplinárnemu previneniu.“. 22.

23. Vychádzajúc z uvedeného najvyšší správny súd konštatuje, že pre začatie plynutia subjektívnej lehoty je rozhodný moment, kedy subjekt s návrhovou legitimáciou disponoval takou masou poznatkov o disciplinárnom previnení sudcu, na základe ktorých „boli splnené zákonom predpísané podmienky návrhu na disciplinárne konanie“.

Hoci časť týchto informácií (hoc aj podstatná) mohla byť medializovaná (napr. skutočnosť, že disciplinárne obvinený bol spolužiakom JUDr. Kubinu - viď bod 20 vyššie) a časť mohla vyplývať z iných verejne dostupných zdrojov (viď konštatovanie „Z verejne dostupného zoznamu absolventov Univerzity Komenského je známa informácia o tom, že právny zástupca žalobcu JUDr. Peter Kubina a sudca D.. E. P. študovali v jednom ročníku a v jednom študijnom krúžku .

Takáto interpretácia ustanovenia § 14 DSP sa však prieči ako vyššie citovanej prejudikatúre, tak ostatne aj jeho samotnému zneniu (zákonodarcom použitý pojem „dozvedel“). V konaní tak nemal disciplinárny senát za preukázaný iný okamih, kedy sa disciplinárny navrhovateľ dozvedel o disciplinárnom previnení ako ten, z ktorého vychádzal disciplinárny navrhovateľ.

28. Podľa disciplinárneho navrhovateľa sa mal disciplinárne obvinený dopustiť závažného disciplinárneho previnenia tým, že „ ... neoznámil predsedovi E.É. súdu T. O. a ani účastníkom konania skutočnosti, ktoré mohli zakladať dôvody jeho zaujatosti k právnemu zástupcovi žalobcu ... .“. Uvedenými skutočnosťami malo byť, že disciplinárne obvinený študoval spolu s advokátom žalobcu - JUDr. Petrom Kubinom v rokoch 2000 až 2005 v jednom študijnom krúžku na právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. 29. Vyššie uvedená skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania spornou. Disciplinárne obvinený ju potvrdil jednak v priebehu konania (vo svojich podaniach resp. prednesoch na najvyššom správnom súde), jednak počas skoršej medializácie veci (viď vyššie). Zároveň túto skutočnosť konštatoval aj JUDr. Peter Kubina vo svojich príspevkoch na sociálnej sieti Facebook. 30. Medzi účastníkmi konania je však spornou kvalifikácia postupu (konania resp. nekonania) disciplinárne obvineného, ktorý, súc si vedomý svojho „pomeru k právnemu zástupcovi žalobcu“, túto skutočnosť neoznámil predsedovi E. súdu. Disciplinárny navrhovateľ v uvedenom vzhliadol porušenie povinnosti sudcu podľa § 50 ods. 1 CSP („doplnenú“ o porušenie povinnosti oznámiť uvedené skutočnosti aj účastníkom konania; ktorá povinnosť z § 50 ods. 1 CSP nerezultuje), naopak disciplinárne obvinený dôvodil, že takúto povinnosť vôbec nemal.

V. B.3 Právne posúdenie

. .“. (viď bod 12 vyššie). Uvedený opis vzťahu medzi disciplinárne obvineným a JUDr. Petrom Kubinom disciplinárny navrhovateľ nerozporoval, nad jeho rámec netvrdil žiadne ďalšie skutočnosti ani nepredkladal žiadne dôkazy. Disciplinárny senát preto uzavrel, že „pomer disciplinárne obvineného k zástupcovi žalobcu“ (použijúc dikciu ustanovenia § 49 ods. 1 CSP) má spočívať výlučne v tom, že približne 18 rokov pred tým, ako bola disciplinárne obvinenému pridelená vec na E. súde vedená pod sp. zn. 16Cpr/2/2023, bol tento jedným z jeho spolužiakov na vysokej škole.

Na vylúčenie sudcu postačuje, ak možno mať so zreteľom na jeho pomer k veci/účastníkom/ich zástupcom, pochybnosti o jeho nezaujatosti, dôvodnosť ktorých musí však vyplývať z objektívne preukázateľných skutočností. Za objektívne pritom nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci pristupuje alebo by pristupovať mohol. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je zjavné, že jeho vzťah (pomer) dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti, nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.

dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom objektívne, nezaujato a spravodlivo. K vylúčeniu sudcov z prejednania a rozhodovania veci môže dôjsť len vtedy, keď ich vzťah k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom dosiahne takú intenzitu, že nebudú schopní nezávisle a nestranne rozhodovať.

ich zástupcom. V opačnom prípade by už samotná artikulácia zdania (zaujatosti) vyvolávala pochybnosť o nezávislosti sudcu. 35. Vyššie uvedené úvahy majú svoju oporu (i) taktiež v odbornej spisbe, ktorá napríklad za „diskvalifikačnú“ okolnosť nepovažuje samu osebe (bez ďalšieho) skutočnosť, že sudca a advokát (zástupca) sa osobne poznajú (pozri napr. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S, Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár.

Nestrannosť treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade treba zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu o opaku. Nestrannosť

37. Najvyšší správny súd teoretické a judikatórne východiská bližšie opísané v bodoch 32 až 36 následne aplikoval na „situáciu“ disciplinárne obvineného v prejednávanej veci (viď bod 31 vyššie). Disciplinárny senát konštatuje, že vzťah disciplinárne obvineného k zástupcovi žalobcu za okolností, keď títo neprišli do akéhokoľvek styku 18 rokov a predtým kvalita ich vzťahu spočívala v systémovom zaradení do jedného študijného krúžku na vysokej škole, v rámci pôsobenia na ktorej však nedochádzali do osobného kontaktu presahujúceho rámec náhodných stretnutí dvoch študentov, nie je zo žiadneho racionálneho uhla pohľadu vzťahom, ktorý by bolo možné označiť za „pomer sudcu k zástupcovi“ v zmysle § 49 ods. 1 CSP.

stopu. Tak zjavne rigidný až absurdný prístup k interpretácii ustanovenia § 49 ods. 1 CSP má zároveň potenciál paralyzovať rozhodovaciu činnosť sudcov, ktorí by relevantný čas museli tráviť dohľadávaním informácií o účastníkoch konania a ich zástupcoch.

39. Pokiaľ disciplinárny navrhovateľ v disciplinárnom návrhu (resp. jeho prílohách - viď č. l. 264), ako aj podávateľ podnetu poukazovali na podobnosť prejednávanej veci (skutku) s vecou vedenou na najvyššom správnom súde pod sp. zn. 32D/15/2021, disciplinárny senát poukazuje na to, že rozhodnutím sp. zn. 32D/15/2021 z 8. marca 2023 disciplinárny senát najvyššieho správneho súdu uznal sudcu Špecializovaného trestného súdu vinného, pretože porušil povinnosť oznámiť svoju zaujatosť podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku v spojení s § 31 ods. 1 Trestného poriadku.

. . .dospel disciplinárny senát k záveru o opodstatnenosti pochybností nestranného pozorovateľa o tom, že sudca posudzujúci časť výpovede obvineného ju bude posudzovať súc ovplyvnený jej inou časťou týkajúcou sa jeho osoby. Inými slovami, disciplinárny senát indikoval potenciál pochybnosti o tom, že prisúdenie hodnoty jednej časti výpovede bude zvádzať k prisúdeniu rovnakej hodnoty inej časti tej istej výpovede, ktorá by mohla mať dosah na osobný stav konajúceho sudcu. Alebo ešte explicitnejšie povedané, disciplinárny senát vzhliadol značnú dávku racionality v tom, že by si nestranný pozorovateľ mohol klásť otázku, či konajúci sudca nevyhodnotil jednu časť výpovede takým spôsobom, aby mu rovnaké vyhodnotenie jej inej časti nemohlo „ublížiť“.“ (viď bod 47 rozhodnutia sp. zn. 32D/15/2021 z 8. marca 2023). Citované rozhodnutie bolo predmetom ústavného prieskumu, v rámci ktorého ústavný súd, okrem iného, judikoval: „Aj keď ústavný súd súhlasí s tým, že sudca sa má na svoju potencionálnu zaujatosť pozerať aj cez objektívny test nestrannosti, má k nemu výhradu. Po prvé, nie je celkom možné, aby sudca vnímal svoju zaujatosť z pozície nestranného

rozhodol. Podstatou objektívneho testu je práve pohľad nezainteresovaného subjektu. A práve inštančný postup primárne na základe návrhu procesnej strany či jej právneho zástupcu je na to ideálne miesto.“ (pozri bod 110 nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 160/2024-81 z 11. júna 2025). Rovnako tak ústavný súd konštatoval, že (i) „Na základe uvedeného je ústavný súd toho názoru, že disciplinárne stíhanie sudcov je prostriedkom ultima ratio.

. .], pričom si disciplinárny súd sám [. . .] urobil názor o povinnosti podať námietku zaujatosti, keď tá bola úzko prepojená s voľným hodnotením dôkazov, považuje ústavný súd za exces a na základe neho uložený disciplinárny trest pre sťažovateľa za porušenie čl. 46 ods. 1 [.

V. B.4 Záver

40. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel disciplinárny senát k záveru, že disciplinárne obvinený nemal za okolností opísaných v bode 31 vyššie, povinnosť oznamovať predsedovi súdu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený, keďže uvedené skutočnosti sú z pohľadu aplikácie ustanovenia § 49 ods. 1 CSP samy osebe nepodstatné. Vychádzajúc z tejto premisy (neexistencia oznamovacej povinnosti) potom disciplinárny senát upravil vo výroku tohto rozhodnutia skutok (v porovnaní s disciplinárnym návrhom) tak, že vypustil posledné slová v znení „čím ohrozil dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov“. Citované slová totiž len opisovali následok tvrdeného porušenia povinnosti, v súvislosti s ktorou však disciplinárny senát ustálil, že ju disciplinárne obvinený nemal.

V. C Porušenie povinnosti oznámiť skutočnosti, pre ktoré je sudca vylúčený a disciplinárna zodpovednosť sudcu

V. C.1 Aplikované normy

47. Podľa § 19 ods. 2 DSP, opis skutku, pre ktorý sa navrhuje začatie disciplinárneho konania, musí s ohľadom na konkrétne okolnosti obsahovať uvedenie miesta, času, spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedenie iných skutočností, a to tak, aby skutok bol dostatočne konkretizovaný a nemohol byť zamenený s iným skutkom a aby bolo odôvodnené použitie navrhovaného disciplinárneho opatrenia. Disciplinárny návrh tiež obsahuje právnu kvalifikáciu skutku s uvedením príslušného zákonného ustanovenia alebo ustanovenia interného predpisu príslušnej komory. 48. Podľa čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 49. Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy, v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy. 50. Podľa čl. 141 ods. 2 ústavy, súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov.

V. C.2 Tvrdenia účastníkov konania a skutkové zistenia

51. Disciplinárny navrhovateľ, vychádzajúc zo skutkového opisu uvedeného vyššie, vzhliadol v tom, že disciplinárne obvinený (za okolností uvedených v bode 31 vyššie) neoznámil predmetné skutočnosti závažné porušenie ustanovení § 30 ods. 1, § 30 ods. 2 písm. e) zákona č. 385/2000 Z. z. a článku III. ods. 1, 3 a 4 zásad sudcovskej etiky. Uvedené disciplinárny navrhovateľ kvalifikoval ako závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. b) v spojení s ustanovením § 116 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 385/2000 Z. z.

V. C.3 Právne posúdenie

k záveru (viď bod 40 vyššie), že disciplinárne obvinený nemal (za okolností prejednávanej veci) povinnosť oznamovať predsedovi súdu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený; rovnako tak musí disciplinárny senát konštatovať, že disciplinárne obvinený neporušil svoju povinnosť podľa § 50 ods. 1 CSP a teda, že skutok (neoznámenie), ktorého sa disciplinárne obvinený dopustil, nie je disciplinárnym previnením.

54. Disciplinárny navrhovateľ podaním disciplinárneho návrhu realizoval svoju návrhovú legitimáciu podľa § 15 písm. a) DSP. Zo subjektov majúcich toto oprávnenie je disciplinárny navrhovateľ jediným, ktorý je zložkou výkonnej moci. Za osobitnú zmienku pritom stojí fakt, že účastníkom súdneho konania (v rámci ktorého sa mal podľa disciplinárneho navrhovateľa disciplinárne obvinený dopustiť tvrdeného závažného disciplinárneho previnenia), naviac takým účastníkom, v neprospech ktorého disciplinárne obvinený rozhodol, bolo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Ide teda opäť o subjekt, ktorý je zložkou výkonnej moci.

Vôli predstaviteľa výkonnej moci sa síce sudca bezprostredne podriadiť nemusí (s konečnou platnosťou o jeho vine a disciplinárnom opatrení rozhoduje iná zložka súdnej moci), avšak samotné vedenie disciplinárneho konania môže mať a častokrát má značný difamujúci efekt. V disciplinárnom konaní (vo všeobecnosti) navrhovateľ obviňuje disciplinárne obvineného z tvrdených „pokleskov“ a porušení jeho povinností (ergo zákona). Práve sudca je však osobou, u ktorej sa dôsledná znalosť a dodržiavanie ústavy a zákonov predpokladá, keďže je predstaviteľom súdnej moci, ktorá jediná v Slovenskej republike vykonáva súdnictvo (viď čl. 141 ods. 1 ústavy). Súdy majú pritom ústavou deklarovaný (a požadovaný) normatív - kvalitu nezávislosti a nestrannosti (tamtiež). Aplikujúc túto optiku možno potom spochybňovanie nezávislosti a nestrannosti sudcu hodnotiť ako najväčšie reputačné riziko, keďže sa prirodzene asociuje s predpokladom spreneverenia sa sudcu svojmu „najsvätejšiemu“ poslaniu, rozhodovať veci nestranne. Reputácia (alebo povesť v zmysle súhrnu presvedčení o charaktere, kvalite a spoľahlivosti sudcu) je pritom jednou z najväčších hodnôt, ktorou sudca disponuje a

Dobrá povesť justičného systému je predpokladom jeho dôveryhodnosti, čo je stavom celospoločensky želaným. Uvedomenie si týchto (v podstate banálnych) úvah potom prirodzene musí viesť k ich zohľadneniu a teda aj istej zdržanlivosti. Prirodzene, vyššie

55. V súvislosti s vyššie uvedeným poukazuje disciplinárny senát na uznesenie pléna ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 52/1999 zo dňa 4. júla 2000 (referencia na ktoré je o. i. aj súčasťou odbornej spisby; pozri napr. Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky.

štátu (v horizontálnej úrovni vzťahov), tak aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne možno pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, že zahŕňa ich rozhodovanie bez akýchkoľvek právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomocí, ako aj na proces ich rozhodovania a nezávislosť sudcov ako ich nepodriadenosť pri výkone svojich funkcií komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť sudcov sú preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava.“.