32D/7/2021

Podľa § 46 ods. 5 zákona č. 432/2021 Z. z. o disciplinárnom poriadku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (disciplinárny súdny poriadok), rozhodnutie Disciplinárneho senátu sp. zn. 2Ds/2/2019 zo 14. júna 2021 mení, tak, že v bode 1. Mgr.

2013, teda zavinene nesplnil a porušil povinnosti sudcu vykonávať svoje povinnosti svedomito, v pridelených veciach konať plynulo, bez zbytočných prieťahov, ktoré povinnosti mu vyplývajú z ustanovenia § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase, čím spáchal závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v

J. U., narodený X. Q. XXXX, bytom P. XXXX/X, Ž., sudca Okresného súdu Ž. sa podľa § 34 ods. 2 písm. d) disciplinárneho súdneho poriadku oslobodzuje spod návrhu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky podaného dňa 11. februára 2015 pre závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v

J. U., narodený X. Q. XXXX, bytom P. XXXX/X, Ž., sudca Okresného súdu Ž. sa podľa § 34 ods. 2 písm. d) disciplinárneho súdneho poriadku oslobodzuje spod návrhu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky podaného dňa 20. augusta 2015 pre závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v

lebo zanikla zodpovednosť disciplinárne obvineného sudcu za disciplinárne previnenie uplynutím premlčacej lehoty. Podľa § 38 ods. 2 disciplinárneho súdneho poriadku je Mgr. J. U. povinný nahradiť štátu trovy disciplinárneho konania vo výške 120,- Eur.

1. V disciplinárnej veci vedenej proti Mgr. J. U., narodenému X. Q. XXXX, bytom P. XXXX/X, Ž., sudcovi Okresného súdu Ž. (predtým sudcovi Okresného súdu Č.) (ďalej len „disciplinárne obvinený sudca“), disciplinárny senát rozhodnutím zo dňa 14. júna 2021, sp. zn. 2Ds/2/2019 (ďalej len „rozhodnutie zo 14. júna 2021“) s odkazom na ustanovenie § 116 ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“) uznal disciplinárne obvineného sudcu vinným: (i) v bode 1., že v konaní vedenom na Okresnom súde Č. pod sp. zn. 6C/1645/1999 ešte ako sudca vykonávajúci funkciu na Okresnom súde Č. vo veci nekonal, hoci bol povinný konať, a to v období od 7. apríla 2011 do 17. februára 2012 a v období od 6. novembra 2012 do 23. decembra 2013; (ii) v bode 2., že v pridelenej veci navrhovateľa: P. Ž., proti odporcom: F. P.Q_ a spol., vedenej na Okresnom súde Č. pod sp. zn. 10C/21/2008, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov a vydanie

v pridelených veciach konať plynulo bez zbytočných prieťahov, čím v označených veciach spáchal závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z.. Disciplinárny senát rozhodnutím zo 14. júna 2021 uložil disciplinárne obvinenému sudcovi disciplinárne opatrenie, a to zníženie funkčného platu o 20% na obdobie troch mesiacov.

disciplinárne konanie vedené proti disciplinárne obvinenému sudcovi pod sp. zn. 1Ds/4/2015 (ďalej len „konanie 1Ds/4/2015“). Rozhodnutím zo dňa 1. decembra 2015, sp. zn. 2Ds/1/2014 disciplinárny senát rozhodol o spojení návrhov na začatie disciplinárneho konania v konaniach 2Ds/1/2014, 3Ds/2/2015 a 1Ds/4/2015 na spoločné konanie s tým, že veci budú ďalej vedené pod sp. zn. 2Ds/1/2014. Disciplinárny senát rozhodnutím zo dňa 18. októbra 2016, sp. zn. 2Ds/ 1/2014 (ďalej len „rozhodnutie z 18. októbra 2016“) uznal disciplinárne obvineného sudcu vinným na skutkovom základe opísanom v časti (i) až (iii) predchádzajúceho bodu, že svojim konaním porušil ustanovenie § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z., čím v označených veciach spáchal závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z., za čo mu uložil disciplinárne opatrenie, a to zníženie funkčného platu o 50% na obdobie sedem

a rozhodnutie. Správou zo dňa 23. júna 2017 (číslo listu 139) zaslala vedúca Kancelárie disciplinárnych senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodnutie z 8. júna 2017 JUDr. Jurajovi Florovičovi, predsedovi disciplinárneho senátu, ktorý vydal rozhodnutie z 18.

4. Následne disciplinárny senát na ústnych pojednávaniach konaných dňa 12. októbra 2020, 8. júna 2021 a 14. júna 2021 znova prejednal vrátenú vec a rozhodol rozhodnutím zo 14. júna 2021 tak, ako je uvedené v bode 1 tohto rozhodnutia.

zákona. Disciplinárny senát sa venoval aj otázke premlčania disciplinárneho stíhania pričom ako jednoznačné úkony disciplinárneho súdu smerujúce k záverečnému rozhodnutiu a ukončeniu konania možno považovať nepochybne aj pojednávanie a rozhodnutie 18.10.2016 ako aj rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho senátu zo dňa 08.06.2017.

U. svojim konaním, ktoré je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, porušil základné povinnosti sudcu, ktoré sú uvedené v § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, keď pri výkone funkcie sudcu zavinene spôsobil prieťahy v konaní. Za prieťahy v konaní pritom súd nepovažoval len nečinnosť zo strany sudcu, ale aj jeho neefektívne a nesústredené konanie, ktoré nevedie k meritórnemu rozhodnutiu vo veci. Za neefektívne konanie sa považuje napr. zisťovanie skutočností a zabezpečovanie dôkazov, ktoré nie sú podkladom pre rozhodnutie vo veci, zdĺhavý postup pri zabezpečení dôkazov, nariadenie termínov pojednávaní s veľkým časovým odstupom (bez zjavného dôvodu), odročenie pojednávania za účelom dopočutia účastníkov k totožným otázkam ako v predchádzajúcom štádiu, odročenie pojednávania na neurčito (keď je možné určiť konkrétny termín budúceho pojednávania), vyhovenie žiadostiam o odročenie pojednávania bez skúmania existencie dôvodov, akceptovanie všeobecne formulovaných dôvodov na odročenie pojednávania. Senát po preštudovaní predmetných spisu

5. Proti rozhodnutiu zo 14. júna 2021 (doručenému disciplinárne obvinenému sudcovi dňa 3. augusta 2021) podal dňa 17. augusta 2021 disciplinárne obvinený sudca odvolanie (ďalej len „odvolanie“). Navrhol, aby odvolací disciplinárny senát rozhodnutie zo 14. júna 2021 zrušil a disciplinárne konanie zastavil, pretože zanikla zodpovednosť disciplinárne obvineného sudcu za disciplinárne previnenia, ktoré sú predmetom prejednávanej veci.

V ďalšom disciplinárne obvinený sudca konkretizoval ním namietanú arbitrárnosť a neodôvodnenosť rozhodnutia zo 14. júna 2021 poukazovaním a citáciou častí odôvodnenia tohto rozhodnutia konštatujúc, že „ . . . dovŕšením takéhoto očividného až „trápenia“ sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia je jeho posledná časť, v ktorej disciplinárny senát k všeobecnému formálnemu konštatovaniu o „zohľadnení aj predchádzajúcej rozhodovacej činnosti sudcu, zložitosti prejednávaných vecí, ako aj skutočnosti dĺžky disciplinárneho konania“, opäť namiesto ďalšieho konkretizovania takýchto záverov odkazom na konkrétne zistenia, pripája zvláštne konštrukcie, majúce pri ukladaní trestu odôvodniť použitie „zmierňovacieho ustanovenia“ zákona, paradoxne spočívajúce na konštatovaní existencie prieťahov v konaní disciplinárneho senátu vo veci disciplinárneho stíhania sudcu za prieťahy v konaní .

. . .“.

6. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Dňa 1. decembra 2021 nadobudol účinnosť disciplinárny súdny poriadok, na základe ktorého (§ 3 disciplinárneho súdneho poriadku), o disciplinárnej zodpovednosti sudcov, prokurátorov, súdnych exekútorov a notárov rozhoduje a disciplinárne opatrenia ukladá Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v disciplinárnych senátoch. Disciplinárna vec disciplinárne obvineného sudcu bola na prvom stupni rozhodnutá disciplinárnym senátom a bola vedená sp. zn. 2Ds/2/2019. Odvolanie proti rozhodnutiu zo 14. júna 2021 bolo podané dňa 17. augusta 2021 (teda, pre potreby ustanovenia § 46 ods. 5 disciplinárneho súdneho poriadku, do 30. novembra 2021). Po nadobudnutí účinnosti disciplinárneho súdneho poriadku bola disciplinárna vec náhodným výberom pridelená disciplinárnemu senátu 32 D najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej koná pod spisovou značkou 32D/7/2021. 7. Najvyšší správny súd v disciplinárnej veci nariadil verejné zasadnutie, ktoré sa konalo dňa 26. mája 2022, na ktorom preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého prvostupňového rozhodnutia, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. V úvode verejného zasadnutia boli oboznámené nasledovné listiny: disciplinárne návrhy, rozhodnutie o spojení veci, rozhodnutie z 18. októbra 2016, rozhodnutie z 8. júna 2017, správa vedúcej Kancelárie disciplinárnych senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. júna 2017, prípis JUDr. Bc. Milana Husťáka adresovaný kancelárii zo dňa 8. júla 2019, podanie disciplinárne obvineného sudcu z 8. októbra 2020, rozhodnutie zo 14. júna 2021, odvolanie disciplinárne obvineného sudcu proti rozhodnutiu zo 14. júna 2021, podanie predsedu Okresného súdu Ž. označené ako „V disciplinárnej veci 32/7/2021 proti obvinenému Mgr. J. U.“ zo dňa 26. mája 2022. 8. Disciplinárne obvinený sudca na verejnom zasadnutí uviedol, že informácie, z ktorých predseda Okresného súdu Ž. vychádzal pri koncipovaní svojho podania z 26. mája 2022 (viď predchádzajúci bod) vychádzali z ich vzájomnej komunikácie. Ďalšie listinné dôkazy nenavrhol. V záverečnom prednese opätovne (aj odkazom na svoje skoršie podania) poukázal na situáciu na Okresnom súde Č. v čase rozhodnom pre posudzovanie jeho disciplinárnych previnení. 9. Zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí uviedol, že zotrváva na „právnej kvalifikácii všetkých skutkov ako závažné disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z., nakoľko má za to, že v jednotlivých veciach došlo k prieťahom značnej intenzity v dĺžke 37 mesiacov, 47 mesiacov a 37 mesiacov“. V záverečnom prednese uviedol, že zotrváva na pôvodných návrhoch a navrhol, aby disciplinárny senát potvrdil rozhodnutie zo 14. júna 2021. 10. Na verejnom zasadnutí konanom dňa 26. mája 2022 najvyšší správny súd, po tom ako preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého prvostupňového rozhodnutia, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

11. Najvyšší správny súd v prejednávanej veci rozhoduje o odvolaní disciplinárne obvineného sudcu proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu (rozhodnutie zo 14. júna 2021). Základný normatívny rámec postupu najvyššieho správneho súdu v tomto druhu konania upravuje ustanovenie § 46 ods. 5 disciplinárneho súdneho poriadku, podľa ktorého, ak bolo vo veci podľa odseku 3 do 30. novembra 2021 proti disciplinárnemu rozhodnutiu doterajšieho disciplinárneho orgánu podané odvolanie, o odvolaní rozhodne disciplinárny senát podľa tohto zákona; napadnuté disciplinárne rozhodnutie môže len zmeniť alebo potvrdiť. Najvyšší správny súd, v intenciách zverenej kompetencie, rozhodnutie zo 14. júna 2021 preskúmal a dospel k záveru, že toto je potrebné zmeniť a to vo všetkých bodoch jeho výrokovej časti.

sudca, v tejto súvislosti, v odvolaní odkazoval na svoje skoršie podania zo dňa 8. októbra 2020, 10. mája 2021 a 1. júna 2021, ktorých podstatu možno zhrnúť nasledovne. Disciplinárne obvinený sudca nespochybnil, že minister spravodlivosti podal všetky tri návrhy na začatie disciplinárneho konania (v konaniach 2Ds/1/2014, 3Ds/2/2015 a 1Ds/4/2015) včas, teda pred uplynutím subjektívnej i objektívnej premlčacej lehoty podľa § 120 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase. Tvrdil však, že „ .

. .“. Následne disciplinárne obvinený sudca opísal jednotlivé úkony disciplinárneho senátu dospejúc k záveru, že ide o formálne procesné úkony, ktoré „ . . . nie sú ani spôsobilými privodiť právne dôsledky prerušenia premlčania vo vzťahu k jednotlivým disciplinárnym previneniam .

. . uplynula najneskôr dňom 01.12.2019.“. 13. Podľa § 118 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. júna 2017, zodpovednosť sudcu za disciplinárne previnenie zaniká uplynutím premlčacej lehoty uvedenej v § 120 ods. 7. Podľa § 118 ods. 2 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. júna 2017, premlčanie disciplinárneho previnenia sa prerušuje podaním návrhu na začatie disciplinárneho konania za disciplinárne previnenie, o ktorého premlčanie ide, a po ňom nasledujúcimi úkonmi disciplinárneho súdu smerujúcimi k ukončeniu disciplinárneho

14. Podľa § 118 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom po prijatí zákona č. 152/ 2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 152/2017 Z. z.“), zodpovednosť sudcu za disciplinárne previnenie zaniká uplynutím premlčacej lehoty uvedenej v § 120 ods. 4.

15. Zo skutočností uvedených v bodoch 13 a 14 tohto rozhodnutia vyplýva, že zákonom č. 152/2017 Z. z. došlo k predĺženiu premlčacích lehôt (relevantných pre zánik zodpovednosti sudcu za disciplinárne previnenie), konkrétne k predĺženiu subjektívnej premlčacej lehoty zo šiestich mesiacov na jeden rok, k predĺženiu všeobecnej objektívnej premlčacej lehoty z dvoch rokov na tri roky a k predĺženiu objektívnej premlčacej lehoty vzťahujúcej sa na disciplinárne previnenie, ktorého sa sudca dopustil zavineným konaním, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, zo štyroch rokov na päť rokov. Zákon č. 152/2017 Z. z. nadobudol (v relevantnej časti) účinnosť 1. júla 2017. Z vyššie citovaných ustanovení zákona č. 385/2000 Z. z. taktiež vyplýva význam kvalifikácie disciplinárneho previnenia, ako zavineného konania, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, na ktoré disciplinárne previnenie sa vzťahuje dlhšia objektívna premlčacia lehota.

správneho súdu, disciplinárne obvinený sudca dopustil porušenia povinnosti podľa § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. pričom išlo na jeho strane o subjektívne zavinenie na nedbanlivostnej úrovni. Z hľadiska posudzovania zavinenia (subjektívnej stránky) je potrebné uviesť, že konania (resp. nečinnosť) disciplinárne obvineného sudcu je nutné vyhodnotiť ako zavinené, nakoľko ide o dlhoročného sudcu, ktorý vedel, že nekonaním vo veciach plynulo porušuje právo účastníkov konania na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Svoj záver vo vzťahu ku konaniu vedenému na Okresnom súde Č. pod sp. zn. 6C/1645/1999 (ďalej len „konanie 6C/1645/1999“), ktoré bolo predmetom disciplinárneho konania pod pôvodnou sp. zn. 2Ds/1/2014, najvyšší správny súd podrobnejšie opisuje v ďalších častiach odôvodnenia tohto rozhodnutia. 17. Čo sa týka konaní 10C/21/2008, 10C/49/2007 a 10C/253/2004, na ktoré sa vzťahovali body 2 a 3 výroku rozhodnutia zo 14. júna 2021, sa však najvyšší správny súd nestotožnil s právnou kvalifikáciou disciplinárneho previnenia tak, ako ju prezentoval vo svojich návrhoch

Minister spravodlivosti právnu kvalifikáciu (závažné disciplinárne previnenie) odôvodnil v podstatnom (i) dĺžkou prieťahu (použijúc spojenie „ . . . spôsobením zbytočných prieťahov uvedeného rozsahu. . .“) a (ii) skutočnosťou, že proti disciplinárne obvinenému sudcovi bolo podaných viac disciplinárnych návrhov. Najvyšší správny súd disciplinárne previnenie disciplinárne obvineného sudcu (vo vzťahu ku konaniam 10C/21/2008, 10C/49/2007 a 10C/253/2004) vyhodnotil ako disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase. Kritériom pre subsumpciu skutku pod „prísnejšie“ ustanovenie § 116 ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (aplikujúc optiku návrhov ministra spravodlivosti) bola jednak dĺžka prieťahu/prieťahov, jednak skutočnosť, že proti disciplinárne obvinenému sudcovi sú vedené aj ďalšie disciplinárne

ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z. (v znení účinnom v rozhodnom čase) teda nemá slúžiť na postihovanie prieťahov „vyššej intenzity“. 18. Pokiaľ teda najvyšší správny súd kvalifikoval disciplinárne previnenie disciplinárne obvineného sudcu (vo vzťahu ku konaniam 10C/21/2008, 10C/49/2007 a 10C/253/2004) ako disciplinárne previnenie podľa § 116 ods. 1 písm. a) zákona č. 385/2000 Z. z., musel túto skutočnosť zohľadniť aj pri posudzovaní plynutia premlčacej lehoty (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. decembra 2014, sp. zn. 5 Tdo 33/2013 alebo rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 19. apríla 2006, sp. zn. 4 Tz 46/2006). Vymedzenie disciplinárneho previnenia, na ktoré sa vzťahuje dlhšia objektívna premlčacia lehota podľa § 120 ods. 7 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom do 30. júna 2017 (resp. podľa § 120 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom po prijatí zákona č. 152/2017 Z. z.) terminologicky zodpovedá pojmovému vymedzeniu závažného disciplinárneho previnenia

19. Najvyšší správny súd v bode 3 tohto rozhodnutia uviedol, že z disciplinárneho spisu vyplýva skutočnosť, že správou zo dňa 23. júna 2017 (číslo listu 139) zaslala vedúca Kancelárie disciplinárnych senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodnutie z 8. júna 2017 JUDr. Jurajovi Florovičovi, a následne až prípisom zo dňa 8. júla 2019 (číslo listu 143), inštruoval JUDr. Bc. Milan Husťák kanceláriu, aby pridelila vec náhodným výberom. Vychádzajúc z uvedeného dospel najvyšší správny súd k záveru, že disciplinárny senát v období od 23. júna 2017 do 8. júla 2019 (teda v období, ktorého dĺžka presiahla dva roky)

Najvyšší správny súd, vychádzajúc z toho, že prerušenie premlčania disciplinárneho previnenia je inštitútom hmotnoprávnej povahy (pozri napr. Burda, E. - Čentéš, J. - Kolesár, J. - Záhora, J.: Trestný zákon: všeobecná časť; komentár 1. diel (§ 1 - 143). - 1. vyd. - Praha: C.H_ Beck, 2010, s. 598) a že nová právna úprava (premlčacia lehota „predĺžená“ zákonom č. 152/2017 Z. z.) je pre disciplinárne obvineného sudcu menej priaznivou, posudzoval plynutie objektívnej premlčacej lehoty aplikujúc právnu úpravu pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 152/2017 Z. z..

disciplinárneho konania. 21. Podľa § 34 ods. 2 písm. d) disciplinárneho súdneho poriadku, disciplinárny senát disciplinárne obvineného oslobodí, ak zanikla zodpovednosť za disciplinárne previnenie. Odvolávajúc sa na závery uvedené v bode 20 tohto rozhodnutia preto disciplinárny senát disciplinárne obvineného sudcu oslobodil (v bodoch 2 a 3) spod návrhov ministra spravodlivosti a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

23. Ústavný súd prvý krát o prieťahoch v konaní 6C/1645/1999 rozhodoval nálezom sp. zn. I. ÚS 7/2011 z 9. marca 2011 (ďalej len „nálezu I. ÚS 7/2011“), v odôvodnení ktorého chronologicky vyhodnotil priebeh dovtedajšieho konania, dospejúc k záveru (zohľadniac skutočnosť, že konanie v čase doručenia ústavnej sťažnosti trvalo viac ako 11 rokov, na ktorú skutočnosť ústavný súd vo svojom náleze poukázal), že „Ústavný súd preto postup okresného súdu považuje za neefektívny a vyznačujúci sa prieťahmi a pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol.“. Ústavný súd predmetným nálezom prikázal Okresnému súdu Č., aby v konaní 6C/1645/1999 konal bez zbytočných prieťahov.

Rovnako tak vyhodnotil aj správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci. Ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd bol „ . . . v predmetnej veci bez akýchkoľvek zákonných alebo iných dôvodov opakovane nečinný. . .“.

25. Vychádzajúc zo skutočností uvedených v bodoch 23 a 24 tohto rozhodnutia, najvyšší správny súd kvalifikáciu predmetného disciplinárneho previnenia (vo vzťahu ku konaniu 6C/1645/1999) tak, ako ju prezentoval vo svojich návrhoch minister spravodlivosti a tak ako ju posúdili disciplinárny senát resp. odvolací disciplinárny senát vo svojich skorších rozhodnutiach, považoval za správnu. Za zavinené konanie sudcu (v zmysle pojmového vymedzenia závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 2 písm. g) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase) najvyšší správny súd považoval nerešpektovanie explicitného príkazu konať vo veci bez zbytočných prieťahov tak, ako mu túto povinnosť uložil ústavný súd nálezom I. ÚS 7/2011 a tak, ako porušenie tejto povinnosti konštatoval ústavný súd nálezom II. ÚS 623/2013. Obdobne, ako v prípade konaní 10C/ 21/2008, 10C/49/2007 a 10C/253/2004, najvyšší správny súd posúdil konanie disciplinárne obvineného sudcu ako zavinené (pričom išlo na jeho strane o subjektívne zavinenie na nedbanlivostnej úrovni), nakoľko ide o dlhoročného sudcu, ktorý vedel, že nekonaním vo

26. Právnu kvalifikáciu disciplinárneho previnenia (vid predchádzajúci bod) najvyšší správny sud reflektoval aj pri posudzovaní plynutia premlčacej lehoty a na dotknuté disciplinárne previnenie aplikoval dlhšiu (štvorročnú) všeobecnú objektívnu premlčaciu lehotu.

. .“. Vzhľadom na skutkové okolnosti (osobitne vzhľadom na časovú sekvenciu jednotlivých rozhodnutí disciplinárneho senátu a pojednávania, ktoré im predchádzali, ktoré úkony možno, bez ohľadu na prípadné zrušenie rozhodnutí, bez ďalšieho považovať za úkony smerujúce k ukončeniu disciplinárneho konania) a ktoré vyplývajú z disciplinárneho spisu [teda: deň podania disciplinárneho návrhu - 29. septembra 2014; dátum prvého rozhodnutia disciplinárneho senátu - 18. októbra 2016 (ktorému predchádzalo pojednávanie dňa 27. septembra 2016); dátum rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho senátu - 8. júna 2017; dátum druhého rozhodnutia disciplinárneho senátu - 14. júna 2021 (ktorému predchádzali pojednávania dňa 12. októbra 2020 a 8. júna 2021] najvyšší správny súd konštatuje, že k zániku zodpovednosti disciplinárne obvineného sudcu za závažné disciplinárne previnenie, ktorého sa dopustil v súvislosti s konaním 6C/1645/1999, uplynutím premlčacej lehoty nedošlo.

Limitom podľa predchádzajúcej vety je aplikácia zásady reformatio in peius, vo vzťahu ku ktorej ústavný súd v náleze I. ÚS 302/2015 zo 4. novembra 2015 uviedol, že „K extenzívnej aplikácii zákazu reformatio in peius vedie i zrejmý fakt, že posledným arbitrom toho, čo je či nie je na jeho prospech, by mal byť zásadne obvinený, nie súd, ktorý je nepochybne pri úvahe, či nejaká zmena obvinenému prospieva či vôbec nie, vedený i vlastnými hodnotovými predstavami. Z uvedeného vyplýva, že zákaz reformatio in peius sa vzťahuje, resp. neobmedzuje len na výrok o treste, ale na akúkoľvek zmenu rozhodnutia, ktorou by sa zhoršovalo postavenie obžalovaného.“. Najvyšší správny súd (aplikujúc zásadu reformatio in peius v intenciách vyššie citovaného rozhodnutia ústavného súdu), pri ukladaní trestu zohľadnil aj skutočnosť, že svojim rozhodnutím disciplinárne obvineného sudcu sčasti oslobodil (tak, ako je uvedené v bode 2 a v bode 3 výrokovej časti tohto rozhodnutia) a teda, že na rozdiel od rozhodnutia zo 14. júna 2021, ukladal trest výlučne za jedno závažné disciplinárne previnenie podľa §

Najvyšší správny súd zohľadnil dôvody, ktoré viedli disciplinárny senát k uloženiu trestu v rozsahu uvedenom v rozhodnutí zo 14. júna 2021 a aplikujúc ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona výšku trestu uloženého rozhodnutím zo 14. júna 2021 primerane/pomerne znížil, keď disciplinárne obvinenému sudcovi uložil disciplinárne opatrenie - zníženie funkčného platu o 20% na obdobie 1 (jedného) mesiaca.

disciplinárneho konania. 29. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 5:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.