3Sfk/10/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členov senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: Ing. Jozef Záhumenský - SEZA- TRANS, miesto podnikania Tuchyňa 35, IČO: 31037976, zast.: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, Trnava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100892751/2020 zo dňa 14. mája 2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/100/2020-73 zo dňa 13. apríla 2021, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta. II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

4. Proti rozhodnutiam daňových orgánov oboch stupňov podal žalobca všeobecnú správnu žalobu, o ktorej Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že ju ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 5. V odôvodnení rozsudku správny súd konštatoval, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívneho spisu. Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup správcu dane a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, resp. nebolo preukázané reálne dodanie služieb v zmysle sporných faktúr dodávateľom označeným na uvedených faktúrach (BauMont Slovakia, s. r. o.), je podľa názoru správneho súdu opodstatnený a plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu. Taktiež je možné za logický a na vykonané dôkazy nadväzujúci považovať záver o zvýšení daňového základu o sumu finančných prostriedkov inkasovaných v roku 2017 vo výške 1.120,00 eur od spoločnosti Veroni Angiolino. 6. Správny súd uviedol, že hoci väčšina judikatúry NS SR v oblasti daní je produkovaná v súvislosti s problematikou dane z pridanej hodnoty, zastával názor, že právne závery, najmä v otázke rozsahu a spôsobu dokazovania ako aj rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane sú v mnohých prípadoch využiteľné aj pre riešenie sporných otázok súvisiacich s daňou z príjmov. Z ustálenej judikatúry NS SR k daňovým otázkam vyplýva najmä to, že dôkazná povinnosť v daňovom konaní zaťažuje primárne daňový subjekt (2Sžf/ 4/2009, 5Sžf/11/2014). Na preukázanie reálneho (nie fiktívneho) uskutočnenia zdaniteľného plnenia nie je postačujúca iba formálna existencia faktúry (8Sžf/51/2010). Je na správcovi dane, aby s poukazom na konkrétny predmet daňového konania vymedzil potrebný rozsah dokazovania (4Sžf/84/2012, 4Sžf/74/2015). Ak počas prebiehajúceho dokazovania s ohľadom na zistené objektívne skutočnosti sa niektoré tvrdenia žalobcu správcovi dane javia ako pochybné, spochybnené, resp. nedostatočne preukázané, a túto pochybnosť správca dane daňovému subjektu zrozumiteľne oznámi a riadne vecne zdôvodní, t. j. procesne korektne spochybní tvrdenia daňového subjektu (1Sžf/81/2015), je tu procesná povinnosť daňového subjektu obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie (3Sžf/26/2016). V prípade, že u obchodných partnerov kontrolovaného daňového subjektu dôjde plynutím času k zmenám spôsobujúcim dodatočnú nemožnosť preveriť u nich uskutočnenie zdaniteľných plnení (prevody obchodných podielov, nekontaktnosť štatutárnych zástupcov, zánik dodávateľa zlúčením s inou spoločnosťou a pod.), nezhoršuje to dôkaznú situáciu na strane správcu dane, resp. nespôsobuje táto skutočnosť presun dôkazného bremena na správcu dane (1Sžf/4/2016).

Miera jej zapojenia do podnikateľskej činnosti žalobcu bola na úrovni výpomoci pri vedení účtovníctva. Š. nepotvrdila tvrdenia žalobcu o tom, že vypracúvala protokoly k faktúram. Medzi fakturovanými službami sú uvedené inštruktáže a školenia pre zamestnancov žalobcu, pričom Š. ako jediný stály zamestnanec neuviedla, že by sa takéhoto školenia zúčastnila. Spoločnosť BauMont Slovakia s. r. o. nemá podľa výpisu z obchodného registra v predmete svojej činnosti poskytovanie špedičných, prípadne logistických služieb.

8. Vo vzťahu k spoločnosti Veroni Angiolino sa správny súd stotožnil so závermi daňových orgánov, pričom ako vierohodné tvrdenia žalobcu sa nemôžu javiť tvrdenia o tom, že išlo o záležitosť jeho bývalej manželky, ktorá transakcie počas celého roka 2017 mala realizovať bez vedomia žalobcu, nakoľko komunikovala s jeho obchodnými partnermi a bola spoludisponentom jeho účtu. Správny súd na tomto mieste pripomenul, že nešlo o jednorazovú platbu, ale o viaceré platby počas roka 2017. Správny súd považoval za nemožnú predstavu, že by si žalobca, ktorý mal prostredníctvom internetbankingu každodenný prístup k pohybom na jeho účte, po transakcii z januára 2017 nič nevšimol a nechal svoju manželku poza jeho chrbát robiť v jeho mene obchody so spoločnosťou Veroni Angiolino aj v apríli a v máji roku 2017, kedy boli na jeho účet pripísané ďalšie dve platby. Pre daňové účely sa prostriedky na bankovom účte daňového subjektu považujú nie za vlastníctvo banky, ale za vlastníctvo toho, v prospech koho je bankový účet otvorený a vedený. V tomto prípade je takýmto subjektom

dane. Rozhodnutie podľa ďalších § 12 daňového poriadku sa nevzťahuje na žalobcu, ale na svedkov prípadne iné osoby, ktoré majú listiny a iné veci potrebné k správe daní a samotný subjekt si uplatní nárok u správcu dane. Rozhodnutie podľa § 12 daňového poriadku by bolo obligatórnou náležitosťou výroku v prípade, ak by náklady správcu dane vznikli v dôsledku nečinnosti alebo nesplnenia zákonných povinností daňového subjektu (žalobcu) a práve vtedy správca dane môže tieto náklady požadovať od daňového subjektu, avšak je možné prijať názor, že takáto situácia v prípade žalobcu nenastala, a preto rozhodnutie správcu daní ani neobsahuje výrok o náhrade nákladov.

11. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP tak, že procesne úspešnému žalovanému, ktorým je orgán štátnej správy, náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania si v prípade úspechu žalovaný ani

III. Priebeh kasačného konania

12. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v pozícii sťažovateľa včas kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP a žiadal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov zruší a vec vráti správcovi dane na ďalšie konanie. 13. Namietal nesprávny výrok napadnutého rozhodnutia žalovaného, v ktorom podľa žalobcu absentujú podstatné a zákonom určené náležitosti podľa § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku. Zdôraznil, že rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 daňového poriadku nie je podmienené žiadnou inou skutočnosťou, a preto každé rozhodnutie správcu dane musí obsahovať výrok, ktorý obsahuje aj rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní. 14. V podstatnej časti kasačnej sťažnosti žalobca namietal nesprávne právne posúdenie zdaniteľných plnení týkajúcich sa dodávateľa BauMont Slovakia s.r.o. a v tejto súvislosti poukazoval na pravidlá priznávania práva na odpočítanie dane z prijatých tovarov alebo služieb podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „zákon o DPH“), rozsah dôkazného bremena daňových subjektov a jeho presun na správcu dane, ako aj príslušnú judikatúru Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa spoločného systému DPH. 15. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojom názore, že v rozhodnutí nebolo potrebné uviesť výrok o náhrade nákladov správy daní podľa § 12 daňového poriadku. Poukázal na to, že skutočnosť, kedy by sa rozhodovalo o nákladoch správy daní, nenastala. Ďalej uviedol, že predmetom konania pred správcom dane sú daňové náklady posudzované podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej aj ako „zákon o dani z príjmov“), pričom odôvodnenie kasačnej sťažnosti žalobcu sa odvoláva len na zákon o DPH. Kasačnú sťažnosť preto považoval za nedôvodnú a navrhoval ju zamietnuť.

16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu je nedôvodná.

Podľa § 63 ods. 2 daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

20. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým bola ako nedôvodná zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100892751/2020 zo dňa 14.05.2020, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2017.

Navyše, ako podotkol aj správny súd, z § 12 ods. 1 daňového poriadku vyplýva, že náklady, ktoré vznikli pri správe daní, hradí správca dane, okrem nákladov, ktoré vzniknú daňovému subjektu. Teda iba v

22. Ako bolo uvedené vyššie, podstatná časť kasačných námietok žalobcu sa s poukazom na § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP týkala nesprávneho právneho posúdenia skutkového stavu vo vzťahu k pravidlám priznávania práva na odpočítanie dane z prijatých tovarov alebo služieb podľa zákona o DPH a v tejto súvislosti na rozsah dôkazného bremena daňových subjektov. Treba zdôrazniť, že argumentácia týkajúca sa dokazovanie prevzatá z judikatúry vzťahujúcej sa na preukazovanie nárokov na vrátenie DPH bola použitá len ako všeobecne použiteľný právny rámec pre vymedzenie rozsahu a spôsobu dokazovania.

24. Kasačný sťažovateľ teda musí uviesť konkrétny druh aj obsah dôvodov kasačnej sťažnosti, ktorými je kasačný súd viazaný. V prejednávanej veci sa žalobcom namietané nesprávne právne posúdenie obmedzuje na dôvody, ktoré nesúvisia s podstatou rozhodovania daňových orgánov oboch stupňov ktorou je správnosť záverov v otázke dane z príjmov. Žalobca bol povinný konkrétne špecifikovať právnu otázku a v tejto súvislosti uviesť, prečo zaujal správny súd nesprávny právny názor na jej riešenie, k čomu nedošlo.

V. Záver

26. Kasačný súd záverom konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti žalobcu neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť žalobcu podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 27. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP (a contrario) a vzhľadom na neúspech žalobcu v kasačnom konaní mu nárok na náhradu trov vynaložených v tomto konaní nepriznal. Zároveň kasačný súd nevidel dôvod na postup podľa § 168 SSP. 28. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. marca 2024