3Sfk/118/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a členov senátu JUDr. Evy Vékonyovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): ADAM´S Consulting, s.r.o. so sídlom Szakkayho 1, 040 01 Košice, IČO: 43886418, právne zastúpeného: JUDr. Peter Majerník, advokát, so sídlom Werferova 1, 040 01 Košice, IČO: 42109680, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101496806/2019 z 18. júna 2019, konajúc o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/67/2019-70 z 23. marca 2022, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Žalovaný rozhodnutím č. 101496806/2019 z 18. júna 2019, ako správny orgán druhého stupňa, odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie preskúmavaného rozhodnutia boli závery správcu dane, že nebolo preukázané splnenie základných podmienok na odpočítanie dane ustanovenej v § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj: „zákon o DPH“), keďže nebolo preukázané, že dodávateľovi STANCO GROUP s.r.o., Němcovej 30, 040 01 Košice, IČO: 46062670, IČ DPH: SK2023252605 (ďalej len „STANCO GROUP s.r.o.“) vznikla daňová povinnosť z titulu dodania služby podľa § 19 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z.. Správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane v celkovej sume 8000,00 eur z faktúr vystavených dodávateľom STANCO GROUP s.r.o. a to č. 01153138 zo dňa 31.01.2015, základ dane 6.700,00 eur, DPH 1.340,00 eur, - č. 01153139 zo dňa 31.01.2015, základ dane 5.100,00 eur, DPH 1.020,00 eur, č. 011531310 zo dňa 31.01.2015, základ dane 7.050,00 eur, DPH 1.410,00 eur, č. 011531311 zo dňa 31.01.2015, základ dane 5.000,00 eur, DPH 1.000,00 eur, č. 011531312 zo dňa 31.01.2015, základ dane 4.050,00 eur, DPH 810,00 eur, č. 011531313 zo dňa 31.01.2015, základ dane 4.000,00 eur, DPH 800,00 eur, č. 011531314 zo dňa 31.01.2015, základ dane 3.700,00 eur, DPH 740,00 eur, č. 011531315 zo dňa 31.01.2015, základ dane 1.600,00 eur, DPH 320,00 eur, č. 011531316 zo dňa 31.01.2015, základ dane 2.800,00 eur, DPH 560,00 eur. Predmetom fakturácie bola výroba a služby DOBRÍ ANJELI KOŠICE a ZOBER LOPTU, NIE DROGY - ženský basketbal, produkčné náklady - denník PLUS 1 DEŇ, PRAVDA, ŠPORT, týždenník PLUS l DEŇ magazín, časopis ZDRAVIE, týždenník EUROTELEVÍZIA, NOVINY DO POHODY, denník KOŠICE, KORZÁR východ a NOVÝ ČAS, analýza umiestnenia billboardov a megaboardov, produkčné náklady - billboardy a megaboardy, prieskum trhu - voľné miesta a monitoring plnenia.

3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Košiciach (ďalej „správny súd“), ktorou sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a aby správny súd priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania. Žalobu proti rozhodnutiu a postupu žalovaného žalobca podal z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) e), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „SSP“). Namietal, že rozhodnutie orgánu verejnej správy vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

Namietal, že v odvolaní voči rozhodnutiu správcu dane poukázal na niekoľko závažných pochybení v postupe pri vykonaní dokazovania, ktoré ani žalovaný nebral do úvahy. 4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k správnej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, nakoľko z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov vyplýva, že dôvody žalobcu, uvedené v podanej žalobe, nie sú opodstatnené. Uviedol, že tak postup správcu dane, ako aj jeho, neboli v rozpore s platnými právnymi predpismi a neboli porušené práva žalobcu.

odpočítanie dane. 6. Podľa názoru správneho súdu daňové orgány dostatočne a správne zistili a ustálili skutkový stav, pričom žalovaný nebol sankcionovaný za porušenie daňových povinností jeho dodávateľa, pretože daňový subjekt je povinný viesť svoju evidenciu a uskutočňovať svoju činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v akomkoľvek prípade, v každej situácii, mal dostatočné podklady pre to, aby riadne preukázal existenciu, respektíve vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov. Daňový subjekt je povinný preukázať a správca dane je oprávnený preveriť kým a ako sa plnenie uskutočnilo. Žalobca však nepredložil dostatočné dôkazy, ktoré by dodanie služieb dodávateľom STANCO GROUP s.r.o. preukázali a ani zisťovaním v rámci dokazovania správcu dane sa dodanie služieb tiež nepreukázalo, preto nárok na odpočítanie dane z predmetných faktúr nemôže byť uznaný. Prijal záver, že daňový subjekt nepredložil ku kontrole dane z pridanej hodnoty relevantné dôkazy a ani v ďalšom vyrubovacom konaní navrhnuté dôkazy, a to výsluch svedkyne Gabriely Hanuskovej, výsluch svedka Michala Švrčulu a vyžiadanie dokladov od nástupníckej spoločnosti RHEA GROUP

nemohla. Nebolo možné overiť ani účtovníctvo spoločnosti STANCO GROUP s.r.o. z dôvodu, že zanikla zlúčením a jej posledný právny nástupca v rade - spoločnosť RHEA GROUP s.r.o. na výzvy správcu dane nereagoval. Správny súd tiež poukázal na skutočnosť, že Gabriela Hanusková bola spoločníčkou a konateľkou vo viacerých spoločnostiach, z ktorých väčšina zanikla v dôsledku zlúčení a následne ich právny nástupca zanikol z dôvodu „ex offo výmaz“.

Rovnako ani úhrada sporných faktúr, či už bezhotovostne alebo v hotovosti, nezakladá žalobcovi právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr v zmysle ustanovenia § 49 a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z..

9. K žalobným námietkam žalobcu, ktoré sa týkajú výpovede konateľa spoločnosti Service Creativ s.r.o., Michala Švrčulu (odberateľ reklamných služieb), správny súd uviedol, že správca dane nespochybnil dodanie reklamných služieb spoločnosti Service Creativ s.r.o., ale spochybnil identitu skutočného dodávateľa služieb a žalobca, ani jeho deklarovaný dodávateľ, žiadnymi relevantnými dôkazmi nepreukázal, že fakturované služby boli dodané osobou uvedenou na faktúre a že deklarovanému dodávateľovi vznikla daňová povinnosť z titulu dodania služby.

III. Kasačná sťažnosť a konanie na kasačnom súde

11. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote žalobca v procesnom postavení sťažovateľa, prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu, riadne a včas kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP a navrhol, aby kasačný súd zrušil rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne aby rozsudok správneho súdu zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie. 12. Sťažovateľ mal za to, že správny súd v odôvodnení len konštatuje súhlas s názormi správcu dne a v konaní neuplatnil vlastné právne úvahy a žalobné dôvody, napriek predloženým dôkazom, kategoricky označil za neopodstatnené, bez reálneho odôvodnenia, iba s poukazom na neunesenie dôkazného bremena. 13. Pokiaľ ide o namietané hodnotenie dôkazov, sťažovateľ poukázal na judikatúru Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 6Afs/365/2017, ako aj staršiu judikatúru Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/97/2009, 3Sžf/1/2011, 6Sžf/10/2012. 14. Sťažovateľ uviedol, že jeho dôkazné bremeno je limitované § 24 ods. 1 až 3 Daňového poriadku, ktoré však v záujme zachovania ústavne komfortného výkladu tohto ustanovenia nie je možné vykladať extenzívne na ťarchu daňového subjektu. Sťažovateľ poukázal na vzťah k spoločnosti F-LEJ s.r.o., ktorá bola dodávateľom spoločnosti STANCO GROUP s.r.o., čo potvrdila aj konateľka Gabriela Hanusková. Poukázal na to, že konateľ spoločnosti F-LEJ s.ro. p. Tomáš Tomský využil svoje zákonné právo nevypovedať. Sťažovateľ mal za to, že ako on, tak aj jeho dodávatelia predložili všetky dostupné doklady na to, a by mohol správca dane riadne posúdiť právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Záverom sťažovateľ odkázal na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-610/19 Vikingó. 15. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaný uviedol, že kasačné námietky sťažovateľa sú zhodné so žalobnými námietkami a zotrval na svojich doterajších vyjadreniach. Navrhol, aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú.

16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

18. Kasačná sťažnosť sťažovateľa z podstatnej časti pozostáva zo všeobecne formulovaných námietok a z citácií napadnutého rozsudku a judikatúry. Kasačná argumentácia k jednotlivým otázkam sa opakuje, nie je súrodá a logicky štruktúrovaná. Neušlo tiež pozornosti kasačného súdu, že mnohé námietky vznesené v kasačnej sťažnosti boli formulované vo veľmi všeobecnej rovine, bez poukazu na konkrétne plnenia (dodanie tovarov).

Takýto postup by bol nielen v rozpore s tzv. koncentračnou zásadou aplikovanou v kasačnom konaní (pozn.: okrem zákonných výnimiek), ale narúšal by aj rovnosť účastníkov konania pred súdom. 20. Sťažovateľ hneď v úvode kasačnej sťažnosti namieta, že správny súd len konštatuje súhlas s názormi správcu dane, pričom neuplatnil vlastné právne úvahy sa nevysporiadal s jeho žalobnými bodmi. Najvyšší správny súd SR sa preto v prvom rade zaoberal namietanou arbitrárnosťou a svojvoľnosťou napadnutého rozsudku, ktorú sťažovateľ videl v tom, že správny súd sa nevysporiadal s jeho žalobnými námietkami.

Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004). 22.

Správny súd však v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemusí dať detailné odpovede na všetky účastníkom konania predostreté otázky, ale len na tie, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija v. Španielsko).

s.r.o. Správny súd nepochybil, keď vec preskúmal komplexne a zameral sa na podstatné skutočnosti, pričom nepovažoval za významné v napadnutom rozsudku detailne opakovať a sumarizovať dokazovanie vykonané daňovými orgánmi, nakoľko to ani nie je úlohou

24. V tomto kontexte preto podľa názoru kasačného súdu neobstojí tvrdenie sťažovateľa o arbitrárnosti alebo svojvoľnosti napadnutého rozsudku správneho súdu, keďže z jeho obsahu je zjavné, že ním bolo reflektované na všetky podstatné skutočnosti. Správny súd zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré zamietol žalobu sťažovateľa, a jeho rozhodnutie preto nemožno považovať za svojvoľné či arbitrárne. Odôvodnenie napadnutého rozsudku správneho súdu obsahuje stručné zhrnutie podstatných argumentov sťažovateľa a žalovaného, prehľad dotknutých právnych noriem, ako aj posúdenie skutkových a právnych záverov správnym

25. Po vyriešení tejto otázky kasačný súd pristúpil k vecnému prieskumu a skúmal, či zistený skutkový stav je dostatočný pre závery daňových orgánov a správneho súdu o nesplnení hmotnoprávnych podmienok v prípade odpočítania dane podľa § 49 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 zákona o DPH z dodávateľských faktúr od dodávateľa STANCO GROUP s.r.o.

26. Kasačný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra

27. Vychádzajúc z rozhodnutí daňových orgánov možno konštatovať, že deklarovaným dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie dane zo sporných obchodov sťažovateľa so spoločnosťou STANCO GROUP s.r.o. bolo neunesenie dôkazného bremena sťažovateľa vo vzťahu k preukázaniu, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili práve touto spoločnosťou, teda osobou uvedenou na sporných faktúrach a deklarovaným spôsobom.

06.09.2012, bod 49), a (iii) pochybnosti na subdodávateľských stupňoch obchodného reťazca (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 03.09.2020, bod 64), na ktorý poukázal v kasačnej sťažnosti aj sťažovateľ.

30. Kasačný súd uvádza, že spornou ostala otázka osoby deklarovaného dodávateľa, k čomu poukazuje na to, že právo na odpočet DPH možno odoprieť vtedy, ak porušenie formálnych požiadaviek malo za následok nemožnosť predloženia jasného dôkazu o tom, že hmotnoprávne podmienky boli splnené (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 42; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 36; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 31) a splnenie materiálnych podmienok nevyplýva ani z dokazovania vykonaného správcom dane (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 34, 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 38). Tu treba uviesť, že v danej veci bolo zo strany správcu dane vykonané rozsiahle dokazovanie, výsledkom ktorého bol záver, že nebolo preukázané dodanie zdaniteľných plnení práve osobou uvedenou na faktúre, teda spoločnosťou STANCO GROUP s.r.o.

bod 26 a citovaná judikatúra). 32. Správne správny súd poukázal na to, že nepredložením účtovných dokladov a evidencií za zaniknutú spoločnosť STANCO GROUP s.r.o. nebola preukázaná vierohodnosť dokladov znejúcich na jej meno a jej (svedkyne Hanuskovej) samotné tvrdenia o uskutočnení zdaniteľných obchodov nemohli postačovať ako dôkaz, že služby deklarované na faktúrach od spoločnosti STANCO GROUP s.r.o. boli skutočne sťažovateľovi dodané. Kasačný súd pripomína, že zo zistení a záverov daňových orgánov je zrejmé, že výpoveďami p. Hanúskovej, ale ani z výpovede p. Švrčulu - konateľa spoločnosti Service Creativ s.r.o. síce nedošlo k spochybneniu vykonania reklamných služieb, ale daňový subjekt žiadnymi relevantnými dôkazmi nepreukázal, že fakturované služby boli dodané deklarovaným dodávateľom a teda nebola splnená základná podmienka na odpočítanie dane, keďže daňový subjekt nepreukázal, že deklarovanému dodávateľovi vznikla daňová povinnosť z titulu dodania služby.

34. Avšak, správne poukázal sťažovateľ na to, že nesplnenie si povinností dodávateľa, či jeho nekontaktnosť, nedostatočné personálne kapacity, zániky zlučovaním sa, odmietnutie vypovedať a pod. nemôžu byť pripísané v neprospech sťažovateľa.

Ústavný súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach (viď napríklad rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009). V prejednávanej veci kasačný súd predovšetkým poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 259/2022, v zmysle ktorého: „Až preukázateľným spochybnením založeným na relevantných dôkazoch dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Ak daňový orgán vyslovil pochybnosti o reálnom charaktere deklarovaných zdaniteľných plnení, teda že išlo len o formálne vystavenie faktúr od dodávateľa, je jeho povinnosťou tieto závery preukázať, a teda vykonať dokazovanie na okolnosť, či tieto plnenia sú fiktívne. Na vyvodenie záveru, že k dodaniu tovarov od dodávateľa nedošlo, nepostačuje bez ďalšieho iba spochybnenie dodania tovaru.

36. K?otázke dôkazného bremena existuje aj početná a?v?zásade stabilná rozhodovacia prax kasačného súdu, vyjadrená napríklad v?rozsudkoch sp. zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 03.02.2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27.09.2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30.04.2019 a?iné. Z?ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že z?dôvodu ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet dane je dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok prioritne zaťažený práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje.

37. Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet ťaží primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo (rozhodnutie SD EÚ vo veci Kemwater ProChemies. r.o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 34).

38. Záverom kasačný súd poukazuje na závery vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora EU C-154/20 Kemwater ProChemie, ktorý je možné zhrnúť nasledovne: a) uvedenie osoby deklarovaného dodávateľa na daňovom doklade nie je hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane, avšak status osoby dodávateľa (t. j. poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH) hmotnoprávnou podmienkou je, a b) dôkazné bremeno ohľadom statusu osoby dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane.

Keďže splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane preukazuje osoba, ktorá si odpočítanie dane uplatňuje (žalobca), bol sťažovateľ následne povinný pochybnosti správcu dane vyvrátiť a preukázať, že hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane splnil. Z týchto záverov vyplýva, že daňové orgány neboli povinné zisťovať, či sa deklarované zdaniteľné obchody medzi sťažovateľom a spoločnosťou STANCO GROUP s.r.o. uskutočnili prostredníctvom iných osôb.

Zo žiadneho ustanovenia Daňového poriadku nemožno vyvodiť povinnosť správcu dane inštruovať daňový subjekt, akými rôznymi dôkazmi by mohol preukázať ním deklarované (preverované) zdaniteľné plnenie. Správca dane nie je advokátom sťažovateľa. Dôkazné bremeno o dodaní služieb deklarovaným dodávateľom nezaťažuje správcu dane ale daňový subjekt.

40. Napokon je potrebné dodať, že konkrétne skutkové okolnosti preverovaných zdaniteľných plnení predsa nemôžu byť známe správcovi dane, ale musia byť známe práve sťažovateľovi, a preto on jediný je spôsobilý rozpoznať okruh dôkazov, ktorými by mohol preukázať v konaní relevantné konkrétne skutkové okolnosti osvetľujúce dodanie preverovaných služieb dodávateľom uvedeným na faktúre.

V. Záver

42. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, kasačný súd vo veci rozhodol tak, že kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol (§ 461 SSP). 43. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré okolnosti podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 44. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom kasačného súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP a § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 28. novembra 2024