3Sfk/143/2022
ECLI:SK:NSSSR:2023:2021200100.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Trnave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 14S/28/2021
- IČS
- 2021200100
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Štefan Kovačič - Mraziarne Kovačič, miesto podnikania Kubányiho 950/20, 919 43 Cífer, IČO: 307547 63, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou: Prosman a Pavlovič, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava; proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica; v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100363677/2021 zo dňa 2. marca 2021, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/28/2021 - 117 zo dňa 16. júna 2022, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konanie o kasačnej sťažnosti žalovaného prerušuje do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-426/22.
Odôvodnenie
1. Žalobca sa žalobou zo dňa 3. mája 2021, podanou na Krajskom súde v Trnave (ďalej len „správny súd“), domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100363677/ 2021 zo dňa 2. marca 2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým mu bol v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Trnava č. 102018379/2020 zo dňa 22. decembra 2020 podľa § 79a ods. 2 a 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), v nadväznosti na stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 56, zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 6/2019 a predchádzajúce zrušujúce rozhodnutia správneho súdu, priznaný úrok vo výške 683,10 € zo sumy vráteného nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie 2012 vo výške 41.663,27 €. Žalobca namietal najmä nesúlad § 79a ods. 2 a 3 zákona o DPH s unijným právom vo vzťahu k určenej výške úroku a túto žiadal vypočítať analogicky podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku.
2. Správny súd rozsudkom č. k. 14S/28/2021-117 zo dňa 16. júna 2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „rozsudok správneho súdu“) zamietol správnu žalobu žalobcu. Aplikujúc závery stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 56, zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 6/2019 správny súd konštatoval, že na prípad žalobcu sa uplatní § 79a zákona o DPH a z dôvodu rozporu s únijným právom nemožno uplatniť § 85ke vetu druhú zákona o DPH. Žalovaný preto postupoval podľa správneho súdu správne, pokiaľ úrok zo sumy vráteného nadmerného odpočtu vypočítal podľa § 79a ods. 2 a 3 zákona DPH a túto výšku považoval za správnu, spravodlivú, zákonnú a súladnú s únijným právom. Priznanie žalobcom požadovanej výšky úroku (10 % ročne zo zadržanej sumy od uplynutia zákonnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia daňovému subjektu) sa správnemu súdu javilo ako neprimerané favorizovanie žalobcu oproti iným subjektom, v prípade ktorých daňová kontrola neprebehla.
3. Žalobca podal proti napadnutému rozsudku kasačnú sťažnosť, v ktorej v podstatnom namieta, s odkazom na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-13/ 18 a C-126/18 Sole-Mizo Zrt. A Dalmandi Mezőgazdasági Zrt. a vo veci C-120/14 Kovozber, že výška úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu DPH podľa § 79a ods. 2 a 3 zákona o DPH nezodpovedá výške úroku, ktorá by mala byť vyplácaná podľa únijného práva.
4. Kasačný súd počas kasačného konania zistil, že k právnej otázke týkajúcej sa predmetnej veci bolo prijaté Stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Snj 36/ 2019 zo dňa 30. októbra 2019, podľa ktorého: „Ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3. zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky
a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017), v znení: „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“, nie je súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/ 15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc.
Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“ 5. Rovnako kasačný súd zistil, že príslušný maďarský súd dňa 28. júna 2022 vo veci SOLE- MiZo Zrt., C-426/22 predložil Súdnemu dvoru Európskej únie nasledujúce prejudiciálne
otázky: „1. Za okolností, keď sa podľa práva členského štátu úroky zo sumy nadmerného odpočtu odpočítateľnej [DPH] (ďalej len „úroky z DPH“), ktorý nemohol byť vrátený z dôvodu „podmienky zaplateného plnenia“, vypočítajú uplatnením úrokovej sadzby, ktorá nesporne pokrýva krátkodobý úverový úrok na peňažnom trhu, a ktorá sa stanovuje na základe základnej sadzby centrálnej banky zvýšenej o dva percentuálne body za zdaňovacie obdobie DPH tak, že tieto úroky plynú odo dňa nasledujúceho po dni podania formulára daňového priznania k DPH, v ktorom zdaniteľná osoba uviedla nadmerný odpočet DPH, ktorý sa mal preniesť do nasledujúceho zdaňovacieho obdobia z dôvodu podmienky „zaplateného plnenia“, až do posledného dňa na podanie nasledujúceho daňového priznania k DPH, má sa právo Únie, konkrétne článok 183 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty1 (ďalej len „smernica o DPH“), zásady efektivity a ekvivalencie, priameho účinku a proporcionality, ako aj rozsudok Súdneho dvora z 23. apríla 2020 v
spojených veciach Sole-Mizo a Dalmandi Mezőgazdasági (C-13/18 a C-126/18) (ďalej len „rozsudok Sole-Mizo y Dalmandi Mezőgazdasági“) vykladať v tom zmysle, že bránia praxi členského štátu, o akú ide v prejednávanej veci, ktorá neumožňuje zaplatiť okrem úrokov z DPH aj úroky, ktoré by zdaniteľnej osobe kompenzovali zníženie peňažnej hodnoty predmetnej sumy, ktoré bolo spôsobené uplynutím času od tohto zdaňovacieho obdobia až do skutočného zaplatenia úrokov?
2. V prípade kladnej odpovede na predchádzajúcu prejudiciálnu otázku, majú sa právo Únie uvedené v tejto otázke a rozsudok Sole-Mizo a Dalmandi Mezőgazdasági vykladať v tom zmysle, že je s nimi zlučiteľné, aby vnútroštátny súd stanovil úrokovú sadzbu uplatniteľnú na zníženie peňažnej hodnoty tak, že sa zhoduje s mierou inflácie?
3. Majú sa právo Únie uvedené v prvej prejudiciálnej otázke a rozsudok Sole-Mizo a Dalmandi Mezőgazdasági vykladať v tom zmysle, že bránia praxi členského štátu, ktorá pri výpočte výšky zníženia peňažnej hodnoty zohľadňuje aj skutočnosť, že až do splnenia podmienky „zaplateného plnenia“, teda až do zaplatenia protihodnoty za tovar alebo službu, dotknutá zdaniteľná osoba disponuje protihodnotou za nadobudnutia, ktorá je zvýšená o príslušnú daň, a ktorá okrem miery inflácie v období zníženia peňažnej hodnoty posudzuje aj to, ako dlho bola zdaniteľná osoba ukrátená o DPH (nemohla požiadať o jej vrátenie)?“
6. V predmetnom konaní k dnešnému dňu nebolo rozhodnuté. 7. Právnou otázkou, pred ktorú bol kasačný súd v predmetnej veci postavený, je posúdiť zákonnosť napádaného rozsudku v kontexte uplatniteľných názorov Stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Snj 36/2019 zo dňa 30. októbra 2019 (bod 4 tohto uznesenia), zodpovedajúc otázku, či je v súlade s čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Smernica“), v znení výkladu ustáleného Súdnym dvorom Európskej únie, spôsob výpočtu náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly obsiahnutý v § 79a ods. 2 zákona o DPH, keď jeho výška neposkytuje odškodnenie ani vo výške inflácie.
8. Kasačný súd zistil, že otázka, ktorá bola nastolená sťažovateľom, úzko súvisí s otázkami, ktoré boli predložené na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskej únie vo veci C-426/22, kde sa maďarský súd v podstatnom pýta na priamu aplikovateľnosť smernice v prípade absencie alebo nedostatočnosti právnej úpravy náhrady za zadržania nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, kompetenciu vnútroštátneho súdu autoritatívne určiť spravodlivú výšku (spôsob jej výpočtu) takejto náhrady a potrebu priznávania náhrady aspoň vo výške inflácie.
9. Podľa § 100 ods. 2 písm. a) SSP správny súd môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu. 10. Kasačný súd zastáva právny názor, že otázky, ktoré majú byť zodpovedané Súdnym dvorom Európskej únie vo veci C-426/22, predstavujú otázky, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie kasačného súdu a ak by tieto otázky nepoložil maďarský súd, musel by ich položiť kasačný súd v prejednávanej veci.
S odkazom na § 100 ods. 2 písm. a) v spojení s § 452 ods. 1 SSP preto kasačný súd konanie o kasačnej sťažnosti žalovaného prerušil do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-426/22. 11. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v
pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 29. marca 2023