3Sfk/16/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a zo sudcov JUDr. Zuzany Šabovej, PhD a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: X-NET spol. s r. o., Tomášikova 64, Bratislava, IČO: 31399835, právne zastúpený: ARDEN LEGAL & TAX s. r. o., Jelačičova 8, Bratislava proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101921031/2022 zo dňa 7. júla 2022, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave sp. zn. TT-14S/121/2022-202 zo dňa 26. júla 2023, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. TT-14S/121/2022-202 zo dňa 26. júla 2023 zrušuje a vec vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

2. Správca dane neuznal žalobcovi odpočet DPH z faktúry č. 1904003 vystavenej dodávateľom Megsys s.r.o. (ďalej aj „deklarovaný dodávateľ“) predmetom ktorej mali byť služby: konfigurácia, inštalácia, diagnostika, servisný zásah, kontrola komunikácie, hot-line, analýza a meranie, spracovanie dokumentácie. 3. Správca dane dospel k záveru, že služby fakturované spornou faktúrou, neboli žalobcovi v kontrolovanom zdaňovacom období spoločnosťou Megsys s.r.o. skutočne dodané, pričom právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „zákon o DPH“) je možné uplatniť iba v prípadoch, keď pri tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa správcu dane sa daň uvedená na faktúrach dodávateľa stala splatnou v zmysle § 69 ods. 5 zákona o DPH, a to len z titulu jej uvedenia na daňovom doklade - faktúre, nie z titulu skutočného obsahu právneho úkonu obsiahnutého v § 19 ods. 1 zákona o DPH. 4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím 101921031/2022 zo dňa 7. júla 2022 tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. 5. Žalovaný po preskúmaní rozhodnutia správcu dane v zmysle odvolacích námietok a po vyhodnotení výsledkov dokazovania v rámci doplnenia daňového konania sa stotožnil so závermi správcu dane, že žalobca hodnovernými a nespochybniteľnými dôkazmi nepreukázal, že dodanie sporných služieb bolo realizované tak, ako deklaruje sporná faktúra, vystavená deklarovaným dodávateľom, preto podľa jeho názoru správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, keď žalobcovi právo na odpočítanie DPH nepriznal.

6. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Trnave, ktorou sa domáhal, aby krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal priznania odkladného účinku správnej žalobe ako aj priznania práva na úplnú náhradu trov konania.

8. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) rozsudkom sp. zn. TT-14S/121/2022-202 zo dňa 26. júla 2023 o správnej žalobe rozhodol tak, že žaloba je dôvodná, a preto postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňové rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie.

Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody neprebehli vôbec, potom by bolo namieste konštatovať, že žalobca bol súčasťou skupiny vzájomne prepojených platiteľov dane, pričom títo vykonali viac súvisiacich plnení, ktoré ako celok vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH zaplatenej na vstupe.

11. Podľa správneho súdu si žalovaný vytvoril predčasný záver o tom, že reálnosť dodania zdaniteľného plnenia bola spochybnená zo zistenia, že služby spoločnosťou Megsys s.r.o. nemohli byť poskytnuté, keďže táto nedisponovala dostatočným počtom zamestnancov na ich vykonanie, a nemohla ich tak vykonať ani subdodávateľsky. Zároveň daňové orgány v konaní nedisponovali dostatočným počtom dôkazov, na základe ktorých by boli v tomto štádiu konania oprávnené tvrdiť, že žalobca bol aktívnym účastníkom daňového podvodu, alebo že by páchateľom podvodu pomáhal, pričom na základe žiadnych právne relevantných dôkazov nebol preukázaný vzťah žalobcu k zámeru získať nenáležitú daňovú výhodu, na základe čoho by daňovým orgánom prináležalo odmietnuť žalobcovi priznanie práva na odpočet DPH. Správny súd vzhľadom na existujúce pochybnosti poukázal na zásadu in dubio pro reo.

Uvedené správca dane ani žalovaný nekonštatovali. 13. Z výpisu servisných zásahov za mesiac apríl 2019 správny súd zistil, že konečným príjemcom služieb, ktoré mal žalobca zabezpečovať prostredníctvom spoločnosti Megsys s.r.o. bolo v danom mesiaci 14 odberateľov žalobcu. Žalobca vo vyjadrení k oznámeniu výsledkov daňovej kontroly navrhol vypočuť a súčasne preveriť len niektorých svojich odberateľov. Správca dane výzvou zo dňa 27. apríla 2022 u siedmich odberateľov preveril odberateľsko- dodávateľské vzťahy so žalobcom v zdaňovacích obdobiach 2017, 2018, 2019.

odoberať. Je preto nevyhnutné, aby bolo vykonané dokazovanie preverením všetkých odberateľov žalobcu. 15. Bez preverenia všetkých konečných príjemcov služieb je konštatovanie správcu dane i žalovaného o vzniku dôvodných pochybností o splnení materiálnej podmienky odpočtu predčasné a nie je možné ho považovať za konštatovanie založené na dostatočne zistenom skutkovom stave pre riadne posúdenie veci.

17. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.

kumulovať. Ak správca dane a žalovaný podvodné konanie dôvodne nekonštatovali, a naopak dôvodne prijali záver o nesplnení hmotnoprávnych podmienok, mohli a mali nepriznať z tohto dôvodu nárok na odpočítanie dane. 19. Sťažovateľ mal za to, že skutkový stav bol zistený postačujúco na riadne posúdenie veci. Správca dane nemal povinnosť preverovať všetkých odberateľov žalobcu a nepochybil, ak na návrh žalobcu preveril len niektorých z nich. Argumentoval princípom rozdelenia dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane. Ak došlo k presunu dôkazného bremena na daňový subjekt a tento tvrdil, že svoj záväzok plnil v režime subdodávky, musí toto svoje tvrdenie preukázať, pričom správca dane nemá povinnosť ustáliť, ako preverovaná obchodná transakcia v skutočnosti nastala. Bolo preto na žalobcovi, aby si vzájomné zmluvné vzťahy usporiadal tak, že budú zachované stopy existencie subdodávky v príslušných dokumentoch, ktoré splnenie záväzku osvedčujú. Pravdivosť takýchto dokumentov je potom správca dane v záujme riadneho zistenia skutkového stavu oprávnený verifikovať u odberateľa, nie je však povinný takéto dôkazy u odberateľa vyhľadávať.

20. Sťažovateľ zastával názor, že dokazovanie, orientované na odberateľov žalobcu, môže viesť aj k zisteniu, že žalobca svoj zmluvný záväzok splnil, a dohodnuté služby poskytol, t. j. služby materiálne existujú. To však bez ďalšieho nie je postačujúce na prijatie záveru, že ide o služby, ktoré mali byť predmetom deklarovaných dodávok medzi ním a jeho subdodávateľom, Megsys s.r.o. Aj pri takomto zistení je existencia subdodávateľského vzťahu len tvrdením žalobcu, ktoré je povinný preukazovať. Opačný výklad by znamenal, že žalobcovi by na preukázanie opodstatnenosti nároku na odpočítanie dane, uplatnenej voči nemu jeho subdodávateľom, postačovalo len poukázať na zoznam svojich odberateľov a tvrdiť, že keďže tieto dodávky nemohol vykonať sám (napr. z dôvodu nedostatočných personálnych zdrojov), tak mu ich nepochybne musel poskytnúť ním označený subdodávateľ, hoci o faktickom podieľaní sa subdodávateľa na výstupoch jeho činnosti niet žiadneho dôkazu.

21. K zisteniam vedúcim k spochybneniu reálnosti dodania zdaniteľného plnenia sťažovateľ uviedol stručne skutočnosti, ktoré ho viedli k daným záverom. J. S. neuviedol meno kontaktnej osoby za spoločnosť Megsys s.r.o., nebol fyzicky v kontakte so žiadnou osobou z dodávateľskej spoločnosti ani žiadnu osobu konajúcu za túto spoločnosť, či vykonávajúcu sporné služby konkrétne neoznačil, nevedel ani uviesť, koľko zamestnancov bolo potrebných na výkon dodaných služieb. Výpovedná schopnosť predložených preberacích protokolov a výpis servisných zásahov bola nedostatočná, keďže ani zamestnanec, ktorý za daňový subjekt predmetné preberacie protokoly kontroloval, nevedel všetky tikety z výpisu zaradiť pod činnosti uvedené v preberacích protokoloch. Svedok tvrdil, že prístupové heslá na server žalobcu poskytoval spoločnosti Megsys s.r.o. žalobca kombináciou e-mail a SMS správa, resp. kombináciou - e-mail, SMS správa a osobné odovzdanie cez konateľov.

Tieto neboli vyznačené ani v predložených protokoloch. Odberatelia na výzvu správcu dane, aby uviedli meno servisného technika ani raz neuviedli mená U.. A. K., U.. A. K. či pán G.. 23. Sťažovateľ ďalej namietal, že nekontaktnosť spoločností BOLIX s.r.o., HINEM s.r.o., TS service s.r.o., MG prime business s.r.o., preverovaných ako dodávateľov spoločnosti Megsys s.r.o. za účelom zistenia, či v súvislosti so spornými službami boli subdodávateľmi žalobcu, nepripisoval na ťarchu žalobcu, dané skutočnosti uviedol ako zistené fakty. Uviedol, že

25. Sťažovateľ k vyjadreniu žalobcu k súvislosti zmluvy žalobcu so spoločnosťou GTS Slovakia s.r.o. a jej vplyvu na odpočítanie dane v kontrolovanom zdaňovacom období a to tak, že spoločnosť GTS Slovakia s.r.o. zmenila dňa 1. decembra 2014 obchodný názov na BENESTRA, s.r.o. a dňa 1. januára 2019 zanikla zlúčením so spoločnosťou SWAN, a.s., uviedol, že v zmysle zmluvy o sprostredkovaní bol sprostredkovateľ, t. j. žalobca povinný plniť všetky povinnosti podľa zmluvy výlučne osobne, čo znamená, že žalobca nemohol poskytovať služby prostredníctvom spoločnosti Megsys s.r.o. a zo sporných faktúr je zrejmé, že spoločnosť Megsys s.r.o. žalobcovi ani žiadne sprostredkovateľské služby nedodávala.

27. Tvrdil, že v daňovom konaní preukázal nielen existenciu faktúr, ale aj zaplatenie fakturovaných súm a reálne prijatie služieb. Tieto služby následne použil na dodávku služieb pre svojich zákazníkov, ktorí poskytnutie služieb potvrdili, resp. nespochybnili.

Pokiaľ sťažovateľ namietal, že skutkový stav zistil dostatočne, podľa názoru žalobcu v tejto časti v podstate ani nespochybňuje napadnutý rozsudok, ale snaží sa len vysvetliť a rozviesť niektoré svoje úvahy týkajúce sa skutkového stavu. Takáto argumentácia podľa žalobcu v žiadnom prípade nie je schopná spochybniť závery napadnutého rozsudku.

29. Sťažovateľ sa podľa žalobcu vôbec nevysporiadal s povahou tzv. človekohodín a ich relevanciou v danom prípade. Nejde pritom o hypotetické úvahy, o ktoré žiada správny súd sťažovateľa, ale o zrozumiteľné vyhodnotenie tejto mernej jednotky v kontexte prípadu. Tvrdil, že pokiaľ žalovaný neustále spochybňuje kapacity dodávateľa a predložené vysvetlenie a dôkazy, je povinný v rámci prenosu dôkazného bremena uviesť (aspoň náznakom), aké kapacity boli podľa neho potrebné na poskytnutie sporných služieb. 30. Úvahy sťažovateľa ohľadom nedostatočnej špecifikácie služieb sú podľa názoru žalobcu zjavne účelové a nezohľadňujú dôkazy a vysvetlenia predložené žalobcom počas daňového

IV. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

32. Kasačný súd zistil, že s rovnakou otázkou sa vo veciach sťažovateľa a žalobcu zaoberal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 5Sfk/1/2024 z 19. decembra 2024. 33. Kasačný súd sa s právnymi názormi uvedenými v tomto rozhodnutí v plnom rozsahu stotožňuje a na tieto v zmysle § 464 ods. 1 SSP aj v plnom rozsahu odkazuje: „38. Kasačný súd na úvod právneho posúdenia konštatuje, že po preštudovaní obsahu administratívneho spisu a napadnutého rozsudku správneho súdu určil ako kľúčovú právnu otázku pre posúdenie predmetnej veci, či správca dane a sťažovateľ relevantne spochybnili splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH zo strany žalobcu.

39. Nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (osobe registrovanej pre daň z pridanej hodnoty) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 a nasl. smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) a jej implementácie v právnom poriadku Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že poskytovateľom plnenia (dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (žalobcom) použité v rámci jeho ekonomickej

· daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje, musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH), · zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH), čo je však formálnou a nie hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane.

42. Sťažovateľ v bode III.1 kasačnej sťažnosti namietal stanovisko správneho súdu v bode 64 napadnutého rozsudku, podľa ktorého správcovi dane nič nebránilo doplniť dokazovanie dopytom zvyšných siedmich spoločností za účelom riadneho preverenia skutkového stavu a dodania sporných služieb za zdaňovacie obdobie júl 2018. Kasačný súd v danej veci konštatuje, že implicitne je možné z predmetného stanoviska vyvodiť povinnosť správcu dane v ďalšom konaní dopytovať zvyšné odberateľské spoločnosti za účelom preverenia riadneho zistenia skutkového stavu.

44. V danom prípade nie je možné zistenia na strane odberateľov identifikovať ako relevantné pochybnosti. V prípade obchodných vzťahov je prirodzeným prvkom, že obchodné subjekty nevedia konkretizovať svojich subdodávateľov. Uvedená situácia nastala aj v predmetnom prípade. Tieto zistenia však nemajú zásadnú relevanciu pre záver, či deklarovaný dodávateľ žalobcovi poskytol fakturované služby.

. .“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5Sfk/36/2021 zo dňa 30. júna 2022). 46. Ak teda správny súd uložil povinnosť vykonať ďalšie zisťovanie skutkového stavu, a to bez akéhokoľvek návrhu, resp. podnetu žalobcu a zároveň správny súd takýto pokyn neodôvodnil inými výnimočnými okolnosťami, podľa kasačného súdu je takýto pokyn neúčelný a nezodpovedá princípom dokazovania v daňovom konaní. Naviac, z formálneho hľadiska nemá ani oporu v námietkach žalobcu v správnej žalobe.

. . spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených kontrolovaným daňovým subjektom. . . je opäť na len na platiteľovi, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane“.

49. Keďže správca dane žalobcovi oznámil pochybnosti o predložených dokladoch a vyzval žalobcu na vyjadrenie, vysvetlenie nejasností a preukázanie, že mu deklarovaný dodávateľ dodal služby na spornej faktúre, nemožno konštatovať, že by správca dane de facto konal v rozpore s § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Kasačný súd zároveň konštatuje, že jeho závery vo vzťahu k danej kasačnej námietke nepotvrdzujú samé o sebe správnosť skutkových zistení a následného právneho vyhodnotenia, ale potvrdzujú dodržanie procesného postupu v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku.

51. Vo vzťahu k bodu III.3 kasačnej sťažnosti, kasačný súd konštatuje, že ani po dôkladnom oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku správneho súdu, nezistil, že by správny súd namietal, že mu nie sú zrejmé dôvody, pre ktoré sťažovateľ nariadil doplnenie dokazovania výsluchom J. S. W. U.. A. K.. Vzhľadom k tomu, že takéto stanovisko správny súd neprijal a ani nejde o kvalifikovanú sťažnostnú námietku, ktorá by mohla potvrdiť sťažovateľovu argumentáciu, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 440 ods.1 písm. g/ SSP, kasačný súd nevenoval tejto časti sťažnostného bodu bližšiu

53. Vzhľadom na celkový kontext a obsah rozhodnutí finančných orgánov však nie je možné dospieť k záveru, že by došlo k spochybneniu svedeckých výpovedí výlučne na základe uvedených domnienok. Sťažovateľ vo vlastnom právnom posúdení s uvedenými stanoviskami správcu dane ani ďalej nepracuje, ale uvádza iné okolnosti, ktoré mali spochybniť výpoveď U.. A. K. (str. 43 rozhodnutia sťažovateľa), či pochybnosti ktoré vzišli z výpovede J. S. (str. 42 rozhodnutia sťažovateľa).

svedkov, ako jediný dôvod, prečo týmto výpovediam nepriznal primeranú relevanciu. 55. Pokiaľ chcel správny súd udržať uvedené výhrady bolo jeho úlohou v konkrétnej podobe spochybniť vyhodnotenie svedeckých výpovedí správcom dane a sťažovateľom a uviesť prečo mali tieto orgány rešpektujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov priznať relevanciu týmto svedeckým výpovediam. V danej veci je predovšetkým potrebné priznať relevanciu skutočnostiam, ktoré sú objektívne schopné zodpovedať otázku, či zo strany žalobcu došlo k splneniu hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH.

57. Vo vzťahu k rozporu vo výpovediach U.. A. K., ktorý mal uviesť iné skutočnosti ohľadne servera, ako uviedol bývalý konateľ spoločnosti Megsys s. r. o. U.. A. K., kasačný súd uvádza, že hmotnoprávne podmienky priznania práva na odpočítanie dane sa zásadne týkajú len individuálneho obchodného vzťahu medzi dodávateľom a daňovým subjektom (žalobcom). Z tohto dôvodu prípadné pochybnosti týkajúce sa subdodávateľskej časti obchodného reťazca alebo časti nasledujúcej po daňovom subjekte nepredstavujú (bez ďalšieho) dôvodné pochybnosti o spochybnení hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane.

dodávateľom. 59. Kasačný súd zároveň rozumie argumentácii sťažovateľa, že predmetný softvér mal urýchliť spracovanie incidentov, čo môže mať priamy súvis s otázkou vyhodnotenia personálnej kapacity deklarovaného dodávateľa. Predmetom kasačnej sťažnosti boli aj námietky ohľadom tejto otázky.

U.. A. K. bolo zrejmé, že jeden technik mohol v priebehu 1 hodiny vykonať aj 7 servisných zásahov. 61. Správny súd podľa kasačného súdu v tomto smere zaujal správny záver, keď uviedol: „V obchodnej praxi je bežné a zodpovedajúce aj právnej úprave Obchodného zákonníka, že jeden podnikateľský subjekt si objedná služby od iného podnikateľského subjektu bez toho, aby vedel či musel vedieť, ktoré konkrétne fyzické osoby plnenie v mene dodávateľa vykonajú. Podstatnou skutočnosťou je, že tieto služby boli dodané.“. Nebolo však potrebné, aby správca dane vykonal dopyt na zistenie konkrétnych zamestnancov spoločnosti Megsys s.r.o. a v príslušnom období dopĺňal dokazovanie v tomto smere, keďže spochybnenie personálnych kapacít dodávateľa (bez ďalšieho) nepostačuje pre prijatie záveru o nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH za podmienky, že nedošlo k spochybneniu že služby boli reálne uskutočnené.

63. Z vyššie citovaného uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo a jemu predchádzajúcej judikatúry možno pre prejednávaný prípad konštatovať, že spochybnenie spôsobilosti dodávateľa poskytnúť žalobcovi služby uvedené vo faktúre a ostatných dokladoch iba poukazovaním na nedostatočne preukázané priestorové, personálne či materiálne kapacity dodávateľa, bez jasnej špecifikácie ktorej časti alebo akého rozsahu zdaniteľných plnení sa tieto pochybnosti týkajú, nie je dostatočným dôvodom pre prenesenie dôkazného bremena na žalobcu a pre odopretie práva na odpočítanie dane. Takéto nezrovnalosti je možné zohľadniť v prípade, ak by bola preukázaná účasť alebo aspoň vedomosť daňového subjektu (žalobcu) o podvodnom konaní niektorého zo subjektov zapojených do obchodného reťazca.

65. V závere kasačnej sťažnosti v časti III.4 sťažovateľ rozporoval právne závery správneho súdu v bodoch 77 až 79 napadnutého rozsudku. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje, že účtovné a daňové doklady spoločnosti Megsys s.r.o. neboli dostupné a rovnako nie je možné ani vylúčiť účelovosť predaja spoločnosti, pričom z prvostupňového rozhodnutia správcu dane podľa sťažovateľa nevyplýva, že by išlo o skutočnosti, ktoré kládol žalobcovi na ťarchu, kasačný súd dôvodí, že zo strany správcu dane išlo o skutočnosti, ktoré priamo nesúviseli s činnosťou deklarovaného dodávateľa v zdaňovacom období júl 2018 a neboli v čase realizácie zdaniteľných obchodov zo strany žalobcu predvídateľné. Argumentácia správneho súdu je preto v tomto bode správna, pričom nemožno dospieť k záveru, že by ju sťažovateľ relevantne (rešpektujúc ust. § 440 ods.2 SSP) v kasačnej sťažnosti rozporoval, pokiaľ uvádzal skutočnosti, ktoré podľa sťažovateľa mal žalobca preukázať, aby potvrdil vierohodnosť ním predložených dokladov. Kasačný súd preto nepovažovať za účelné venovať bližšiu pozornosť uvedenej kasačnej námietke.

67. Najvyšší správny súd na základe zvoleného postupu preto považoval kasačnú sťažnosť za dôvodnú a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Kasačný súd však zároveň konštatuje, že jeho závery automaticky neznamenajú, že právne závery sťažovateľa v otázke nesplnenia hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH zo strany žalobcu sú správne a žalobcovi v konečnom dôsledku nemá byť právo na odpočet DPH priznané.

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

34. Kasačný súd, poukazujúc na vyššie uvedené, konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola dôvodná a napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Preto napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie postupom podľa § 462 ods. 1 SSP. 35. V ďalšom konaní bude Správny súd v Bratislave postupovať tak, ako mu naznačil kasačný súd v odôvodnení tohto rozsudku. Vyjadreným právnym názorom kasačného súdu je pritom správny súd viazaný (§ 469 SSP). V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 36. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 463 v spojení s § 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 29. apríla 2025