3Sfk/20/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. v právnej veci žalobcu: GLOBTOUR GROUP, a.s., so sídlom Panská č. 12, 811 01 Bratislava IČO: 35894172, zastúpeného Mgr. Petrom Hargašom, advokátom, AK so sídlom Košická č. 56, 821 08 Bratislava, proti žalovanému (sťažovateľovi): Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, so sídlom Špitálska č. 4.,6.,8., 816 43 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 10234/2018-M_OMAPČ z 21. februára 2018 a rozhodnutia č. 14118/2017 8491/2017 - M_ODMASK z 27. marca 2017, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/69/ 2018-316 z 22. septembra 2021 v spojení s opravným uznesením č. k. 2S/69/2018 - 335 z 20. októbra 2021, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/ 69/2018 - 316 z 22. septembra 2021 v spojení s opravným uznesením č. k. 2S/69/2018 - 335 z 20. októbra 2021 zrušuje a vec vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie. II. Návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti sa zamieta.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správny súdom

10234/2018-M.OMAPČ z 21. februára 2018, ktorým Minister práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky na základe návrhu ním zriadenej osobitnej rozkladovej komisie zamietol rozklad účastníka konania GLOBTOUR GROUP, a.s. (žalobca) a v celom rozsahu potvrdil prvostupňové rozhodnutie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 8491/2017-M ODMASK, 14118/2017 z 27. marca 2017, vo veci uloženia povinnosti vrátenia finančnej čiastky 13.523,39 € Riadiacemu orgánu pre Operačný program Zamestnanosť a sociálna inklúzia podľa § 27a ods. 5 zákona č. 528/2008 Z. z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa §61 ods. 2 Správneho poriadku. Rozhodnutia správnych orgánov boli založené na zistenom porušení zákonom ustanovených pravidiel a postupov verejného obstarávania žalobcom, čo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania. Podľa kontrolných zistení malo ísť o konanie v rozpore so základnými princípmi verejného obstarávania podľa § 9 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní - princípom hospodárnosti a nediskriminácie. Žalobcovi priznal

3. Správny súd ďalej uviedol, že žalobca v tomto spore vzniesol množstvo námietok, za základné pochybenia považoval, že žalovaný sa vôbec nezaoberal posúdením toho, či závery uvedené v záznamoch z administratívnych kontrol boli prijaté v súlade so zákonom, hoci žalobca vzniesol množstvo námietok; nezákonnosť kontrol; začatie správneho konania v rozpore s intertemporálnymi ustanoveniami zákona, nesprávnu aplikáciu Metodického pokynu CKO č. 11 - COCOF 07/0037/03-Sk; nedostatok dôvodov v protokoloch UVO; vedenie administratívneho spisu v rozpore so zákonom a vykonanie kontroly verejného obstarávania na základe zmluvného základu bez právomoci. V neposlednom rade žalobca namietal aj nezrozumiteľnosť, nepreskúmateľnosť rozhodnutia a neprihliadnutie na prekluzívnu lehotu na začatie správneho konania.

5. K nezrozumiteľnosti, resp. obsahovej nedostatočnosti napadnutých rozhodnutí správny súd uviedol, že v zmysle SSP správnym trestaním na účely tohto zákona sa rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie (§ 194 ods. 1 SSP). Uloženie povinnosti vrátiť časť poskytnutého finančného príspevku ako dôsledok pri porušení pravidiel verejného obstarávania má charakter sankčného konania v zmysle citovaného ustanovenia SSP a teda podľa ústavne konformnému výkladu (čl. 46 ods. 2 druhá veta Ústavy SR) podlieha súdnemu prieskumu zákonnosti. Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. To možno zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, resp. v danom prípade uvedením iných skutočností (aspoň identifikácia zmlúv), ktoré sú potrebné na odlíšenie skutku od iných skutkov.

Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom treba odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak sú tieto náležitosti uvedené len v odôvodnení

Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok možno vynútiť exekúciou (napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR spis. zn. 8Sžo/28/2007 zo dňa 6.3.2008, spis. zn. 3 Szd/9/2009 zo dňa 5.11.2009). Ak správny orgán neuviedol tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne porušil ustanovenie § 72 ods. 6 zákona č. 131/2002 Z. z. Výrok rozhodnutia predstavuje najdôležitejšiu časť rozhodnutia, lebo sú v ňom určené konkrétne práva a povinnosti účastníkov konania. Musí byť určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho

vyplýva z obsahu právnej normy, keď zákonodarca v nej uvádza, že výrok obsahuje rozhodnutie o veci. V sankčnom konaní je predmetom konania posudzovanie porušenia povinností účastníka, ktorý sa ho dopustil na základe konania, resp. nečinnosťou a v prípade preukázania, že účastník sa dopustil protiprávneho konania skutkom kladeným mu za vinu, správny orgán mu za takéto previnenie ukladá sankciu, čo sa musí premietnuť aj do výroku

6. Podľa správneho súdu je opodstatnená námietka, že odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, ako aj rozhodnutie žalovaného neuvádzajú relevantné právne úvahy ani skutkové zistenia. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia obsahuje sumarizáciu skutkového stavu a výpočet sumy 13.523,39 € podľa § 27a ods. 4 zákona č. 528/2008 Z. z. a aj v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia absentujú dôvody - vyjadrenie k početným žalobcovým námietkam týkajúcim sa procesu kontroly vo verejnom obstarávaní.

Protokol o výsledku kontroly možno považovať za opatrenie orgánu verejnej správy sui generis, ktoré však podľa názoru správneho súdu nie je samostatne spôsobilým predmetnom súdneho prieskumu, ale ide o podkladové rozhodnutie. Žalovaný preto mal závery protokolu UVO riadne vyhodnotiť a posúdiť vo vzťahu k žalobcovým námietkam. Nestalo sa tak a priamym akceptovaním protokolu UVO s absenciou vlastných dôvodov žalovaný postupoval arbitrárne. Judikatúra NS SR považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutí za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej

Odôvodnenie

rozhodnutia správneho orgánu ako jedna z náležitostí riadneho rozhodnutia v zmysle § 47 ods.

7. Správny súd ďalej uviedol, že žalobca má právo sa dozvedieť z dôvodov napadnutých rozhodnutí, ako sa orgány verejnej správy vysporiadali s jeho námietkami, ktoré uplatňoval vo vzťahu k výsledkom kontroly vo verejnom obstarávaní. Aj v prípade námietky, ktorá sa týkala zákazu a nezohľadneniu intertemporálnych ustanovení, bola námietka žalobcu o absencii riadnych dôvodov uplatnená dôvodne. Nestačí pritom dôvody uvádzať vo vyjadrení k žalobe, ale tieto musia byť vždy obsiahnuté v napadnutých rozhodnutiach, ktoré sú výsledkom aplikácie práva orgánu verejnej správy. Vo všeobecnosti je vždy možné uviesť, že pri akomkoľvek rozhodnutí možno polemizovať či správny orgán mohol svoje argumenty vysvetliť podrobnejšie alebo sa precíznejšie vysporiadať s tvrdeniami účastníka konania, ktoré možno považovať za právne významné. Súd hodnotí však preskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úvah a zvážení správny orgán vydal meritórne rozhodnutie. Skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe voľnej úvahy, treba

Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. 8. Záverom správny súd uviedol, že v prípade zvyšných žalobcových námietok nemohol ustáliť porušenia takého charakteru a intenzity, z ktorých by mohol vyvodiť nezákonnosť a ku ktorým by tak mohol priradiť niektorý z dôvodov na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného tak, ako ich vymedzuje ustanovenie § 191 ods. 1 SSP.

Tu správny súd poukázal na znenie ust. § 41 ods. 1 zákona č. 292/2014 Z. z. o príspevku poskytovanom z európskych štrukturálnych a investičných fondov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého ak poskytovateľ na základe vlastného podnetu alebo podnetu iného orgánu zistí porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania, prostredníctvom žiadosti o vrátenie vyzve prijímateľa vrátiť poskytnutý príspevok alebo jeho časť vzťahujúci sa na predmet zákazky; ak iný orgán ako poskytovateľ zistí porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania, a poskytovateľ s týmto zistením nesúhlasí, poskytovateľ podá podnet Úradu pre verejné obstarávanie. Takže zákonný podklad na vykonanie kontroly bol daný. Za dôvodnú nepovažoval správny súd ani námietku, že správne konanie bolo začaté v rozpore s intertemporálnymi ustanoveniami zákona. Žalobca pritom vychádzal z ust. § 46ad zákona č. 528/2008 Z. z., ale nesprávne vychádzal z tej

16436/2017-M_ODMASK, č. z. 33552/2017 zo dňa 03.08.2017 (dňa 08.08.2017 ho žalobca prevzal) začalo v roku 2017, nie fázou podania žiadosti o poskytnutie NFP s projektom a uzatvorením zmluvy o NFP s prijímateľom.

II. Kasačná sťažnosť sťažovateľa a vyjadrenie žalobcu

Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby kasačný súd priznal kasačnej sťažnosti odkladný účinok. 10. Sťažovateľ zároveň v kasačnej sťažnosti namietal, že napádané správne rozhodnutia nie sú preskúmateľné súdom s poukazom na § 7 písm. h) SSP v spojení s § 14 ods. 18 zákona o pomoci a podpore, argumentoval uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 471/2014 z 30. júna 2014, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/146/ 2018 z 03. septembra 2019, kedy mal správny súd, podľa sťažovateľa, v právne totožnej veci rozhodnúť tak, že správnu žalobu odmietol z dôvodu, že napadnuté rozhodnutia nepodliehajú súdnemu prieskumu.

12. K vyššie uvedenému poukázal na to, že keďže v prípade predmetného správneho konania nejde o sankčné konanie, nie je legitímna požiadavka kladená na výrok rozhodnutia žalovaného, ako ani na výrok rozhodnutia ministra, spočívajúca v uvedení opisu skutku a špecifikácii miesta, času a spôsobu jeho priebehu a preto je v súlade s požiadavkami kladenými v ust. § 47 ods. 2 Správneho poriadku.

Pokiaľ ide o samotný postup, akým bola stanovená výška sumy uvedená vo výrokovej časti rozhodnutia, sťažovateľ uviedol, že tento je popísaný v odôvodnení rozhodnutia a vychádza zo zistení uvedených v protokole v kombinácii s metodickým pokynom, ktorý striktne vymedzuje percentuálne výšky finančných korekcií za konkrétne porušenia zákona o verejnom obstarávaní. 14.

III. Konanie na kasačnom súde

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

konaní. Ak je viac správnych orgánov oprávnených rozhodnúť podľa odseku 5, rozhodne vo veci orgán, ktorý začal konať ako prvý. Správnym orgánom v konaní podľa odseku 5 je a) riadiaci orgán alebo b) sprostredkovateľský orgán podľa § 8 ods. 5.

21. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

patrí. 23. Sťažovateľ na prvom mieste namietal nespôsobilosť rozhodnutí ukladajúcich povinnosť vrátenia finančných prostriedkov podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci a podpore byť predmetom preskúmania v správnom súdnictve. Odkazoval pritom na ustanovenie § 14 ods. 18 zákona o pomoci a podpore, podľa ktorého rozhodnutia vydané podľa druhej časti tohto zákona (kam patrí aj ustanovenie § 27a) nie sú preskúmateľné správnym súdom.

24. Kasačný súd však ďalej uvádza, najmä pokiaľ ide vytýkané nesprávne posúdenie týchto rozhodnutí ako rozhodnutí sankčného charakteru, musel uznať dôvodnosť týchto sťažnostných bodov a to s ohľadom na to, že v danom prípade ustanovenie § 27a upravuje postup riadiaceho orgánu, ktorý ak zistí porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, vyzve prijímateľa na vrátenie poskytnutého príspevku, alebo jeho časti. Ak prijímateľ dobrovoľne príspevok alebo jeho časť na základe výzvy nevráti, riadiaci orgán podá podnet ÚVO, ktorý následne postupuje v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní a ak zhodnotí, že k porušeniu pravidiel a postupov verejného obstarávania došlo, uloží pokutu v súlade s § 149 citovaného zákona. Po nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia je riadiaci orgán oprávnený vydať rozhodnutie v správnom konaní, ktorým uloží prijímateľovi povinnosť vrátiť príspevok alebo jeho časť. Prípadne ak ÚVO uloží prijímateľovi pokutu skôr, ako riadiaci orgán vyzve prijímateľa na vrátenie príspevku alebo jeho časti, riadiaci orgán vyzve prijímateľa na vrátenie

25. Ako negatívny následok spojený s porušením primárnych povinností ustanovených právnymi normami, uloženie povinnosti vrátiť príspevok možno hodnotiť iba ako sankciu v širšom slova zmysle, čo však bez ďalšieho neznamená, že ide o sankciu trestnej povahy, na ktorú by bolo možné aplikovať zákonné inštitúty určené pre oblasť správneho trestania, ako aj príslušnú judikatúru, na ktorú správny súd v prejednávanej právnej veci poukazoval.

Európskou úniou. Na tomto mieste je tiež potrebné podotknúť, že sťažovateľ pri vydaní rozhodnutia postupoval v zmysle zákona o pomoci a podpore, ktorý neumožňuje uložiť žiadnu správnu sankciu, nakoľko uvedená právna norma neupravuje správne delikty, tzn. že správny delikt v režime tohto zákona ani nemohol byť spáchaný, a teda nemohla byť zaň následne uložená administratívna - správna sankcia (napr. rozhodnutie kasačného súdu v obdobnej veci žalovaného/sťažovateľa sp. zn.: 2Sfk/25/2021 z 22. júla 2022).

27. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, kasačný súd musel uznať dôvodnosť sťažnostných bodov, v ktorých sťažovateľ rozporoval závery správneho súdu, týkajúce sa povahy rozhodnutia o povinnosti vrátiť príspevok ako rozhodnutia sankčnej povahy a z toho vyplývajúcich požiadaviek na formuláciu a obsah výroku a odôvodnenie rozhodnutia.

29. K návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti súd pripomína, že takéto rozhodnutie kasačného súdu je potrebné považovať za výnimočné, nakoľko sa jeho pôsobením paralyzujú účinky právoplatného rozhodnutia správneho súdu. Procesným predpokladom rozhodnutia o priznaní odkladného účinku kasačnej sťažnosti je návrh účastníka, z ktorého musí vyplývať, že právnymi následkami napadnutého rozhodnutia správneho súdu by hrozila závažná ujma a priznanie odkladného účinku by nebolo v rozpore s verejným záujmom. Dôkazy k tomuto tvrdeniu však musí predložiť účastník konania, ktorý tento návrh podáva. Návrh sťažovateľa na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti neobsahuje žiadne dôkazy na preukázanie hrozby závažnej ujmy a kasačný súd nepovažuje okolnosti, na ktoré v návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti sťažovateľ poukázal, za také, ktoré by zakladali dôvody prípadnej hrozby závažnej ujmy. Zároveň kasačný súd poukazuje na to, že vzhľadom na aktuálne procesné štádium konania a výrok rozhodnutia vo veci (zrušenie

V. Záver

30. Vzhľadom na vyššie uvedené závery kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil postupom v zmysle ust. § 462 ods. 1 SSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude úlohou správneho súdu vo veci znova rozhodnúť s prihliadnutím na priebeh predchádzajúceho súdneho konania a vyslovené závery kasačného súdu. 31. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne v ďalšom konaní správny súd (§ 467 ods. 3 SSP). 32. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 v spojení s § 147 ods. 2 a § 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 22. augusta 2024