3Sfk/2/2021

1. Daňový úrad Trnava (ďalej aj „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“ alebo „daň“) za zdaňovacie obdobia január - september 2013, november 2013, december 2013, január 2014, február 2014, apríl - august 2014, október - december 2014. Z daňovej kontroly, zameranej na dodržiavanie ustanovení zákona č. 222/ 2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“), bol vyhotovený Protokol č. 100541365/2017 zo dňa 28. marca 2017 (ďalej aj „protokol“). 2. Na základe výsledkov daňovej kontroly vydal správca dane rozhodnutie č. 102674920/ 2019 z 19. novembra 2019 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) žalobcovi vyrubil rozdiel na dani z pridanej hodnoty v sume 4.808,13 EUR za zdaňovacie obdobie apríl 2013. 3. Žalovaný rozhodnutím č. 100821039/2020 z 28. apríla 2020 (ďalej aj „rozhodnutie žalovaného“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil. Stotožňujúc sa zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci správcom dane žalovaný zastával názor, že bolo dôvodne spochybnené uskutočnenie zdaniteľných obchodov a preto žalobcovi neprináleží priznanie práva na odpočet dane.

II. Konanie pred správnym súdom

6. Správny súd rozsudkom č. k. 20S/86/2020-135 zo 24. marca 2021 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“) ako nedôvodnú zamietol.

V danom prípade teda nebol potvrdený samotný pôvod tovaru a bola spochybnená existencia daného tovaru, čo súčasne znamená, že dodávateľom žalobcu nemohla reálne vzniknúť daňová povinnosť podľa § 8 ods. 1 písm. a) v spojení s § 19 ods. 1 zákona o DPH.

8. Pokiaľ žalobca zdôrazňoval, najmä pri výsluchoch svedkov, že materiálnu stránku sporných obchodov preukázal aj tým, že všetky faktúry vystavené jeho dodávateľmi uhradil bankovým prevodom, tak k uvedenému správny súd uviedol, že úhrada faktúr bankovým prevodom automaticky nezakladá nárok na odpočítanie dane, iba preukazuje, že konkrétny daňový subjekt faktúru zaplatil. Ďalej, pokiaľ ide o tvrdenia žalobcu ohľadom preukázania nákupu nafty a predloženia dobropisov prepravných nákladov, tieto rovnako, vzhľadom na skutočnosti, že primárne nebol preukázaný pôvod tovaru na prvom zistenom článku reťazca, neboli

9. Vo vzťahu k prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd uviedol, že k jeho prenosu došlo na ústnom pojednávaní konanom dňa 7. marca 2017, na ktorom bol žalobca oboznámený so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly, konkrétne so záverom, že nedošlo k splneniu podmienok na uplatnenie odpočítania dane, pričom bolo na žalobcovi, aby tieto pochybnosti odstránil, čo sa v danom prípade nestalo.

10. Správny súd uzavrel, že spoločnosti nasimulovali situáciu tak, aby mohli získavať nárok na vyplatenie nadmerných odpočtov z ekonomicky nezmyselného obchodovania. Žalobcovo hospodárske správanie, bez známok dobromyseľnosti, vykazovalo snahu dosiahnuť získanie daňovej výhody vo forme vyplateného odpočtu dane za prijaté zdaniteľné plnenia na základe neoveriteľných daňových dokladov. Podľa názoru správneho súdu je naviac rovnako podložený záver konajúcich daňových orgánov, že spoločnosti GLOBAL AGENCY spol. s r.o., QUIRINIUS, s.r.o., Milbery s.r.o. a VUITTON, s.r.o., a DAREC, a.s. vystupujú ako formálni dodávatelia (riadení jedinou osobu - I.. W. S.), čo znamená, že týmto spoločnostiam nevznikla daňová povinnosť titulom dodania tovaru, čo následne znamená, že žalobcovi ako odberateľovi nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane.

Prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie dane, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (napr. rozsudky SD EÚ vo veci C-285/11 Bonik EOOD, v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Pre úplnosť správny súd dodal, že neuplatnenie ustanovenia § 69 ods. 12 písm. a) zákona o DPH nezasiahlo do majetkovej sféry žalobcu, pretože toto nemalo vplyv na určenie daňovej povinnosti.

11. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) včas kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP. Sťažnostným návrhom sa sťažovateľ domáhal, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. 12. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti v rámci vymedzených sťažnostných dôvodov uviedol najmä tieto sťažnostné body: - bolo preukázané riadne dodanie tovaru tak, ako bolo uvedené na faktúrach a sťažovateľ si splnil svoju dôkaznú povinnosť, pričom správny súd si dôkladne nepreštudoval spisový materiál a nevyhodnotil všetky dôkazy; - sťažovateľ nemôže niesť zodpovednosť za jeho obchodných partnerov a v súvislosti s tým poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/22/2009; - pokiaľ daňový subjekt predložil všetky dostupné dôkazné prostriedky, ktorými disponuje je nemysliteľné, aby boli od neho požadované ďalšie, resp. aby bolo rozhodnuté v jeho neprospech; - správny súd sa nevysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa a ani jednotlivými svedeckými výpoveďami, konkrétne s potvrdením zdaniteľných obchodov konateľmi spoločností Milbery s.r.o., EBER STEEL SRL a VUITTON, s.r.o. Sťažovateľ nikdy nespolupracoval so spoločnosťou GLOBAL AGENCY spol. s r.o. a nemôže niesť zodpovednosť za jej konanie; - sťažovateľ uniesol svoje dôkazné bremeno a tvrdenie súdu, že jeho dodávatelia vykazujú znaky podvodného konania mu nemôže byť na ťarchu; - žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že by sťažovateľ mal alebo mohol mať vedomosť o podvodnom konaní; - daňové orgány si svojvoľne vytvorili kritériá konania s odbornou starostlivosťou, pričom tieto postavili do absolútnej, až nemožnej roviny, čím bola porušená zásada primeranosti; - skutočnosť, že podklady pre spracovanie účtovníctva predkladal p. S. nepreukazuje prepojenosť jednotlivých spoločností; - sťažovateľ poukázal na: o judikatúru Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, vo veci C-664/16, v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03 a v spojených veciach C-439/04, C-440/04, o rozsudky Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11S/159/2019 a sp. zn. 26S/14/2013 a rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/78/2019 a sp. zn. 5S/193/2016, o rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 a sp. zn. 5Sžf/22/2009; - odôvodnenie napadnutého rozsudku je podľa sťažovateľa nedostatočné a jeho právne posúdenie je nesprávne. 13. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.

14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná.

16. Kasačný súd zistil, že predmetom konania v konaní pred kasačným súdom už v minulosti boli skutkovo aj právne obdobné veci identických účastníkov konania. Obdobnými kasačnými sťažnosťami sťažovateľa, s obdobnými námietkami, sa kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už stretol opakovane. V tomto smere kasačný súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/45/2021 zo dňa 22. marca 2023 (zdaňovacie obdobie jún 2013), sp. zn. 2Sfk/16/2021 zo dňa 29. mája 2023 (zdaňovacie obdobie máj 2013), sp. zn. 4Sfk/9/2021 zo dňa 22. marca 2023 (zdaňovacie obdobie jún 2014), sp. zn. 4Sfk/8/ 2021 zo dňa 28. februára 2023 (zdaňovacie obdobie júl 2013), sp. zn. 5Sfk/7/2021 zo dňa 30. mája 2023 (zdaňovacie obdobie august 2013), sp. zn. 4Sfk/7/2021 zo dňa 24. mája 2023 (zdaňovacie obdobie marec 2013), sp. zn. 2Sfk/7/2021 zo dňa 29. mája 2023 (zdaňovacie obdobie december 2013), sp. zn. 2Sfk/6/2021 zo dňa 29. mája 2023 (zdaňovacie obdobie

V predmetných konaniach, ktoré sa týkali tej istej daňovej kontroly, len iných zdaňovacích období, za rovnakého skutkového základu, vychádzajúce z rovnakých zistení správcu dane, považoval kasačný súd argumentáciu sťažovateľa za nedôvodnú a kasačné sťažnosti sťažovateľa zamietol. Kasačný súd sa s vyššie uvedenými rozhodnutiami v plnej miere stotožňuje a odkazuje na ich odôvodnenia.

96/2019. V predmetnom rozhodnutí Ústavný súd SR konštatoval, že preskúmavané rozsudky Najvyššieho súdu SR a ich odôvodnenia nie sú poznačené omylom, sú akceptovateľným spôsobom odôvodnené a dávajú jasnú odpoveď na námietky sťažovateľa, pričom neboli spôsobilé porušiť jeho právo na súdnu ochranu.

V. Záver

18. Kasačný súd, poukazujúc na vyššie uvedené konštatuje, že správny súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými pre vec zásadnými námietkami, svoje závery formuloval zrozumiteľne a presvedčivo, pričom sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neuviedol také relevantné skutočnosti, ktorými by spochybnil vecnú správnosť rozsudku správneho súdu. Dospel preto k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietnuť. 19. Pri zodpovedaní námietok sťažovateľky kasačný súd zohľadňoval aj rozhodovaciu činnosť NS SR. Keďže odo dňa 1. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia NS SR na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), vychádzajúc z účelu zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti, z právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít (§ 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov) sa kasačný súd naďalej považuje za viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia NS SR, vrátane jeho veľkého senátu. 20. O náhrade trov kasačného konania kasačný súd rozhodol tak, že sťažovateľovi ich náhradu podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal a žalovanému ich náhrada zo zákona nevyplýva. 21. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.