3Sfk/2/2026

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a zo sudcov JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): JUDr. Marek Radačovský, so sídlom: Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 35553961, správca konkurznej podstaty úpadcu: RB, Veľké Kapušany s.r.o., so sídlom: ul. Zelená 273/36, 079 01 Veľké Kapušany, IČO: 36602809 právne zastúpený: Advokátska kancelária Žoldoš & PARTNERS, s.r.o., so sídlom: Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 53540964, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100673629/2021 z 22.04.2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-8S/100/2021-125 zo dňa 29.10.2025, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

5. Žalobca sa správnou žalobou podanou na Krajskom súde v Košiciach domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím. Zároveň požadoval priznanie nároku na náhradu trov konania. 6. Žalobca v správnej žalobe namietal (I) prekročenie zákonom obmedzenej dĺžky daňovej kontroly, (II) nevykonanie navrhnutých dôkazov vo vyrubovacom konaní, (III) nesprávnosť tvrdení daňových orgánov, (IV) nepreukázanie podvodného konania, (V) uplynutie lehoty na vyrubenie dane a (VI) nezákonnosť protokolu pre chýbajúce zákonné náležitosti. 7. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zotrval na argumentoch uvedených v napadnutom rozhodnutí a navrhol, aby krajský súd žalobu zamietol. Navyše k žalobným bodom uviedol, že správca dane neznemožnil žalobcovi účasť na dokazovaní. Žalobca bol vopred informovaný o plánovaných výsluchoch svedkov, pričom po vstupe spoločnosti do konkurzu správca konkurznej podstaty dňa 1.7.2020 oznámil správcovi dane, že sa na ústnych pojednávaniach so svedkami nemôže zúčastniť. Žalobca bol povinný informovať správcu konkurznej podstaty o plánovanom výsluchu svedkov, pričom priamo žalobca sa dňa 1.7.2020 ospravedlnil z účasti na výsluchu svedkov.

10. K námietke prekročenia dĺžky daňovej kontroly správny súd uviedol, že od začatia daňovej kontroly 04.11.2014 (vrátane) do jej prvého prerušenia 03.03.2015 (vrátane, keďže 04.03.2015 už bola daňová kontrola prerušená), daňová kontrola trvala 120 dní.

Celkovo tak daňová kontrola trvala 347 dní (120 + 45 + 182), t.j. časovo čisto numericky, trvanie daňovej kontroly neprekročilo zákonom maximálne limitovanú jej jednoročnú (365 dní) dĺžku trvania. 11. Správny súd v ďalšom skúmal, či sa žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí náležite vysporiadal s odvolacou námietkou žalobcu o neúčelnosti, neefektívnosti a časovej neprimeranosti prerušení preverovanej daňovej kontroly, pričom žalobca túto odvolaciu námietku, ktorá je identická aj žalobnou námietkou, žiadnym spôsobom nekonkretizoval. Podľa správneho súdu správca dane žiadal v rámci obidvoch prerušení kvôli MVI o informácie bezprostredne súvisiace iba s obchodnými partnermi žalobcu z obdobia kontrolovaných zdaňovacích období roku 2013, a teda účelne, pričom žalobca netvrdí ani neosvedčuje opak a nebolo v kompetencii správneho súdu v tomto smere iniciatívne vyhľadávať opak.

12. K neefektívnosti prerušenia daňovej kontroly správny súd opätovne poukázal na jej všeobecnosť. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal konštatovaním, že od zahraničných finančných správ v rámci MVI nežiadal žiadne opakované informácie, pretože v tejto preverovanej daňovej kontrole nezisťoval totožné skutočnosti, aké boli zisťované pri skoršej daňovej kontrole (za zdaňovacie obdobia rokov 2011 a 2012), dôkazom čoho je aj to, že ak by tak bol správca dane činil, tak dožiadaný orgán by správcovi dane toto vytkol a opakovane by mu informáciu neposkytoval, čo sa však nestalo. S uvedeným sa správny súd stotožnil a dodal, že v tomto smere nie je spôsobilý argument žalobcu, že správca dane mal o žalobcovi a jeho obchodných partneroch informácie už zo skoršej daňovej kontroly, pretože pri DPH je zdaňovacím obdobím kalendárny mesiac, v rámci ktorého môžu obchody medzi hoc aj identickými obchodnými partnermi a hoc aj s identickým tovarom prebiehať rôzne.

Kým pri prvom prerušení správca dane žiadal ohľadne týchto spoločností všeobecné informácie o ich obchodných aktivitách v rozhodnom zdaňovacom období august 2013, tak pri druhom prerušení pri spoločnosti Budafer Kft. túto žiadosť realizoval ako dôsledok už konkrétnych svojich zistení a podozrení na základe už skôr získaných informácií, že táto spoločnosť uhrádzala platby za tovar priamo žalobcovi, aj keď ohľadne tohto tovaru s ním nemala žiadny priamy obchodný ani fakturačný vzťah. Preto správcu dane logicky zaujímalo, ako si táto spoločnosť plnila svoje odvodové (daňové) povinnosti a aké boli jej daňové priznania za zdaňovacie obdobia roku 2013 a obdobne to bolo aj pri spoločnosti Vas-Ferro Kft., kedy správca dane túto druhú žiadosť realizoval z dôvodu potreby už konfrontovania a potreby vysvetlenia ním už zistených skutočností o obchodných aktivitách tejto spoločnosti, a to vypočutím jej konateľa Tóth Henrika, o výsluch ktorého v rámci druhého prerušenia kvôli MVI správca dane žiadal, a to 1-krát a nie opakovane, s naformulovaním otázok pre tohto svedka. Takže podľa správneho súdu, by teoreticky ani tieto skutočnosti neboli spôsobilé oslabiť

Z uvedených dôvodov mal správny súd za neopodstatnenú aj žalobnú námietku ohľadne žalobcom tvrdenej neefektívnosti prerušení daňovej kontroly, kvôli ktorým mala byť prekročená maximálna povolená jej dĺžka. 14. K neprimeranej dĺžke jednotlivých prerušení daňovej kontroly správny súd uviedol, že proces podávania žiadostí o MVI si nepochybne vyžaduje časový priestor.

dane bol vytvorený časový priestor 9 dní na spracovanie týchto 7 žiadostí a ich doručenie žalobcovi v období medzi vyhotovením žiadostí a rozhodnutia o prerušení a prvým dňom prvého prerušenia daňovej kontroly. Pri druhom prerušení - žiadosti o MVI boli z 11.12.2018, o prerušení bolo rozhodnuté 03.01.2019 počnúc dňom 04.01.2019, t.j. správcom dane bol v období medzi vyhotovením žiadostí a vydaním rozhodnutia o prerušení na spracovanie troch žiadostí vytvorený časový priestor 23 dní, po zohľadnení 4-och pracovných dní pracovného pokoja je to 19 dní a následne ešte 1 deň medzi rozhodnutím o prerušení a prvým dňom druhého prerušenia daňovej kontroly (celkom 20 dní). Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že uvedené procesné lehoty (9 a 20 dní) nie sú zjavne premrštené ani okolnostiam neprimerané a navyše táto doba v zmysle vyššie uvedených výpočtov už bola zahrnutá do doby trvania daňovej kontroly a nie do doby trvania jej prerušení, keďže doba prerušenia (viď. vyššie, pozn.) bola počítaná iba odo dňa prerušenia a nie odo dňa vydania rozhodnutia, ktorým k prerušeniu

Vzhľadom k uvedenému sa javí byť nedôvodným tvrdenie žalobcu, že správca dane mal umelo neúmerne predlžovať dobu prerušenia daňovej kontroly a tým aj samotnú dobu daňovej kontroly, keď v nepokračoval ihneď dňom doručenia mu odpovede. Správny súd preto poukázal na rozsudky kasačného súdu sp. zn. 8 Sžfk/38/2019, 10 Sžfk/69/2019 (s odkazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-186/20).

Za irelevantné považoval správny súd to, že za roky 2011 a 2012 neboli u žalobcu zistené žiadne pochybenia. Žalovaný riadne odôvodnil svoje stanovisko aj vo vzťahu k tomu, že žalobca nepostupoval s náležitou opatrnosťou pri overovaní si svojich obchodných partnerov. Žalobca si síce mohol svojich maďarských obchodných partnerov preveriť v jemu prístupných verejných registroch, avšak správca dane aj na základe skôr vykonaných kontrol mal vedomosť o tom, že určití maďarskí obchodní partneri žalobcu, mu za dodaný tovar už v minulosti neplatili a ich obchodné vzťahy so žalobcom neboli štandardnými, resp. vykazovali znaky pochybných obchodov, no žalobca aj napriek tomu s nimi obchodoval aj v roku 2013.

17. Za nedôvodnú považoval súd aj námietku, týkajúcu sa zálohových faktúr. Skutočnosť, že žalobca nevystavoval svojim zahraničným odberateľom zálohové faktúry nič nemení na závere, že v danom prípade došlo k podvodnému konaniu a uvedené konštatovanie je relevantné aj v súvislosti so skúmaním vedomostnej zložky žalobcu o tomto podvodnom konaní. Žalobca na svojej participácii na podvode mohol zabrániť, ak by bol obozretnejším a prehodnotil by svoju obchodnú spoluprácu s obchodnými partnermi, ktorí mu už v minulosti neplatili za dodaný tovar a aj napriek tejto vedomosti sa nechránil ani len tým, aby im vystavoval zálohové faktúry za tovar, aby sa už opakovane nevystavoval riziku.

Keďže prevádzkovateľ skladu nemal vedomosť s kým žalobca obchoduje, tak vykonával iba pokyny žalobcu, ako majiteľa predávaného tovaru. Navyše v dispozičnej sfére žalobcu bola zadržaná pečiatka jeho jediného odberateľa Vas-Ferro Kft. a pečiatka podpisu konateľa Vas-Ferro Kft. Tótha Henrika, ktorému žalobca síce fakturoval predaj tovaru, ale tovar bol odovzdaný v sklade inému subjektu.

Bolo úlohou daňového subjektu, aby o tom sám vo vlastnom záujme informoval správcu konkurznej podstaty. Navyše, pokiaľ ide o samotné výsluchy zmienených svedkov, z citovaného rozhodnutia vyplýva, že títo boli vypočúvaní v súvislosti s prepravou tovaru späť z Maďarska na Slovensko v obchodných transakciách so spoločnosťami Rumex s.r.o. alebo Emona s.r.o., pričom žiadna z nich nebola zapojená do správcom dane indikovaných obchodných reťazcov v tu preskúmavanom zdaňovacom období august 2013, preto tieto výsluchy ani nemohli mať vplyv na zistenia ohľadne zdaňovacieho obdobia august 2013.

mu navyšoval dodávané množstvá tovaru, pričom sám hradil náklady skladovania tovaru, ako aj jeho prepravy a za oneskorené alebo omeškané platby od neho aj napriek zmluvným dojednaniam neuplatňoval žiadne sankcie. Obdobne tak možno túto otázku nastoliť aj na úrovni druhého odberateľa (Budafer Kft.).

prispel. Správca dane neodmietol žalobcovi toto právo priznať výlučne z dôvodu na strane žalobcových odberateľov, ktorí si neplnili svoje daňové povinnosti a na dôvod ktorý by žalobca nemal dosah, ako sa to mylne domnieva. Správca dane toto právo odmietol priznať kvôli zisteniu daňového podvodu o ktorom mal žalobca minimálne vedomosť a v tomto prípade dokonca na vytvorení vhodných podmienok na ňom aj iniciatívne participoval.

reťazcov. Postúpenie pohľadávok bolo v účtovníctve žalobcu účtované s odlišnými dátumami, ako bol dátum uvedený na dohodách a taktiež platby za postúpené pohľadávky boli zasielané v odlišných mesiacoch alebo aj v odlišných sumách a neobsahovali žiadnu identifikáciu smerom ku konkrétne uzavretej dohode. Žalobca má pri tom zákonnú povinnosť viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne a zrozumiteľne, pričom preukaznosť znamená, že účtované záznamy budú doložené overiteľnými dokladmi. K ďalšej námietke správny súd uviedol žalobca okrem tvrdenia, že správca dane prevzal zistenia maďarského správcu dane, tieto zistenia, resp. ich správnosť žalobca nijakým spôsobom nekonfrontoval (nepolemizoval s nimi). 21.

nevysporiadal. K používaniu pojmov „missing trader“ či „nastrčený subjekt“ správny súd tento okruh námietok uzavrel, že sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí zaoberal vysvetlením podstaty uvedených pojmov, ktoré sú praxou (aj s poukazom na rozhodovaciu činnosť SD EÚ) zaužívanou terminológiou v daňovom konaní.

Správca dane kládol žalobcovi za vinu, že vzhľadom na všetky objektívne existujúce varovania na strane obchodného partnera žalobcu (Vas-Ferro Kft.), nebol obozretným, tieto nevyhodnotil ako rizikové pre participovanie na podvodnom daňovom konaní a s týmto neprevereným subjektom obchodoval. Napriek tomu, že žalobca namietal iba nesprávnosť záveru správcu dane o vedomosti o daňovom podvode, správny súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal aj na objektívne dôvody, ktoré viedli správcu dane k záveru o existencii daňového podvodu (viď bod 53. odôvodnenia). K vedomostnej zložke daňového podvodu správny súd poukázal na (i) usporiadanie obchodných vzťahov žalobcu, (ii) pokyny žalobcu v sklade a jeho vedomosť o insolventnosti jeho odberateľa, (iii) jeho osobnú angažovanosť a disponovanie s pečiatkou spoločnosti Vas-Ferro Kft., (iv) personálne prepojenia spoločností skrz bratov Tóthovcov, (v) akceptovanie platieb inými subjektmi, (vi) nevystavovanie preddavkových faktúr, (vii) žalobcom vystavované reklamácie. Uvedené evokuje nielen nevedomú neznalosť, ale až vedomú nedbanlivosť žalobcu. Žalobca zabezpečoval fakturačný vstup tovaru do účelových

24. K námietke uplynutia lehoty na vyrubenie dane správny súd uviedol, že v prípade zdaňovacieho obdobia august 2013 začala 5-ročná prekluzívna lehota na vyrubenie dane (§ 69 ods. 1 daňového poriadku) plynúť od 31.12.2013 a pri jej štandardnom neprerušenom plynutí by uplynula 31.12.2018, avšak keďže počas jej plynutia bola daňová kontrola 1x prerušená v rozsahu celkovo 1356 dní [prvé prerušenie od 04.03.2015 (vrátane) do 19.11.2018 (vrátane)], takže po pripočítaní (nadstavení) tejto doby prerušenia, by správcovi dane táto 5 ročná prekluzívna lehota na vyrubenie dane uplynula až 19.09.2022, avšak aj počas tohto predĺženého plynutia lehoty bola daňová kontrola opäť ešte 1x prerušená v rozsahu celkovo 125 dní [druhé prerušenie od 04.01.2019 (vrátane) do 08.05.2019 (vrátane)]], takže po pripočítaní aj tejto doby prerušenia, by správcovi dane prvotná 5 ročná prekluzívna lehota na vyrubenie dane uplynula až 22.01.2023. Avšak keďže ešte do uplynutia tejto prvotnej 5 ročnej lehoty bol žalobcovi 06.11.2019 doručený protokol z daňovej kontroly, tak od 31.12.2019

25. Za nedôvodnú považoval správny súd aj námietku nezákonnosti protokolu z dôvodu absencie zákonných náležitostí. V danej veci vykonával daňovú kontrolu miestne príslušný správca dane, pričom neuvedenie adresy sídla správcu dane a zároveň uvedenie adresy sídla oprávnene konajúcej pobočky, ktorá je organizačnou zložkou správcu dane je možné vnímať ako postup síce nezodpovedajúci doslovnému zneniu § 47 písm. a) Daňového poriadku, avšak nemajúci v danom prípade žiaden negatívny dopad na subjektívne práva žalobcu a ani na zákonnosť protokolu. Uvedená adresa (oprávnene konajúcej) pobočky bola adresou organizačnej zložky správcu dane, s ktorou žalobca v priebehu konania opakovane písomne komunikoval, kde sa tiež zúčastňoval procesných úkonov a kam tiež adresoval svoje podania. Neuvedenie sídla správcu dane v protokole preto samo osebe nepredstavuje taký nedostatok, ktorý by akýmkoľvek spôsobom poškodil žalobcu na jeho právach.

26. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP a navrhol, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

28. Podľa sťažovateľa správny súd vec nesprávne právne posúdil a zároveň sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, keď dospel k záveru, že opakované podávanie žiadosti o MVI nepredstavuje porušenie zásady proporcionality daňovej kontroly.

sťažovateľ poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžfk/54/2018. Rovnako správny súd nesprávne právne posúdil, že opakované podávanie žiadosti o MVI nepredstavuje tzv. „kúskovanie žiadosti o MVI“, pričom poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžfk/3/2018. Správny súd sa v tomto smere odklonil od rozhodovacej praxe kasačného súdu, keď opakované podávanie žiadosti o MVI vyhodnotil ako súladné s požiadavkou efektívnosti daňovej kontroly. Správca dane v prejednávanej veci mohol a mal požiadať informácie v kumulovanej žiadosti a požiadať o informácie v inom členskom štáte naraz, a to v záujme zachovania požiadavky efektivity daňovej kontroly. Správcovi dane nič nebránilo, aby všetky svoje požiadavky kumuloval do jednej žiadosti o MVI, ktorej realizácia by jednoznačne skrátila celkové trvanie daňovej kontroly (spolu s prerušeniami) o niekoľko rokov, keďže daňovú kontrolu by nebolo potrebné prerušovať.

30. Správny súd zároveň nesprávne právne posúdil zánik práva na vyrubenie dane. Právne posúdenie ustanovenia § 46 odsek 10 Daňového poriadku správnym súdom a výklad tejto normy v časti „sa primerane použije § 61“ je nesprávny a zjavne extenzívny.

konaní. Použitie ustanovenia o prerušení vyrubovacieho konania na daňovú kontrolu je za daných okolností zjavne neprimerané. 31. Podľa sťažovateľa ak správny súd a žalovaný dospeli k záveru, že realizovaným dodaniam absentuje hospodársky dôvod, tak získanie výhody pri skutočne realizovaných transakciách nemožno považovať za daňový podvod, ale naopak je potrebné tieto dodania považovať za zneužitie práva. Ide však o diametrálne odlišný dôvod nepriznania oslobodenia od dane z pridanej hodnoty, na rozdiel od odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Správny súd napadnutým rozsudkom nesprávne právne posúdil dôkazné bremeno správcu dane a žalobcu pri realizácii tzv. Axel - Kittel testu, pričom hodnotenie tohto testu a jeho jednotlivých zložiek je nedostatočné a napadnutý rozsudok je tiež nedostatočne odôvodnený vo vzťahu k záveru o splnení podmienok vymedzených v tomto teste. Rozhodnutie žalovaného a ani rozhodnutie správcu dane neobsahuje konkrétne a ucelené vyhodnotenie Axel - Kittel testu a jeho jednotlivých zložiek. Napriek uvedenej skutočnosti správny súd opakovane pristúpil k nahradzovaniu činnosti správcu dane a žalovaného, a snažil sa v odôvodnení napadnutého rozsudku zhojiť nedostatky odôvodnení rozhodnutí správcu dane a žalovaného.

Správny súd zmätočne uvádza, že orgány verejnej správy identifikovali daňový únik v rámci reťazca, no na strane druhej informácia o jeho výške, právnom dôvode výskytu v rámci reťazca úplne absentuje. V tomto smere správny súd nesprávne právne posúdil vyhodnotenie objektívneho testu orgánmi verejnej správy, odôvodnenie záveru správneho súdu je v tomto smere nepresvedčivé a nedostatočné. Rovnako tak je nepresvedčivé a nedostatočné odôvodnenie záveru správneho súdu o tom, že daňový únik bol spojený práve s plneniami dodanými žalobcom. Príčinnú súvislosť medzi daňovým únikom a plneniami dodanými žalobcom síce správca dane, žalovaný ako aj správny súd zhodne tvrdia, avšak z obsahu administratívneho spisu nevyplýva jediný dôkaz, ktorý by túto príčinnú súvislosť preukázal. V konaní správca dane nepreukázal, aby odberateľ žalobcu obchodoval výlučne so žalobcom. Tieto otázky ani správca dane v rámci realizovanej MVI nepreveroval a nezisťoval za dané zdaňovacie obdobie existenciu iných partnerov tejto spoločnosť.

Podvodné konanie musí byť správcom dane preukázané, keďže správca dane je nositeľom dôkazného bremena. Správny súd pri posúdení veci a pri odôvodnení napadnutého rozsudku uvedené nepreukázal a tvrdenia správcu dane ostali v rovine nepreukázaných podozrení a indícii, ktoré nie sú relevantným dôkazom. 34. Úvaha správneho súdu o tom, že neuhradenie faktúr zo strany odberateľa je dôkazom o vedomosti žalobcu o možnom daňovom podvode je podľa sťažovateľa nesprávna a nedostatočne odôvodnená. Z administratívneho spisu totiž vyplýva, že pohľadávky, ktoré sťažovateľ na základe dodania tovaru nadobudol, úspešne neskôr speňažil na základe zmlúv o ich odplatnom postúpení, čo napokon správny súd identifikoval ako bežný postup.

Tento záver správneho súdu vo vzťahu k odberateľovi je neudržateľný. 35. Kvalita odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k naplneniu predpokladov Axel - Kittel testu je nedostatočná, keďže správny súd po tom, čo nahradil v konaní nedostatky rozhodnutí orgánov verejnej správy vlastnou činnosťou, si osvojil závery orgánov verejnej správy, ktoré nie sú dostatočné pre prijatie záveru o tom, že sťažovateľ o existencii daňového podvodu vedel, alebo mohol vedieť. Napokon sa daňové orgány a ani správny súd vôbec nezaoberali opatreniami, ktoré sťažovateľ prijal na zamedzenie toho, aby sa čo i len nevedome nestal súčasťou daňového podvodu. Správny súd, správca dane a žalovaný do dnešného dňa neprodukovali jediný dôkaz o tom, aby sťažovateľ nekonal dostatočne obozretne a nevykonal všetky potrebné opatrenia, ktoré od neho možno spravodlivo a objektívne požadovať vo veci predídenia čo i len nevedomej účasti na daňovom podvode.

Súdneho dvora EÚ vo veciach C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum, C-484/03 Bond House a C-277/14 PPUH Stehcemp. 37. Porušenie práva na spravodlivý proces videl sťažovateľ v tom, že ešte v žalobe namietol porušenie zásady neutrality DPH a tým aj porušenie zákazu dvojitého zdanenia, keďže tá istá dodávka tovaru je predmetom dane po vydaní napadnutého rozhodnutia na Slovensku ako aj následne u konečného spotrebiteľa v Maďarsku. V tomto smere vydané rozhodnutie žalovaného narúša princíp neutrality DPH a dochádza k dvojitému zdaneniu toho istého zdaniteľného plnenia a toho istého tovaru. Tejto zásadnej otázke majúcej vplyv na zákaz dvojitého zdanenia sa správny súd nevenuje v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec. 38. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na argumentácii uvedenej v napadnutom rozhodnutí a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.

39. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná.

Kasačný súd uvádza, že v obdobnej veci totožného sťažovateľa aj žalovaného rozhodoval kasačný súd rozsudkom sp. zn. 4Sfk/38/2025 zo dňa 25. septembra 2025 (za zdaňovacie obdobie február 2011), ktorým kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol. V tu prejednávanej veci bol skutkový rozdiel len v dĺžke daňovej kontroly a jej prerušení za kontrolované obdobie roka 2013 a obchodných reťazcoch sťažovateľa, ktoré boli poznačené daňovým podvodom. S poukazom na skutkovú totožnosť prejednávanej veci, ako aj totožný obsah sťažnostných námietok a podobnosť rozhodnutí správneho súdu kasačný súd vzhliadol dôvod na postup podľa ustanovenia § 464 ods. 1 SSP a poukazuje na relevantné časti rozsudku sp. zn. 4Sfk/38/ 2025 zo dňa 25. septembra 2025, s ktorého odôvodnením sa stotožňuje a ktorý k predmetnej veci uviedol: „81. K sťažnostnej námietke, že správny súd vôbec neskúmal požiadavku účelnosti daňovej kontroly a namietal, že samotná neúmerná dĺžka daňovej kontroly bola v rozpore so samotným

teda nie je rozhodujúce, aký časový úsek uplynul od jej začatia do doručenia protokolu kontrolovanému daňovému subjektu, ale právne významný je len čas, ktorý sa do výkonu daňovej kontroly započítava v súlade s daňovým poriadkom.

Sťažovateľ v žalobe tvrdil, že správca dane oslovoval v rámci MVI maďarské daňové orgány po častiach a opakovane, pričom podľa sťažovateľa správca dane požadovanými informáciami disponoval zo skorších daňových kontrol vykonaných u daňového subjektu.

85. Sťažovateľ v správnej žalobe nekonkretizoval informácie, ktoré mali byť správcovi počas predmetnej daňovej kontroly známe a duplicitne o ne žiadal počas predmetnej daňovej kontroly, alebo ktoré informácie neboli potrebné pre potreby daňovej kontroly, a teda v čom konkrétnom bol z daného hľadiska postup správcu dane neefektívny.

námietku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku kasačný súd vyššie opísanú reakciu správneho súdu na predmetnú žalobnú námietku považoval za adekvátnu zneniu námietke. . . . 92. K námietke o neprimeranej dĺžke prerušenia (trvania MVI) kasačný súd poukazuje na rozsudok SD EÚ vo veci C-186/20 zo dnˇa 30. septembra 2021, podľa ktorého Cˇla´nok 10 nariadenia Rady (EU´) cˇ. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojeni´ s jeho odôvodnením 25 sa ma´ vykladatˇ v tom zmysle, zˇe nestanovuje lehoty, ktory´ch prekrocˇenie mo^zˇe ovplyvnitˇ za´konnostˇ prerusˇenia danˇovej kontroly stanovene´ho pra´vom zˇiadaju´ceho cˇlenske´ho sˇta´tu dovtedy, ky´m zˇiadany´ cˇlensky´ sˇta´t neposkytne informa´cie pozˇadovane´ v ra´mci mechanizmu administrati´vnej spolupra´ce stanovene´ho ty´mto nariadeni´m.

93. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti správnemu súdu vytýkal, že sa v napadnutom rozsudku odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, keď v rozpore so závermi rozsudku veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.03.2024 sp. zn. 19SVs/4/2023 (bod. 23. odôvodnenia) dospel k záveru, že nedostatky rozhodnutia o prerušení daňovej kontroly nepredstavujú dostatočný podklad na prijatie záveru o nezákonnom prerušení daňovej kontroly. Podľa sťažovateľa v rozhodnutiach o prerušení daňovej kontroly neboli identifikovaní dodávatelia a ani odberatelia daňového subjektu, nie je identifikované zdaňovacie obdobie, ktorého sa žiadosti o MVI týkajú. Podľa záverov kasačného súdu musia rozhodnutia o prerušení konania obsahovať aspoň identifikáciu zahraničného dodávateľa/ odberateľa a zdaňovacie obdobie, ktorých sa žiadosť o MVI týka. V súvislosti s uvedenou námietkou kasačný súd konštatoval, že vyššie opísaným spôsobom nedostatok odôvodnenia rozhodnutia o prerušení sťažovateľ v správnej žalobe priamo nenamietal. Pokiaľ sa kasačná

94. Na nedôvodnú námietku týkajúcu sa nezákonnosti daňovej kontroly nadväzovala námietka sťažovateľa, že správny súd nesprávne právne posúdil zánik práva na vyrubenie dane. Kasačný súd sa nestotožnil so sťažovateľom, že § 61 odsek 5 daňového poriadku nemožno aplikovať na daňovú kontrolu. Sťažovateľovo tvrdenie, že aplikácia § 61 ods. 5 daňového poriadku je zjavne extenzívnym výkladom § 46 odsek 10 daňového poriadku, ktorý presahuje obsah pojmu primeraného použitia ustanovenia o prerušení daňového konania, v podstate vylučuje akúkoľvek aplikáciu ustanovenia § 61 a teda inštitútu prerušenia.

95. Je možné súhlasiť so sťažovateľom, že daňová kontrola, ktorej právna úprava je uvedená v treťom diely druhej časti (§ 44 a nasl.) daňového poriadku, nie je daňovým konaním. Daňové konanie upravuje štvrtá časť tohto zákona. Daňová kontrola je súčasťou výkonu právomoci daňových orgánov podľa daňového poriadku, zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a jej výsledok je podkladom pre daňové konanie. Vychádzajúc z ustanovenia § 46 odsek 10 v spojení s § 61 ods. 5 daňového poriadku jej prerušenie pôsobí aj na neplynutie lehôt na vyrubenie dane alebo rozdielu dane.

Pokiaľ pre daňovú kontrolu existuje primeraná možnosť aplikovať ustanovenie § 61 daňového poriadku upravujúce prerušenie konania, a to v celom rozsahu - všetkých jeho odsekov a zároveň v odseku 5 sa neumožňuje plynutie lehôt pri prerušení konania (daňovej kontroly), potom aj prerušenie daňovej kontroly nemožno zahrnúť do lehoty podľa § 69 vymedzujúcej časový rámec pre zánik práva na vyrubenie dane.

98. Primárnou povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatnil oslobodenie od DPH z dodania tovaru maďarským spoločnostiam evidovaným pre daň v členskom štáte bolo preukázať splnenie podmienok na priznanie oslobodenia. Ako vyplýva z administratívneho spisu, správca dane preveroval tvrdenia daňového subjektu i skutočnosti relevantné pre správne určenie dane. Preverovaním reťazcov obchodov, ktorých sa na určitom stupni zúčastnil daňový subjekt, bolo zistené, že na jednom článku platiteľov DPH nebola daň priznaná ani odvedená a tento subjekt prestal existovať alebo bol nekontaktný. Pri tzv. „zmiznutom obchodníkovi“ ako špecifickom prvku vyústenia deklarovaných zdaniteľných plnení, z ktorých si postupne subjekty v reťazci uplatňujú odpočet (oslobodenie) dane, sa predpokladá porušenie daňových právnych predpisov, resp. že došlo k obchodu poznačenému daňovým podvodom.

101. Kasačný súd považoval za právne významnú argumentáciu žalovaného, že daňový subjekt nevysvetlil, akým spôsobom si overil postavenie svojich obchodných partnerov, nevysvetlil prečo uzatváral zmluvy o postúpení pohľadávok skôr ako samotné pohľadávky mali existovať, ani prečo prijímal úhrady od iných spoločností k pohľadávkam voči svojim odberateľom skôr ako uzatvoril zmluvy o postúpení pohľadávok, nevysvetlil z akého dôvodu bol tovar prepravený v ten istý deň z Maďarska na Slovensko a obratom späť do Maďarska, hoci o tom musel mať vedomosť, keďže objednával prepravu tovaru, vierohodne nevysvetlil rozpory v účtovných dokladoch. S poukazom na uvedené sa žalovaný nestotožnil s námietkou žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu správcom dane.

dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“ 104. Kasačný súd považuje za dôležité poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015, podľa ktorého „aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.

Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k

106. V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že daňový podvod je judikatúrou definovaný ako situácia, v ktorej jeden daňový subjekt ako účastník podvodu neodvedie do štátnej pokladnice vybranú DPH a ďalší subjekt si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania daňového

Pri daňovom podvode musí správca dane v rámci svojho dôkazného bremena preukázať existenciu podvodu na DPH (chýbajúcu daň) a to v ktoromkoľvek predchádzajúcom článku reťazca (objektívny test v rámci celého reťazca), následne preukázať objektívne skutkové okolnosti svedčiace tomu, že kontrolovaný daňový subjekt o podvode na predchádzajúcom článku reťazca vedel alebo mohol vedieť, pričom stačí nevedomá nedbanlivosť a nemusí ísť o úmysel (vedomostný test konkrétneho subjektu) a zároveň musí posúdiť, či kontrolovaný daňový subjekt prijal opatrenia, ktoré je od neho možné rozumne vyžadovať, aby zistil, či prijaté plnenie nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Žalovaný ako aj správca dane veľmi dôsledne a rozsiahlo preukázali daňový podvod. Rozhodnutie je starostlivo odôvodnené, korešponduje s obsahom administratívneho spisu a v konaní nedošlo k iným vážnejším nedostatkom, pre ktoré by bolo nutné rozhodnutie zrušiť. Podnikanie ako také prináša na jednej strane určite výhody pre daňový subjekt v podobe slobody a určitej miery nezávislosti, na druhej strane prináša

107. Kasačný súd poukazuje na právny názor uvedený v rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci PPUH Stehcemp, C-277/14, podľa ktorého: „Je úlohou daňového orgánu, ktorý konštatoval podvod alebo nezrovnalosti, ktorých sa dopustil vystaviteľ faktúry, aby vzhľadom na objektívne skutočnosti a bez toho, aby od príjemcu faktúry vyžadoval overovania, ktoré nie je povinný vykonať, preukázal, že tento príjemca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca, čo prináleží preveriť vnútroštátnemu súdu. Určenie opatrení, ktoré možno v danom prípade dôvodne požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočítanie DPH, na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli súčasťou podvodu subjektu na predchádzajúcom stupni, závisí predovšetkým od okolností uvedeného prípadu. Ak existujú skutočnosti umožňujúce predpokladať porušenie alebo daňový podvod, obozretný subjekt môže v závislosti od okolností prípadu považovať

108. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu sťažovateľ nepredložil dôkaz o tom, že by si ako daňový subjekt splnil svoju povinnosť zistiť si informácie o druhom v jednotlivých vyššie opísaných reťazcoch za ním nasledujúcom subjekte, aby sa uistil o jeho spoľahlivosti. Aj v tomto spojení sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ ide o dôvodnú domnienku o vedomom zapojení daňového subjektu do obchodného reťazca poznačeného podvodným

109. Kasačný súd považuje poukázať na závery uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C- 108/20 „HR“, podľa ktorého podvod na DPH nemožno chápať v tom zmysle, že sa vzťahuje na prípady, v ktorých podvod vyplýva z osobitnej kombinácie po sebe idúcich transakcií, ale vzťahuje sa aj na prípady, kedy podvod vyplýva z celkového plánu, podľa ktorého sú dodávky súčasťou podvodu zahŕňajúceho niekoľko transakcií, teda vždy ak chýbajúca daň je dôsledkom podvodného konania. Zdaniteľná osoba, ktorá vedela alebo mala vedieť, že svojou kúpou sa podieľa na transakcii zapojenej do podvodu, pomáha páchateľom podvodu a stáva sa jeho spolupáchateľom, z čoho vyplýva, že taká účasť predstavuje zavinenie, za ktoré je zodpovedná táto zdaniteľná osoba.

podvodom. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa uvedené v?kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Z?uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa?§?461 SSP ako nedôvodnú zamietol.“

stotožňuje. 43. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že v rámci Axel-Kittel testu daňové orgány nesprávne, resp. nedostatočne posúdili jeho účasť na daňovom podvode kasačný súd poukazuje na to, že uvedenú námietku formuloval vo všeobecnej rovine. Správny súd dal v bode 53. napadnutého rozsudku sťažovateľovi konkrétnu odpoveď na to, prečo správca dane dospel k záveru o tom, že v rámci obchodných reťazcov, na ktorých sa zúčastnil došlo k podvodnému konaniu. Správny súd tu špecifikoval konkrétne dôvody, pričom sťažovateľ nespochybnil žiadne konkrétne skutočnosti a neprodukoval žiadne iné dôkazy, na základe ktorých by bolo možné dospieť k iným záverom. Kasačný súd sa preto v plnej miere stotožnil so závermi správneho

V. Záver

44. Najvyšší správny súd dospel k záveru, že dôvody, ktorými sťažovateľ spochybňoval predmetné rozhodnutie správneho súdu boli totožné s námietkami, ktoré namietal už v správnom konaní i v žalobe, a s ktorými sa správny súd náležite vysporiadal. Kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne právne relevantné námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Správny súd sa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil kasačný súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 45. O náhrade trov kasačného konania kasačný súd rozhodol tak, že neúspešnému sťažovateľovi ich náhradu podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 SSP nepriznal a žalovanému ich náhrada zo zákona nevyplýva (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 25. marca 2026