3Sfk/25/2025
ECLI:SK:NSSSR:2025:0823106307.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- 2Sf/39/2023
- IČS
- 0823106307
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a zo sudkyne JUDr. Zuzany Šabovej, PhD., vo veci žalobcu (sťažovateľa): FreshBox s.r.o., IČO: 51230666, so sídlom Ferienčíkova 7, 811 08 Bratislava, právne zastúpeného: Mgr. Dávid Štefanka, advokát, so sídlom Povoznícka 18, 841 03 Bratislava, proti žalovanému: Daňový úrad Trenčín, so sídlom K dolnej stanici 22, 911 33 Trenčín, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102574293/2023 zo 16. októbra 2023, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 2Sf/39/2023-109 z 12. februára 2025, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Trenčín (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu zameranú na daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie august 2020, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 102641484/2021 z 29. decembra 2021 (ďalej len „Protokol“). Následne správca dane určil žalobcovi rozdiel dane v sume 119.929,10 eur rozhodnutím č. 101357233/2022 z 12. mája 2022, ktoré bolo zrušené rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102930477/2022 z 28. októbra 2022 a vec bola vrátená správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie. 2. Správca dane po vrátení veci na ďalšie konanie rozhodnutím č. 101580801/2023 z 21. júna
2023 (ďalej len „rozhodnutie o určení rozdielu dane“) určil žalobcovi rovnaký rozdiel dane v sume 119.929,10 eur. Rozhodnutie obsahovalo poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania. Rozhodnutie správcu dane o určení rozdielu dane bolo splnomocnenému zástupcovi žalobcu doručené fikciou 7. júla 2023, keď lehota na podanie odvolania uplynula 6. augusta 2023. Žalobca sa voči predmetnému rozhodnutiu správcu dane v stanovenej lehote neodvolal.
3. Následne žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu zaslal správcovi dane podanie doručené 6. októbra 2023, v ktorom žiadal o odpustenie zmeškania lehoty a zároveň pripojil potvrdenie o úhrade správneho poplatku a odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane. Žiadosť o odpustenie zdôvodnil tým, že splnomocnený zástupca používa systém „Praetor“, ktorý automaticky sťahuje podania prichádzajúce do elektronickej schránky, otvorí ich, stiahne obsah, označí ako prečítané a nahrá do konkrétneho spisu. Potom vloží automaticky lehotu do notifikácie alebo vysvieti upozornenie na novoprijatý dokument, u ktorého nevie automaticky vložiť lehotu do notifikácie. V prípade rozhodnutia správcu dane sa dokument otvoril, stiahol sa obsah, správa sa označila v rozhraní www.slovensko.sk ako prečítaná, ale dokument sa nepriradil ku konkrétnemu spisu, pretože systém „Praetor“ nedokázal rozoznať číslo dokumentu rozhodnutia správcu dane. Daňové orgány totiž nepoužívajú na označenie dokumentov totožnú spisovú značku (každý dokument má jedinečné číslo), a preto podanie ostalo uložené len v zbernom priečinku „Pošta“ v systéme „Praetor“. Pracovníčka, ktorá
mala 7. júla 2023 na starosti elektronickú schránku a zastupovala školenú office manažérku, tento proces a možnosť zlyhania systému „Praetor“ neidentifikovala. Ďalej pokračoval, že v elektronickej schránke splnomocneného zástupcu na portáli www.slovensko.sk sa správa od správcu dane 7. júla 2023 (deň, keď došlo k fikcii doručenia) označila ako prečítaná, a preto nedošlo k odhaleniu zlyhania softvéru ani dodatočne po príchode office manažérky do práce. Záverom na podporu svojej argumentácie odkázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Cob 227/2019 zo 16. januára 2020.
4. Správca dane (ďalej aj „žalovaný“) rozhodnutím č. 102574293/2023 zo 16. októbra 2023 (ďalej len „rozhodnutie správcu dane“ alebo „napadnuté rozhodnutie žalovaného“) nevyhovel žiadosti žalobcu o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania voči rozhodnutiu správcu dane o určení rozdielu dane, pretože žalobca nepreukázal existenciu závažných dôvodov na odpustenie zmeškanej lehoty.
5. V odôvodnení uviedol, že 10. mája 2023 spísal so splnomocneným zástupcom žalobcu zápisnicu o ústnom pojednávaní, ktorej predmetom bolo oboznámenie žalobcu o vykonaných úkonoch a výsledkoch dokazovania v konaní. Správca dane pri ústnom pojednávaní stanovil žalobcovi lehotu 8 dní na vyjadrenie a uviedol, že ďalšie dokazovanie už nebude vykonávať a následne vydá rozhodnutie. Podľa správcu dane mal preto splnomocnený zástupca žalobcu venovať zvýšenú pozornosť sledovaniu pošty od správcu dane, keď ako sám v žiadosti uviedol, že podanie odvolania chcel opätovne využiť. Splnomocnený zástupca si podľa správcu dane je vedomý, že správca dane označuje dokumenty jedinečnými číslami, pretože od marca do júla 2023 mu bolo zaslaných niekoľko zásielok s takouto štruktúrou číslovania.
Pokiaľ splnomocnený zástupca žalobcu identifikoval v používanom systéme nedostatky, za predmetný čas mal vytvorený dostatočný časový priestor na nápravu používaného systému pri prijímaní zásielok od daňových orgánov. Rozhodnutie správcu dane bolo doručené do elektronickej schránky splnomocneného zástupcu a splnomocnený zástupca si ho počas 82 dní v priečinku pošty nevyhľadal, čo považoval správca dane za zlyhanie ľudského faktora a nie zlyhanie
techniky. Správca dane poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sžo 181/2010 z 22. júna 2011, v ktorom Najvyšší súd uviedol, že „závažné dôvody“ na strane žiadateľa o odpustenie zmeškania lehoty je potrebné posudzovať vždy osobitne podľa okolností konkrétneho prípadu. Môže ísť napr. o nehodu, úraz, živelnú pohromu, závažné rodinné komplikácie, náhle ochorenie s tou podmienkou, že ich dôsledkom bolo vylúčenie účastníka konania z možnosti urobiť úkon.
6. Správca dane tak v prejednávanej veci prijal záver, že vyššie popísaná situácia nepredstavuje závažný dôvod na odpustenie zmeškania lehoty. Nič na tom nemení ani dodatočne predložený dôkaz o čerpaní dovolenky office manažérky, nakoľko po ukončení čerpania jej dovolenky 18. júla 2023, mal splnomocnený zástupca žalobcu stále ešte dostatočný časový priestor na preverenie priečinku pošty a podanie odvolania (lehota na podanie odvolania uplynula až 6. augusta 2023). Správca dane uzavrel, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Cob 227/2019 zo 16. januára 2020, nie je aplikovateľné na daný prípad, pretože v ňom išlo o inú situáciu, a to nemožnosť vyhotovenia dokumentu z technických príčin.
II. Konanie na správnom súde a jeho rozhodnutie
7. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu, ktorú Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 2Sf 39/2023-109 z 12. februára 2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol.
8. Správny súd v odôvodnení uviedol, že závažné dôvody, pre ktoré by sa malo zmeškanie lehoty odpustiť, zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) ani iný právny predpis nedefinuje, a preto možno konštatovať, že by malo ísť o tak závažné dôvody na strane žiadateľa o odpustenie zmeškania lehoty, ktoré treba posudzovať vždy osobitne podľa okolností danej veci, pričom dôsledkom je vylúčenie daňového subjektu z možnosti urobiť predmetný úkon. Rozhodnutie o žiadosti o odpustenie lehoty je pritom ponechané na správcovi dane, teda má fakultatívny charakter. 9.
Správny súd rovnako ako žalovaný v prejednávanej veci ustálil, že zmeškanie lehoty bolo spôsobené ľudským zavinením a žalobca nepreukázal existenciu závažných dôvodov na odpustenie zmeškanej lehoty. Skutočnosti uvádzané žalobcom, že išlo o chybu systému „Praetor“, keď systém prvostupňové rozhodnutie po doručení otvoril, avšak nepriradil ku konkrétnej veci a nechal ho v priečinku „Pošta“, nemenia nič na tom, že prvostupňové rozhodnutie bolo žalobcovi doručené. To, že si ho splnomocnený zástupca žalobcu neprečítal včas, pretože si ho v relevantnom v čase nevšimla zodpovedná zamestnankyňa zastupujúca office manažérku, ktorá bola v tom čase na dovolenke, nie je chybou systému, ale zlyhaním ľudského faktora. Navyše, office manažérka ukončila čerpanie dovolenky 18. júla 2023, a teda po vrátení do práce mala ešte stále dostatočný časový priestor na preverenie priečinku pošty, keď lehota na podanie odvolania uplynula až 6. augusta 2023. Tvrdenie žalobcu, že nemusel byť ostražitý voči zlyhaniu systému „Praetor“, nakoľko jeho spoľahlivosť bola
deklarovaná viacerými dôveryhodnými zdrojmi, tiež neobstojí, pretože ako sám uviedol, od správcu dane mu chodia písomnosti s rôznymi označeniami a systém tieto písomnosti nevie priradiť ku konkrétnemu spisu, resp. veci. Žalobca tak mal vedomosť o tom, že systém písomnosti nepriraďuje automaticky ku konkrétnej spisovej značke. Pokiaľ žalobca uvedenú skutočnosť považoval za chybu systému „Praetor“, mal podľa správneho súdu, dostatok času sa tým zaoberať a vykonať nápravu, resp. také opatrenia, aby k takýmto zlyhaniam nedochádzalo.
10. Správny súd sa nestotožnil s námietkou, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, pretože už samotný výrok je nezrozumiteľný, zmätočný, v rozpore s odôvodnením a v danom prípade nejde o žiaden z prípadov uvedených v § 29 ods. 1 a 2 Daňového poriadku.
Podľa správneho súdu je potrebné poukázať na to, že v cit. ustanoveniach je uvedená možnosť daňového subjektu požiadať o odpustenie zmeškania lehoty a rovnako tak sú v nich definované podmienky, za ktorých je možné takejto žiadosti daňového subjektu vyhovieť.
Skutočnosť, že v predmetnom ustanovení sa hovorí len o tom, kedy možno takémuto návrhu na odpustenie zmeškania lehoty vyhovieť a nikde inde v predmetnom zákone nie je uvedené, kedy sa takáto žiadosť zamieta, nevylučuje možnosť správcu dane takejto žiadosti nevyhovieť.
Pokiaľ totiž žiadosť o odpustenie zmeškania lehoty nespĺňa podmienky uvedené cit. ustanoveniach, logicky jej nemôže byť vyhovené, čo sa vzhľadom na znenie tohto ustanovenia uplatňuje a contrario. Žalovaný preto správne po posúdení žiadosti žalobcu o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania, dospel k záveru, že žiadosť žalobcu neobsahuje závažné dôvody pre jej odpustenie a napadnutým rozhodnutím rozhodol, že žiadosti žalobcu nevyhovuje a zmeškanie lehoty neodpúšťa. Preto aj táto námietka žalobcu bola nedôvodná.
III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
11. Žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) podal proti napadnutému rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť, v ktorej žiadal zmeniť tento rozsudok z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP tak, že kasačný súd zruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie. Alternatívne navrhoval zrušiť napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 12. Sťažovateľ v podstate zopakoval svoje dôvody zo správnej žaloby a naďalej zastáva názor, že splnil všetky podmienky ustanovené v § 29 Daňového poriadku a zmeškaná lehota na podanie odvolania mu mala byť odpustená. V prípade sťažovateľa totiž existoval závažný dôvod zmeškania lehoty (technické zlyhanie systému „Praetor“), ktoré nezapríčinil sťažovateľ. Správny súd, ako aj žalovaný, sa dostatočným spôsobom nezaoberali technickými a praktickými špecifikami predmetného systému, ktorý používal splnomocnený zástupca sťažovateľa na triedenie pošty. Chyba totiž spočívala v nesprávnom označení rozhodnutia žalovaného o určení rozdielu dane, ktoré systém „Praetor“ nedokázal rozpoznať, nakoľko daňové orgány nepoužívajú na označenie príslušnej veci totožnú (jednu a tú istú spisovú značku), ale každý dokument má svoje jedinečné číslo. Systém „Praetor“ tak rozhodnutie žalovaného o určení rozdielu dane (i) otvoril, (ii) stiahol jeho obsah, (iii) správa sa označila v rozhraní www.slovensko.sk ako prečítaná, ale (iv) dokument sa nepriradil ku konkrétnemu spisu a ostal uložený len v zbernom priečinku „Pošta“ v danom systéme. Podľa sťažovateľa má takéto technické zlyhanie charakter objektívne nepredvídateľnej a neúmyselnej prekážky, ktorá má bezprostredný vplyv na možnosť subjektu vykonať úkon v stanovenej lehote. 13. Ďalej sťažovateľ skonštatoval, že v správnej žalobe jasne uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť z dôvodu jeho nesúladu s ustanovením § 29 Daňového poriadku. Podľa sťažovateľa žalovaný v napadnutom rozhodnutí zmätočne uviedol, že rozhodol v zmysle cit. ustanovenia s čím však sťažovateľ nesúhlasí, pretože v zmysle cit. ustanovenia malo byť zmeškanie lehoty odpustené. Správca dane totiž nemá pri rozhodovaní o odpustení lehoty voľnú úvahu, ale je viazaný zákonnými podmienkami (existencia závažného dôvodu, dodržanie lehoty 30 dní od odpadnutia dôvodu a vykonanie zmeškaného dôvodu), ktoré ak sú splnené, má povinnosť zmeškanie lehoty odpustiť. Všetky podmienky v prejednávanej veci sťažovateľ kumulatívne naplnil, a preto záver o absencii závažného dôvodu je podľa neho predčasný, arbitrárny a odporuje zásadám spravodlivého konania, keďže nebol postavený na dostatočnom zohľadnení tvrdení a dôkazov zo strany sťažovateľa. 14. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžf/ 99/2015 z 24. januára 2017 týkajúci sa procesných zásad v daňovom konaní, ďalej na rozsudok
Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 181/2010 z 22. júna 2011, ktorý bol použitý žalovaným v napadnutom rozhodnutí na argumentačnú podporu v súvislosti s neodpustením zmeškanej lehoty a na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžf/116/2015 z 28. marca 2017. 15. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.
IV. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
16. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) 16. júna 2025 a ten o veci rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku. 17. Najvyšší správny súd, po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 18. Spornou otázkou, ku ktorej riešeniu bol kasačný súd sťažovateľom v predmetnej veci vyzvaný, je posúdenie toho, či správny súd a žalovaný vychádzali zo správneho posúdenia veci, keď dospeli k záveru, že sťažovateľ v zmysle § 29 ods. 1 Daňového poriadku nepreukázal závažné dôvody na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozhodnutiu žalovaného o určení rozdielu dane. 19. Kasačný súd má rovnako ako správny súd za to, že ustanovenie § 29 ods. 1 Daňového poriadku a ani žiadne iné ustanovenie v cit. zákone, bližšie nedefinuje, čo sa má rozumieť pod pojmom „závažné dôvody“. Charakter „závažných dôvodov“ tak nechal zákonodarca na fakultatívnom posúdení správcom dane. Uvedené sa snažil preklenúť Najvyšší súd už v cit. rozsudku sp. zn. 6 Sžo 181/2010 z 22. júna 2011, v ktorom Najvyšší súd uviedol, že závažné dôvody na strane žiadateľa o odpustenie lehoty treba posudzovať osobitne, podľa okolností konkrétneho prípadu a následne demonštratívnym výpočtom uviedol, ktoré to podľa neho sú. Išlo o nehodu, úraz, živelnú pohromu, závažné rodinné komplikácie, náhle ochorenie, avšak s tou podmienkou, že ich dôsledkom bolo vylúčenie účastníka konania z možnosti urobiť úkon. Ani jedna z týchto uvedených okolností nie je situáciou sťažovateľa, čo však ale nepredstavuje zásadný problém, nakoľko Najvyšší súd len príkladmo vymenoval okolnosti, ktoré sám vnímal ako závažné dôvody. Najvyšší súd však s uvedenými okolnosťami definoval aj druhú nadväzujúcu podmienku, a to že dôsledkom týchto okolností bolo vylúčenie účastníka konania z možnosti urobiť úkon. 20. Podľa názoru kasačného súdu tak musí ísť nielen o okolnosť, ktorá je svojou závažnosťou porovnateľná s okolnosťami, ktoré uviedol Najvyšší súd, ale zároveň dôsledkom tejto okolnosti, je, vylúčenie účastníka konania z možnosti urobiť predmetný úkon. Kasačný súd v prejednávanej veci v súlade so záverom správneho súdu, ako aj žalovaného, zastáva názor, že okolnosti uvádzané sťažovateľom nie sú závažnými dôvodmi, dôsledkom ktorých bol sťažovateľ ako účastník konania vylúčený z možnosti podať odvolanie proti rozhodnutiu žalovaného o určení rozdielu dane. 21. Sťažovateľ od podania odvolania proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného argumentoval tým, že k zmeškaniu lehoty na podanie odvolania proti rozhodnutiu žalovaného o určení rozdielu dane došlo z dôvodu technického zlyhania systému „Praetor“, nakoľko predmetný systém po prečítaní správy, nepriradil rozhodnutie ku konkrétnej spisovej značke príslušnej veci a rozhodnutie ostalo uložené v zbernom priečinku „Pošta“ systému „Praetor“.
Podľa sťažovateľa k tomu došlo preto, že daňové orgány nepoužívajú na označenie príslušnej veci totožnú (jednu a tú istú) spisovú značku, ale každý dokument má svoje jedinečné číslo. Žalovaný vo vzťahu k tejto argumentácii sťažovateľa uviedol, že od marca do júla 2023 bolo sťažovateľovi zaslaných niekoľko zásielok s takouto štruktúrou číslovania, čiže sťažovateľ si musel byť vedomý toho, že každý dokument daňových orgánov má iné číslo a systém „Praetor“ má so zaraďovaním takýchto dokumentov problém a nevie priradiť dokument ku konkrétnej veci automaticky. Navyše správca dane 10. mája 2023 spísal so splnomocneným zástupcom sťažovateľa zápisnicu o ústnom pojednávaní, ktorej predmetom bolo oboznámenie sťažovateľa o vykonaných úkonoch a výsledkoch dokazovania v konaní, s tým že správca dane pri ústnom pojednávaní stanovil sťažovateľovi lehotu 8 dní na vyjadrenie a uviedol, že ďalšie dokazovanie už nebude vykonávať a následne už vydá rozhodnutie.
Pokiaľ sa sťažovateľ mienil voči rozhodnutiu žalovaného o určení rozdielu dane odvolať, mal byť, podľa kasačného súdu, o to viac ostražitý a venovať väčšiu pozornosť prichádzajúcej pošte. 22. Uvedená situácia, ktorú popísal sťažovateľ tak nebola technickým zlyhaním systému „Praetor“, ale štandardným postupom, ktorým systém postupoval, keď nevedel priradiť dokument s iným číslom ku konkrétnej jestvujúcej spisovej značke tej istej veci.
V takom prípade bolo podľa kasačného súdu na mieste, aby sťažovateľ vo zvýšenej miere venoval pozornosť práve zmieňovanému zbernému priečinku „Pošta“, kde sa takéto zásielky mohli ocitnúť. Dôvetkom kasačný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ nie je pri triedení elektronickej pošty povinný používať akýkoľvek systém, ani konkrétne zmieňovaný systém „Praetor“, pokiaľ však tak urobí a takúto možnosť využije, musí si byť vedomý ako predmetný systém funguje a dbať na kontrolu jeho funkcionalít používania. Na základe argumentácie sťažovateľa kasačný súd konštatuje, že splnomocnený zástupca sťažovateľa mal na túto agendu vyškolenú office manažérku, ktorá dňa 7. júla 2023, keď došlo k fikcii doručenia a systém správu označil ako prečítanú, nebola na pracovisku a do práce sa vrátila až po ukončení čerpania dovolenky dňa 18. júla 2023. Kasačnému súdu tak nie je zrejmé, prečo office manažérka, ktorá bola na tento systém vyškolená, po návrate na pracovisko neskontrolovala zberný priečinok „Pošta“, nakoľko po ukončení čerpania jej dovolenky 18. júla 2023, bolo ešte stále dostatok času
na podanie odvolania (lehota na podanie odvolania uplynula až 6. augusta 2023). Uvedenú situáciu tak kasačný súd hodnotí v súlade s názorom správneho súdu a žalovaného, ako zlyhanie ľudského faktora a nie zlyhanie techniky, ako sa to snažil predostrieť sťažovateľ.
23. Kasačný súd sa rovnako ako správny súd nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa, že výrok napadnutého rozhodnutia žalovaného je nezrozumiteľný, zmätočný a v rozpore s odôvodnením, pretože žalovaný nerozhodol v zmysle § 29 ods. 1 a 2 Daňového poriadku, ako to vo výroku uviedol. Sťažovateľ vyslovil názor, že v zmysle cit. ustanovenia môže žalovaný rozhodnúť buď len (i) o odpustení zmeškania lehoty, (ii) o nevyhovení z dôvodu, že lehota už predĺžená bola a (iii) o nevyhovení z dôvodu, že uplynul rok od posledného dňa pôvodnej lehoty.
Ako uviedol už správny súd vo svojom odôvodnení, skutočnosť, že predmetné ustanovenie hovorí len o tom, kedy možno takémuto návrhu na odpustenie zmeškania lehoty vyhovieť a v žiadnom inom ustanovení zákona nie je uvedené, kedy sa takáto žiadosť zamieta, nevylučuje aj možnosť správcu dane takejto žiadosti nevyhovieť.
24. Z obsahu a účelu príslušného ustanovenia logicky vyplýva, že nemôže byť vyhovené žiadosti, ktorá nespĺňa podmienky uvedené v ustanovení § 29 ods. 1 a 2 Daňového poriadku, ktorý sa na takéto prípady aplikuje postupom a contrario. Pri pripustení žalobcom požadovaného doslovného a striktne gramatického výkladu by žalovaný vždy musel vyhovieť žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty bez ohľadu na to, aké dôvody daňový subjekt vo svojej žiadosti uvedie a formulácia závažnosti dôvodov by stratila svoje opodstatnenie. Kasačný súd má za to, že použitie tohto druhu výkladu nebolo a ani nemohlo byť úmyslom zákonodarcu, lebo je v rozpore s účelom konania o žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty.
V jeho dôsledku by v podstate lehoty určené v rozhodnutiach správcu dane na podanie opravného prostriedku z veľkej časti stratili svoj zmysel, nakoľko by daňový subjekt v rámci lehoty jedného roka od uplynutia pôvodnej lehoty mohol na základe žiadosti automaticky dosiahnuť odpustenie zmeškania lehoty v zmysle § 29 ods. 1 Daňového poriadku, lebo správca dane by daňovému subjektu pri splnení ostatných podmienok musel vyhovieť. Takýto výklad podľa kasačného súdu neobstojí, pretože nielen že neodráža účel zákonných ustanovení Daňového poriadku, ale je v príkrom rozpore so zásadou aktívneho prístupu k ochrane vlastných práv „vigilantibus iura scripta sunt“ (práva patria len bdelým).
25. Kasačný súd v súvislosti s argumentáciou rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžf/99/ 2015 z 24. januára 2017, ktorý sa týkal sa procesných zásad v daňovom konaní a prostredníctvom, ktorého sa sťažovateľ snažil namietať porušenie viacerých zásad, konštatuje, že nezistil odklon v rozhodovacej činnosti správneho súdu od záverov tohto rozsudku. Sťažovateľ síce namietol viaceré zásady daňového konania, ktoré mali byť správcom dane porušené, avšak okrem zásady zákonnosti, sa k nim bližšie nevyjadril a ani neuviedol ako mali byť tieto zásady správcom dane porušené. K rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžf/ 116/2015 z 28. marca 2017 kasačný súd uvádza, že už z prvej vety časti rozsudku uvedenej sťažovateľom, je zjavné, že ide o skutkovo odlišnú situáciu, keď daňovému subjektu bolo znemožnené vykonať predmetný úkon v posledný deň lehoty z dôvodu výkonu právomoci iného štátneho orgánu. V prejednávanej veci však bola situácia sťažovateľa odlišná a preto tento rozsudok nie je možné aplikovať. Posledný rozsudok, na ktorý sťažovateľ poukázal a od
ktorého sa mal správny súd vo svojom rozhodnutí odkloniť, bol rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 181/2010 z 22. júna 2011, z ktorého vychádzal nielen žalovaný v napadnutom rozhodnutí, ale aj kasačný sud v tomto rozsudku. Dokonca z jeho záverov vychádzal aj rozsudok správneho súdu v bode 25 a preto kasačnému súdu nie je úplne zrejmé, ako sa mal správny súd od záverov citovaného rozsudku Najvyššieho súdu odkloniť, pričom sťažovateľ svoju argumentáciu v tomto smere nerozvinul.
26. Kasačný súd dospel k záveru, že v aplikačnom postupe správneho súdu pri rozhodovaní o merite sporu nezistil nedostatky právneho posúdenia, ani odklon od ustálenej rozhodovacej praxe, ktorý bol sťažovateľom v kasačnej sťažnosti namietaný.
V. Záver
27. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za v postačujúcej miere odôvodnený a vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 28. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd podľa § 168 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP tak, že procesne úspešnému sťažovateľovi nárok na ich náhradu nepriznal, nakoľko nebolo preukázané splnenie zákonnej podmienky, preukázanie dôvodov pre ktoré by výnimočne mohla žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúchať. 29. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 25. novembra 2025