3Sfk/26/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a zo sudcov JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Hriňovská energetická, s.r.o., so sídlom Partizánska cesta 1465, 962 05 Hriňová, IČO: 36038822, právne zast.: advokátska kancelária Škubla & Partneri s.r.o., so sídlom Digital Park II, Einsteinova 25, 851 01 Bratislava, IČO: 36861154, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101599699/2020 zo dňa 19.októbra 2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 74S/30/2020-117 zo dňa 26. mája 2021, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh sťažovateľa na prerušenie konania zamieta. III. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh sťažovateľa na priznanie postavenia osoby zúčastnenej na konaní Ministerstvu financií Slovenskej republiky zamieta . IV. Žalovanému nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

Banská Bystrica, daňové priznanie k dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie rok 2011. Daň z emisných kvót predstavovala sumu 13.707,00 EUR. Žalobca do lehoty na podanie daňového priznania zaplatil preddavky, a to prvý preddavok v sume 8.039,00 EUR zaplatil dňa 30.06.2011 a druhý preddavok za 2. polrok dňa 03.01.2012 vo výške 10.618,50 EUR, spolu zaplatil preddavok v sume 18.657,50 EUR. Daňový preplatok 4.950,50 EUR požiadal vrátiť na účet a bol mu vrátený dňa 11.01.2013. 2. Žalobca žiadosťou zo dňa 08.04.2019 požiadal o vrátenie neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 (ďalej aj len "Daň"), a to preplatku v sume 13.707,00 EUR (ako rozdiel medzi zaplateným preddavkom v sume 18657,50 EUR a vráteným „daňovým preplatkom" v sume 4950,50 EUR) a priznanie úroku z oneskoreného vrátenia preplatku na tejto dani, ktorý predstavuje sumu určenú ako súčet: 1/ úroku 10 % p.a. od 01.07.2011 do 10.01.2013 zo sumy 8.039,00 EUR (z prvého preddavku), 2/ úroku 10 % p.a. od 04.01.2012

Nárok na vrátenie neoprávnene zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 a priznanie úroku z oneskoreného vrátenia preplatku mu vyplýva z § 79 ods. 2 a 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s

4. Súdny dvor EÚ v rozsudku C-302/2017 zo dňa 12.04.2018 konštatoval, že slovenská vnútroštátna právna úprava dane z emisných kvót je v rozpore s právom EÚ, konkrétne so Smernicou č. 2003/87/ES o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve a ktorou sa mení a dopĺňa Smernica Rady 96/61/ES.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 23S/164/2019-111 zo dňa 18.03.2020 z dôvodu nepreskúmateľnosti opatrení a z dôvodu, že o žiadosti nebolo riadne rozhodnuté rozhodnutím s potrebnými náležitosťami, zrušil opatrenie žalovaného Daňového úradu Banská Bystrica zo dňa 26.06.2019 ako aj jemu predchádzajúce opatrenie žalovaného Daňového úradu Banská Bystrica zo dňa 03.05.2019 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej „zákon o zodpovednosti za škodu“ alebo „zákon č. 514/2003 Z.z.“), titulom rozporu vnútroštátnej dane z emisných kvót s právom EÚ, predstavujúcej zaplatenú daň z emisných kvót za rok 2011 vo výške 13.707,00 EUR.

Európskeho práva; · v zmysle rozsudku SD vo veci C-500/16 zo dňa 20.12.2017, Caterpillar Finacial Services sp. z o.o.: „Zásady ekvivalencie a efektivity sa majú vo svetle článku 4 ods. 3 ZEÚ vykladať v tom zmysle, že nebránia takým vnútroštátnym právnym predpisom, o aké ide vo veci samej, ktoré umožňujú zamietnuť žiadosť o vrátenie preplatku dane (z pridanej hodnoty), ak zdaniteľná osoba podala túto žiadosť po uplynutí päťročnej premlčacej lehoty, hoci z rozsudku Súdneho dvora, ktorý bol vyhlásený po uplynutí uvedenej lehoty vyplýva, že DPH, ktorej sa týkala uvedená žiadosť o vrátenie, bola zaplatená bez právneho dôvodu.“ · poukázal na závery rozsudku Súdneho dvora z 08.09.2011, Q-Beef a Bosschaert, C-89/ 10 a C-96/10, bod 34, podľa ktorého v prípade neexistencie harmonizovaných pravidiel upravujúcich vrátenie daní uložených v rozpore s právom Únie, je členským štátom ponechané právo riadiť sa procesnými podmienkami stanovenými v ich vnútroštátnom právnom poriadku, najmä v oblasti prekluzívnych lehôt, pričom musia dodržiavať zásady ekvivalencie a efektivity;

Súdny dvor EÚ s účinkami ex tunc deklaroval rozsudkom C-302/2017 vo veci PPC Power, a.s., že daň je v rozpore s právom EÚ a rovnako judikoval, že v prípade dane, ktorá je v rozpore s právom EÚ, má daňovník nárok na úroky z oneskoreného vrátenia dane, a to nie od podania žiadosti, ale od neoprávneného zaplatenia dane. Ďalej vytýkal správcovi dane, že: · rozhodnutie bolo vydané v zmysle rozhodnutia Ministerstva financií SR - informácie o prijatých záveroch k dani z emisných kvót č. 607014/2018 zo dňa 26.10.2018, vydaného Finančným riaditeľstvom SR, podľa ktorého daňovým subjektom, ktoré do zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane nepodali dodatočné daňové priznanie k dani z emisných kvót a ani žiadosť o vrátenie zaplatenej dane z emisných kvót, správca dane zaplatenú daň nevráti, čo však daňové orgány nezbavuje povinnosti postupovať v súlade s právom EÚ; · rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Caterpillar C500/16 nie je na vec použiteľný, lebo žalobca nežiada vrátenie dane a zaplatenia úroku po uplynutí zákonnej lehoty, ale tvrdí, že táto

9. Finančné riaditeľstvo SR, ako odvolací orgán, druhostupňovým rozhodnutím č. 101599699/2020 zo dňa 19.10.2020 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Dodal, že: · uzavretím Dohody o mimosúdnom vyrovnaní a zaplatením časti nároku na náhradu škody bola zachovaná zásada rovnocennosti a účinnosti; · z rozsudku C-30/02 vo veci Recheio-Cash & Carry SA. Vyplýva, že Súdny dvor vo viacerých prípadoch zaznamenal, že problém s vrátením daní zaplatených bez právneho dôvodu je riešený rôznymi spôsobmi v rôznych členských štátoch, a to dokonca i v rámci jedného členského štátu vo vzťahu k vráteniu rôznych druhov daní a poplatkov. Nároky na vrátenie platieb zaplatených bez právneho dôvodu musia byť v iných prípadoch uplatnené prostredníctvom vnútroštátnych súdov, predovšetkým vo forme žalôb na vrátenie čiastok zaplatených bez právneho dôvodu, pričom takéto nároky je možné uplatňovať v rôznych lehotách, v niektorých prípadoch do uplynutia všeobecnej premlčacej lehoty stanovenej v právnom poriadku (rozsudok z 09.02.1999, Dilexport, C-349/96, bod 24). Rozdiely medzi vnútroštátnymi systémami vyplývajú najmä z neexistencie právnej úpravy Spoločenstva ohľadne vrátenia vnútroštátnych daní zaplatených bez právneho dôvodu. Je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu určiť súdy a tribunály, ktoré budú mať právomoc na riešenie takýchto sporov, a stanoviť procesné postupy upravujúce konania na zabezpečenie práv, ktoré si jednotlivci odvodzujú z práva Spoločenstva, za predpokladu, že takéto pravidlá sú nie sú menej výhodné ako pravidlá upravujúce obdobné vnútroštátne konania (zásada ekvivalencie), a tiež, že nespôsobujú faktickú nemožnosť alebo výrazné sťaženie výkonu práv priznaných právom Spoločenstva (zásada efektivity) (rozsudok z 15.09.1998, Edis, C-231/96 bod 34); · žalobca teda mohol v lehote stanovenej v § 69 ods. 1 Daňového poriadku podať dodatočné daňové priznanie, čím by si uplatnil v zákonnej lehote nulové vyrubenie Dane a týmto aj žiadal o vrátenie preplatku podľa § 79 ods. 5 Daňového poriadku. Ide o vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa otázky vyrubenia dane a vrátenia preplatku, pričom postupom v zmysle tejto právnej úpravy nie je dotknutý článok 152 ods. 4 Ústavy SR; · Dohodou bola nahradená škoda a priznanie úrokov by nebolo v súlade so zásadou ekvivalencie, efektivity a proporcionality prostriedkov. Podľa rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-46/93 a C48/93 zo dňa 05.03.1996 vo veci Brasserie du Pecheur SA proti Bundesrepublik Deutschland a The Queen proti Secretary of State for Transport, v súlade so všeobecnou zásadou spoločnou pre právne poriadky členských štátov musí poškodená osoba preukázať primeranú snahu obmedziť rozsah škody, inak jej hrozí, že škodu bude znášať sama (rozsudok z 19.05.1992 vo veci C-104/89 a C37/90, bod 33).

10. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) správnu žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol. V odôvodnení najmä uviedol, že: · predmet Dane, jej základ, spôsob a podmienky priznania, platenia, spôsob určenia jej výšky a ďalšie podrobnosti boli upravené v § 51b ods. 2 až 12 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani u príjmov v znení účinnom do 28.06.2012, ktorý upravoval daň z emisných kvót; · Ústavný súd SR dňa 13.06.2012 pozastavil účinnosť § 51b zákona o dani z príjmov, toto uznesenie bolo vyhlásené v zbierke zákonov dňa 29.06.2012; · dňa 30.06.2012 nadobudol účinnosť čl. IV zák. č. 189/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 609/2007 Z. z. o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení zákona č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v bode 5 vypustil § 51b zákona o dani z príjmov;

V dôsledku zmeny právneho prostredia žalobcovi vznikol nárok na vrátenie takto bezdôvodne zaplatenej dane; · žalobca zmeškal lehotu na vrátenie daňového preplatku, v dôsledku čoho došlo k zániku tohto práva; · rozhodnutia žalovaného a správcu dane neodporujú ani judikatúre Súdneho dvora, podľa ktorej v prípade neexistencie harmonizovaných pravidiel upravujúcich vrátenie daní uložených v rozpore s právom Únie, je členským štátom ponechané právo riadiť sa procesnými podmienkami stanovenými v ich vnútroštátnom právnom poriadku, najmä v oblasti prekluzívnych lehôt, pričom musia dodržiavať zásady ekvivalencie a efektivity (rozsudok Súdneho dvora z 08.09.2011, Q-Beef a Bosschaert, C-89/10 a C-96/10, bod 34); · rovnako je súladný s rozsudkom C-30/02 vo veci Recheio-Cash & Carry SA., ktorý posudzoval problém s vrátením daní zaplatených bez právneho dôvodu a z ktorého tiež vyplýva, že nároky na vrátenie platieb zaplatených bez právneho dôvodu musia byť uplatnené v rôznych lehotách, v niektorých prípadoch do uplynutia všeobecnej premlčacej lehoty

vrátenie Dane; · judikatúra Súdneho dvora umožňuje rozhodovať v primeraných lehotách o nárokoch súvisiacich s daňou rozpornou s právom EÚ, pričom členským štátom ponecháva právo riadiť sa procesnými podmienkami stanovenými v ich vnútroštátnom právnom poriadku, najmä v oblasti prekluzívnych lehôt a za rozhodujúce považuje dodržať iba zásadu ekvivalencie a

III. Argumentácia účastníkov v kasačnom konaní

12. Nesprávne právne posúdenie vnímal sťažovateľ v posúdení skutočnosti, že lehota na vrátenie Dane nikdy nezačala plynúť. Tento názor odôvodnil nasledovne: · rozhodnutia SD EÚ platia do minulosti aj na právne vzťahy založené pred vydaním rozhodnutia SD EÚ (C-2/06 Kemper, C-453/00 Kuehne Heitz), čo znamená, že Daň bola nezákonná od počiatku, čo judikoval aj Krajský súd v Bratislave v rozhodnutiach sp. zn. 2S/ 41/2012 a 2S/42/2012 z 13.06.2018 (a aj ďalších); · nie je správny záver správneho súdu, že „v dôsledku zmeny právneho prostredia a odpadnutia dôvodu plnenia titulom neskôr zrušenej Dane vznikol žalobcovi nárok na vrátenie takto bezdôvodne zaplatenej dane“, pretože vzhľadom na ex tunc účinky rozhodnutia SD EÚ žiadny právny dôvod nikdy neexistoval; · platí princíp prednosti a priameho účinku práva EÚ, čo znamená možnosť priamej aplikácie Smernice (napr. 5Sžf/1/2016 z 31.7.2019), aj keď správca dane a žalovaný odkazovali len na nepriamy účinok práva EÚ); · aj keby sme pripustili, že vnútroštátna právna úprava v čase podania daňového priznania

· Nie je správny záver správneho súdu o princípe právnej istoty, pretože žiadny štátny orgán nie je oprávnený zasahovať do práva osôb, ak pre takýto zásah neexistuje podklad v hmotnom práve. V zmysle ustálenej judikatúry ÚS SR sa výklad právnych predpisov má realizovať v prospech čo najväčšieho zachovania zákonných práv a slobôd. Je to štát, kto nesie zodpovednosť za znenie právnej úpravy, preto pojem odlišovať „vznik povinnosti podať daňové priznanie“ treba vykladať v prospech daňového subjektu a nie štátu (inak štát nechráni základné práva a slobody, ale sám seba, a z nepráva vytvára právo). Štátu vzniká pozitívny záväzok, napraviť následky, ktoré spôsobil zavedením Dane v rozpore s právom EÚ. 13. Ďalej sa sťažovateľ vyjadril k uvádzaným rozsudkom SD EÚ a aplikácie zásady ekvivalencie a efektivity na súdenú vec.

povinnosť podať daňové priznanie; 14. K súbehu konania o vrátenie Dane a zaplatenie úroku s konaním podľa zákona no zodpovednosti za škodu sťažovateľ uviedol: · Daňovoprávny a civilnoprávny nárok môžu byť uplatňované súbežne, konanie o vrátenie daňových preplatkov nevylučuje konanie o zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a naopak (1Cdo 16/2005 z 01.11.2006); · Žalovaný to ani nevylučuje, iba argumentuje plynutím lehôt v prípade daňovoprávneho nároku, podobne argumentuje aj správny súd a uvádza, že sťažovateľovi bola vyplatená čiastka v režime zákona o zodpovednosti za škodu; · Civilnoprávny nárok však nie je spôsobilým predmetom prieskumu v rámci daňového

15. Sťažovateľ navrhol konanie prerušiť a predložiť prejudiciálnu otázku o tom, či je v súlade s právom EÚ (Smernicou)taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý zakladá povinnosť podať daňové priznanie na daň, ktorá je v rozpore s právom EÚ (Smernicou). 16. Žalovaný sa s rozhodnutím správneho súdu stotožnil.

18. Podaním doručeným dňa 18.07.2023 sťažovateľ: · predložil rozsudok Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 22C/20/2020 z 28.04.2023, kde súd v konaní o civilnej žalobe, ktorou sa sťažovateľ domáhal nároku na náhradu škody vo výške úroku v konaní podľa zákona o zodpovednosti za škodu, konštatoval, že úrok nemožno považovať za škodu, či už skutočnú alebo ušlý zisk. Podľa súdu je náprava za pochybenie členského štátu v tomto prípade poskytnutá prostredníctvom úpravy daňového

IV. Posúdenie kasačného súdu

20. Pre závery kasačného súdu boli rozhodujúce nasledovné okruhy otázok: · zodpovednosť štátu za prijatie právneho predpisu v rozpore s právom EÚ, výber poplatkov bez právneho dôvodu a možnosť nápravy v práve EÚ; · účinky rozsudku SDEÚ vo veci C-302/2017 PPC Power, a.s., ktorým bola Daň označená za rozpornú s právom Európskej únie, a jeho vplyv na právnu situáciu sťažovateľa; · posúdenie § 69 ods. 1, § 79 ods. 2 a 3 daňového poriadku z hľadiska, či predstavujú relevantný právny základ pre vrátenie Dane a úrokov; · posúdenie zákonnosti postupu žalovaného pri uplatnení námietky premlčania a odmietnutí uhradenia požadovanej sumy (Daň a úroky) sťažovateľovi. (I) K zodpovednosti štátu za prijatie právneho predpisu v rozpore s právom EÚ, výber poplatkov bez právneho dôvodu a možnosti nápravy v práve EÚ

v závislosti od rôznych druhov daní a poplatkov. Námietky alebo nároky tohto druhu sú v určitých prípadoch predmetom osobitných procesných podmienok a časových obmedzení podľa práva upravujúceho či už sťažnosti predkladané daňovým orgánom, alebo súdne

(37) V prípade neexistencie harmonizovaných pravidiel upravujúcich vrátenie daní uložených v rozpore s právom Únie je totiž členským štátom ponechané právo riadiť sa procesnými podmienkami stanovenými v ich vnútroštátnom právnom poriadku, najmä v oblasti prekluzívnych lehôt, pričom musia dodržiavať zásady ekvivalencie a efektivity (rozsudok z 8. septembra 2011, Q-Beef a Bosschaert, C-89/10 a C-96/10, EU:C:2011:555, bod 34).“

sťažovateľa). Vo svojej rozhodovacej činnosti používa pojem „poplatky zaplatené bez právneho dôvodu“ a vyššie uvedené pravidlá konštante uplatňuje na všetky takto uhradené platby. Treba preto odmietnuť argumentáciu sťažovateľa o nepoužiteľnosti rozsudkov C-500/ 16 Caterpillar Financial Services sp. z o.o. a C-30/02 vo veci Recheio-Cash & Carry SA. na

Napríklad v prípade trojročnej premlčacej lehoty (rozsudok z 15. apríla 2010, Barth, C-542/08, EU:C:2010:193, bod 28) alebo dvojročnej premlčacej lehoty (rozsudok z 15. decembra 2011, Banca Antoniana Popolare Veneta, C-427/10, EU:C:2011:844, bod 25), bolo rozhodnuté, že sú v súlade so zásadou efektivity.“ (rozsudok C-500/16 Caterpillar Financial Services sp. z o.o.m bod 42, rozsudok C-677/19 SC Valoris, bod 25 a ďalšie).

17, EU:C:2019:622, body 170 a 171, ako aj z 11. septembra 2019, Călin, C-676/17, EU:C:2019:700, bod 30). Konkrétnejšie, v prípade neexistencie právnej úpravy Únie v oblasti vrátenia neoprávnene vybraných vnútroštátnych daní prislúcha každému členskému štátu, aby upravil procesné pravidlá žalôb určených na ochranu práv vyplývajúcich z práva Únie, ale pod podmienkou, že uvedené pravidlá sú v súlade tak so zásadou ekvivalencie, ako aj zásadou efektivity (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. septembra 1998, Edis, C-231/96, EU:C:1998:401, bod 19, a z 11. apríla 2019, PORR Építési Kft., C-691/17, EU:C:2019:327, bod 39), najmä pokiaľ ide o stanovenie prekluzívnych alebo premlčacích lehôt uplatňujúcich sa na takéto žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. decembra 2017, Caterpillar Financial Services, C-500/16, EU:C:2017:996, bod 37, a z 19. decembra 2019, Cargill Deutschland, C-360/18, EU:C:2019:1124, bod 46).“ (rozsudok C-677/19 SC Valoris, bod 21).

26. Pokiaľ ide o dodržanie zásady efektivity, SDEÚ za súladné s právom EÚ považoval aj veľmi krátke premlčacie či prekluzívne lehoty (napr. aj lehoty v dĺžke 1 mesiaca či 30 dní, Rewe-Zentralfinanz eG et Rewe Zentral AGv. Landwirtschaftskammer fuer Saarland, rozhodnutie Súdneho dvora zo 16. decembra 1976, Comet BV v. Produktschap voor Siergewassen, rozhodnutie Súdneho dvora zo 9. novembra 1983), pričom opakovane zdôrazňoval napr. v rozsudku Q-Beef a Bosschaert, C-89/10 a C-96/10 cit: „V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že právo Únie bráni vnútroštátnemu orgánu vzniesť námietku uplynutia primeranej premlčacej doby len v tom prípade, ak konanie vnútroštátnych orgánov spolu s existenciou premlčacej doby vedú k tomu, že dotknutá osoba je úplne pozbavená možnosti uplatniť si svoje práva pred vnútroštátnymi súdmi (pozri v tomto zmysle rozsudky Barth, už citovaný, bod 33, a Iaia a i., už citovaný, bod 21).“ Podobne uviedol v rozsudku vo veci C- 30/ 02 Recheio - Cash & Carry SA vo vzťahu k 90-dňovej lehote cit: „20 Je pravda, že rozsudok Edis sa týkal premlčacej lehoty troch rokov odo dňa úhrady platby,

27. SDEÚ tiež konštatoval, že členský štát je povinný vrátiť sumy dane vybraté v rozpore s právom EÚ spolu s úrokmi (napr. rozsudok C-565/11 Mariana Irimie a tam citované rozsudky). (II) Účinky rozsudku SDEÚ vo veci C-302/2017 PPC Power, a.s., a jeho vplyv na právnu situáciu sťažovateľa

Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty žiadosť zamietol a stanovil preddavok na daň, ktorý spoločnosť PPC Power, a.s. zaplatila. Súčasne však požiadala o jeho vrátenie z dôvodu, že zdanenie emisných kvót je v rozpore s právom Únie.

30. PPC Power, a.s. podala na Krajský súd v Bratislave dve žaloby, jednak proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva SR o zamietnutí jej žiadosti o vrátenie preddavku na Daň za prvý polrok 2011 a jednak proti rozhodnutiu Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty o stanovení výšky preddavku na Daň splatného za druhý polrok 2011.

Power, a.s.) označil Daň za rozpornú s právom EÚ. 32. Rozsudky SDEÚ o prejudiciálnych otázkach vyjasňujú a spresňujú význam a pôsobnosť vykladaného pravidla tak, ako musí alebo malo byť chápané a uplatňované od okamihu nadobudnutia účinnosti. Majú preto nevyhnutne retroaktívny účinok. Prejudiciálny rozsudok teda nemá konštitutívne účinky, ale účinky rýdzo deklaratórne s tým dôsledkom, že tieto účinky nastávajú v zásade k dátumu nadobudnutia účinnosti vyloženého pravidla (Rozsudok z 12.2.2008, Kempter, C-2/06, bod 35).

34. Podobne ako spoločnosť PPC Power, a.s., aj ďalšie subjekty, ktoré uhradili Daň, žiadali od daňových orgánov jej vrátenie. Svoj nárok odvodzovali od rozhodnutí SDEÚ, ktorý viackrát vo porovnateľných prípadoch konštatoval protiprávnosť zdaňovania emisných kvót.

35. Vychádzajúc z uvedených úvah kasačný súd uzatvára, že keďže sťažovateľ Daň za zdaňovacie obdobie roku 2011 zaplatil, titulom rozporu Dane s právom EÚ mu vzniklo právo na vrátenie zaplatených súm Dane, ako aj úrokov. (III) Posúdenie § 69 ods. 1, § 79 ods. 2 a 3 daňového poriadku z hľadiska, či predstavujú relevantný právny základ pre vrátenie Dane

37. Podľa sťažovateľa účinok ex tunc rozsudku vo veci PPC Power, a.s. znamená, že mu nikdy nevznikla povinnosť podať daňové priznanie a teda lehota podľa tohto ustanovenia nikdy nezačala plynúť. 38. Kasačný súd v zhode so správnym súdom konštatuje, že účelom zakotvenia premlčacích, resp. prekluzívnych lehôt je naplnenie princípu právnej istoty (viď. aj vyššie citované rozsudky SDEÚ). Tento princíp platí aj pre postup pri správe daní podľa § 69 ods. 1 daňového poriadku.

40. Podľa § 42 ods. 12 zákona o dani z príjmov účinného do 31.12.2017 (t.j. do uplynutia lehoty na vrátenie Dane) „Správca dane vráti do 30 dní odo dňa podania žiadosti daňovníka zaplatené preddavky na daň, ak daňovníkovi nevznikla povinnosť platiť preddavky na daň podľa tohto zákona, alebo rozdiel zaplatených preddavkov na daň, ak daňovník zaplatil preddavky na daň v sume vyššej, akú bol povinný zaplatiť podľa tohto zákona.

42. Kasačný súd sa stotožňuje so závermi žalovaného, ktorý vo svojom rozhodnutí uviedol, že sťažovateľ mohol v lehote stanovenej v § 69 ods. 1 daňového poriadku podať dodatočné daňové priznanie, čím by si uplatnil v zákonnej lehote nulové vyrubenie Dane a týmto aj žiadal o vrátenie preplatku podľa § 79 ods. 5 daňového poriadku. Takisto mal možnosť podať

Ak právo vyrubiť daň zanikne a napriek tomu dôjde k úkonu, ktorý by inak mal za následok vyrubenie dane, tento úkon nemôže mať právne následky. Napríklad, ak by daňový subjekt podal daňové priznanie potom ako zaniklo právo vyrubiť daň, k vyrubeniu dane nedôjde.

43. Z rozsudkov Krajského súdu v Bratislave, ktoré predkladal sťažovateľ, vyplýva, že žalobcovia v týchto prípadoch, vrátane spoločnosti PPC Power, a.s., využili rôzne možnosti vrátenia Dane a pred súdom argumentovali rozporom Dane s právom EÚ.

44. Kasačný súd poukazuje na obdobnú situáciu, ktorú riešil SDEÚ v rozsudku vo veci v rozsudku Q-Beef a Bosschaert, C-89/10 a C-96/10 cit: „46 Touto otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či za okolností, akými sú okolnosti vo veci samej, skutočnosť, že Súdny dvor v rozsudku vydanom v prejudiciálnom konaní rozhodol o nezlučiteľnosti retroaktívneho účinku dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie, má vplyv na začiatok plynutia premlčacej doby stanovenej vnútroštátnym právom pre pohľadávky voči štátu. 47 Po prvé treba spresniť v rovnakom zmysle, ako to zdôraznil generálny advokát v bode 55 svojich návrhov, že otázku začiatku plynutia premlčacej doby v zásade rieši vnútroštátne právo.

. . . . 51 V tejto súvislosti Súdny dvor spresnil, že právo Únie bráni vnútroštátnemu orgánu vzniesť námietku uplynutia primeranej premlčacej doby len v tom prípade, ak konanie vnútroštátnych orgánov spolu s existenciou premlčacej doby vedú k tomu, že dotknutá osoba je úplne pozbavená možnosti uplatniť si svoje práva pred vnútroštátnymi súdmi (pozri v tomto zmysle rozsudky Barth, už citovaný, bod 33, a Iaia a i., už citovaný, bod 21). 52 V sporoch vo veci samej podľa vnútroštátneho súdu začala premlčacia doba plynúť 1. januára 1998 a uplynula 31. decembra 2002, kým už citovaný rozsudok Calster a i. bol vyhlásený až 21. októbra 2003, teda po uplynutí osobitnej päťročnej premlčacej doby. Stanovenie začiatku plynutia uvedenej lehoty na 1. januára 1998 však nemohlo dotknuté osoby úplne zbaviť možnosti uplatňovať si pred vnútroštátnymi súdmi práva, ktoré im priznáva právo Únie, ako to preukázali žaloby podané na belgické súdy vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Calster a i. 53 Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je na druhú otázku vo veci C-89/10 a na tretiu otázku vo veci C-96/10 potrebné odpovedať tak, že za okolností, akými sú okolnosti vo veci

45. Podobne, v rozsudku vo veci C-500/16 Caterpillar Financial Services sp. z o.o. SDEÚ uviedol cit: „48 Caterpillar v rámci ústnej časti konania pred Súdnym dvorom tvrdila, že keďže sa dozvedela o rozsudku najvyššieho poľského správneho súdu, ktorý bol pre ňu nepriaznivý, a bola jej oznámená bezprostredne hroziaca finančná kontrola, rozhodla sa zaplatiť daňovému úradu sumu vo výške daňových nedoplatkov. Caterpillar bola presvedčená o tom, že je v tomto kontexte „zbytočné“ spochybňovať súlad výberu DPH súvisiacej s nákladmi na poistenie vzťahujúce sa na lízingové zmluvy s právom Únie. 49 Subjektívne presvedčenie, že jediným možným spôsobom konania je zaplatenie DPH súvisiacej s nákladmi na poistenie vzťahujúce sa na lízingové zmluvy však nemožno považovať za objektívnu nemožnosť iného konania. 50 V prejednávanej veci Caterpillar mala možnosť odmietnuť zaplatiť nedoplatky na dani, lebo pôvodne sa domnievala, že náklady na poistenie sú oslobodené od DPH a napadnúť každý platobný rozkaz žalobou na súde, alebo zaplatiť nedoplatky na dani a pred uplynutím uvedenej premlčacej lehoty podať návrh na vnútroštátny súd na vrátenie bezdôvodného obohatenia,

46. Kasačný súd dodáva, že rozsudok vo veci PPC Power, a.s., nebol prekvapivý a dôvody, prečo je Daň rozporná s právom EÚ, boli verejne dostupné aj diskutované od počiatku zavádzania tejto právnej úpravy do právneho poriadku SR. Jednak, ako vyplýva priamo zo znenia tohto rozsudku, SDEÚ už riešil obdobné situácie v iných členských štátoch (body 20-23 rozsudku, rozsudok zo 17. októbra 2013, Iberdrola a i., C-566/11, C-567/11, C-580/11, C-591/11, C-620/11 a C-640/11, EU:C:2013:660, bod 45, ako aj rozsudok z 26. februára 2015, ŠKO-Energo, C-43/14). Ďalej, od rozhodnutí SDEÚ o zdaňovaní emisných kvót odvodzovali svoju argumentáciu aj žalobcovia v rozsudkoch Krajského súdu v Bratislave, ktoré predložil sťažovateľ.

47. Aplikujúc tieto závery na právnu situáciu sťažovateľa, kasačný súd konštatuje, že právna úprava § 42 ods. 12 zákona o dani z príjmov, účinného do 31.12.2017, v spojení s § 79 ods. 2 a 3 daňového poriadku predstavuje dostatočnú právnu úpravu, ktorá umožňovala sťažovateľovi plnohodnotne uplatniť právo na vrátenie Dane aj spolu s prípadnými úrokmi. (IV) K zákonnosti postupu žalovaného pri uplatnení námietky premlčania a odmietnutí uhradenia požadovanej sumy (Daň a úroky) sťažovateľovi

49. Právna úprava § 42 ods. 12 zákona o dani z príjmov, účinného do 31.12.2017, v spojení s § 79 ods. 2 a 3 daňového poriadku a § 69 ods. 1 daňového poriadku bola predvídateľná a zrozumiteľná. Dávala sťažovateľovi možnosť včas uplatniť nárok na vrátenie zaplatenej Dane, pokiaľ sa domnieval, že ju zaplatil bez toho, aby mal takúto povinnosť.

súdmi. Táto podmienka bola v súdenej veci splnená, o čom svedčia aj žaloby podávané na Krajský súd v Bratislave (podobne rozsudok SDEÚ vo veci Q-Beef a Bosschaert, C-89/10 a C-96/10, bod 52). Subjektívne presvedčenie sťažovateľa o nemožnosti využiť dostupné prostriedky nápravy nepostačuje (podobne rozsudok vo veci C-500/16 Caterpillar Financial Services sp. z o.o., body 49 a 50).

53. K súbehu konania o vrátenie Dane a zaplatenie úrokov s konaním podľa zákona o zodpovednosti za škodu kasačný súd uvádza, že nespochybňuje všeobecné závery a rozhodnutia o tom, že tieto nároky možno uplatňovať paralelne. Predmetom tohto súdneho konania je postup žalovaného, ktorý kasačný súd považuje za zákonný, a kasačnému súdu neprináleží preskúmať postup štátu pri konaní podľa zákona o zodpovednosti za škodu.

54. K predloženému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/58/2020 zo dňa 21.04.2021, v ktorom v obdobnej veci ako sťažovateľova súd rozhodol tak, že žalobcovi žiadna povinnosť v zmysle § 69 ods. 1 daňového poriadku nemohla vzniknúť a ani nevznikla, preto mu ani nemohla začať plynúť lehota spôsobujúca zánik práva požadovať vrátenie daňového preplatku, kasačný súd udáva, že týmto rozsudkom nie je viazaný, ani ho v tomto konaní nepreskúmava. Stotožňuje sa so závermi preskúmavaného rozsudku správneho súdu, ktorý svoje úvahy oprel o relevantnú judikatúru SDEÚ v obdobných veciach.

Pokiaľ ide o plynutie lehoty na uplatnenie nároku, kasačný súd k nemu zaujal stanovisko tak, ako je uvedené vyššie. Hoci kasačný súd týmto rozsudkom nie je viazaný, závery uvedené v predmetnom civilnom spore nie sú v rozpore so závermi kasačného súdu. (VI) K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky

57. Aj v prípadoch, kedy ide o rozhodovanie súdu v poslednom stupni, SDEÚ definoval výnimky, kedy tento súd nie je povinný prejudiciálne otázky položiť. Výnimky sú zhrnuté v rozsudku vo veci CILFIT (Rozsudok z 6.10.1982, CILFIT/Ministero della Sanita, 283/81) a ide o situácie, kedy: · otázka nie je pre posúdenie veci relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu; · položená otázka je identická s otázkou, ktorá už bola predmetom rozhodnutia v obdobnej veci; táto situácia sa označuje aj ako "act éclairé"; · správne uplatňovanie práva Spoločenstva sa môže javiť také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti o spôsobe riešenia položenej otázky, táto situácia sa označuje aj ako "act clair".

59. Cieľom konania o prejudiciálnej otázke je objasnenie práva Únie. Vzhľadom na to, že otázka v navrhovanom znení nebola pre rozhodnutie relevantná a bližšie objasnenie európskeho práva z dôvodu bohatej judikatúry SDEÚ už nebolo potrebné, kasačný súd sťažovateľov návrh na prerušenie konania podľa § 25 SSP v spojení s § 162 ods. 3 CSP

Vychádzal z toho, že jednak samotné MF SR o pribratie do konania záujem neprejavilo, a ani z okolností súdenej veci nevyplýva, že by to bolo potrebné z dôvodu naplnenia požiadavky na spravodlivý proces. Kasačný súd z dôvodu hospodárnosti konania nevydal o nevyhovení návrhu samostatné uznesenie podľa § 41 ods. 3 SSP, ale rozhodol o tom priamo vo výroku tohto rozsudku.