3Sfk/26/2023
ECLI:SK:NSSSR:2024:2021200062.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Trnave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 20S/23/2021
- IČS
- 2021200062
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): Ladislav Pócs, W., so sídlom Zátišie 1836/17, 925 21 Sládkovičovo, IČO: 36922161, právne zastúpený: Advokátska kancelária AMODOS s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 51415097, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100060030/ 2021 zo dňa 14. januára 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k.: 20S/23/2021-94 zo dňa 23. júna 2022, takto
rozhodol:
Rozsudok
Krajského súdu v Trnave č. k.: 20S/23/2021-94 zo dňa 23. júna 2022 sa zrušuje a vec sa vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
I. Priebeh administratívneho konania
1. Daňový úrad Trnava (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“ alebo „daň“) za zdaňovacie obdobie november 2017, z ktorej vyhotovil protokol č. 100802606/2019 zo dňa 5. apríla 2019. Na základe zistení z daňovej kontroly správca dane vydal rozhodnutie č. 101220738/2020 zo dňa 27. júla 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 23.308,24 EUR.
2. Žalovaný rozhodnutím č. 100060030/2021 zo dňa 14. januára 2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V rámci odôvodnenia uviedol, že (I) spoločnosť High Produce s.r.o. (ďalej len „dodávateľ“) je nekontaktná, nemá technické, personálne a ani materiálne zabezpečenie pre výkon podnikateľskej činnosti, (II) nebolo preukázané, že dodávateľ tovar skutočne dodal, (III) konateľ (fyzická osoba) dodávateľa neexistuje, (IV) žalobca sa nevedel k vzniknutým nezrovnalostiam vyjadriť, a teda neuniesol svoje dôkazné bremeno, (V) nepreukázala sa pravdivosť dokladov predložených žalobcom a (VI) dokazovanie vykonané správcom dane bolo vykonané riadne a v súlade so zákonom.
II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Trnave (ďalej len „správny súd“), ktorou sa domáhal jeho zrušenia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a priznania náhrady trov konania. 4. Žalobca namietal, že (I) daňové orgány sa pri rozhodovaní riadili iba subjektívnymi úvahami, ktoré nezaložili na dôkazoch, (II) neposúdili s dostatočnou odbornou starostlivosťou skutkový stav veci, (III) presunuli v rozpore so zákonom rozsah dôkazného bremena dodávateľov na žalobcu, (IV) konateľ dodávateľa nebol riadne predvolaný na výsluch a nebolo uňho vykonané miestne zisťovanie, (V) dodávateľovi bolo vydané osvedčenie o registrácii na DPH, čo správca dane nezohľadnil, (VI) v konaní nebol vypočutý ani ďalší svedok, ktorý vystupoval za dodávateľa ako obchodný zástupca, (VII) tovar bol riadne dodaný a faktúry boli uhradené, (VIII) v konaní boli porušené základné zásady správy daní, (IX) dôkazy boli obstarané v rozpore so zákonom, (X) skutkový stav bol nedostatočne zistený a (XI) dôvody napadnutého rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre ich nedostatok, nezrozumiteľnosť a
vzájomný rozpor. 5. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe v podstatnom zotrval na argumentácii uvedenej v napadnutom rozhodnutí a navrhol, aby správny súd žalobu zamietol. 6. Žalobca vo svojej replike poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR a zdôraznil, že v spise sa nenachádza doklad, ktorý by preukazoval, že by sa vedome podieľal na podvodnom konaní svojho dodávateľa, alebo mal o ňom vedomosť. 7. Žalovaný v ďalšom vyjadrení uviedol, že rozhodnutie je založené na tom, že žalobca nesplnil hmotnoprávne podmienky stanovené pre vznik práva na odpočet DPH a nie z dôvodu podvodného konania na inom stupni obchodného reťazca. V ďalšom texte zotrval na svojich vyjadreniach.
8. Správny súd rozsudkom č. k. 20S/23/2021-94 zo dňa 23. júna 2022 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „SSP“) správnu žalobu zamietol.
9. Správny súd uviedol, že v daňovom konaní má dôkaznú povinnosť prioritne daňový subjekt a daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. V danom prípade správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako je to uvedené v predložených faktúrach a jeho závery nie sú výsledkom účelového vyhodnotenia dôkazov, ale ich objektívneho a rozumného posúdenia vo vzájomných súvislostiach.
Zo strany daňových orgánov nešlo ani o nezákonné prenášanie dôkazného bremena na žalobcu vo vzťahu k okolnostiam týkajúcim sa tretích subjektov, ktoré nemal možnosť ovplyvniť či zistiť, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúc vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku žalobcom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných obchodov. Žalobca nepredložil žiadne relevantné a vierohodné dôkazy o tom, že mu dodávateľ skutočne dodal fakturované tovary.
10. Správca dane od žalobcu oprávnene vyžadoval preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok uvedených v zákone o DPH a doloženie oprávnenosti uplatneného práva na odpočítanie dane. Správny súd poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/36/ 2010, sp. zn. 2Sžf/52/2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009, sp. zn. 8Sžf/19/2015, sp. zn. 5Sžf/66/2016, sp. zn. 5Sžf/97/2010 a rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17.
V danom prípade správne orgány vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotili vecne správne a v súlade s ich logickým významom, v konaní sa nedopustili procesných pochybení, ktorých následkom by mohlo byť vydanie nezákonného rozhodnutia, pričom v obsahu svojich rozhodnutí zrozumiteľne vysvetlili dôvody prijatých záverov, vysporiadali sa s celým rozsahom argumentácie žalobcu, ozrejmili aj dôvody nevykonania navrhovaných dôkazov, a teda vec správne právne posúdili. Rovnako dokazovanie predchádzajúce vydaniu preskúmavaných rozhodnutí, nepreukázalo oprávnenosť žalobcom uplatnených daňových výdavkov za nákup od deklarovaného dodávateľa.
11. K namietanému nedostatočne zistenému skutkovému stavu správny súd uviedol, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane
preverovaných skutočností. Naviac, pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty.
Zistenia daňových orgánov spočívali aj v okolnostiach identifikovaných a konštatovaných jasne a zrozumiteľne v odôvodneniach rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, týkajúceho sa tvrdeného dodávateľa žalobcu a jeho odberateľa, čo je však vzhľadom na potrebu preukazovania reálnosti dodávateľsko - odberateľských vzťahov logické a nevyhnutné. Zároveň zo strany daňových orgánov nešlo o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným bremenom.
12. Podľa súdu bolo potrebné, aby žalobca preukázal, že vynaložil všetky rozumné opatrenia, s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako sú uvedené na predkladaných daňových dokladoch, bude spochybnené. K namietaným záverom z rozsudkov Európskeho súdneho dvora C-80/11 a C-142/11 Mahagében Kft. a Péter Dávid, C-354/03 Optigen Ltd, C-285-11 Bonik EOOD, C-440/04 Recolta recycling SPR, súd uviedol, že tieto sa vzťahovali na prípady, keď si dotknuté subjekty splnili svoje dôkazné bremeno, zákonné podmienky na uplatnenie odpočítania od dane boli splnené, pričom iný stupeň reťazca, ako ten, na ktorom sa sami podieľali, bol poznačený podvodom, o ktorom vedeli alebo mali vedieť.
V prípade žalobcu nebola splnená základná podmienka a skutková okolnosť, z ktorej predmetné rozsudky vychádzali, a to splnenie zákonných podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane. Z tohto dôvodu sú preto predmetné rozsudky neaplikovateľné na predmetnú vec.
V prípade ustanovení smernice a rozsudkov ESD týkajúcich sa výkladu pojmov zdaniteľná osoba, ekonomická činnosť a prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník, tieto neboli v danej veci relevantné, pretože tieto skutočnosti neboli otázne a ani neboli spochybnené. 13. Žalobca nepreukázal, že fakturované tovary mu boli dodané uvedeným dodávateľom. Už samotné zistenie, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky, je nekontaktný, pohyb tovaru a finančných prostriedkov nie je odzrkadlený v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti jeho dodávok, čo platí aj v predmetnej veci.
Takýto spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza z toho, že na strane žalobcu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní.
Taktiež nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či prevzatá dodávka skutočne pochádza od zmluvného dodávateľa, a preto výkon práva, v rámci obchodných vzťahov, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nepožíva právnu ochranu.
V danom prípade žalobca v konaní pred správcom dane nepreukázal, že by sa riadil uvedenými zásadami, že by v rámci svojej podnikateľskej činnosti vykonal všetky opatrenia zodpovedného podnikateľa na predchádzanie takejto „obchodnej“ činnosti.
14. K vykonanému dokazovaniu správny súd uviedol, že bolo na správcovi dane a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania, čo správca dane a žalovaný zrealizovali v dostatočnom rozsahu. Naviac povinnosťou každej zmluvnej strany pri úprave svojich obchodných vzťahov je zabezpečiť si všetko tak, čo môže odstrániť pochybnosti a vznik rozporov, pričom tieto povinnosti zahŕňajú overiť si informácie o skutočnostiach ohľadne obchodného partnera, resp. osoby, ktorá dodávku alebo plnenie vykoná.
15. K rozloženiu dôkazného bremena správny súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk 47/2018. Žalobca neuniesol svoje zákonné dôkazné bremeno. Daň či nárok na odpočítanie dane nemajú základ vo formálnom doklade, ale v existencii zdaniteľného plnenia, pretože zákon o DPH nestojí iba na formálnom, ale aj na reálnom preukázaní zdaniteľného plnenia a preto dôkaz predložením daňového dokladu je iba formálnym dôkazom dovršujúcim hmotnoprávne aspekty skutočného prevedenia zdaniteľného plnenia.
Za tohto stavu preto nemôže byť len samotné predloženie daňového dokladu, hoci formálne správneho a bezchybného, podkladom pre uznanie nároku na odpočítanie dane, ale tento nárok musí byť v prvom rade fakticky podložený existujúcim zdaniteľným plnením (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf 10/2012), čo v danom prípade žalobca nepreukázal. Súd zdôraznil, že žalobca bol priamym účastníkom deklarovaných zdaniteľných obchodov a príjemcom fakturovaných plnení, a preto mal mať jednoznačne vedomosť o plneniach, ktoré prijal a kým boli skutočne vykonané.
16. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, s prihliadnutím na kontrolné zistenia a na ich vzájomné súvislosti, absentuje reálny základ, a to predovšetkým vo vzťahu k osobe platcu DPH, ktorý mal žalobcovi preverované plnenia dodať, čo vedie k správnosti záveru o nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku žalobcu na odpočet dane za kontrolované zdaňovacie obdobia, ako i k objektívnej pochybnosti o vierohodnosti účtovnej evidencie vedenej žalobcom (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku).
Zároveň odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky atribúty zákonnosti, pričom v daňovom konaní nedošlo k žiadnemu porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
III. Kasačná sťažnosť a konanie na kasačnom súde
17. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP a navrhol, aby kasačný súd zrušil rozsudok správneho súdu.
18. Nesprávny procesný postup správneho súdu videl sťažovateľ v tom, že správny súd v rozpore s § 107 ods. 1 písm. a) SSP nenariadil pojednávanie, napriek tomu, že o to riadne požiadal. 19. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu sťažovateľ zopakoval, resp. skopíroval, všetky svoje žalobné dôvody. Nad ich rámec uviedol, že uskutočnenie reálneho plnenia nerozporoval ani správca dane. Ak správne orgány za daného stavu pripúšťajú, že identický tovar mohol dodať bez faktúry a zaplatenia iný dodávateľ, potom sú tieto rozhodnutia nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Sťažovateľ tiež poukázal na to, že v rozhodovacej praxi kasačného súdu sa opakovane prezentuje právny názor, podľa ktorého ak správca dane vyslovil pochybnosti o reálnom charaktere deklarovaných zdaniteľných plnení, teda že išlo len o formálne vystavenie faktúr od dodávateľa, bolo jeho povinnosťou svoje závery preukázať, a teda vykonať dokazovanie, či tieto plnenia sú fiktívne. Iba samotné spochybnenie deklarovaných plnení bez existujúceho reálneho základu vytvoreného správcom dane je nutné považovať za neakceptovateľné.
V rámci postupu podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku teda správca dane nesmie pred daňovým subjektom tajiť „zdroje“ svojich pochybností. Sťažovateľ mal za to, že v danom prípade boli naplnené materiálne i formálne podmienky na odpočítanie
dane. K zdaniteľnému plneniu reálne došlo medzi dvoma subjektmi registrovanými na DPH a plnenie malo ekonomickú podstatu. 20. Sťažovateľ mal za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu a záver správcu dane bol prijatý predčasne. Správca dane (I) nevykonal dokazovanie, ktorého výsledkom by bolo zistenie, že tovar nebol dodaný, (II) nedospel k ustálenému záveru, či tovar existuje, či bol skutočne dodaný, alebo či spochybňuje skutočnosť, že bol tovar dodaný deklarovaným dodávateľom, (III) nepreveril nárok na odpočítanie dane z predmetných faktúr ani v nadväznosti na ustanovenie § 49 ods. 2 zákona o DPH, (IV) nedostatočne sa vysporiadal s informáciami, s ktorými podľa predloženého spisového materiálu disponoval, (V) nevykonal ústne pojednávanie s kontrolným daňovým subjektom, v ktorom by ho konfrontoval so zistenými skutočnosťami a kládol mu otázky za účelom objasnenia vzniknutých pochybností, (VI) nevyhodnotil skutkové okolnosti na jednotlivých stupňoch reťazca a tie ďalej vo vzájomnej súvislosti.
21. Sťažovateľ tiež poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ vo vzťahu k daňovým podvodom a zneužitiu práva, a to konkrétne na rozhodnutia vo veci Italmoda, Cussens, Halifax, Axel-Kittel, Maks Pen, Bonik, Optigen, Evita-K, Koela-N, Kemwater ProChemie, Vikingo, SGI Valeriane, Fini a Emsland-Stärke. Z uvedených rozhodnutí okrem iného vyplýva rozloženie dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovníkom, pričom v prípade daňového podvodu alebo zneužitia práva toto leží na pleciach správcu dane.
Je však nevyhnutné, aby daňovník už v priebehu daňovej kontroly, najneskôr však v prvostupňovom rozhodnutí bol jednoznačne oboznámený s tým, že správca dane dospel k záveru o existencii podvodu na DPH, aby mal možnosť predložiť vlastné dôkazy. Sťažovateľ tiež poukázal na to, že nedosiahol žiadnu neoprávnenú výhodu a nemal ani zlý úmysel.
Vo svetle uvedenej judikatúry sťažovateľ konštatoval, že nebola spochybnená existencia tovaru, ale dodávateľ a správca dane mal skúmať daňový podvod. Pokiaľ však kritériá Axel Kittel testu neboli naplnené, samotné zistenie, že určitú (skutočne zrealizovanú) dodávku nezrealizoval, resp.
nemohol zrealizovať dodávateľ uvedený na faktúre nepostačuje na zamietnutie práva uplatneného platiteľom. Sťažovateľ, rovnako ako v správnej žalobe, poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/5/2018, 7Sžf/4/2013, 6Sžf/10/2012, 3Sžf/1/2011, 4Sžf/ 183/00, 7Sžf/124/01, 7Sžf/131-137/01, 5Sžf/4/2009 a na rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 3Sžfk/15/2020. 22. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že v danom prípade nebolo preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok stanovených pre vznik práva na odpočet dane a tento prípad nie je možné kvalifikovať ako podvodné konanie. Napadnutý rozsudok považoval za vecne správny a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.
IV. Posúdenie kasačného súdu
23. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. 24. V prvom rade kasačný súd poukazuje na to, že čo sa týka dôvodov kasačnej sťažnosti, túto možno odôvodniť tým, že správny súd porušil zákon, a to z taxatívne stanovených dôvodov - sťažnostných bodov (§ 440 ods. 1 SSP). Sťažnostným bodom sa rozumie konkrétne porušenie práva, ktoré sťažovateľ vytýka napadnutému rozhodnutiu krajského súdu. Z uvedeného vyplýva, že dôvody kasačnej sťažnosti sa musia týkať právoplatného rozhodnutia správneho súdu. Správny súdny poriadok v § 440 ods. 2 SSP vo vzťahu k sťažnostným bodom podľa § 440 ods. 1 písm. g) až i) zároveň špecifikuje, ako je potrebné sťažnostné body vymedziť. Kasačný súd na väčšinu vád konania a napadnutého rozhodnutia správneho súdu, ktoré sú obsiahnuté v jednotlivých dôvodoch kasačnej sťažnosti, neprihliada ex offo, ale sťažovateľ ich musí v kasačnej sťažnosti uviesť a právne odôvodniť. Čo sa týka sťažnostného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, tento musí sťažovateľ vymedziť tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a zároveň uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia veci správnym súdom. Kasačný súd zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou, aby za sťažovateľa v pomerne rozsiahlej kasačnej sťažnosti vyhľadával kasačné dôvody. Správny súd sa so žalobnou argumentáciou sťažovateľa pomerne obsiahlo vysporiadal, a teda v kasačnej sťažnosti mal sťažovateľ vecne reagovať na právne posúdenie správneho súdu, ktoré považoval za nesprávne a nie opakovať svoje žalobné dôvody. 25. Kasačný súd teda skúmal naplnenie podmienky uvedenej v § 440 ods. 2 SSP. Uvedené ustanovenie vyžaduje, aby sťažovateľ v kasačnej sťažnosti priamo reagoval na právne posúdenie správneho súdu, čo sťažovateľ výslovne neurobil, ale de facto skopíroval argumenty uvedené v správnej žalobe. Keďže však sťažovateľ vecne namietal aj porušenie práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f) SSP), kasačný súd kasačnú sťažnosť neodmietol, ale ju vecne preskúmal. 26. Podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP predseda senátu nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, ak o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania. 27. Pokiaľ ide o namietaný nesprávny procesný postup správneho súdu (§ 440 ods. 1 písm. f) SSP), správny súd nepostupoval správne, keď nenariadil vo veci pojednávanie, o ktoré ho sťažovateľ v žalobe výslovne požiadal (strana 16 správnej žaloby). Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoje rozhodnutie sp. zn. 10Sžfk/51/2019, v zmysle ktorého: „31.
...prejednanie veci na pojednávaní je osobitným spôsobom konania pred správnym súdom, ktorým sa realizuje zásada verejnosti, ústnosti a bezprostrednosti tohto konania (§ 5 ods. 6, 8 SSP). Zásada bezprostrednosti a ústnosti konania má svoje ústavnoprávne vyjadrenie v čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého má každý právo, aby sa jeho vec prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Z dikcie vyššie citovaného § 107 ods. 1 písm. a) SSP je zrejmé, že je povinnosťou správneho súdu nariadiť ústne pojednávanie na prejednanie veci samej, ak o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania. 32. Kasačný súd tiež v tejto súvislosti poukazuje na ustálenú rozhodovaciu činnosť prezentovanú napríklad rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžsk 2/ 2019 zo dňa 22. októbra 2019, publikované pod č. R 18/2021 „... z dikcie vyššie citovaného § 107 ods. 1 písm. a) S.s.p. je zrejmé, že predmetné ustanovenie zakotvuje povinnosť správneho súdu nariadiť ústne pojednávanie na prejednanie veci samej ak o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania.“ Porušenie tejto povinnosti zo strany správneho súdu je procesnou vadou odôvodňujúcou zrušenie rozhodnutia správneho súdu podľa § 440 ods. 1 písm. f) v spojení s § 462 ods. 1 SSP. Kasačný súd sa s vyššie uvedenou ustálenou rozhodovacou činnosťou v plnom rozsahu stotožňuje.“ 28. Vzhľadom na vyššie uvedené, nenariadením pojednávania, ako nesprávnym procesným postupom došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Kasačná sťažnosť je teda v tejto časti dôvodná, a preto kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil rozsudok krajského súdu a vec v súlade s § 3 ods. 1 a 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov vrátil Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Správny súd bude musieť v ďalšom konaní vytýčiť pojednávanie vo veci, riadne a včas naň predvolať účastníkov konania a znova vec prejednať a rozhodnúť.
V. Záver
29. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok trpí vadou podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Kasačný súd preto postupom podľa § 462 ods. 1 SSP rozsudok správneho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Správnemu súdu v Bratislave. 30. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu kasačný súd dáva do pozornosti svoje rozhodnutia sp. zn. 4Sfk/70/2023 (zdaňovacie obdobie apríl 2018), sp. zn. 4Sfk/85/2023 (zdaňovacie obdobie máj 2018) a sp. zn. 5Sfk/10/2024 (zdaňovacie obdobie január 2018). 31. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne v ďalšom konaní správny súd (§ 467 ods. 3 SSP). 32. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 18. decembra 2024