3Sfk/27/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne JUDr. Anity Filovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. v právnej veci žalobcu: D. B., nar. XX. R. XXXX, trvale bytom A. XXX, XXX XX A., právne zastúpený advokátskou kanceláriou: JUDr. Peter Havlík advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Damborského 13, 949 01 Nitra, IČO: 50361864, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100343579/2021 zo dňa 25. februára 2021, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20 S 40/2021-79 zo dňa 10. augusta 2022, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

Na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly a výsledkov vyrubovacieho konania správca dane rozhodnutím č. 101655606/2020 zo dňa 2. novembra 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane na dani z príjmov za zdaňovacie obdobie roka 2014 v sume 53.452,42 € a neuznal žalobcovi daňovú stratu v sume - 38.559,55 €. Žalovaný rozhodnutím č. 100343579/2021 zo dňa 25. februára 2021 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“ alebo „žalované rozhodnutie“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie. 3. Žalovaný a správca dane neuznali žalobcovi uplatnené daňové výdavky v súvislosti s nákupom motorovej nafty na základe dodávateľských faktúr od spoločností Joko Car Servis, s.r.o. (v sume 221.298,18 € bez DPH) a MONACO - CAR s.r.o. (37.621,14 € bez DPH).

Spoločnosť Joko Car Servis, s.r.o. bola 11. februára 2015 dobrovoľne vymazaná z obchodného registra. 5. Správca dane vo vyrubovacom konaní zistil tiež, že na nástupnícku spoločnosť deklarovaného dodávateľa - spoločnosť Dareq, s.r.o. bol vyhlásený konkurz.

6. K vystaveným faktúram žalovaný doplnil, že nafta bola fakturovaná v litroch, v jednotkovej cene. Mala byť fakturovaná podľa objednávok, ktoré neboli žalobcom predložené. Na faktúrach nebol uvedený ani spôsob prepravy tovaru. 7.

Na ďalšie otázky správcu dane ohľadom nepodania daňových priznaní, predloženia účtovnej dokumentácie neodpovedal. Na otázky správcu dane ohľadom obstarávania tovaru, kto tovar prevážal, na akých vozidlách, či vlastnila predmetná spoločnosť vozidlá alebo mala zamestnancov neodpovedal s tým, že uviedol, že mal vo februári 2013 ťažkú autonehodu a nič si nepamätá. Zápisnicu z výsluchu nepodpísal a bez udania dôvodu odišiel. Vyjadrenia pána Janikoviča považovali správca dane a žalovaný za nepotvrdzujúce dodávky motorovej nafty žalobcovi a nehodnoverné. 8.

9. Správca dane a žalovaný nespochybnili, že žalobca mal v roku 2014 zamestnancov - vodičov a motorové vozidlá a ani to, že boli realizované jazdy a dosahované tržby. Dali však do pozornosti, že žalobca nepredložil relevantné objednávky, mailové komunikácie či údaje o preprave a dodaní sporného tovaru, preto dospeli k názoru, že spoločnosti Joko Car Servis s.r.o. a MONACO - CAR s.r.o. neboli dodávateľmi motorovej nafty v roku 2014 pre žalobcu. Nebolo teda preukázané, že deklarovaná motorová nafta bola na základe predložených dodávateľských faktúr skutočne dodaná. Pokiaľ žalobca poukazoval na kontrolu účtovníctva za rok 2014 colným úradom, žalovaný uviedol, že z predloženého protokolu vyplýva, že žalobca mal v spornom období aj ďalšieho dodávateľa motorovej nafty - spoločnosť AV Group s.r.o., od ktorej nakupoval motorovú naftu priamo do palivových nádrží vozidiel, ktoré používal na čerpacej stanici predmetného dodávateľa. Za naftu mal platiť žalobca v hotovosti a po prijatí platby boli vystavené doklady z elektronickej registračnej pokladne.

11. V odvolaní žalobca tiež uviedol, že od rodičov pána Dušana Poláka zistil, že je dlhodobo odcestovaný v zahraničí a prostredníctvom telefonického kontaktu (+ XXX XXX XXX XXX) zistil, že pán Polák je ochotný vypovedať a poskytol mu údaje na šoféra pána I. B., ktorý mal vykonávať prepravu v mene oboch spoločností. Žalobca navrhol vypočutie oboch svedkov, pričom žalovaný tomuto návrhu nevyhovel. Žalovaný dal do pozornosti, že správca dane využil všetky možnosti na zabezpečenie výsluchu pána Poláka pokusom o jeho predvolanie a predvedenie, avšak neúspešne. Jeho pobyt pri predvedení nebol zistený a jeho výsluch v zahraničí považoval žalovaný za nereálny.

13. Rovnako za nepotrebný považoval žalovaný aj opakovaný výsluch pána Janikoviča či výsluch vtedajších zamestnancov vrátnice v Trstíne, bez uvedenia ich adries a mien.

14. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Trnave (ďalej len „správny súd“) a žiadal, aby správny súd zrušil tak rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. 15. Žalobca v správnej žalobe namietal vnútorný rozpor tvrdení žalovaného, keď na jednej strane uznával existenciu podnikateľskej činnosti žalobcu, jeho zamestnancov, jeho motorových vozidiel a ďalších zdaniteľných plnení, na druhej strane však opomínal, že na výkon tejto činnosti potreboval pohonné hmoty.

Podľa názoru žalobcu mal žalovaný vykonávať podrobné šetrenie u právneho nástupcu predmetnej spoločnosti. Ak dokumentácia nebola u právneho nástupcu k dispozícii, zodpovednosť za tento stav mala byť vyvodená voči predmetnej spoločnosti, nie voči žalobcovi.

ho vypočuť ako svedka a uviedol jeho adresu, navrhol tiež opakovaný výsluch pána Janikoviča. Poukázal tiež na inú kontrolu daňového subjektu AV GROUP, s.r.o., kde boli predmetnej spoločnosti dodávané pohonné hmoty od deklarovaných obchodných partnerov žalobcu a tieto obchody boli uznané. S týmito dôkazmi sa žalovaný podľa názoru žalobcu nevysporiadal a ani ich nevykonal. 19.

konaní. Uskutočnenie predmetných obchodov nebolo overiteľné v účtovníctve deklarovaných dodávateľov (títo nepredložili žiadne doklady) a ani účtovná evidencia žalobcu podľa správneho súdu neposkytovala dostatok relevantných dôkazov. Žalobca nemal k dispozícii žiadne objednávky (hoci tieto mali byť podkladom pre vystavené faktúry), na faktúrach nebol uvedený spôsob prepravy predmetného tovaru, k obchodom so spoločnosťou MONACO - CAR s.r.o. žalobca nepredložil dodacie listy, objednávky ani mailové komunikácie preukazujúce obchodnú spoluprácu.

Predmetná spoločnosť za rok 2014 nepodala daňové priznanie na dani z príjmov, nemala zamestnancov a ani motorové vozidlá. Zásielky si predmetná spoločnosť nevyzdvihuje. Za takéhoto stavu nemožno podľa správneho súdu konštatovať, že by výpoveď pána Janikoviča verifikovala tvrdenia žalobcu. Žalobca pritom podľa správneho súdu neuviedol skutočnosti, ktoré by odôvodňovali opätovný výsluch predmetného svedka a že by jeho výpoveď priniesla ďalšie relevantné objasnenia k predmetnej veci.

Správca dane bezúspešne zisťoval jeho pobyt, doručoval predvolanie na výsluch verejnou vyhláškou v obci administratívne evidovaného pobytu a rovnako bezúspešne požiadal o jeho predvedenie. Nemožno preto správcovi dane a žalovanému vyčítať, že nevykonali predmetný dôkaz.

24. Podľa názoru správneho súdu správca dane a žalovaný relevantne spochybnili podmienku preukázateľnosti daňových výdavkov, keď žalobca v daňovom konaní nevyvrátil pochybnosti správcu dane a žalovaného o deklarovanom dodávateľovi pohonných hmôt.

25. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Žiadal zmeniť napadnutý rozsudok tak, že bude zrušené rozhodnutie žalovaného a vec bude vrátená na ďalšie konanie, alternatívne napadnutý

rozsudok

správneho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 26. Sťažovateľ namietal, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby dokázal bez akýchkoľvek pochybností verifikovať deklarované daňové výdavky, keďže takto postavená povinnosť leží mimo jeho dosah. Závisí od skutočnosti akým spôsobom vedie účtovníctvo jeho dodávateľ, mieru súčinnosti dodávateľa, od množstva a kvality účtovných dokladov, ktoré daňovému subjektu poskytne dodávateľ a pod. V predmetnej veci sťažovateľ namieta, že správny súd vyvodil voči sťažovateľovi záver o neunesení dôkazného bremena nesprávne z dôvodu porušenia ustanovení o vedení účtovníctva zo strany jeho dodávateľov. Podľa názoru sťažovateľa správny súd opomenul, že sťažovateľ nemohol ani pri vynaložení odbornej starostlivosti dopredu vedieť, že dodávateľ, ktorého si vyberie pre dodanie pohonných hmôt, nebude riadne viesť účtovnú dokumentáciu, že konateľ dodávateľa bude mať nehodu a pod. 27. Podľa názoru sťažovateľa správne orgány nevyprodukovali žiadne dôkazy o tom, že tovar nebol žalobcovi skutočne dodaný, a teda že daňové doklady - faktúry nie sú vierohodné. Naopak, v prospech argumentácie sťažovateľa majú svedčiť vystavené a predložené faktúry, existencia pracovných pomerov šoférov a ďalších zamestnancov k sťažovateľovi, zdaňovanie príjmov, vlastníctvo nákladných motorových vozidiel, ktorými sťažovateľ realizoval podnikateľskú činnosť. Tieto dôkazy správny súd a ani príslušné správne orgány podľa názoru sťažovateľa nespochybnili. 28. Preto sťažovateľ konštatoval, že správny súd nesprávne právne posúdil mieru jeho zaťaženia dôkazným bremenom v daňovom konaní. 29. Sťažovateľ poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-610/ 19 (Vikingo), z ktorého vyvodzuje, že voči daňovému subjektu nemožno vyvodzovať zodpovednosť za všeobecné pochybnosti týkajúce sa jeho dodávateľského reťazca. Podporne sťažovateľ poukázal vo všeobecnosti (bez bližšej argumentácie) na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžfk 16/2020 zo dňa 24. augusta 2022 či rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 86/2022 zo dňa 15. februára 2022. 30. Ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril žalovaný, ktorý zotrval v podstatnom na svojej argumentácii uvedenej vo vydaných rozhodnutiach, akcentoval (podporoval) správnosť argumentácie správneho súdu a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Dal do pozornosti kasačného súdu, že podmienky na odpočítanie DPH a podmienky na uplatnenie daňového výdavku vo veci dane z príjmu sú rozdielne, a preto nemožno ani v predmetnej veci uplatňovať judikatúru týkajúcu sa DPH (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

32. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 33. Úlohou kasačného súdu v predmetnej veci bolo posúdiť primeranosť miery dôkazného bremena, ktorou mal byť sťažovateľ zaťažený v daňovom konaní, a ktorú odobril správny súd v napadnutom rozsudku. 34. V súvislosti s nastolenou právnou otázkou dáva kasačný súd do pozornosti, že na proces daňovej kontroly, určovania a vyrubovania daňových povinností sa vzťahuje všeobecný daňový procesný predpis - zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“), pokiaľ zákon o dani z príjmov neupravuje inak (§ 1 ods. 1 a 2 Daňového poriadku). Keďže procesný režim a postup príslušných orgánov v rôznych daňových otázkach sú spoločné, možno v tomto rozsahu uplatňovať spoločné procesné daňové zásady a judikatórne závery týkajúce sa procesného postupu podľa Daňového poriadku, pokiaľ osobitný predpis (zákon o dani z príjmov) neupravuje inak. 35. Aj v daňovom konaní týkajúcom sa dane z príjmov preto platí, že dôkazné bremeno na preukázaní zákonných podmienok daňových oprávnení na úseku dani z príjmov (vrátane uplatnených daňových výdavkov) prioritne ťaží daňový subjekt (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku; rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžf 10/2015 zo dňa 3. februára 2016, sp. zn. 6 Sžfk 7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn. 5 Sžfk 15/2018 zo dňa 30. apríla 2019 a iné). Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže mu byť priznané daňové oprávnenie (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžfk 1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6 Sžfk 20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020). 36. Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžfk 40/

tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.

Inými slovami, nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy. Ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku) a týmto naň prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností správcu dane (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017 zo dňa 15. novembra 2017, publikované v ZNaUÚS pod č. 71/2017).

38. Hoci z procesného hľadiska sa pri dokazovaní postupuje pri jednotlivých daniach rovnako, z materiálneho hľadiska je potrebné jednotlivé typy daní odlišovať. Kasačný súd v tomto smere preto dáva do pozornosti, že podmienky pre uplatnenie daňového výdavku (nákladu) v oblasti dane z príjmu (§ 2 písm. i) a § 21 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov) a podmienky pre uplatnenie práva na odpočet dane v oblasti dane z pridanej hodnoty (§ 49 ods. 1, 2 a nasl. zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov; ďalej len „zákon o DPH“) nie sú identické, ale naopak, sú odlišné.

40. Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov v znení účinnom do 31. decembra 2014 daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval,1) výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

42. Pri podmienke preukázateľnosti vynaloženia je potrebné skúmať, či daňový subjekt preukázal (listinne a v prípade vznesených dôvodných pochybností aj inými dôkazmi) vynaloženie/vznik daňových výdavkov, resp. či takýto výdavok (v určitej výške) skutočne vznikol (nestačí pritom len realizácia platby). V prípadoch deklarovaných odplatných nadobudnutí tovaru (výdavok ako kúpna cena) daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia a súčasne je potrebné, aby bolo preukázané že k prijatiu tovaru deklarovaného v daňovom doklade reálne došlo, a to v rámci dojednaných dodávok tovarov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžfk 45/2015 zo dňa 26. januára 2017). 43.

Všetky vyššie uvedené podmienky pritom majú objektívny charakter - nie sú viazané na dobrú vieru daňového subjektu či na jeho obozretnosť. Podmienky uplatnenia daňového výdavku buď objektívne sú alebo nie sú dané. 44.

45. V súvislosti s vyššie uvedeným je potrebné dať do pozornosti, že jednou z odlišností medzi podmienkami uznania daňového výdavku (nákladu) a podmienkami priznania práva na odpočet dane z pridanej hodnoty je skutočnosť, že materiálnou zákonnou podmienkou pre uplatnenie daňového výdavku (nákladu) v oblasti dane z príjmu, na rozdiel od práva na odpočet dane z pridanej hodnoty, nie je postavenie dodávateľa tovaru/služby ako platiteľa dane z pridanej hodnoty (postavenie zdaniteľnej osoby - § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžfk 43/2021 zo dňa 14. decembra 2022, body 52 a 53, rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci

Smernica Rady 2006/112/ES zo dňa 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Smernica o DPH“) neupravuje a ani sa nevzťahuje na problematiku dane z príjmov (a contrario čl. 1 a čl. 2 Smernice o DPH). Preto rozhodovacia činnosť Súdneho dvora Európskej únie týkajúca sa Smernice o DPH nie je uplatniteľná v oblasti rozhodovania o dani z príjmov. V tejto časti preto

48. Kasačný súd zastáva názor, rovnako ako správny súd, že správca dane a žalovaný vzniesli dostatok relevantných pochybností o preukázateľnosti vynaloženia daňových výdavkov. Hoci sťažovateľ predložil správcovi dane a žalovanému faktúry vystavené od deklarovaných dodávateľov, v daňovom konaní nepredložil žiadne iné dôkazy o reálnom uskutočnení zdaniteľných obchodov - o skutočnej dodávke tovaru ani objednávky, na ktoré sa faktúry odvolávali či akúkoľvek komunikáciu k objednávkam tovaru. Nepredložil relevantné dodacie či prepravné listy, neoznačil spôsob prepravy či vozidlo, ktoré malo realizovať prepravu zakúpeného tovaru, jeho skladovanie a pod. Sťažovateľ teda nebol schopný predložiť žiadne vysvetlenie či relevantný dôkaz o tom, že deklarovaný tovar - pohonné hmoty - mu bol v rámci deklarovaných obchodných vzťahov skutočne doručený (v deklarovanej cene a množstve) a ním prevzatý. Absencia základných údajov a dôkazov o reálnom uskutočnení obchodu na strane sťažovateľa tak predstavuje pochybnosť o skutočnom vynaložení daňového výdavku,

50. Deklarovaní dodávatelia pritom boli nekontaktné spoločnosti, ktoré (alebo ktorých právni nástupcovia) správcovi dane nepredložili žiadnu dokumentáciu či dôkazy o reálnosti obchodov, z ktorých si sťažovateľ uplatnil daňové výdavky. Z administratívneho spisu je zrejmé, že napriek vyvinutému úsiliu zo strany správcu dane sa predchádzajúci konateľ spoločnosti Joko Car Servis, s.r.o. v čase uskutočnenia obchodov - pán Dušan Polák nedostavil na výsluch a ani sa ho nepodarilo predviesť (bod 4 tohto rozsudku).

Pán Janikovič síce formálne potvrdil vystavenie faktúr v roku 2013 (teda nie v spornom roku 2014), na druhej strane správcovi dane ale neuviedol žiadne bližšie informácie o uskutočnených obchodoch - nevedel uviesť svojich dodávateľov, nevedel uviesť informácie o preprave tovaru pre sťažovateľa (kto, na akých vozidlách a kam mal tovar prevážať) a pod.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ani výpoveď pána Janikoviča v predmetnej veci nepriniesla žiadne vysvetlenia a dôkazy, ktoré by rozptýlili správcom dane a žalovaným zistené relevantné pochybnosti ohľadom reálnosti uskutočnenia deklarovaných obchodoch sťažovateľa so spoločnosťou MONACO - CAR s.r.o.

dane a žalovaným pomenované pochybnosti. 53. Kasačný súd po zohľadnení vyššie uvedeného zastáva názor, že sťažovateľ v predmetnej veci nebol neprimerane zaťažený dôkazným bremenom. Správca dane a žalovaný od sťažovateľa požadovali len preukázanie skutočností, ktoré spadajú do jeho priamej dispozičnej sféry a týkajú sa priameho obchodného vzťahu sťažovateľa s jeho dodávateľom. Požadovali totiž preukázanie toho, že sťažovateľovi bol od dodávateľov podľa vystavených faktúr skutočne dodaný tovar v cene a množstvách, ako to sťažovateľ deklaroval.

54. Pokiaľ sťažovateľ opakovane poukazuje na faktický výkon svojej podnikateľskej činnosti spočívajúci v prevádzke motorových vozidiel na nákladnú prepravu, ktorá si musela vyžadovať aj v roku 2014 pohonné hmoty, táto skutočnosť bez ďalšie správcom dane a žalovaným pomenované pochybnosti nevyvracia a nepreukazuje reálnosť spochybnených obchodov.

56. Sumarizujúc doteraz uvedené sa kasačný súd stotožnil s názorom správneho súdu, že žalovaný a správca dane relevantnými pochybnosťami spochybnili podmienku preukázateľnosti vynaloženia daňového výdavku (vzniesli pochybnosť o skutočnom vynaložení, výške a protihodnote, ktorá mala byť za výdavok získaná), keď sťažovateľ (a ani jeho deklarovaní dodávatelia) nevedel preukázať ani prepravu a prevzatie deklarovaného tovaru.

57. Pre úplnosť kasačný súd dodáva, že pri rozhodovaní bol viazaný kasačnými námietkami sťažovateľa (§ 453 ods. 2 SSP). Napadnutý rozsudok správneho súdu preto preskúmal len v rozsahu vymedzenom sťažovateľom - teda v časti posúdenia jeho žalobných námietok týkajúcich sa miery a primeranosti dôkazného bremena v daňovom konaní.