3Sfk/30/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej. a členov senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., právnej veci žalobkyne: Mgr. Gabriela Bodnárová - Zlaté časy s miestom podnikania Kpt. Nálepku 5, 080 01 Prešov, IČO: 46115838, zastúpená advokátom JUDr. Ladislavom Scholczom, Krmanova 16, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, ul. Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100060458/2020 zo dňa 08.januára 2020, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/81/2020- 51 zo dňa 20. októbra 2021, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalovanému nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

2. S poukazom na procesnú úpravu § 140 SSP krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol: „4. Krajský súd v Košiciach už v inom konaní, týkajúceho sa tej istej žalobkyne (Mgr. Gabriela Bodnárová - Zlaté časy, s miestom podnikania:

Ide o rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 25. február 2021, sp. zn.: 8S/50/2020, ktorý sa týkal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100056259/2020 zo dňa 08.01.2020, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobkyne a potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 102186867/2019 zo dňa 18.09.2019, ktorým bol žalobkyni ako daňovému subjektu podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní určený rozdiel v sume daňovej straty 589.117,50 Eur na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2012 a znížená strata za zdaňovacie obdobie 2012 zo sumy 784.618,37 EUR na sumu 195.500,87 EUR. 5. Žalobné dôvody uvedené v žalobe pod bodom 3. tohto rozsudku (žaloba vo veci sp. zn.: 8S/ 50/2020) korešpondujú v plnom rozsahu so žalobnými dôvodmi uvedenými v správnej žalobe, na základe ktorej začalo toto súdne konanie (žalobkyňa namietala nesprávne právne posúdenie veci žalovaným, ako aj správnym orgánom prvého stupňa - žalobný dôvod podľa ust. § 191

V oboch prejednávaných prípadoch bolo pri výkone daňovej kontroly zistené to, že žalobkyňa ako daňový subjekt postupovala v rozpore s ustanovením § 3 ods. 2 písmeno b), § 2 písmeno h), § 21 ods. 1 písmeno j) zákona č. 595/ 2003 Z. z., v rozpore s § 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, v rozpore s § 4 Opatrenia Ministerstva financií SR č. MF/27076/2007-74 z 13.12.2007 v znení neskorších predpisov, keď bolo zistené, že má vo svojom účtovníctve za zdaňovacie obdobie roku 2013 zaúčtované výdavky, ktoré nemožno uplatniť ako výdavky ovplyvňujúce základ dane v rozsahu a za podmienok ustanovených zákonom o dani z príjmov a príjmy, ktoré nie sú zdaniteľnými príjmami . V týchto veciach tak bolo potrebné posúdiť, či správca dane ako aj žalovaný správne právne posúdili to, že záložňa, ktorá účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva, účtuje prijatý záloh mimo účtovníctva ako prevzatý cudzí majetok, ktorý jej bol zverený; to, že účtuje výdaj peňazí z pokladne (tzn. poskytnutú pôžičku) - ako výdavok z

záložcovi. 6. Správny súd po preskúmaní obsahu žalobných námietok dospel k záveru, že žiadna zo vznesených žalobných námietok - ani námietka nesprávne zisteného skutkového stavu (podľa § 191 ods. 1 písmeno f) SSP) a ani námietka nesprávneho právneho posúdenia (podľa § 191 ods. 1 písmeno c) SSP) nemá právny potenciál pre zrušenie preskúmavaného rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, ktoré vychádzajúc zo záverov prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu Košice, obsiahnutých v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia, opierajúcich sa o dôkazný stav veci, obsahovo vyčerpávajúcim spôsobom, reagujúcim aj na odvolacie námietky žalobcu, obsiahlo všetky právne významné skutočnosti a hodnotiace právne závery, týkajúce sa zisteného rozdielu v sume daňovej straty 322.232,37 EUR na dani z príjmov a následného zníženia daňovej straty za zdaňovacie obdobie roka 2013

II. Argumentácia účastníkov v kasačnom konaní

4. V kasačných dôvodoch podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP namietal, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu, ktoré je zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je aj právo účastníka na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré dáva jasné a zrozumiteľné, zrejmé odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky. V odôvodnení rozhodnutia súd fakticky vysvetľuje, z akého dôvodu rozhodol, ako rozhodol; rozhodnutie musí byť presvedčivé a preskúmateľné.

5. Sťažovateľ na podporu svojej argumentácie citoval judikatúru ÚS SR - rozhodnutia sp. zn. III. ÚS 825/2016, sp. zn. III. ÚS 119/03, sp. zn. II. ÚS 410/06 a dodal, že spravodlivosť je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení. V súvislosti s kritériom spravodlivosti je potrebné vychádzať z individuálnych, na konkrétnych zisteniach založených rozmeroch každej súdom prerokovávanej veci tak, aby bolo dosiahnuté spravodlivé riešenie, riadne poskytnutá súdna ochrana. V rozhodnutí Suominen proti Fínsku, zo dňa 24.07.2013, sťažnosť č. 37801/97 ESĽP uvádza: „účelom odôvodneného rozhodnutia je dať stranám najavo, že boli vypočuté. ( …). Len ak sú vydávané odôvodnené rozhodnutia, môže existovať verejná kontrola súdnictva.“ Sťažovateľ ďalej citoval rozhodnutia ÚS SR sp. zn. III. ÚS 311/07, nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 311/07 a rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 14/07.

veci s dôrazom na špecifiká vzťahujúce sa ku tej-ktorej prejednávanej veci. Mal teda za to, že krajský súd, ktorý sa plne stotožnil s úvahami uvedenými v rozhodnutí 8S/50/2020 nepodal v napadnutom rozhodnutí dostatočnú, jasnú, konkrétnu (špecifickú) odpoveď na zásadné argumenty, ktoré uviedol v správnej žalobe.

rozhodnutie. Vo vzťahu k odkazu na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Sžf/7/2015 zo dňa 04.11.2015 sťažovateľ uviedol, že odvolanie sa krajského súdu na tento rozsudok je zmätočné; v konaní, sp. zn. 4Sžf/7/2015 žalobkyňa, obchodná spoločnosť, ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť v oblasti záložníctva, nerozporoval, že poskytuje pôžičky v zmysle Občianskeho zákonníka tak, ako to rozporoval sťažovateľ.

Sťažovateľ nastolil v správnej žalobe konkrétny, špecifický problém, ktorý vzhľadom ku svojej závažnosti vyžadoval špecifickú odpoveď, ktorú však krajský súd sťažovateľovi v napadnutom rozhodnutí neposkytol, v dôsledku čoho došlo ku porušeniu práva na spravodlivý proces.

súvislosti. Krajský súd len konštatoval, že sa so závermi žalovaného stotožňuje, čo je vzhľadom k požiadavke na kvalitu súdnych rozhodnutí, ako súčasti práva na spravodlivý proces, nedostačujúce, a to najmä z dôvodu dopadu spôsobu účtovania na daňovú povinnosť

súdu. Napadnuté rozhodnutie nedáva sťažovateľovi jasnú a konkrétnu odpoveď, z akého dôvodu sa krajský súd stotožnil s právnym názorom daňových orgánov; krajský súd argumentáciu sťažovateľa účinne nevyvrátil. Ak mal krajský súd za to, že právny názor daňových orgánov je správny, mal v napadnutom rozhodnutí formulovať vlastný myšlienkový postup, z ktorého by bolo sťažovateľovi zrejmé, z akého dôvodu je jeho argumentácia nesprávna a neobstojí.

Správnym právnym záverom je, že príjem z predaja majetku záložného dlžníka (záložcu) a z vrátenia sumy peňažného plnenia nie je pôžičkou, je predmetom dane a výdavky z podnikateľskej činnosti sťažovateľa súvisia so zdaniteľným príjmom.

10. Ak by zákazník záloh sťažovateľovi neodovzdal, sťažovateľ by neposkytol peňažné plnenie; nemal by dôvod peňažné plnenie poskytnúť (sťažovateľ prevádzkuje záložne, nie pôžičkárne). Výdavok sťažovateľa je priamo naviazaný na jeho budúci zdaniteľný príjem, a to buď z vráteného peňažného plnenia alebo z výťažku z predaja zálohu. Bez zálohu niet peňažného plnenia; právny vzťah medzi sťažovateľom a zákazníkom nie je rýdzou zmluvou o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka v spojení so zmluvou záložnou; jedná sa o právny úkon, ktorý vykazuje znaky oboch zmlúv, avšak v dôsledku mechanizmu fungovania záložne nemožno tieto dve zmluvy od seba oddeľovať a posudzovať samostatne, nakoľko len ako spojené charakterizujú záložníctvo, ako také a jeho osobitosti.

daňovníka. Zo spôsobu fungovania záložní je zrejmé, že sťažovateľ poskytuje peňažné plnenie zákazníkovi za účelom dosiahnutia, zabezpečenia a udržania zdaniteľného príjmu. Prenechanie finančných prostriedkov je priamo determinované a neoddeliteľné spojené s odovzdaním veci

11. Od správneho pochopenia podstaty podnikateľskej činnosti sťažovateľa závisí aj správne pochopenie a následne posúdenie účtovania daňových príjmov a výdavkov. Pri poskytovaní peňažných prostriedkov v zmysle zmluvy o pôžičke, ako ju vidí a chápe Občiansky zákonník a poskytovaním peňažných prostriedkov sťažovateľom je zásadný rozdiel spočívajúci v tom, že kým pri pôžičke poskytuje veriteľ peňažné prostriedky dlžníkovi voľne, na základe vzájomnej dohody, pri záložníctve suma poskytnutých peňažných prostriedkov priamo závisí od hodnoty veci, ktorú má zákazník v úmysle záložni prenechať. Sťažovateľ neposkytuje peňažné prostriedky zákazníkovi len na základe žiadosti zákazníka, ale samotnému poskytnutiu peňažných prostriedkov predchádza predloženie predmetu zálohu a ohodnotenie zálohu, ktorému následne zodpovedá suma poskytnutých peňažných prostriedkov; výška peňažných prostriedkov vždy priamo závisí od hodnoty zálohu; sťažovateľ neprenecháva peňažné prostriedky bez zálohu, len na požiadanie zákazníka. Vôľa je základnou pojmovou kategóriou

správne súdiť právnu relevanciu konania berie právny systém na zreteľ jednak proces utvorenia obsahu vôle a tiež prejav vôle; vôľa ako vnútorná psychická kategória vyjadruje vzťah osoby, ktorá právny úkon vykonáva k jeho vonkajšej aktivite, resp. jej následkom.

spoločnosti. Právny vzťah, ktorý uzatvorením obchodu medzi sťažovateľom a zákazníkom vznikne, je právnym úkonom, ktorý fakticky vzniká spojením zmluvy o pôžičke a zmluvy záložnej; vzhľadom ku charakteru podnikateľskej činnosti záložníctvo nie je možné na účely dane z príjmu tento právny vzťah rozdeľovať na dva samostatné, osobitné právne úkony, nakoľko sami o sebe, oddelené, nepopisujú správne podnikateľskú činnosť sťažovateľa tak, ako ju v praxi vykonáva; oddelené ju skresľujú a nepredstavujú podstatu podnikateľskej činnosti sťažovateľa, osobitný charakter záložníctva. Ako to plynie z vyššie uvedeného, mechanizmus celého obchodu a poskytnutia peňažných prostriedkov nie je budovaný výlučne na zmluve o pôžičke tak, ako ju definuje Občiansky zákonník, ale peňažné prostriedky, ich samotné poskytnutie, ako aj suma, ktorú sťažovateľ poskytuje, sú priamo úmerné a viazané na odovzdanie veci. Fáza poskytnutia peňažných prostriedkov je neoddeliteľne modifikovaná odovzdaním predmetom zálohu, ktorý výšku poskytnutých peňažných prostriedkov priamo ovplyvňuje.

13. V kasačných dôvodoch podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP poukazujúcich na nesprávne právne posúdenie krajského súdu vo vzťahu k účtovaniu sťažovateľa uviedol, že krajský súd nesprávne právne posúdil aj účtovanie sťažovateľa v rozhodnom období, hoci sa sťažovateľ riadil opatrením MF SR v znení platnom a účinnom pre rok 2013.

14. V rozhodnom období (2013) sťažovateľ účtoval podľa Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky z 13. decembra 2007, č. MF/27076/2007- 74 v znení účinnom pre rok 2012, v sústave jednoduchého účtovníctva; pracoval s pohľadávkami kratšími ako jeden rok, predstavujúcimi, v zmysle predmetného opatrenia, krátkodobý majetok, ktorého doba použiteľnosti alebo doba splatnosti je najviac jeden rok.

15. Nadväzujúc na uvedené bol správny postup, keď poskytnuté peňažné plnenie účtoval ako výdavok ovplyvňujúci základ dane a zánik tejto pohľadávky ako príjem ovplyvňujúci základ dane; takýto postup bol v rozhodnom čase v súlade nielen so zákonom o dani z príjmov, ale aj s opatrením MF SR č. MF/27076/2007-74, v znení platnom a účinnom pre kontrolované

16. Sťažovateľovi nemožno klásť na ťarchu nedostatok právnej úpravy vo vzťahu ku účtovaniu záložní v roku 2013. Sťažovateľ spôsobom účtovania zabezpečil riadne zistenie daňovej povinnosti a zachovania princípu vecnosti a časovej správnosti. Spôsob účtovania má v čo najväčšej možnej miere kopírovať charakter tej- ktorej podnikateľskej činnosti. Pri záložníctve je to práve postup, ktorým sťažovateľ účtoval v roku 2013, a ktorým zabezpečoval, aby zápis príjmov a výdavkov zabezpečoval riadne zistenie daňovej povinnosti. Nadväzujúc na uvedené nenastala na strane sťažovateľa právna deformácia, ako to konštatoval krajský súd. Každý má právo na to, aby bola jeho vec posúdená podľa relevantnej právnej normy platnej a účinnej v rozhodnom čase. K reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav použije platná a účinná právna norma. V opačnom prípade dochádza k porušeniu zákona v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia a súčasne aj do zásahu na spravodlivý súdny proces, ako základného ústavného práva účastníka konania. Sťažovateľ tiež dodal, že rozhodným obdobím pre posudzovanie účtovania je rok 2013; v tomto období znenie opatrenia MF SR neobsahovalo úpravu týkajúcu sa účtovania poskytnutých peňažných prostriedkov záložným veriteľom tak, ako to nastalo až v roku 2019. Nemožno sťažovateľovi vyčítať nesprávny postup pri účtovaní a sankcionovať ho za to, že pri účtovaní nepostupovala spôsobom, ktorý bol do opatrenia MF SR zavedený pár rokov po uplynutí rozhodného obdobia, v dôsledku čoho nemožno účtovanie sťažovateľa v roku 2013 právne posudzovať podľa úpravy účtovania zavedenej v roku 2019, a to práve s prihliadnutím na absenciu účtovacieho postupu pre záložných veriteľov v roku 2012. 17. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, nezistil pochybenie správcu dane v postupe, ani iné porušenie platných zákonov. Z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že dôvody sťažovateľa uvedené v podanej žalobe, ako aj v kasačnej sťažnosti, nie je možné akceptovať a tieto dôvody nie sú opodstatnené. Správca dane vychádzajúc zo základných zásad daňového konania vykonal dokazovanie a získal dostatočné množstvo relevantných dôkazov, ktoré mu umožnili uskutočniť objektívne závery, podrobne sa zaoberal skúmaním jednotlivých skutočností, dokladov a vyjadrení, ktoré hodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo. Získané dôkazy správca dane vyhodnotil a posúdil v ich vzájomných súvislostiach a dospel k správnemu záveru, že daňový subjekt v rozpore s platnými právnymi predpismi zahrnul do príjmov ovplyvňujúcich základ dane príjmy, ktoré nie sú predmetom dane a do daňových výdavkov výdavky, ktoré nie sú výdavkami ovplyvňujúcimi základ dane v zmysle platných právnych predpisov. Postup správcu dane, ako aj žalovaného, pri namietanom posúdení príjmov a výdavkov sťažovateľa bol správny a v súlade s právnymi predpismi, ktoré upravujú činnosť záložní, ako aj spôsob účtovania a zdanenia.

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktorému predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 19. Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že vyčíslený rozdiel bol vyvodený z toho, že sťažovateľ ako daňový subjekt zaúčtoval v peňažnom denníku do príjmov ovplyvňujúcich základ dane v súvislosti s výkonom svojej podnikateľskej činnosti - záložníctvo, sumu celkom 6758481,35 eur ako príjem z predaja majetku dlžníka a príjem z vrátenia sumy poskytnutých pôžičiek, čím došlo k vykázaniu zdaniteľného príjmu v rozpore s ust. § 3 ods. 2 písm. b) a § 2 písm. h) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov. Poskytnutú pôžičku v celkovej sume 7080712, 72 eur zahrnula v rozpore s ust. § 21 ods. 1 písm. j) zákona č. 595/2003 Z. z. do výdavkov čím bol nedôvodne ovplyvnený základ dane. O sumu nedôvodne uplatnených príjmov a výdavkov daňové orgány upravili základ dane a následne nesprávne vyčíslenú daňovú stratu. 20. Žalobkyňa s vykonaným posúdením nesúhlasila s poukazom na osobitný charakter záložníctva a tvrdenie, že daňové orgány na posudzovanie jej nárokov aplikovali neskoršiu právnu úpravu ako bola platná v roku 2013, zároveň namietala posudzovanie jej daňového priznania odlišným spôsobom, ako posudzovanie postupu iného podnikateľa v rovnakej oblasti Ľubomíra Zolčáka - ŽOLÍK, u ktorého postup účtovania vytýkaný žalobkyni daňové orgány akceptovali. Daňové orgány trvali na správnosti svojich zistení a vyvodených postupov a záverov, ako súladných s právnou úpravou daňových výdavkov a príjmov v zákone č. 595/2003 Z. z. a procesných postupov v zmysle Daňového poriadku. 21. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu postupom v zmysle § 140 SSP odkázalo na

rozsudok

v obdobnej veci tej istej účastníčky, kde súd posudzoval rovnakú právnu otázku - správnosť účtovania príjmov a výdavkov v rámci výkonu podnikateľskej činnosti (záložníctva) realizovaného rovnakým spôsobom ako v prejednávanej veci, rovnako posúdené žalovaným a z rovnakých dôvodov napádané žalobkyňou.

22. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Košiciach po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, rozsudku vo vecne súvisiacom konaní krajského súdu sp. zn. 8S/50/2020, preskúmaného v kasačnom konaní pod sp. zn. 1Sžfk/75/2021 dňa 27.06.2023 a jeho závermi a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

24. Právna úprava ust. § 140 SSP umožňuje v zákonom vymedzených konaniach (ten istý žalobca a totožný predmet konania) použiť skrátené odôvodnenie rozsudku. Žalobkyňa v kasačnej sťažnosti uvádzala kasačné dôvody, spoločné pre oba rozsudky krajského súdu. Kasačný súd pri svojom konaní zohľadnil, že v predchádzajúcom období rozhodoval aj vo veci kasačnej sťažnosti voči rozsudku sp. zn. 8S/50/2020, pričom rozhodol rozsudkom pod sp. zn. 1Sžfk/75/2021 dňa 29.06.2023. Vzhľadom na to, že sa jednalo o konanie spĺňajúce kritéria § 140 SSP, sú splnené podmienky na odôvodnenie kasačnej sťažnosti v zmysle § 464 ods. 1 SSP.

. . . . 40. Ku kasačnému dôvodu podľa písm. f) kasačný súd uvádza, že pojem „právo na spravodlivý proces“ nahrádza doterajší pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, nakoľko obsahové znaky pojmu „právo na spravodlivý proces“ vyplývajú z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu Slovenskej republiky a v zmysle tohto pojmu musí konanie ako celok vykazovať znaky spravodlivosti. Najvyšší správny súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vydané v obdobnej veci pod sp. zn. 1Sžfk/43/2019 zo dňa 22.09.2020, ktoré ohľadom § 440 ods. 1 písm. f/ SSP konštatuje, že „prvým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je to, že ide o také vady v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď tento neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (napríklad rozsudok ESĽP z roku 2009 vo veci Sutyazhnik proti Rusku,), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (napríklad rozsudok ESĽP z roku 2003 vo veci Ryabykh proti Rusku).

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu a na to nadväzujúce kasačného súdu (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (obdobne aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 alebo sp.zn. II. ÚS 76/07).“ Nepreskúmateľnosť rozsudku je daná v prípade, ak chýbajú zásadné vysvetlenia dôvodov rozhodnutia súdu, pričom subjektívnu nespokojnosť sťažovateľa s obsahom odôvodnenia nemožno považovať za vyhovujúcu dôvodu kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP.

V danom prípade kasačný súd hodnotil preskúmateľnosť rozhodnutia správneho súdu v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úsudkov a zvážení všetkých dôkazov vydal meritórne rozhodnutie, ktoré musí spĺňať atribúty riadneho odôvodenia; v danom prípade napadnuté rozhodnutie správne súdu relevantné kritéria riadneho odôvodnenia spĺňa.

Kasačný súd zastáva názor, že pri posudzovaní vzťahu medzi záložňou a dlžníkom, je nevyhnutné tento pomer podriadiť pod ustanovenia upravujúce zmluvu o pôžičke a teda hlavným predmetom činnosti záložne, ktorú prevádzkuje sťažovateľ je poskytovanie pôžičky s úrokom za dočasne ponechaný - založený predmet. Správny súd ako aj správca dane takýto spôsob účtovania príjmov a výdavkov správne posúdili ako postup v rozpore s ustanovením § 2 písm. h), § 3 ods. 2 písm. b), § 21 ods. 1 písm. j) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, ako aj v rozpore s ustanovením § 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov a s § 4 Opatrenia MF SR č. MF/27076/2007-74 zo dňa 13.12.2007.

Kasačný súd k danej sťažnostnej námietke uvádza, že ju po preskúmaní napadnutého rozsudku, v medziach vytýčených sťažovateľom, považuje za nedôvodnú. Je tomu tak z dôvodu, že správny súd vo svojom rozsudku dostatočne jasne a zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré sa stotožnil s právnym posúdením predmetnej veci, ktoré poskytol žalovaný v preskúmavanom

Z takto daných právnych východísk posúdil v medziach správnej žaloby postup správcu dane a žalovaného pri vyrubení rozdielu dane z príjmov fyzickej osoby sťažovateľa ako správny a zákonný. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že správny súd neukrátil žalobcu odôvodnením svojho rozhodnutia na jeho plnej realizácii základného práva účastníka na spravodlivý proces, pričom uvedené závery potvrdzuje aj ustálená prax Ústavného súdu SR (napr. uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. júna 2004 alebo sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003)“. 15. „Správny súd svoje závery podložil aj závermi Najvyššieho súdu SR uvedenými v rozsudku sp. zn. 4Sžf/7/2015 zo dňa 04.11.2015. Z tohto rozsudku správny súd citoval len časť odôvodnenia, ktorá vo všeobecnosti popisuje prevádzkovanie záložne z hľadiska vznikajúcich právnych vzťahov pri tejto činnosti. Nie je na mieste námietka sťažovateľa, že odkaz na tento rozsudok je zmätočný, keďže použitie dotknutej časti odôvodnenia jednoznačne súvisí s posudzovanou problematikou a navyše vykazuje aj dostatočnú všeobecnosť, aby bolo jeho

K tejto sťažnostnej námietke kasačný súd odkazuje na bod 28 napadnutého rozsudku, kde správny súd jednak uviedol, že mal za preukázané, že správca dane aplikoval na právne vzťahy týkajúce sa zdaniteľného obdobia roka 2015 u sťažovateľa aj aktuálny interný právny predpis, t. j. Opatrenie MF SR č. MF/27076/2007-74 z 13.12.2007, pričom rovnaké závery vyplývajú aj z preskúmavaného rozhodnutia žalovaného a navyše daňové orgány tento predpis použili len ako podporné ustanovenia, pretože predmetom daňovej kontroly nebolo účtovníctvo daňového subjektu. Správny súd zároveň uviedol, že jeho zásadná právna argumentácia sa dotýka v prejednávanej veci predovšetkým právnej kategorizácie podnikateľskej činnosti žalobcu a s tým súvisiaci právnymi povinnosťami uvedenými vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, predovšetkým v zákone o dani z príjmov, a to za účelom správneho určenia daňovej povinnosti na dani z príjmov fyzických osôb za konkrétne zdaňovacie obdobie rok 2015.

Uvedené má teda rozhodujúci význam pre vyvodenie záveru o súladnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovaného so zákonom. Kasačný súd sa stotožňuje s tvrdením, že právny charakter záložníctva má podstatný dopad na posúdenie výšky zdaniteľných príjmov

17. „Pre vyššie uvedené sa logicky do zdaniteľných príjmov daňovníka premieta len suma (napr. z vrátenej pôžičky alebo z predaja zálohu) vo výške presahujúcej sumu poskytnutých peňažných prostriedkov. Nezdaňuje sa teda celý príjem z predaja zálohu, ktorý zároveň ani nebol vlastníkom zálohu, ale len príslušný úrok dohodnutý v zmluve, ako odmena patriaca záložnému veriteľovi. Na druhú stranu finančné prostriedky poskytované záložnému dlžníkovi, v dôsledku vyššie uvedeného, nemôžu predstavovať daňový výdavok, pretože nemajú konečný

18. „Námietka sťažovateľa týkajúca sa vedenia účtovníctva a jeho posudzovania daňovými orgánmi v intenciách právnej úpravy zavedenej v roku 2019 - teda po dotknutom zdaňovacom období roku 2015 je tiež nedôvodná. Jedná sa o námietku, ktorá už bola predmetom právneho posúdenia správnym súdom, tak ako je uvedené v bode 17. tohto rozsudku, pričom sťažovateľ uplatnil rovnakú argumentáciu aj v kasačnej sťažnosti. Kasačný súd sa s takýmto odôvodnením správneho súdu stotožňuje.

U tohto daňového subjektu správca dane dospel k iným právnym záverom. Túto už v správnej žalobe vznesenú námietku správny súd považoval za nedôvodnú“. 19. „V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR z hľadiska princípu právnej istoty, podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou ako právna istota (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa 30. 4.2008, Nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho očakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (m.

rozhodovacou praxou. V prejednávanej veci je potrebné poukázať na viacero skutočností, ktoré odôvodňujú rozdielne právne posúdenie správcu dane v obdobnej veci. Jednak sa jedná o skutočnosť, že sťažovateľ poukazuje izolovane na jeden protokol z daňovej kontroly vykonanej u iného daňového subjektu, pričom podľa kasačného súdu odkaz na ojedinelý prípad, v ktorom správca dane postupoval určitým spôsobom nie je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax a teda nie je bez ďalšieho spôsobilý vyvolať u daňového subjektu legitímne očakávanie, že správca dane bude v prípade sťažovateľa postupovať rovnakým spôsobom“. 20. „Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že orgány verejnej moci sú vo svojej činnosti viazané aj ústavnoprávnou zásadou legality, v zmysle ktorej sú povinné v konaní postupovať v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi.

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že správca dane a ani žalovaný nemali možnosť v daňovom konaní náležite odôvodniť svoj odklon, keďže ho sťažovateľ ani nenamietal“. 21. „Navyše v prejednávanej veci sa jednalo o zdaňovacie obdobie roka 2015, čo je o 9 rokov neskôr než kontrolované zdaňovacie obdobie, na ktoré sťažovateľ poukazuje. Časový rozostup medzi samotnými daňovými kontrolami bol päť rokov. Nakoniec aj správny súd v napadnutom rozsudku právne posúdenie tejto žalobnej námietky v bode 27 odôvodnil, že: „podľa názoru správneho súdu nie je možné princíp právnej istoty daňových subjektov a rovnakého právneho zaobchádzania správcu dane s nimi napĺňať požiadavkou na daňové orgány, aby zotrvali na takom spôsobe rozhodovania konkrétnych daňových vecí, ktorý bol prekonaný ich následnou rozhodovacou činnosťou, a to spôsobom súladným s platnou hmotnoprávnou úpravou.“.

Správny súd v súlade s platnou právnou úpravou použil možnosť odkázať na rozhodnutie v obdobnej veci účastníkov, tým sú v rámci zákonnej úpravy naplnené aj požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia, pričom uvedený postup je dôsledkom a s naplnením požiadavky predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a procesnej ekonómie.

preskúmavané v kasačnom konaní ako aj rozhodnutie, na ktoré odkazuje sa opierajú o rozhodnutie kasačného súdu v obdobnej vec žalobkyne vydané v konaní sp. zn. 6Sžfk/60/ 2020 dňa 28.11.2022. Kasačný súd nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by sa mal od svojho predchádzajúceho rozhodnutia vo veci sp. zn. 1Sžfk/75/2021 a rovnako vo veci sp. zn. 6Sžfk/ 60/2020 odchýliť.