3Sfk/30/2025

1. Napadnutým rozsudkom č. k. 4Sf/30/2024-67 zo dňa 06.02.2025 Správny súd v Banskej Bystrici podľa § 190 SSP zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 100876526/2024 zo dňa 14. marca 2024. Týmto rozhodnutím žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 103103985/2023 zo dňa 13. decembra 2023, ktorým bola žalobkyňa ako fyzická osoba podľa § 157a ods. 1 písm. b) a ods. 2 Daňového poriadku vylúčená, pričom žalobkyňa bola štatutárnym orgánom daňového subjektu EvaCar, s. r. o. v čase podania daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2023. Zároveň zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania.

Tento postup závisí výlučne od uváženia správneho súdu a účastník konania naň nemá nárok. V predmetnej veci správny súd nevzhliadol dôvody pre prerušenie konania a iniciovanie konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR. Aplikácia ustanovenia § 157a Daňového poriadku podľa jeho záveru neindikuje neprimeraný zásah do práv povinných osôb v ústavnoprávnej rovine.

Obchodného zákonníka). Čiže, fyzická osoba, ktorá bude vylúčená na základe právoplatného rozhodnutia príslušného správcu dane, bude de facto vylúčená z akejkoľvek funkcie oprávňujúcej zastupovanie akejkoľvek právnickej osoby, a to až po dobu stanovenú v právoplatnom rozhodnutí daňového úradu. Ide o obdobie troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia o

V zmysle Daňového poriadku je vylúčená fyzická osoba, ktorá bola štatutárnym orgánom alebo bola členom štatutárneho orgánu v čase, keď daňový subjekt podal daňové priznanie na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie, za ktoré bola daňová kontrola oprávnenosti nároku podľa osobitného predpisu ukončená podľa § 46 ods. 9 písm. c).

4. K námietke žalobkyne, že ani ustanovenie § 79 ods. 6 zákona o DPH ani samotný Daňový poriadok neuvádzajú konkrétny alebo demonštratívny spôsob, čo sa považuje za neumožnenie vykonania daňovej kontroly, aj keď nepopiera, že jej bolo dňa 07. augusta 2023 doručené Oznámenie správcu dane o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti č. 101986660/2023 zo dňa 04.08.2023, správny súd uviedol, že táto je nedôvodná.

na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Daňový subjekt v stanovenej lehote doklady ku kontrole nepredložil ani neobjasnil dôvod nepredloženia dokladov. Správca dane vyzval v zmysle § 45 ods. 2 písm. d) Daňového poriadku na predloženie dokladov č. 102269122/2023 zo dňa 07.09.2023, aby v lehote 15 dní odo dňa doručenia výzvy predložil ku kontrole všetky účtovné doklady potrebné na vykonanie daňovej kontroly.

kontrolu. 6. Daňová kontrola bola ukončená podľa § 46 ods. 9 písm. c) Daňového poriadku dňa 18.11.2023 zánikom nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.

O zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie máj 2023 bol daňový subjekt EvaCar, s. r. o. upovedomený oznámením č. 102936622/ 2023 zo dňa 21.11.2023, ktoré sa považuje za doručené márnym uplynutím úložnej lehoty dňom 07.12.2023. Tiež vyplynulo, že podľa stanoviska žalovaného ako aj správcu dane nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zanikol dňa 18.11.2023 z dôvodu, že kontrolovaný daňový subjekt neumožnil vykonanie daňovej kontroly, a teda nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zanikol priamo zo zákona. V prípade skončenia daňovej kontroly dňom zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu sa protokol nevyhotovuje.

V tomto prípade samotná nesúčinnosť daňového subjektu v mene ktorého konala žalobkyňa ako konateľka spočívajúca v tom, že výzve správcu dane nevyhovela a dôvody nepredloženia dokladov nijakým spôsobom nepreukázala a nezúčastnila sa ani ústneho pojednávania pred správcom dane, čím tak neumožnila vykonanie daňovej kontroly.

a nepredložil mu žiadne ním požadované doklady, kedy nárok na vrátenie nadmerného odpočtu automaticky zaniká posledným dňom tretieho mesiaca, a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.

V takom prípade daňový úrad obligatórne vydá aj rozhodnutie o vylúčení fyzickej osoby z pozície konateľa / štatutárneho orgánu, tzn. nemá možnosť sa rozhodnúť, podľa okolnosti prípadu, či vylúči fyzickú osobu alebo nie, ale vylúčenie je povinné. Ide o veľmi striktnú a formalistickú právnu úpravu ohľadom vylúčenia osoby ako štatutárneho orgánu alebo jej člena rozhodnutím správcu dane, a preto je nevyhnutné, aby každý člen štatutárneho orgánu neopomenul svoje povinností pri daňovej kontrole (v tomto prípade, daňovej kontrole na uplatnený nárok nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty) a, správcovi dane umožnil začatie daňovej kontroly.

11. Tvrdenie, že žalobkyňa ako konateľka poverila úkonmi v súvislosti s daňovou kontrolu t. j. na predloženie potrebných dokladov účtovníčku nie je relevantné. Ako uviedol žalovaný, žalobkyňa nepredložila žiadne splnomocnenie, ktorým by túto skutočnosť preukázala. Nemožno opomenúť fakt, že povinnosti konateľov sú upravené viacerými zákonnými ustanoveniami a prioritou je odborná starostlivosť, kedy sú konatelia povinní brať do úvahy všetky dostupné informácie, týkajúce sa záležitostí, o ktorých musia vzhľadom na svoje postavenie, rozhodovať. Súčasne sa predpokladá, že konatelia poznajú stav a záujmy spoločnosti, aby mohli s odbornou starostlivosťou konať. V čase uloženia povinnosti správcom dane bola žalobkyňa v postavení konateľky daňového subjektu. Obrana žalobkyne ohľadom zlyhania ľudského faktora ju zodpovednosti nezbavuje. Čo sa týka určeného indexu daňovej spoľahlivosti, či skutočnosti riadneho plnenia záväzkov, tieto okolnosti sami o sebe nezakladajú takú prekážku, ktorá by bránila správcovi dane a žalovanému pri splnení zákonných predpokladov vydať rozhodnutie v zmysle § 157a ods. 1 písm. b) Daňového

II. Kasačná sťažnosť žalobkyne, stanovisko žalovaného

14. Podľa sťažovateľky správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a zároveň správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

15. Ustanovenie § 157a, ods. 1 aj v nadväznosti na ods. 157a, ods. 7 Daňového poriadku považovala za protiústavné obdobne, ako napríklad Ústavný súd SR deklaroval protiústavnosť pri povinnom ukladaní trestov prepadnutia majetku v zmysle Trestného poriadku pri jednotlivých trestných činoch, kedy protiústavnosť bola deklarovaná práve nemožnosťou súdu zohľadniť rôzne okolnosti daného trestného konania a osoby páchateľa. Aj v danom prípade je neprimerane prísne a zároveň protiústavné také ustanovenie Daňového poriadku (§ 157a) kedy musí správca dane vydať rozhodnutie o vylúčení napr. v prípade podľa § 157a, ods. 1, písm. b) daňového poriadku - ako v tomto prípade, hoci sťažovateľka nemohla využiť žiadne riadne, alebo mimoriadne opravné prostriedky proti nesprávnemu názoru správcu dane o údajnom neumožnení vykonania daňovej kontroly. Práve okolnosti daného prípadu je podľa jej názoru potrebné vždy zohľadniť, a teda nie je možné aplikovať voči nej také neprimerané opatrenia ako je vylúčenie v zmysle prvostupňového rozhodnutia a teda nemožnosť vykonávať

16. Práve z dôvodu, že právna úprava uvedená v § 157a Daňového poriadku je neprimerane formalistická, navrhla správnemu súdu aby pred rozhodnutím vo veci podal Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu o súlade ustanovenia § 157a s Ústavou Slovenskej republiky, konkrétne článkom 35, ods. 1, podľa ktorého: „Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.“ V rámci práva na spravodlivý proces mal správny súd postupovať tak, že v rámci testu ústavnosti právneho predpisu mal podať na Ústavný súd SR návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu o súlade ustanovenia § 157a s Ústavou Slovenskej republiky. Najmä aj z dôvodu, že samotný správny súd ustanovenie § 157a Daňového poriadku považuje za veľmi formalistické a striktné, je v rozpore s týmto názorom správneho súdu iný názor správneho súdu vyjadrený v napadnutom súdnom rozhodnutí, podľa ktorého ustanovenie § 157a Daňového poriadku neindikuje neprimeraný zásah do práv povinných osôb v ústavnoprávnej rovine.

17. Sťažovateľka nie samoúčelne poukázala na analogický prípad, kedy Ústavný súd SR v inom konaní deklaroval protiústavnosť pri povinnom ukladaní trestov prepadnutia majetku v zmysle Trestného zákona pri jednotlivých trestných činoch. Aj v danom prípade sa jednalo o prísnu a formalistickú právnu úpravu, ktorej aplikácia spôsobila porušenie základného práva na vlastníctvo majetku. Podľa názoru Ústavného súdu SR uvedeného v Náleze zo dňa 27.9.2023, sp. zn. PL. ÚS 1/2021-164 vyplýva nasledovné: „Ústavný súd pritom nepovažuje za opodstatnené akokoľvek vylučovať trest prepadnutia majetku z katalógu dostupných represívnych nástrojov. Ústavný súd zároveň generálne nevylučuje (bez podrobnejšieho prieskumu a rezultátu pre konkrétnu úpravu), že Trestný zákon na základe mandátu na taký postup podľa čl. 49 ods. 1 ústavy spojí obligatórne s určitým trestným činom určitý trest, a to aj taký, ktorý nemá kvantitatívne rozhraničenie (ako to je v niektorých prípadoch, počnúc § 144 ods. 3 Trestného zákona aj/dokonca pri treste odňatia slobody na doživotie).

18. V prípade ustanovenia § 157a Daňového poriadku sa taktiež jedná o obligatórny postup správcu dane, pri ktorom správca dane nemôže zohľadniť žiadne ďalšie skutočnosti. Nemožnosť pri uplatňovaní sankcie pre štatutárneho zástupcu podľa § 157a Daňového poriadku zohľadniť aj iné subjektívne, alebo objektívne skutočnosti možno považovať za protiústavné, nakoľko rozhodnutie o vylúčení s nepochybným dopadom na možnosť žalobcu vykonávať zárobkovú činnosť je bez ohľadu na prípadnú správnu žalobu právoplatné rozhodnutím odvolacieho orgánu. Napríklad ak by pri jednoosobovej spoločnosti (čo je aj prípad daňového subjektu) došlo pri jej štatutárnom zástupcovi k vzniku objektívnych okolností (napríklad 3 mesačný pobyt v nemocnici z dôvodu operácie), ktoré by znemožňovali tomuto štatutárnom zástupcovi vykonávať jeho činnosti, Daňový poriadok v ustanovení žiadne uvedené objektívne skutočnosti, alebo skutočnosti vis maior nezohľadňuje.

19. Ustanovenie § 157a daňového poriadku predstavuje výrazný zásah do legitímnych očakávaní osôb vykonávajúcich činnosť štatutárnych zástupcov v obchodných spoločnostiach v súkromnej sfére a napríklad aj práv nadobudnutých počas účinnosti skoršieho práva (pred účinnosťou § 157a Daňového poriadku) a zmenu podmienok realizácie základného práva podľa článku 35, ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Takáto povinnosť správcu dane podľa § 157a Daňového poriadku odporuje taktiež princípu primeranosti trestov, keďže požiadavku uloženia trestu, alebo sankcie, ktoré by mali byť v konkrétnych okolnostiach veci primerané a spravodlivé, nahrádza nevyvrátiteľnou domnienkou, že v taxatívne určených prípadoch je primeraným a spravodlivým vždy iba „trest vylúčenia“.

Na podporu uvedeného tvrdenia sťažovateľka poukázala na Nález Ústavného súdu ČR z 13. marca 2013, sp. zn. IV. ÚS 1241/12, podľa ktorého: „Nemožno tolerovať formalistický postup, ktorým sa za použitia sofistikovanej argumentácie odôvodňuje zrejmá nespravodlivosť.

celku. Povinnosť súdov vyhľadávať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem a ústavných zásad.“ Zároveň poukázala aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008.

Daňového poriadku bola u daňového subjektu začatá daňová kontrola na základe oznámenia č. 101986660/2023 zo dňa 04.08.2023 o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie máj 2023, ktoré bolo daňovému subjektu EvaCar, s. r. o. doručené dňa 07.08.2023. V termíne na predloženie dokladov daňový subjekt EvaCar, s. r. o. nepredložil správcovi dane žiadne doklady.

Z dôvodu neumožnenia vykonania daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti predmetného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti daňovým subjektom EvaCar, s. r. o. zanikol dňa 18.11.2023 v zmysle § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. Daňová kontrola bola ukončená dňom zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu. Správca dane zaslal daňovému subjektu oznámenie o zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu č. 102936622/2023 zo dňa 21.11.2023, ktoré bolo doručené dňa 07.12.2023.

25. Podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní. 26. Podľa § 157a ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. Daňového poriadku, správca dane vydá rozhodnutie o vylúčení, ak daňový subjekt a) mal ukončenú daňovú kontrolu podľa § 46 ods. 9 písm. c) a má daňový nedoplatok a nedoplatok na inom peňažnom plnení v úhrne aspoň 5000 eur viac ako jeden rok, alebo ak b) podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie a daňová kontrola oprávnenosti nároku podľa osobitného predpisu týkajúca sa tohto zdaňovacieho obdobia bola ukončená podľa § 46 ods. 9 písm. c). 27. Podľa § 157a ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. Daňového poriadku, rozhodnutím o vylúčení podľa odseku 1 písm. a) je vylúčená fyzická osoba, ktorá je štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu daňového subjektu. Rozhodnutím o vylúčení podľa odseku 1 písm. b) je vylúčená fyzická osoba, ktorá bola štatutárnym orgánom alebo bola členom štatutárneho orgánu v čase, keď daňový subjekt podal daňové priznanie na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie, za ktoré bola daňová kontrola oprávnenosti nároku podľa osobitného predpisu ukončená podľa § 46 ods. 9 písm. c). 28. Podľa § 157a ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. Daňového poriadku, fyzická osoba je vylúčená odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vylúčení a doba vylúčenia je tri roky od právoplatnosti tohto rozhodnutia. 29. Podľa § 194 ods. 1 a ods. 2 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 30. Podľa § 195 písm. d) SSP, správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania,

31. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľky nie je dôvodná. Je zároveň potrebné uviesť, že kasačná sťažnosť je inštitútom mimoriadneho opravného prostriedku. Z tohto dôvodu jej podanie je koncipované na konkrétnom tvrdení sťažovateľa o pochybení krajského súdu v konaní. Sťažovateľka namietala dôvody kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP.

kasačného súdu a prelína sa s dôvodmi kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. 33. Správny súd sa pri posúdení návrhu na prerušenie konania obmedzil na konštatáciu, že ide výlučne o kompetenciu súdu, na ktorú účastník konania nemá právny nárok. Ďalej správny súd nevzhliadol dôvody na prerušenie konania a iniciovanie konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom SR. Stručne uzavrel, že aplikácia ustanovenia § 157a Daňového poriadku, neindikuje neprimeraný zásah do práv povinných osôb v ústavnoprávnej rovine. Odhliadnuc od tohto stručného záveru kasačný súd dodáva, že podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov je namieste vtedy, ak sa správny súd domnieva, že určujúca otázka pre jeho rozhodnutie vo veci je v právnom poriadku upravená ústavne nekonformným spôsobom. Malo by ísť o takú situáciu, kedy nie je možné riešiť relevantnú otázku jej dotvorení v rámci judikatúry. „Inak povedané, inštitút abstraktnej kontroly ústavnosti spojený s návrhovým oprávnením správneho súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov predstavuje súčasne aj určité hranice uplatnenia sudcovskej tvorby práva v tom

34. Podľa kasačného súdu aplikácia ust. § 157a Daňového poriadku nie je tzv. „mechanická“, ale v praxi a judikatúre súdov existuje viacero korekčných mechanizmov, ktorý vyplývajú aj zo samotného zákona. Ustanovenie § 157a Daňového poriadku taxatívne upravuje dôvody vylúčenia a to pri presne stanovených kritériách, teda neexistuje žiadna analógia, resp.

Samotný inštitút predstavuje represívno-preventívnu funkciu, preto sa musia uplatňovať reštriktívny výklad, zákaz extenzívnej interpretácie, resp. zásada „nulla poena sine lege stricta“. Najdôležitejšia je tu podľa kasačného súdu práve ústavnoprávna korekcia, pretože je nevyhnutné pri takomto inštitúte aplikovať princíp proporcionality s tým, že rozhodnutie správcu dane zasahuje do práva podnikať a v podstate zasahuje aj do profesijnej reputácie. Preto vyvstáva z pohľadu kasačného súdu záver, že tento zásah musí byť vhodný, potrebný a primeraný.

Preto záver správneho súdu o tom, že „zákonodarca v danom prípade neumožňuje aplikáciu správnej úvahy zo strany daňových orgánov a ani použitie korektívu v podobe miery zavinenia“ nie je podľa kasačného súdu úplne správny. Tento záver však sám o sebe nemá vplyv na relevanciu

35. Kasačný súd dodáva, že samotné formalistické a striktné znenie zákona nie je automatickým dôvodom na postup správneho súdu podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP a z hľadiska dopadov do práv garantovaných Ústavou SR nie je správna analógia so situáciou, ktorú posudzoval Ústavný súd SR v náleze spis. zn. PL. ÚS 1/2021 zo dňa 27.09.2023, t. j. zásah do vlastníckeho práva pri aplikácii ustanovenia § 58 Trestného zákona, t. j. trest prepadnutia celého majetku bez rozlíšenia jeho pôvodu (legálne/nelegálne nadobudnutý).

VI. Záver

36. Kasačný súd sa na základe uvedených skutočností stotožnil so záverom ustáleným správnym súdom, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

37. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľka v kasačnom konaní úspech nemala a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 38. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 147 ods. 2 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 25. marca 2026