3Sfk/4/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a zo sudcov JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. v právnej veci žalobcu: PROVYM, spol. s r.o., so sídlom Priemyselná 5, 071 01 Michalovce, IČO: 36179574, právne zastúpená advokátom: JUDr. Miroslav Katunský, so sídlom Floriánska 16, 040 01 Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica; o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102408670/2019 zo dňa 21. októbra 2019, č. 102409003/2019 zo dňa 21. októbra 2019, č. 101452086/2021 zo dňa 10. augusta 2021, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu (sťažovateľa) proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 73S/ 66/2021-101 zo dňa 16. marca 2023, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

Finančné riaditeľstvo SR (ďalej „žalovaný“) po odvolaní sa žalobcu rozhodnutím č. 101258664/2019 zo dňa 27.05.2019 rozhodnutie správcu dane potvrdilo. Na základe žaloby Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 24S/178/2019 rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaný rozhodnutie správcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Správca dane v zmysle právneho názoru správneho súdu opätovne vyhodnotil dôkazy obsiahnuté v administratívnom spise, doplnil dokazovanie a uzavrel, že konanie spoločnosti media force s.r.o. vykazuje znaky daňového podvodu, do ktorého sa svojím konaním zapojil aj

Správcovi dane nebolo umožnené zaistiť účtovné doklady spoločnosti media force s.r.o. a overiť tvrdenia žalobcu; · daňový subjekt media force s.r.o. po nulových daňových priznaniach za rok 2016 začal vykazovať zdaniteľné plnenia v 1. štvrťroku 2017 so základom dane 3871765,50 € a daňou 774353,10 €, v 2. štvrťroku 2017 so základom dane 4411164,50€ a daňou 882232,90 €, pričom mal len minimálnu daňovú povinnosť; · žalobca už v minulosti niekoľko krát využil spôsob ním deklarovaného prefinancovania nákupu tovaru od dodávateľov z iných členských štátov cez tuzemských dodávateľov PONTES s.r.o., MG Media s.r.o., LP media s.r.o.

štvrťrok 2017 neodviedol daň ani z nadobudnutia tovaru, ktorý následne fakturoval žalobcovi faktúrami č. 08032017, 14032017, 20032017, 24032017 a 28032017; · spoločnosť media force s.r.o. nepredložila správcovi dane účtovníctvo za rok 2017, teda ani záznamy o prijatých a vystavených faktúrach k zdaniteľným obchodom za marec 2017. Neexistuje žiadny dôkaz o tom, či spoločnosť media force s.r.o. ako platiteľ DPH viedla účtovníctvo a či viedla záznamy k DPH v zmysle § 70 zákona o DPH; · správca dane získal údaje z bankových účtov spoločnosti media force s.r.o. za rok 2017 a zistil, že na nich dochádzalo k pohybom finančných prostriedkov. Z dôvodu nepredloženia účtovníctva však nebolo možné zistiť, či finančné prostriedky na jej účte boli prijaté za reálne uskutočnené zdaniteľné obchody, alebo či boli na účet media force s.r.o. pripísané bez riadneho podnikateľského alebo iného dôvodu; · skutočnosti týkajúce sa zlúčenia spoločnosti media force s.r.o. a zániku jej právneho nástupcu správca dane považoval za dôkaz toho, že spoločnosť media force s.r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období nevykonávala riadne ekonomickú činnosť a bola medzi zahraničných

media force s.r.o. (jej právny nástupca) tým, že neuviedla v daňovom priznaní daň z nadobudnutia tovaru, neodviedla daň do štátneho rozpočtu. Následne media force s.r.o. fakturovala dodanie tovaru žalobcovi, avšak podľa údajov v daňovom priznaní (malá vlastná daňová povinnosť) a z dôvodu nepredloženia účtovníctva spoločnosti media force s.r.o. nebolo preukázané, že media force s.r.o. odviedla daň aj z deklarovaného tuzemského dodania tovaru

daňového úniku. Tento daňový únik správca dane považoval za neoprávnené daňové zvýhodnenie, ktoré získal žalobca v súlade s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. l/ Sžf/3112016 „k podvodnému konaniu dochádza vtedy, keď jeden z účastníkov transakcie neodvedie štátu daň a ďalší účastník si ju odpočíta za účelom získania neoprávneného daňového zvýhodnenia.“ (bod 43.) a rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Giuseppe Aston č. 332/15 „aj neexistencia evidencie vystavených a zaplatených faktúr môžu brániť riadnemu výberu dane a v dôsledku toho narušiť riadne fungovanie spoločného systému DPH.

až po upozornení žalobcu, pričom súčasne s podaním dodatočného daňového priznania spoločnosti media force s.r.o. za kontrolované obdobie podal aj dodatočné daňové priznania za roky 2015 a 2016 za spoločnosti MG Media s.r.o. a PONTES s.r.o.).

Napriek tomu priamo sám aktívne zadával spoločnosti media force s.r.o. pokyny týkajúce sa nákupu tovaru. Žalobca takýmto spôsobom získal možnosť odpočítať si daň z tuzemskej faktúry bez ohľadu na to, či si platiteľ media force s.r.o. splní svoje daňové povinnosti z týchto zdaniteľných

8. Správca dane dospel k záveru, že reťazec dodaní, ktoré sú poznačené podvodom, začína u platiteľa media force s.r.o. a končí u žalobcu. Žalobca síce splnil formálne podmienky pre odpočítanie dane podľa § 49 až § 51 zákona o DPH, ale posúdením predmetných zdaniteľných obchodov vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi správca dane uzavrel, že kontrolovaný platiteľ sa zapojil do daňového podvodu, v ktorom získal neoprávnený daňový prospech, ktorým je odpočítanie dane na základe faktúr od tuzemského dodávateľa media force s.r.o. Tým, že žalobca účelovo a úmyselne zapojil do nákupu preverovaného tovaru spoločnosť media force s.r.o. (pod zámienkou o prefinancovaní nákupu tovaru), získal možnosť odpočítať si daň z faktúr, vystavených tuzemským platiteľom. Tuzemský platiteľ media force s.r.o. sa dopustil daňového podvodu, v rámci ktorého úmyselne neodviedol daň z nadobudnutia tovaru a súčasne neumožnil správcovi dane overiť odvedenie dane, uvedenej na ním vystavených faktúrach pre žalobcu, na základe čoho nebolo preukázané riadne odvedenie tejto dane. Takýmto konaním došlo u platiteľa media force s.r.o. k daňovému úniku.

Dôkazy získané počas daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní vyhodnotil v zmysle § 3 ods. 3 daňového poriadku a zistil, že spoločnosť media force s.r.o. spáchala daňový podvod v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ.

a nemožno z neho vyvodzovať závery, že spoločnosť media force s.r.o. neodviedla daň, ktorú bola povinná platiť, žalovaný uviedol, že spoločnosť media force s.r.o. uviedla v riadnom daňovom priznaní na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2017 len údaje o tuzemských zdaniteľných obchodoch, pričom neuviedla žiadne údaje o nadobudnutí tovaru z iných členských štátov. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že ak media force s.r.o. nadobudla tovar z iných členských štátov, tak danej spoločnosti vznikla daňová povinnosť, pričom daň z tejto daňovej povinnosti bola povinná zaplatiť v zmysle § 69 ods. 6 zákona o DPH. Keďže spoločnosť media force s.r.o. túto daň neuviedla vo svojom daňovom priznaní, je zrejmé, že daná spoločnosť túto daň ani neodviedla do štátneho rozpočtu. Spoločnosť media force s.r.o. bezprostredne po ukončení daňovej kontroly podala dodatočné daňové priznania na DPH za zdaňovacie obdobie l. štvrťrok 2017 a v ňom už uviedla údaje o nadobudnutí tovaru z iného členského štátu (§ 11 zákona o DPH), ale neuviedla už žiadne údaje o tuzemských zdaniteľných obchodoch. Z dôvodu, že dodatočné daňové priznania neboli podané oprávnenou osobou za media force s.r.o. (p. Gulík v čase podania dodatočného daňového priznania už nebol oprávnený konať za spoločnosť media force s.r.o.), správca dane na takéto priznania neprihliadol a v platnosti zostalo riadne daňové priznanie; · spoločnosť media force s.r.o. nepodala ani daňové priznanie na dani z príjmov za rok 2017 a neuložila svoju účtovnú závierku do Registra účtovných závierok, nepredložila správcovi dane účtovníctvo za rok 2017, teda ani záznamy o prijatých a vystavených faktúrach k zdaniteľným obchodom za marec 2017. Neexistuje žiadny dôkaz o tom, či daňový subjekt media force s.r.o. ako platiteľ DPH viedol účtovníctvo a záznamy k DPH v zmysle § 70 zákona o DPH. Daňový subjekt media force s.r.o. takýmto konaním neumožnil správcovi dane preveriť správnu výšku odvedenej dane a vznik práva na odpočítanie dane; · k argumentácii závermi rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 24S/260/2019 zo dňa 18.02.2021 žalovaný uviedol, že ním bola voči tomuto rozsudku podaná kasačná sťažnosť, o ktorej ešte nebolo Najvyšším správnym súdom SR rozhodnuté; · k námietke, či žalobca vedel alebo mohol vedieť o údajnom podvodnom konaní media force s.r.o. žalovaný poukázal na vyššie uvedené zistenia správcu dane a ich posúdenie zmysle európskej judikatúry s tým, že žalobca ich síce spochybňuje, ale uvádza len všeobecné tvrdenia vyjadrujúce nesúhlas s postupom správcu dane a prijatými závermi.

· správca dane v Protokole dospel k záveru, že žalobca si v rozpore s platnou právnou úpravou uplatnil právo na odpočítanie dane z dôvodu, že tovar nebol reálne dodaný od spoločnosti media force s.r.o., ktorá nenadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník.

11. Správny súd žalobu ako nedôvodnú napadnutým rozsudkom zamietol. 12. K námietke, že podvodné konanie spoločnosti media force s.r.o. nebolo preukázané tým, že daná spoločnosť nepredložila účtovníctvo a neumožnila skontrolovať správnosť odvodu dane s poukazom na právny názor tunajšieho správneho súdu vo veci sp. zn. 24S/260/2019 v skutkovo obdobnej veci, že „Nepredloženie účtovných a daňových dokladov, v dôsledku ktorého nebolo možné zistiť, či deklarovaný dodávateľ odviedol z preverovaných zdaniteľných plnení splatnú daň, a to aj v správnej výške, nie je dôkazom o tom, že ju neodviedol.“ Správny súd uviedol, že táto skutočnosť sama o sebe nie je dôkazom o podvodnom konaní dodávateľa

14. Súd neakceptoval ani námietku, že záver o podvodnom konaní media force s.r.o. mohol správca dane učiniť jedine na základe vykonanej daňovej kontroly u media force, s.r.o., pretože konštatovanie podvodného konania nemalo v danom prípade trestnoprávny rozmer, ale bolo výsledkom vyhodnotenia skutkových zistení pre správne určenie dane v súvislosti so žalobcom uplatneným nadmerným odpočtom DPH.

Správca dane v preskúmavanom prípade vyhodnotil všetky podmienky Axel-Kittel testu, uniesol dôkazné bremeno a vec správne právne posúdil. Ani poukazom na vec sp. zn. 24S/260/2019, že správca dane a žalovaný nedisponujú žiadnym dôkazom preukazujúcim podvodné konanie media force s.r.o., neobstojí, keďže orgány verejnej správy zistený skutkový stav vyhodnotili v súlade s kritériami najnovšej judikatúry Najvyššieho správneho súdu SR a Súdneho dvora EÚ, za ktorých možno daňovému subjektu odoprieť odpočet DPH. Žalobca v rámci uplatnenej námietky nesprávneho právneho posúdenia neuviedol argumentáciu vo vzťahu k záverom správcu dane vyplývajúcim z vykonaného tzv. Axel Kittel testu, ktorá by vyvracala odpovede správcu dane a žalovaného.

podmienok na odpočet DPH (nepreukázaní dodania tovaru dodávateľom media force s.r.o.), ale na tom, že sa žalobca vedome zapojil do daňového podvodu. 17. Súd neakceptoval ani námietku, že ak k záveru o účasti žalobcu na podvode správca dane nedospel počas daňovej kontroly a neuviedol ho v protokole, nemôže ho použiť pre odôvodnenie rozhodnutia a ani námietku, že daňová kontrola trvala aj po vyhotovení protokolu, pretože správca dane vykonával dôkazy aj po spísaní protokolu.

III. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia

20. Sťažovateľ poukázal na judikatúru, podľa ktorej hodnotenie dôkazov nemôže byť ľubovoľné. Citoval rozsudky Súdneho dvora EÚ C-354/03 Optigen a C-355 Fulcrum o potrebe samostatného posudzovania každej transakcie, nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 569/ 2022-33 o tom, že daňovému subjektu nemožno pričítať zodpovednosť za konanie jeho dodávateľa, ako aj rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo. Uviedol, že súd mu nedal presvedčivú odpoveď na podstatné otázky a nereagoval na jeho podstatné námietky. Sťažovateľ pritom namietal skutočnosť, že správca dane neuniesol dôkazné bremeno o tom, že sa sťažovateľ podieľal na údajnom daňovom podvode.

Správca dane disponoval faktúrami aj výpismi z účtov, z ktorých je zrejmé, že faktúry boli uhradené; · Správca dane zmiešava argumentáciu relevantnú pre prípady, kedy je spochybnená reálnosť zdaniteľného plnenia a prípady, kedy sa daňový subjekt zúčastnil na daňovom podvode. 22. Ďalej poukázal na to, že namietal aj tvrdenia správcu dane o jeho účasti na daňovom podvode, ktorými sa súd vôbec nezaoberal: · účasť na podvode nepreukazuje to, že by z dôvodu nedostatku financií na úhradu tovaru potreboval dlhšiu lehotu splatnosti, pričom mu takýmto spôsobom bola ochotná predávať práve spoločnosť media force s.r.o.; · vedomosť o podvode nepreukazuje to, že media force s.r.o. tovar objednala po tom, sťažovateľ odsúhlasil množstvo; · tovar bol prepravovaný priamo do skladu sťažovateľa, ktorý mal bezplatne prenajatý platiteľ media force s.r.o. Tovar mal prenajatý media force s.r.o. a aj ho prevzal, o čom svedčia medzinárodné nákladné listy; · o podvode nesvedčí ani tvrdenie, že spoločnosť media force konala na pokyn sťažovateľa; · skutočnosť, že sťažovateľ dlhodobo využíva rôzne tuzemské spoločnosti na to, aby od

23. Napokon, z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2020 z 19.08.2010 vyplýva, že v otázke obstarania tovaru dodávateľom daňového subjektu, resp. subdodávateľov, ide o skutočnosti, za ktoré zodpovedá iný daňový subjekt. Skutočnosť, že daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa bude podieľať na plnení spojenom s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. 24. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

Sťažnostný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP pritom musí sťažovateľ vymedziť tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a zároveň uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia veci správnym súdom.

V prejednávanej veci správca dane a žalovaný preukazovali vedomosť sťažovateľa o jeho účasti na daňovom podvode, týmto smerom viedli aj dokazovanie a získané dôkazy vyhodnotili v súlade s najnovšou judikatúrou Najvyššieho správneho súdu SR a Súdneho dvora EÚ. Správny súd sa otázkou splnenia podmienok pre závery v zmysle tzv. Axel Kittel testu zaoberal (body 42.- 44. napadnutého rozsudku). Všeobecná námietka o potrebe rozlišovania medzi dôkazným bremenom daňového subjektu a správcu dane preto nie je dôvodná.

V týchto veciach žalovaný takisto dospel k záveru o tom, že sťažovateľovi nemožno priznať právo na odpočítanie DPH od dodávateľa media force, s.r.o. z titulu, že konanie tohto dodávateľa vykazovalo znaky podvodu, o čom mal sťažovateľ vedomosť.

Na odôvodnenie tohto rozhodnutia kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje: „23. Predmetom posúdenia kasačného súdu boli v podstate dva okruhy otázok: (I) či sú dôvodné závery správneho súdu o tom, že správca dane nepreukázal podvodné konanie dodávateľa z dôvodu, že nedisponoval dôkazmi o tom, že dodávateľ 1 nepodal daňové priznanie a neodviedol daň a (II) či správcom dane uvádzané skutočnosti, boli spôsobilé preukázať podvodné konanie dodávateľa 1.

správcu dane a ani od sťažovateľa očakávať, že bude vyhľadávať ďalšie dôkazy, ktoré vo svojej podstate neexistujú. 25. Kasačný súd súhlasí so správnym súdom v tom, že nepredloženie účtovných a daňových dokladov, v dôsledku ktorého nebolo možné zistiť, či deklarovaný dodávateľ odviedol z preverovaných zdaniteľných plnení splatnú daň, a to aj v správnej výške, nie je dôkazom o tom, že ju neodviedol. Obdobný názor zaujal aj Ústavný súd SR v náleze č. k. I. ÚS

Každý nesie zodpovednosť za vlastné správanie, pričom výnimky z tohto pravidla môže stanoviť iba zákon (napr. ručenie za daň podľa § 69b zákona o dani z pridanej hodnoty, osobitné prípady objektívnej zodpovednosti a pod.), a preto nedostatky v účtovnej evidencii, prípadne akejkoľvek inej daňovo relevantnej dokumentácii, ako aj iné nezrovnalosti na strane tretej osoby nemožno bez opory v zákone pričítať na ťarchu daňového subjektu, ktorý je s touto osobou v dodávateľsko-odberateľskom vzťahu. Tieto nedostatky na strane tretích subjektov nemusia automaticky znamenať a viesť k záveru o nepreukázaní existencie zdaniteľného plnenia za predpokladu, že kontrolovaný daňový subjekt disponuje vlastnými daňovo významnými dôkazmi, ktoré preukazujú opak.“

strane, pokiaľ správca dane a žalovaní disponujú ďalšími dôkazmi, ktoré svedčia o vedomosti daňového subjektu o tom, že vedel alebo mohol vedieť o konaní svojho dodávateľa, je na správnom súde, aby tieto skutočnosti zohľadnil. Ak správca dane disponuje daňovým priznaním dodávateľa, z ktorého nevyplýva, že by v ňom boli zahrnuté údaje o posudzovanom zdaniteľnom obchode a správca dane túto skutočnosť notifikuje kontrolovanému daňovému subjektu, ktorý preukázateľne o tom upovedomí svojho dodávateľa, ktorý už ako neoprávnená osoba podá dodatočné daňové priznanie, je zrejmé, že daň nebola priznaná a ani odvedená. Ide o jeden z predpokladov skúmania možnej účasti daňového subjektu na daňovom podvode, ktorý musí byť aj v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ založený aj na ďalších

hodnoty. Daňové orgány pri posudzovaní jednotlivých prípadov musia zrozumiteľne a presne popísať všetky skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že došlo k podvodnému konaniu daňového subjektu. Pokiaľ správca dane preukáže objektívne skutočnosti o tom, že daňový podvod nastal, pristúpi k skúmaniu subjektívnej stránky účasti tohto daňového subjektu na podvode. Pri posudzovaní subjektívnej stránky správca dane vyhodnotí aj to, či daňový subjekt prijal primerané opatrenia na to, aby zaistil, že jeho plnenie nebude súčasťou podvodného reťazca.“

31. Pre naplnenie tohto kasačného dôvodu je nevyhnutné posudzovať intenzitu zásahu do práva na spravodlivý proces a jednotlivé konkrétne porušenia procesných práv vyhodnotiť v kontexte celého správneho súdneho konania, v kontexte dopadu na ďalšie procesné postupy správneho súdu a možnosti účastníka konania namietať alebo zvrátiť jeho nesprávny postup. Kasačný súd po oboznámení sa s odôvodnením rozhodnutia správneho súdu konštatuje, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti opakovane formuluje svoje výhrady voči záverom žalovaného, ktoré prezentoval aj v žalobe a správny súd na ne primerane reagoval.

139 SSP. 32. Sťažovateľ uplatnil aj kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP - odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Kasačný súd v rozhodnutí sp. zn. 2 Sžfk 45/2020 zo dňa 24. novembra 2021, bod 19, uviedol, čo považuje za ustálenú rozhodovaciu činnosť cit.: „Z hľadiska nastavenia právneho systému Slovenskej republiky a modelu fungovania kasačného súdu (s pomerne širokými možnosťami predloženia veci kasačnému súdu a s pomerne veľkým počtom rozhodovaných vecí) si precedenčné účinky môžu osobovať také právne názory, ktoré sú kasačným súdom opakovane potvrdzované (vyjadrené vo viacerých rozhodnutiach kasačného súdu alebo aj v jednotlivom rozhodnutí, ak neboli spochybnené alebo bolo na nich nadviazané) alebo ich ustálenosť je iným spôsobom kasačným súdom komunikovaná (napr. publikáciou v oficiálnej zbierke kasačného súdu podľa § 8a ods. 4, § 24d písm. b) a § 24e ods. 3 písm. d) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov či inštitucionalizovaným procesom prostredníctvom rozhodovania

V. Záver

33. Najvyšší správny súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne právne relevantné námietky, ktoré by mohli ovplyvniť správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Kasačnú sťažnosť preto podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 34. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 35. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. februára 2025