3Sfk/4/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a zo sudcov JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: NETTIX, s.r.o., Skladná 6, Košice, IČO: 36851701, právne zast. JUDr. Ivo Babjak, advokát, so sídlom Sovietskych hrdinov 200/33, Svidník, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. 100693624/ 2020 zo dňa 17. marca 2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. KE-8S/76/2020-66 zo dňa 24. septembra 2024, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi finančnej správy

2. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Košiciach. Žalobca namietal nezákonnosti v postupe správcu dane, ktorý prerušil daňovú kontrolu na dobu dlhšiu, ako to umožňuje Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty. V dôsledku nezákonného prerušenia došlo aj k porušeniu lehoty uvedenej v § 46 ods. 10, podľa ktorej je lehota na vykonanie daňovej kontroly najviac jeden rok odo dňa jej začatia.

4. Správca dane ďalej podľa žalobcu pochybil aj tým, že nezabezpečil prítomnosť svedka pána H. a zopakoval, že splnil všetky podmienky pre uplatnenie práva na oslobodenie od dane. Na záver poukázal na závery Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorých možnosť zamietnuť nárok na oslobodenie od dane je podmienená povinnosťou daňových orgánov preukázať objektívne skutočnosti, že si daňový subjekt uplatňujúci nárok na oslobodenie od dane nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania, alebo že vedel alebo mal vedieť, že plnenie, ktoré uskutočnil, bolo súčasťou podvodu, ktorý spáchal nadobúdateľ, a neprijal všetky opatrenia, ktoré od neho bolo možné rozumne požadovať na zabránenie jeho vlastnej účasti na tomto podvode. 5. Žalovaný vo vyjadrení zotrval na svojich tvrdeniach. Dal za pravdu žalobcovi, že žalovaný v časti odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal na ustanovenie § 43 ods. 5 písm. c) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení, ktoré v čase uskutočnenia obchodu ešte nebolo v zákone uvedené. Táto skutočnosť však podľa názoru žalovaného nespôsobuje

7. Vo vzťahu k nezabezpečeniu svedka žalovaný uviedol, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu uvádzané ním v daňovom priznaní, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú tvrdenia daňového subjektu o uskutočnení obchodov tak, ako boli deklarované.

Podľa názoru správneho súdu, pre ustálenie obdobia, kedy prebieha medzinárodná výmena informácií je v zásade rozhodným čas predloženia žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií zo strany správcu dane žalovanému a nie samotné odoslanie tejto žiadosti zahraničným orgánom finančnej správy zo strany žalovaného. Zároveň podľa správneho súdu nie je možné vylúčiť danosť takých individuálnych okolností konkrétnej veci, ktoré by umožňovali obdobie, ktoré márne uplynie (od doručenia žiadosti správcu dane o medzinárodnú výmenu informácií žalovanému do jeho predloženia zahraničným orgánom), hodnotiť ako neprípustné zaťažovanie daňových subjektov neprimeranými časovými odstupmi pri realizácii týchto úkonov orgánmi finančnej správy s dôsledkami na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly v takomto období. V posudzovanej veci však podľa správneho súdu nebolo potvrdené ani len márne plynutie takéhoto obdobia.

Zároveň správny súd podotkol, že ak samotný žalobca nezotrval v súdnom konaní na svojich námietkach v súvislosti so zachovaním lehôt medzinárodnej výmeny informácií stanovených v nariadení v nadväznosti na závery rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, C-186/20 Hydina SK, potom namietané nevysporiadanie sa žalovaného s jeho odvolacou námietkou poukazujúcou na skoršiu judikatúru sa aj z tohto dôvodu javí ako nedôvodné.

Správny súd sa vyjadril aj k námietke ohľadom aplikácie neúčinného právneho predpisu žalovaným. Aj keď právna úprava v rozhodnom období v § 43 ods. 5 písm. a) zákona o DPH výslovne neuvádza požiadavku na predloženie kópie dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené odberateľom alebo osobou ním poverenou prevzatie tovaru v inom členskom štáte, ako je tomu v neskoršej úprave v § 43 ods. 5 písm. b) zákona o DPH, nie je možné opomenúť, že jedným z podstatných údajov, ktorý má obsahovať doklad o medzinárodnej nákladnej doprave (CMR) tak v rozhodnom čase a totožne aj neskôr, bolo práve potvrdenie prevzatia tovaru odberateľom

odberatelia zaviazali tovar prepraviť a tým mohli nadobudnúť právo nakladať s tovarom ako vlastník pred jeho samotným prevzatím. 12. Na záver správny súd uviedol, že pokiaľ žalobca poukazuje na vedomostnú zložku účasti na podvodnom konaní ako podmienku neuznania oslobodenia, resp. jej absenciu správny súd zdôrazňuje, že v danom prípade bolo neuznanie práva na oslobodenie odôvodnené správcom dane a žalovaným nesplnením hmotnoprávnych podmienok a nie podvodným konaním, čo sú dve odlišné a vylučujúce sa dôvody neuznania. Vedomostná zložka môže byť relevantná výlučne pri daňovom podvode ako dôvodu neuznania oslobodenia.

13. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v postavení sťažovateľa včas kasačnú sťažnosť z dôvodu, že správny súd pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). Sťažnostným návrhom

14. Sťažovateľ namietal, že správny súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal so žalobnou námietkou, podľa ktorej žalovaný svoj záver o správnosti postupu správcu dane odôvodnil neúčinným právnym predpisom. Podľa sťažovateľa správny súd na jednej strane tvrdí, že okrem faktúr a CMR dokladov, na ktorých bolo uvedené miesto určenia vo forme názvu mesta či obce, žalobca žiadne doklady a dôkazy preukazujúce dodanie tovaru do Maďarska nepredložil, pričom samotný správny súd priznáva, že žalobca predložil doklady o úhradách predmetných faktúr jeho odberateľmi, ale dôvod, pre ktorý tieto doklady nepovažuje za iné doklady v zmysle § 43 ods. 5 písm. d) zákona o DPH, správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku neuvádza.

16. Podľa sťažovateľa ani zo Smernice 2006/112/ES a ani z ustanovenia § 43 ods. 5 zákona o DPH v znení platnom v decembri 2011 nevyplýva, že označenie ulice a čísla v meste určenia je hmotnoprávnou podmienkou pre priznanie oslobodenia od dane pri intrakomunitárnom dodaní tovaru. Sťažovateľ z toho dôvodu namietal správnosť právneho posúdenia veci správny súdom a zároveň opakovane poukázal na nevysporiadanie sa so žalobnou námietkou o aplikácii neúčinného právneho predpisu zo strany žalovaného.

tých podmienok oslobodenia od dane zo strany sťažovateľa, ktoré boli vyžadované v zákonnej úprave platnej v čase, kedy mal byť deklarovaný obchod uskutočnený, a na ktoré upozornil vo svojom rozhodnutí správca dane (§ 43 ods. 5 písm. a) zákona o DPH).

K rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/23/2023 zo dňa 27. júna 2024 žalovaný uviedol, že tento nemožno aplikovať na prejednávanú vec. V predmetnom rozsudku kasačný súd uviedol, že len na základe formálnej vady - nesprávne uvedenému odberateľovi tovaru v Českej republike na vystavených dokladoch, nemožno neuznať uplatnené daňové oprávnenia. V prejednávanej veci však sťažovateľ splnil iba podmienku, že dodávateľom musí byť osoba registrovaná pre DPH v tuzemsku a má postavenie platiteľa dane. 20. Žalovaný ďalej priblížil, že prepravca EUROMAX-TRANS s.r.o. vo svojom súhrnnom výkaze za december 2011 uviedol dodanie pre odberateľa v Rakúsku, žiadne doklady o uskutočnení prepravy do Maďarska neposkytol, prepravca GLOBAL EAST Kft. prostredníctvom bývalého riaditeľa a prostredníctvom osoby vodiča síce prepravu ústne potvrdil, ale k preukázaniu uskutočnenia prepravy nebolo predložené potvrdenie o prevzatí tovaru odberateľom uvedeným na faktúre alebo osobou ním poverenou, nebol predložený žiadny dokument potvrdzujúci úhradu, vodič, ktorý mal prepravu uskutočniť si nepamätal, kde

prijali. Správca dane tak nemal dostatočne vierohodne preukázané, že dodanie tovaru sa uskutočnilo tak a v takom rozsahu, ako to deklaroval žalobca.

22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP, § 441 SSP a § 453

Napriek tomu, že žalovaný poukázal na podmienku uvedenú v tom čase v neúčinnom ustanovení, tak táto nebola jedinou nesplnenou podmienkou, pre ktorú žalovaný odoprel sťažovateľovi právo na oslobodenie od dane. Žalovaný vo svojom rozhodnutí poukázal aj na nesplnenie tých podmienok oslobodenia od dane zo strany žalobcu, ktoré boli vyžadované v zákonnej úprave platnej v čase, kedy mal byť deklarovaný obchod uskutočnený, a na ktoré upozornil vo svojom rozhodnutí správca dane (§ 43 ods. 5 písm. a) zákona o DPH).

24. Neobstojí ani námietka sťažovateľa, že správny súd sa nevysporiadal s námietkou ohľadom aplikácie neúčinného právneho predpisu. Správny súd sa s uvedenou námietkou dostatočne vysporiadal v odseku 21 a nasl. Správne uviedol, že napriek odkazu na v tom čase neúčinné ustanovenie, žalovaný a správca dane poukázali aj na nesplnenie ďalších podmienok, pre ktoré nevzniklo právo na oslobodenie od dane.

25. Rovnako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že správca dane nemal preukázané prevzatie tovaru odberateľom, neboli predložené žiadne dodacie listy ani zmluvy. Ani zistenia z medzinárodnej výmeny informácií nepotvrdili, že deklarovaní odberatelia tovar skutočne prijali.

26. Sťažovateľ taktiež poukazuje na závery Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/23/2023 zo dňa 27. júna 2024. Nie je však zjavné, ktoré konkrétne časti citovaného rozsudku sa vzťahujú na prejednávaný prípad. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/8/2019 z 25. augusta 2020, v zmysle ktorého: „V súvislosti s často sa opakujúcou argumentáciou účastníkov, ktorá sa opiera o citáciu rozhodovacej činnosti (judikatúru) SD EÚ, kasačný súd zotrváva na záveroch už vyslovených NS SR, že povinnosťou sťažovateľa, pokiaľ sa v predchádzajúcom daňovom konaní alebo v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky SD EÚ, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov SD EÚ a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len všeobecné, nemôže na ne súd v správnom súdnictve prihliadať (napr. rozsudky sp. zn. 2Sžf/19/2011, 3Sžf/24/2012).“

Kasačný súd v tomto rozsudku uviedol, že z hľadiska materiálnych podmienok uplatneného daňového oprávnenia bolo podstatné, či tieto spoločnosti (koneční odberatelia) boli aj osobami podliehajúcimi daňovej povinnosti na území iného členského štátu a uzavrel, že len na základe formálnej vady - nesprávne uvedenému odberateľovi tovaru v Českej republike na vystavených dokladoch, nemožno neuznať uplatnené daňové oprávnenia. V prejednávanom prípade však z podmienok oslobodenia od dane, uvedených v § 43 ods. 1 zákona o DPH splnil sťažovateľ len podmienku, že dodávateľom musí byť osoba registrovaná pre DPH v tuzemsku a má postavenie platiteľa dane.