3Sfk/42/2024

1. Napadnutým rozsudkom č. k. TT-14S/78/2022 - 169 zo dňa 15.11.2023 Správny súd v Bratislave postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1096929/2017 z 22.06.2017 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím mesta Senec č. 2017/ 26151/2016 z 13.03.2017. Žalovaný týmto podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým Mesto Senec podľa § 68 ods. 5 cit. zákona žalobcovi ako daňovému subjektu vyrubilo daň z nehnuteľností podľa zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v príslušnom

XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, ktoré si na tento účel zabezpečili a ktoré jednoznačne svedčia o osobe vlastníka predmetných nehnuteľností, ktorému v rozhodnom období vznikla daňová povinnosť podľa § 18 ods. 1 zákona o miestnych daniach, preto boli ako zabezpečené dôkazy na účely určenia predmetnej dane postačujúce. Žalobca iné podklady v zmysle § 48 ods. 4 Daňového poriadku správcovi dane nepredložil a obsah použitých dôkazov ani

nehnuteľnostiam. 3. Spornou podľa správneho súdu zostala otázka správnosti určenia osoby daňovníka a s tým súvisiaca (ne)existencia daňovej povinnosti na strane žalobcu s ohľadom na charakter inštitútu zabezpečovacieho prevodu práva. Hoci žalobca uplatnil (okrem iných) aj žalobné body podľa § 191 ods. 1 písm. e) a písm. f) SSP a vzniesol tým námietky týkajúce sa skutkového stavu, tieto jeho námietky z hľadiska svojej podstaty smerujú proti uvedeným právnym otázkam, teda proti právnemu posúdeniu veci. V konaní o všeobecnej správnej žalobe je striktne viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby v súlade s ustanovením § 134 ods. 1 SSP, s výnimkami podľa § 134 ods. 2 SSP, ktorých existencia sa však v danom konaní nepreukázala. Správny súd preto uzatvára, že žalobcom označené žalobné body podľa § 191 ods. 1 písm. e), písm. f) SSP obsahovo napĺňajú dôvody podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, preto nebolo možné konštatovať naplnenie dôvodov zrušenia napadnutých rozhodnutí podľa § 191 ods. 1 písm. e), písm. f) SSP.

povinnosť. S takýmto záverom žalobcu nie je možné sa podľa súdu stotožniť. Správny súd poukázal na to, že základnou premisou pre posúdenie nastolenej právnej otázky sú ústavnoprávne limity konania štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) a limity ukladania daní podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy, dovoľujúce konať štátnym orgánom len na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a dane ukladať len zákonom alebo na jeho základe.

Konanie daňových orgánov potom upravuje procesný predpis, ktorým je Daňový poriadok. 5. Zákon o miestnych daniach vo vzťahu k dani zo stavieb a pozemkov vymedzuje osobu daňovníka jednoznačne, taxatívnym spôsobom, v ustanoveniach § 5 ods. 1, ods. 2 a § 9 ods. 1, ods. 2, tak, že prioritne (z hľadiska systematického zaradenia v predmetnom ustanovení) je ním vlastník stavby/pozemku. Ďalej ním môžu byť iné osoby, ktoré majú určitý vzťah k dotknutej nehnuteľnosti, teda jej správca, nájomca či fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej boli pridelené na obhospodarovanie náhradné pozemky. Až v prípade, že osobu daňovníka nie je možné takýmto spôsobom určiť, teda ak neprichádza do úvahy žiadna z uvedených možností v podobe vlastníka, správcu, nájomcu či subjektu s prideleným náhradným pozemkom, je možné subsidiárne použitie § 5 ods. 3, § 9 ods. 3 zákona o miestnych daniach, ktorým zákon za daňovníka označuje osobu, ktorá nehnuteľnosť skutočne užíva, čo potvrdila aj rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok sp. zn. 8Sžf/ 40/2016 z 27.09.2018).

Doterajšia prax však nasvedčuje tomu, že je potrebné riešiť priamo v zákone aj tie situácie, keď vlastník nie je známy. Navrhuje sa obdobne ako doposiaľ, aby daňovníkom dane z pozemkov bol aj správca pozemku vo vlastníctve štátu, správca pozemku vo vlastníctve obce alebo správca pozemku vo vlastníctve vyššieho územného celku zapísaný v katastri nehnuteľností. Ak nie je možné určiť za daňovníka ani vlastníka pozemku, ani správcu alebo nájomcu, ponecháva sa v súlade so súčasne platným právnym stavom, daňovníkom ten, kto pozemky skutočne užíva.“

V tomto kontexte treba zároveň podotknúť, že zákonodarca nepovažoval za potrebné rozlišovať osobu vlastníka, resp. určiť výnimky pri jeho určovaní na základe obsahu (obmedzení) vlastníckych oprávnení. Zákon o miestnych daniach nerozlišuje, či ide o vlastníka plnohodnotného (takého, ktorý disponuje všetkými vlastníckymi oprávneniami - ius possidendi, ius disponendi, ius utendi et fruendi v zmysle § 123 Občianskeho zákonníka) alebo vlastníka, ktorého vlastnícke práva sú obmedzené, resp. ktorého vlastnícke právo má trvalý alebo dočasný charakter. Z hľadiska zákona o miestnych daniach je rozhodujúcou len skutočnosť, že nehnuteľnosť má vlastníka, ktorý je známy, resp. zistiteľný, s tým, že vlastníctvo sa pri prevode nehnuteľností na základe zmluvy nadobúda vkladom do katastra nehnuteľností (§ 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka), teda konštitutívnou skutočnosťou je samotný vklad. Je teda možné uzavrieť, že pre daňovú povinnosť dani z nehnuteľnosti je rozhodujúci vlastnícky vzťah k pozemku, ktorý sa preukazuje výpisom z listu vlastníctva, eventuálne dokladom z bývalej evidencie nehnuteľností alebo dokladom z pozemkovej knihy.

7. Pokiaľ ide o samotný inštitút zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva (ako jeden z druhov zabezpečovacieho prevodu práva), je to podľa správneho súdu inštitút občianskeho práva spadajúci pod zabezpečenie záväzkov, teda jeho prioritným cieľom je ochrana práv veriteľa a zabezpečenie jeho pohľadávky. Napriek tomu, že takýto prevod má primárne zabezpečovaciu a uhradzovaciu funkciu a akcesorický charakter (viaže sa na hlavný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom), nemožno opomínať jeho podstatu, ktorou je nadobudnutie vlastníckeho práva ako práva vecného, umožňujúceho právne panstvo nad vecou (úplné alebo čiastočné právne ovládanie veci), a to na základe písomnej zmluvy (§ 553a ods. 1 Občianskeho zákonníka). 8.

Jeho účelom je zabezpečiť pohľadávku, pričom zákon dokonca nevylučuje ani to, aby si veriteľ prevedené právo natrvalo ponechal a po splnení záväzku dlžníka trvale užíval všetky vlastnícke oprávnenia. Zákon vylučuje len takéto dohody medzi veriteľom a dlžníkom pred splatnosťou pohľadávky (§ 553c ods. 2 Občianskeho zákonníka), preto je argumentácia žalobcu v tomto smere irelevantná. Napriek dočasnosti a obmedzeniam jednotlivých zložiek vo vzťahu k nadobúdateľovi nestráca prevedené vlastnícke právo svoju vecnoprávnu podstatu a absolútny

9. Občiansky zákonník ako súkromnoprávny predpis poskytuje fyzickým a právnickým osobám zmluvnú slobodu, a to aj v záväzkových vzťahoch. Je preto výlučne na slobodnej vôli zmluvných strán, či k zabezpečeniu záväzku pristúpia a v akej forme, resp. či si zvolia práve inštitút prevodu vlastníckeho práva, ktorý je zabezpečovacím inštitútom sui generis a má špecifický charakter. V prípade takéhoto výberu je potom potrebné znášať i konsekvencie s tým spojené vrátane osobitostí zvoleného typu zabezpečenia, v tomto prípade nadobudnutie práv a zároveň povinností vlastníka nehnuteľností. Zmluvná sloboda pri zabezpečovacom prevode práva umožňuje zmluvným stranám upraviť si i obsah práv a povinností k predmetu práva podľa vlastnej vôle (s výnimkou kogentných ustanovení), táto sloboda je však limitovaná normami verejného práva, ktorými sú aj daňové zákony. Neobstojí preto námietka žalobcu, že medzi ním a zúčastnenou osobou ako zmluvnými stranami bol konsenzuálne určený subjekt daňovej povinnosti (podľa čl. III, bod 10. Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva z

stavu a domáhať sa ochrany svojich práv. Žalobca ako jeden z iniciátorov a signatárov zmluvy o zabezpečovacom prevode práva mal vedomosť o zmene vlastníckeho práva a ako nadobúdajúci subjekt vlastníckeho práva poznal svoje povinnosti, vrátane povinnosti daňovej (ignorantia legis non excusat), rovnako tak zúčastnená osoba, ktorá mala možnosť brániť sa proti prípadne nesprávne vyrubenej daňovej povinnosti. Navyše daňová povinnosť podľa § 18 ods. 1 zákona o miestnych daniach (na ktorú sa viaže i povinnosť podať daňové priznanie podľa § 99a ods. 1 zákona o miestnych daniach) vzniká ex lege, teda priamo zo zákona nie rozhodnutím daňového orgánu. Skutočnosť, že daň bola vyrubená v inom konaní nesprávne, nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, keďže bolo vydané v súlade so zákonom. Ani samotná iniciácia konania o zrušenie nezákonných rozhodnutí v inom konaní nie je dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia v prejednávanej veci a táto nie je ani podmienkou rozhodnutia súdu v tomto konaní (ako predbežná otázka).

je možné. Táto osobitosť sa potom prejavuje aj v protokole o určení dane podľa pomôcok, na ktorý sa ustanovenia o náležitostiach riadneho protokolu vzťahujú len primerane (§ 47 ods. 1 veta druhá Daňového poriadku), teda s ohľadom na okolnosti daného konania.

Daň bola určená podľa pomôcok, ktoré boli v Protokole presne špecifikované (išlo o listy vlastníctva), pričom tieto boli jediným možným a súčasne zákonným podkladom pre takúto formu určenia dane. Protokol z 20.12.2016 obsahuje nielen súpis pomôcok (dokladov), na základe ktorých správca dane určil daň, ale aj spôsob zistenia dane, určenie jej výšky, a to osobitne pre konkrétne zdaňovacie obdobie a konkrétnu daň. Správca dane sa zaoberal aj možnými výhodami pre daňový subjekt v zmysle § 48 ods. 5 Daňového poriadku.

V predmetnom konaní daňová kontrola neprebehla, daň bola z dôvodu nepodania daňového priznania žalobcom určená podľa pomôcok, k čomu sa daňový subjekt vyjadril až po vydaní Protokolu. Do začatia určovania dane podľa pomôcok, ktorým je deň po doručení oznámenia v zmysle § 48 ods. 2 Daňového poriadku, mal žalobca možnosť sa vyjadriť len k výzvam správcu dane, ktorú aj využil, tieto vyjadrenia však neboli z hľadiska postupu podľa § 48 Daňového poriadku relevantné a nemožno ich považovať za vyjadrenia v zmysle § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku. Zákonodarca pri takomto osobitnom type konania zakotvil možnosť daňového subjektu vyjadriť sa len podľa § 49 ods. 2 Daňového poriadku.

Zo Zápisnice z prejednania protokolu o určení dane podľa pomôcok z 01.03.2017 je zrejmé, že k oprave v Protokole došlo v prítomnosti povereného zástupcu žalobcu a opravený Protokol bol odovzdaný do jeho rúk, žalobca teda nebol dotknutý na svojich právach takýmto postupom daňových orgánov. Daňový poriadok takýto postup nevylučuje, práve naopak, vzhľadom na účel prerokovania je odstraňovanie najmä formálnych vád v tomto štádiu konania žiaduce.

14. V súvislosti s namietaným porušením základných zásad správy daní podľa § 3 Daňového poriadku (ku ktorému malo podľa žalobcu dôjsť tým, že správca dane nedostatočne zistil osobu daňovníka, daňový subjekt si vybral svojvoľne, v rozpore so svojím skôr vydaným rozhodnutím a opakovane, bez súčinnosti žalobcu a bez reflektovania jeho námietok, v rozpore so zásadou rovnosti s ohľadom na rozhodnutia vydané Hlavným mestom Bratislava) správny súd uvádzal, že tieto kopírujú argumentáciu žalobcu vo vzťahu k otázke nesprávneho právneho posúdenia veci, s ktorou sa správny súd vysporiadal v predchádzajúcich bodoch rozhodnutia. Správny súd len opakoval, že daňový subjekt - vlastník predmetných nehnuteľností, ktorým sa stal žalobca na základe zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva dňa 21.01.2014, bol správcom dane zistený a označený v súlade so zákonom, na ktorú skutočnosť nemá vplyv ani rozhodnutie vydané v inom konaní, kde bola za daňovníka označená iná osoba a ktoré sám žalovaný označil za pochybenie pri vyrubení dane.

Daňového poriadku, ktorý bol vzhľadom na danú situáciu nevyhnutný a správca dane nemal inú zákonnú možnosť dosiahnuť splnenie zákonom uložených povinností. K porušeniu uvedených zásad preto nedošlo, rovnako tak nedošlo k porušeniu zásady rovnosti nezohľadnením rozhodnutí Hlavného mesta Bratislava, ktoré sú v rozpore s vysloveným právnym názorom správneho

II. Kasačná sťažnosť žalobcu a osoby zúčastnenej na konaní, stanovisko žalovaného

17. Podľa sťažovateľov nie je zákonne možné, aby za tú istú vec (nehnuteľnosť) za to isté zdaňovacie obdobie roku 2016 bola správcom dane vybratá daň od dvoch daňových subjektov sťažovateľa v I. rade a sťažovateľa v II. rade a štát / správca dane (Mesto Senec) svojvoľne vybral dvoma rozhodnutiami za istú vec, tú istú daň z tej istej nehnuteľností zapísanej v katastrálnom území K. na LV č. XXXX,XXXX,XXXX,XXXX B. XXXX od oboch sťažovateľov a to dvoma rozhodnutiami najprv na sťažovateľa v II. rade (rozhodnutím č. 2016/2017/02/1 zo dňa 19.02.2016 v sume 1.443,84 € za zdaňovacie 2016) a neskôr aj na sťažovateľa v I rade rozhodnutím Mesta Senec č. 2017/26151/2016 zo dňa 13.03.2017 v sume 1.443,84 € za zdaňovacie 2016. Správca dane pritom podľa oboch rozhodnutí vybral od oboch sťažovateľov tú istú daň, ktorá bola uplatnená správcom dane na sťažovateľa v II. rade a tento aj uvedenú daň podľa rozhodnutia správcu dane sťažovateľ v II. rade uhradil

18. Správca dane aj pri zaplatenej daní z nehnuteľnosti sťažovateľom v II. rade vydal nezákonne druhé rozhodnutie na zaplatenie dane sťažovateľom v I. rade, ktorú od sťažovateľa v I. rade vybral správca dane na základe rozhodnutia vyrubenej dane na daní z nehnuteľností za rok 2016, exekúciou. Správny súd na základe skutkového a právneho stavu vo veci, neposkytol súdnu ochranu proti nezákonnému konaniu správcu dane (mesto Senec) vykonaného proti obom sťažovateľom voči ktorým došlo k výberu a zaplateniu daní z nehnuteľností duplicitou k dvom právnickým osobám z tej istej nenúteností za to isté zdaňovacie obdobie roku 2016 a rozhodnutej súdom výrokom I zo správanej žaloby vo veci, súd neposkytol zákonnú ochranu ani žalobcovi (sťažovateľ v I rade) ani účastníkovi konania (sťažovateľovi v II. rade) pri preskúmaní rozhodnutia žalovaného vo veci, ktorým došlo k duplicitnému výberu daní z nehnuteľností správcom dane za rok 2016 dvoma rozhodnutiami v tej istej veci. pri rozhodovacej činností k výberu a určenie daní vydaného tým istým orgánom verejnej správy

19. Správny súd sa nevysporiadal v namietanom rozhodnutí s namietanou prekážkou (res iudicata) pri preskúmavaní napadaného rozhodnutia žalovaného č. 1096929/2017 zo dňa 22.06.2017 a jemu predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane č. 2017/26151/2016 z 13.03.2017 vydaných na sťažovateľa v I. rade a tým napádané rozhodnutie správneho súdu trpí vadou nezákonného a nesprávneho odôvodnenia a takéto rozhodnutie správneho súdu je nepreskúmateľne pre nedostatok dôvodov, kde podľa sťažovateľov vo veci rozhodol správny súd na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, ak vo veci rozhodol, že žalobu zamieta, kde sa zákonne nevysporiadal pri posudzovaných rozhodnutiach žalovaných v správnej žalobe že tieto nemožno vydať v tomto novom konaní na vyrubenie dane , ak v tomto konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté rozhodnutím pod č. 2016/ 2017/02/1 zo dňa 19.02.2016 na účastníka konania sťažovateľa v II. rade a takéto rozhodnutie nebolo zákonne zrušené alebo zmene, Správcom dane - Mesto Senec.

skutočnosť, že v prípade skutočného prevodu vlastníckeho práva s obvyklým a úplným obsahom vlastníckych práva dochádza k prevodu na nadobúdateľa všetkých práv obsiahnutých vo vlastníckom práve, teda najmä známe „dare“, „facere“, „posidere“ a „disponere“.

21. Zabezpečovací inštitút (ručenie) nemôže plniť súčasne rolu nadobudnutia vlastníckeho práva čo vyplýva aj napr. z Rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 1685/2014 z 28. mája 2014, ktoré sa zaoberá neplatnosťou zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva uzatvorenou v čase, keď bola právna úprava v Českej republike i Slovenskej republike obdobná, a dospieva k záveru, podľa ktorého nie je dobromyseľný veriteľ, ktorý v zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva dojedná prepadnú klauzulu, a to už len preto, „že zabezpečovací prevod práva je zabezpečovací inštitút a nemôže plniť súčasne rolu nadobudnutia vlastníckeho práva“.

Tu treba aj poznamenať sťažovateľmi, že podľa odôvodnení súdu v nadanom rozhodnutí tak súd nevidí rozdiely medzi nadobúdaním vlastníctva napr. kúpnou zmluvou a Zmluvou o zabezpečovacom prevode práva a potom z takejto logiky by ani nebolo potrebné, aby existoval inštitút zabezpečovacieho prevodu práva, kde dlžník by tak potom mohol previesť vec kúpnou zmluvou za dlh ktorý mu poskytol veriteľ ako kúpnou hodnotou /cenou a následne by veriteľ previedol vec zas kúpnou zmluvou na dlžníka s kúpnou cenou na splátky a tým by potom sa aj stratila potreba existencie zabezpečovacieho inštitútu dočasného prevodu práv k veci a práve preto sťažovatelia majú zato, že zabezpečovací inštitút má podľa sťažovateľov úplné iné právne skutočností nestratením vlastníckych práv dlžníka, ktorý vec môže naďalej predmet svojho obmedzeného vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a z týchto aj vykonávať uhradzovaciu povinnosť spojené s daňovými povinnosťami k veci, čo nie v žiadnom rozpore s verejným záujmom na úhradu daní k veci ak túto uhrádza dlžník (sťažovateľ v II. rade) z prímov (z plodov a úžitkov) k veci.

24. V tejto častí ide o nesprávne právne posúdenie napadaného rozhodnutia v nesprávnych úvahách súdu, že pri zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva na základe zmluvy (§ 132 ods. 1, § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka), podľa odôvodnenia súdu sa jedná o zmenu „Vlastnícke právo bez ohľadu na titul jeho nadobudnutia je vždy právom absolútnym, keďže pôsobí erga omnes“, čo podľa sťažovateľov v tomto kontexte uvedenom správnym súdom, nemôže obstáť k ustanoveniam (§ 553b ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka) k spôsobu nadobúdania nie absolútnych vlastníckych práv veriteľa k veci napriek tomu, že podľa § 553 ods. 1 vety druhej Občianskeho zákonníka pri zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva sa dočasne prevádza vlastníctvo k prevádzanej veci podľa všeobecných ustanovení o nadobudnutí vlastníctva zmluvou (§ 133 Občianskeho zákonníka). Totiž vlastnícke práva sú vymedzené v

25. Ani vyznačenie pri zabezpečovacom prevodu práva na veriteľa, ktoré má charakter dočasností a kde okresný úrad túto skutočnosť vyznačí v katastri nehnuteľností a tento úkon sa vykonáva podľa všeobecných ustanovení o nadobudnutí vlastníctva zmluvou (§ 133), nemôže byť takéto vyznačenie veriteľa na liste vlastníctva brané pri postavení daňového subjektu že je absolútny vlastníkom nehnuteľností a teda ho považovať za povinného platiť daň z nehnuteľností, ak túto daň uhradil a uhrádza sťažovateľ v II rade ako dlžník k veriteľovi a sťažovateľ v II rade nestratil ručením nehnuteľnosťou Zmluvou o zabezpečovacom prevode práva vec držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a z týchto aj plniť si povinnosti na platenie dane z nehnuteľností; čo nie je ani v rozpore so žiadnym verejným záujmom na platenie daní dlžníkom, ktorý previedol nehnuteľnosti do ručenia veriteľovi zabezpečovacím prevodom

súkromného práva a tieto vyplývajú zo zmluvy o zabezpečovacom prevode práva v ktorej bolo dohodnuté aj (podľa čl. III, bod 10. Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva z 16.12.2013 dane z nehnuteľnosti, ktoré tvoria predmet zabezpečenia, znáša dlžník, teda zúčastnená osoba sťažovateľ v II rade.

28. Preto aj sťažovatelia poukázali pri veci samej že úplne v rovnakých prípadoch napr. Mesto Bratislava (s poukazom na dôkazy predložené aj žalobcom súdu) vyrubuje daň z nehnuteľnosti dlžníkovi (sťažovateľovi v II rade ) nie sťažovateľovi v I rade čo vyplýva aj napr. z Rozhodnutia Hlavného mesta Bratislava pod č.1/15/239030-36/56/818267 zo dňa 05.12.2015 o vyrubení dane z nehnuteľností na rok 2015, alebo Rozhodnutie Hlavného mesta SR Bratislava č. 1/16/236242-36/56/818267 zo dňa 03.04.2017 o vyrubení dane z nehnuteľnosti na rok 2016 alebo Rozhodnutie Hlavného mesta SR Bratislava č. 1/17/ 014001-36/818267 zo dňa 06.04.2017 o vyrubení dane z nehnuteľnosti na rok 2017, pritom ide tu treba zdôrazniť že sa jedná o rovnaký prípad ručenia nehnuteľnosťou (zapísanou) len na inom na liste vlastníctva LV č. XXXX vedeného príslušným Okresným úradom, katastrálnym odborom, pre katastrálne územie S. C., obec Bratislava - mestská časť Podunajské Biskupice, okres:

zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľností zo dňa 16.12.2013 (V- 30978/ 13 vklad povolený dňa 19.12.2013 Okresným úradom Bratislava, katastrálny odbor) - (verejne dostupný register nehnuteľností) , čím došlo zo strany ERS Holding, spol. s r. o. (sťažovateľom v II rade) k zabezpečeniu pohľadávky v prospech FactoFin Plus, spol. s r.o., (sťažovateľa v I rade ) so splatnosťou záväzku ku dňu 31.12.2033 a Hlavné mesto Bratislava vyrubuje daň z nehnuteľností napr. vyššie uvedenými rozhodnutiami spoločností sťažovateľa v II rade.

Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. Z uvedeného tak nie je možné popri pôžičke a úroku dohodnúť veriteľom platenie daní od dlžníka veriteľovi a veriteľ by následne mal platiť dane správcovi dane zo zabezpečenej pôžičky nehnuteľnosťou zo zmluvy - zabezpečovacieho inštitútu poskytnutého nehnuteľnosťou - zmluvou o zabezpečovacom prevode práva.

nepožíva. Dedenie sa zaručuje. Tým, že dôjde k dočasnej úprave ručením zo Zmluvy o zabezpečovacom prevode práva vyznačením za dočasného vlastníka v prospech veriteľa na Liste vlastníctva vedeného v katastri nehnuteľností, tak tým veriteľ nenadobudol absolútne vlastnícke práva za dlžníka k nehnuteľnosti, v súlade s právnym poriadkom ako je to pri nadobúdaní absolútnych vlastníckych práv podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka a to len preto, že pri zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva sa dočasne prevádza vlastníctvo k prevádzanej veci podľa všeobecných ustanovení o nadobudnutí vlastníctva zmluvou (§ 133) podľa § 553 ods. 1 druhej vety.

32. Sťažovateľ I. poukázal na rozpor s § 68 ods. 1 Daňového poriadku, kde je možné začať daňové vyrubovacie konanie až doručením zákonného protokolu ktorý musí obsahovať obligatórne zákonné povinnosti s doručením daňovému subjektu až zákonným protokolom a až potom je možné začať na druhý deň daňové vyrubovacie konanie.

s výzvou na vyjadrenie. čo už pri odovzdanom protokole dňa 01.03.2017 neobsahoval výzvu podľa § 49 ods. 1 daňového poriedku a tým boli upreté práva sťažovateľovi v I rade aby mu bolo umožnené sa vyjadriť k protokolu do 15 dní od doručenia protokolu sťažovateľovi v I rade bez výzvy podľa § 49 ods. 1 daňového poriadku s postupom vyjadriť sa sťažovateľom v I rade podľa § 49 ods. 2 v spojení aj s § 48 ods. 5 daňového poriadku. Podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku tak daňové vyrubovacie konanie mohlo vo veci začať najskôr až 02.03.2017 a v tomto mal zákonne správca dane vykonať dokazovanie podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku, čo sa vo veci nestalo po doručení protokolu 01.03.2017 daňovému subjektu. b) stanovisko žalovaného 33. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení uviedol že mesto Senec rozhodnutím č. 2017/ 26151/2016 zo dňa 13.03.2017 vyrubilo sťažovateľovi I. podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku a podľa zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne

Plus, spol. s r.o., Šamorínska 10, 821 06 Bratislava, IČO: 46335021 a titulom nadobudnutia je zmluva o zabezpečovacom prevode č. V - 7844/13 zo dňa 21.1.2014. Keďže sťažovateľ I. v určenej lehote nepodal daňové priznanie, pristúpil správca dane podľa § 48 a § 49 daňového poriadku k určeniu dane podľa pomôcok. Protokol č. 4/2016 zo dňa 20.12.2016 obsahuje podrobné zistenia základu dane ako aj určenie výšky dane zo stavieb a dane z pozemkov, ktoré spolu činia daň z nehnuteľností vo výške 1.443,84 €. Správca dane protokol spolu s výzvou na vyjadrenie podľa ust. § 49 Daňového poriadku doručil dňa 22.12.2016 sťažovateľovi.

ERS Holding s.r.o., Šamorínska 10, 82 06 Bratislava, správca dane vykonal nápravu skutkového stavu a dané právne pochybenie napravil preskúmaním citovaného rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa ust. § 77 Daňového poriadku a zrušil ho vydaním rozhodnutia č. 2018/20178/02/2 zo dňa 29.01.2018, preto námietku sťažovateľa I. považoval za nedôvodnú.

36. Vznik a zánik daňovej povinnosti je upravený v ust. § 18 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach daňová povinnosť vzniká 1. januára zdaňovacieho obdobia nasledujúceho po zdaňovacom období, v ktorom sa daňovník stal vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti, ktorá je predmetom dane, a zaniká 31. decembra zdaňovacieho obdobia, v ktorom daňovníkovi zanikne vlastníctvo, správa, nájom alebo užívanie nehnuteľnosti. Ak sa daňovník stane vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom nehnuteľnosti 1. januára bežného zdaňovacieho obdobia, vzniká daňová povinnosť týmto dňom.

37. Podľa predmetných ustanovení užívateľ nehnuteľnosti je daňovníkom dane z pozemkov a daňovníkom dane zo stavieb iba v tom prípade, ak nie je možné určiť daňovníka dane z pozemkov podľa § 5 ods. 1 a 2 a daňovníkom dane zo stavieb podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach. V prípade zabezpečovacieho prevodu práva je možné určiť daňovníka dane z pozemkov a daňovníka zo stavieb, a tým je vlastník pozemku podľa § 5 ods. 1 písm. a) a vlastník stavby podľa § 9 ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych

Jednoznačne v závere usúdil, že napadnuté rozhodnutie, ktoré žalovaný vydal po zistení ustálení skutkového stavu s ohľadom na konkrétne okolnosti danej veci spĺňajú parametre dostatočne odôvodneného rozhodnutia po formálnej i materiálnej stránke.

39. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ 40. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona.“

42. Podľa § 9 ods. 1 až 3 zákona o miestnych daniach „(1) Daňovníkom dane zo stavieb je vlastník stavby alebo správca stavby vo vlastníctve štátu, alebo správca stavby vo vlastníctve obce, alebo správca stavby vo vlastníctve vyššieho územného celku (ďalej len "vlastník stavby"). (2) Pri stavbách spravovaných Slovenským pozemkovým fondom, 6) ktoré sú v nájme, je daňovníkom nájomca. (3) Ak nemožno určiť daňovníka podľa odsekov 1 a 2, daňovníkom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá stavbu skutočne užíva.“

44. Podľa § 99a ods. 1 zákona o miestnych daniach „Priznanie k dani z nehnuteľností, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie prístroje je daňovník povinný podať príslušnému správcovi dane do 31. januára toho zdaňovacieho obdobia, v ktorom mu vznikla daňová povinnosť k týmto daniam alebo niektorej z nich podľa stavu k 1. januáru zdaňovacieho obdobia, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak. Daňovník nie je povinný podať priznanie k dani z nehnuteľností, ak je pozemok, stavba, byt alebo nebytový priestor v bytovom dome oslobodený od dane podľa § 17 ods. 1 písm. a) a b).“

46. Podľa § 3 ods. 1 až 10 Daňového poriadku „(1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. (2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. (4) Správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. Z úkonov pri

dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. (7) Daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti. (8) Právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane. (9) Správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. (10) Ustanovenia odsekov 1 až 9 sa primerane vzťahujú aj na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len "finančné riaditeľstvo") a Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"), ak postupujú podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov.“

49. Podľa § 49 ods. 1 Daňového poriadku „O určení dane podľa pomôcok správca dane vyhotoví protokol o určení dane podľa pomôcok, ktorý doručí daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie. Na obsah tohto protokolu sa primerane vzťahuje § 47.

inak.“

51. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku Správneho súdu v Bratislave po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

Kasačný súd najskôr reaguje na námietku arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia správneho súdu [§ 440 ods. 1 písm. f) SSP ]a uvádza, že povinnosti správneho súdu odôvodniť svoje rozhodnutie vo veci samej sa venoval vo svojej judikatúre aj Ústavný súd Slovenskej republiky napríklad v náleze sp. zn. IV. ÚS 1/2, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 243/07, III. ÚS 36/2010), ako aj Európsky súd pre ľudské práva (Kraska c/a Švajčiarsko z 29.04.1993 A č. 254-B, Garcia Ruiz c/a Španielsko z 21.01.1999). Judikatúra ESĽP ani Ústavného súdu SR pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Správny súd v predmetnej veci podrobil riadnemu prieskumu napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj postup, ktorý predchádzal vydaniu tohto rozhodnutia s tým, že závery uvádzané v napadnutom rozhodnutí sú

53. Ako nedôvodnú kasačný súd musel vyhodnotiť aj námietku sťažovateľov I. a II. o nesprávnom právnom posúdení podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. V prvom rade kasačný súd uvádza, že zákon o miestnych daniach vo vzťahu k dani zo stavieb a pozemkov vymedzuje osobu daňovníka jednoznačne, taxatívnym spôsobom, v ustanoveniach § 5 ods. 1, ods. 2 a § 9 ods. 1, ods. 2, tak, že prioritne (z hľadiska systematického zaradenia v predmetnom ustanovení) je ním vlastník stavby/pozemku. Ďalej ním môžu byť iné osoby, ktoré majú určitý vzťah k dotknutej nehnuteľnosti, teda jej správca, nájomca či fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej boli pridelené na obhospodárovanie náhradné pozemky.

Sťažovatelia v kasačnej sťažnosti pritom argumentovali režimom zákonného obmedzenia vlastníckeho práva veriteľa pohľadávky (§ 553b ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorá bola zabezpečená dočasným prevodom vlastníckeho práva dlžníka (sťažovateľa II.) v prospech veriteľa (sťažovateľa I) podľa § 553 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka. Ak má veriteľ zákonom „obmedzené“ a teda v právnej kvalite „slabšie“ vlastnícke právo podľa § 553b ods. 1 Občianskeho zákonníka, uvedená skutočnosť nemení nič na tom, že na účely správy daní sa považuje za daňovníka v zmysle § 5 ods. 1, § 9 ods. 1 zákona o miestnych daniach.

Takýto právny stav reflektuje ustanovenie § 55 ods. 15 Daňového poriadku s tým, že dohody tohto charakteru nie sú pre správu daní účinné. Ako nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd aj námietku o veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata) vzhľadom k rozhodnutiu č. 2016/2017/02/1 zo dňa 19.02.2016, pretože išlo o vec týkajúcu sa iného daňovníka (sťažovateľa II.), ktorú Finančné riaditeľstvo SR podľa vlastného vyjadrenia konvalidovalo s použitím inštitútu mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 77 Daňového poriadku.

55. Bolo by v rozpore so zásadou procesnej ekonómie, ak by mal súd reagovať na každé jednotlivé tvrdenie sťažovateľa, obzvlášť pokiaľ už podstatu sťažovateľových námietok vysporiadala predchádzajúca súdna a správna prieskumná inštancia a pokiaľ sťažovateľ nepredkladá argumentáciu tomuto názoru konkurujúcu. Súčasne kasačný súd pripomína, že v konaní o kasačnej sťažnosti vystupuje ako inštancia kasačná. Jeho úlohou teda nie je primárne preskúmať skutkové zistenia správnych orgánov a správnych súdov, ale podrobiť hodnoteniu ich právne posúdenie veci, a to v spojení s právnymi názormi krajského súdu. K námietkam

VI. Záver

56. Kasačný súd sa na základe uvedených skutočností stotožnil so záverom ustáleným správnym súdom, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 57. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovatelia v kasačnom konaní úspech nemali a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 58. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 147 ods. 2 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 29. októbra 2025