3Sfk/44/2023
ECLI:SK:NSSSR:2025:2021200118.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Trnave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 20S/52/2021
- IČS
- 2021200118
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a JUDr. Evy Vékonyovej v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): TTT3, s. r. o., so sídlom Zámocká 3, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 01, IČO: 36276464, zastúpeného advokátskou kanceláriou ADAUS, s. r. o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100462345/2021 z 19. marca 2021, konajúc o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/52/2021-88 z 12. októbra 2022, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Priebeh a výsledky administratívneho konania
1. Daňový úrad Trnava (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“ alebo „správca dane“) na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie november 2017 rozhodnutím č. 101379352/2020 z 02. septembra 2020, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku určil žalobcovi rozdiel dane v sume 10025,00 Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie november 2017. Podkladom na prijatie záverov o výške dodatočne určeného rozdielu dane boli výsledky daňovej kontroly vykonanej u žalobcu, ktorej zistenia správca dane zaznamenal v protokole o výsledku daňovej kontroly č. 100838065/2019 zo 04. mája 2020, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k jeho záverom doručený žalobcovi 06. mája 2020, kedy sa v zmysle ustanovenia § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku ukončila daňová kontrola. 2. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 100462345/2021 z 19. marca 2021 v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie správcu dane z dôvodov neuznania žalobcom uplatneného odpočítania dane v kontrolovanom zdaňovacom období z dodávateľských faktúr vystavených dodávateľmi žalobcu, obchodnými spoločnosťami WM Finance s.r.o. za dodanie tovaru (samoskladacie kartóny, etikety, tlač katalóg) a Elantra s.r.o. za dodanie služieb spočívajúcich v poskytnutí reklamného mediálneho priestoru www.netky.sk, zobrazovanie inzercie na úvodnej stránke uvedeného mediálneho priestoru. V rámci preverovania reálneho základu predmetných zdaniteľných plnení prijatých žalobcom od deklarovaných dodávateľov boli správcom dane preverovaní okrem uvedených dodávateľov žalobcu aj ich subdodávatelia, pričom boli zistené dodávky fakturovaných tovarov v obchodnom reťazci MM TRUST s.r.o. › LUCENT s.r.o. › WM Finance s.r.o. › žalobca (TRIPSY s.r.o. pred zmenou obchodného názvu žalobcu). Rovnako tak bol preverovaný obchodný reťazec v súvislosti s deklarovanými službami KOMATIC s.r.o. › High Profit, s.r.o. › Elantra s.r.o. › žalobca (TRIPSY s.r.o. pred zmenou obchodného názvu žalobcu). Konštatované bolo nesplnenie zákonných podmienok na uplatnený odpočet dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. l písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), a to z dôvodu nepreukázania dodania predmetných zdaniteľných plnení tak, ako deklarujú preverované faktúry, ako aj z dôvodu nepreukázania, že predmetné tovary a služby boli dodané na faktúrach deklarovanými dodávateľmi žalobcu.
II. Konanie na správnom súde
3. Žalobca podal proti preskúmavanému rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu. Žalobca namietal, že správne orgány oboch stupňov neúplne zistili skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam a ich rozhodnutia vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci sú v rozpore s právnymi predpismi. Podľa žalobcu správca dane nevykonal dostatočne dokazovanie vo veci. Žalobca namietal, že v konaní neboli riadne vypočutí svedkovia A. H. I. H. D.Á_. V súvislosti s danými prípadmi poukázal v rámci riešenia otázky dôkazného bremena na judikáty Najvyššieho súdu SR a
Európskeho súdneho dvora. 4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznať. Uviedol, že podľa jeho zistenia správca dane správne posúdil skutkový stav veci vo vzťahu k sporným faktúram od dodávateľov WM Finance s.r.o. a Elantra s.r.o., odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je jasné, zrozumiteľné a dostatočné.
5. K vyjadreniu žalovaného sa replikou vyjadril žalobca, ktorý uviedol, okrem iného, že naďalej zotrváva vo svojich vyjadreniach uvedených v žalobe a poukázal na rozsiahlu judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa podvodu a zneužitia práva. Žalovaný na vyjadrenie žalobcu v lehote stanovenej správnym súdom duplikou nereagoval.
6. Správny súd žalobu zamietol postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). Odôvodnenie je možné zhrnúť do nasledujúcich bodov: - správny súd sa stotožnil so záverom vo veci konajúcich a rozhodujúcich správnych orgánov, že žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt nepreukázal obstaranie dodávok od platiteľa dane z pridanej hodnoty uvedeného na predložených faktúrach a že tak nebola splnená jedna zo základných podmienok úspešného uplatnenia odpočítania dane. - výsledky dokazovania v tomto prípade aj podľa jeho vyhodnotenia súdom nemožno považovať za preukazujúce realizáciu dodávok žalobcovi deklarovaným spôsobom, ktorý bol zisteniami správcu dane spochybnený do takej miery, že odôvodňuje záver o nenaplnení zákonných podmienok úspešného uplatnenia oslobodenia od dane z pridanej hodnoty. - dôvodné pochybnosti daňových orgánov, majúce zásadný charakter z hľadiska posudzovania reálnosti prijatia predmetných zdaniteľných plnení práve od deklarovaných dodávateľov WM Finance s.r.o. a Elantra s.r.o., vyplývajú nie len zo zistení týkajúcich sa týchto obchodných
spoločností - ich nekontaktnosti, existencie iba virtuálnych alebo formálnych sídiel, ale aj z nemožnosti preveriť ich účtovné doklady a z nemožnosti vypočuť ich konateľov a osoby, ktoré mali byť podľa tvrdenia žalobcu splnomocnené na ich zastupovanie v konaní so žalobcom
(T. T., Z. H. S., H. J., Z. Š. P., H. D. I. O. B.), a to z dôvodu ich neidentifikovateľnosti a nemožnosti vypátrania ich totožnosti a pobytu podľa príslušných registrov, či už v Slovenskej republike v prípade osôb H. D. (za WM Finance s.r.o.) a O. B. (za Elantra s.r.o.), alebo v prípade konateľov predmetných obchodných spoločností (Bronislav Bak, konateľ WM Finance s.r.o. a Pablo Sotelo, konateľ Elantra s.r.o.), ktorých príslušné orgány dožiadaných členských štátov v zmysle dostupných generálií označili za neexistujúce osoby. - správny sú ďalej uviedol, že rovnako nebolo možné a bežnými inštitútmi správy daní podľa daňového poriadku preveriť subdodávateľské subjekty v rámci zistených obchodných reťazcov MM TRUST s.r.o. › LUCENT s.r.o. › WM Finance s.r.o. › žalobca, resp.
KOMATIC s.r.o. › High Profit, s.r.o. › Elantra s.r.o. › žalobca, a to z dôvodov, ktoré vo vzťahu ku každému subdodávateľovi daňové orgány s poukazom na skutkové zistenia v preskúmavaných rozhodnutiach zrozumiteľne vysvetlili, pričom išlo o obchodné spoločnosti nemajúce reálne sídlo, so správcom dane nekomunikujúce a nekontaktné, nevykonávajúce ekonomickú činnosť. - z vykonaných dôkazov listinnými podkladmi a taktiež výsluchmi svedkov S. D. (vedúceho skladu žalobcu) a A. H. (bývalého konateľa žalobcu, vypočutého vo vyrubovacom konaní na návrh žalobcu) nevyplynuli hodnoverné a jednoznačné zistenia ani k spôsobu prepravy, resp. dodania predmetného tovaru, ani k spôsobu jeho odovzdania a prevzatia, dokonca svedok A. H., v rozpore s tvrdením žalobcu o prevzatí tovaru v niektorých prípadoch priamo v skladoch dodávateľa WM Finance s.r.o., vypovedal, že v on sám ani zamestnanci žalobcu v skladoch ani v sídle uvedeného dodávateľa v súvislosti prevzatím tovaru neboli. - v rozpore s názorom žalobcu, ním predložené daňové doklady a dodatočne predložené listinné
dôkazy ako splnomocnenia pre H. D. I. O. B. na zastupovanie dodávateľov (v priebehu konania neidentifikovateľných a nezistiteľných osôb) a písomné objednávky k sporným faktúram (trpiace podstatnými formálnymi vadami v zmysle vyhodnotenia žalovaným; str. 25, odsek 4. napadnutého rozhodnutia), nemožno považovať za dôkazy preukazujúce reálne dodanie predmetných zdaniteľných plnení deklarovanými dodávateľmi, ale iba za tvrdenia nepodložené a neoveriteľné prakticky žiadnym hodnoverným dôkazom. V prospech tvrdení žalobcu nevyzneli ani výpovede svedkov S. D. I. A. H.Ó_, ktoré nemôžu byť preukaznými vo vzťahu ku konkrétnym preverovaným zdaniteľným plneniam. Teda o dodaní tovarov a služieb tvrdenými dodávateľmi tak v konečnom dôsledku nesvedčí žiaden presvedčivý dôkaz. - správny súd mal za to, že za nedostatku poznatkov o reálnom dodávateľovi žalobcu nemožno ani usudzovať o podvodnom konaní konkrétneho dodávateľa alebo subdodávateľa, rovnako ako o možnej účasti žalobcu na takomto nekalom konaní alebo o jeho vedomosti o ňom.
Na prejednávaný prípad preto nemožno vzťahovať ani judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky či Súdneho dvora Európskej únie, ktorou žalobca argumentoval a ktorá sa týka odpočítania dane v obchodnom reťazci poznačenom podvodom, kedy dôkazné bremeno na preukázanie účasti daňového subjektu na protiprávnom konaní spojenom s nedovoleným daňovým únikom zaťažuje správcu dane.
III. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia
7. Proti právoplatnému rozsudku správneho súdu podal žalobca, v procesnom postavení sťažovateľa, riadne a včas, prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Napadnutý rozsudok správneho súdu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 8. Sťažovateľ svoju kasačnú sťažnosť odôvodnil v podstatnom rozsahu rovnako ako svoju správnu žalobu. Pre nadbytočnosť kasačný súd nevzhliadol dôvod rekapitulovať sťažnostné body zhodné s bodmi žalobnými. 9. Sťažovateľ, okrem iného, poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ: C440/04 Recolta recycling SPRL, C-80/11; Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11; Vikingo Fővállalkozó Kft., C- 610/19; Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20; Maks Pen EOOD, C-18/13; Optigen Ltd, C-354/03; Halifax, C-255/02. Rovnako poukázal napríklad aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR: sp. zn. 5Sžf/108/2009; sp. zn. 4 Sž 149/99; sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15 marca 2011; sp. zn. 8Sžf/14/2012; sp. zn. 10Sžfk/5/2018, sp. zn. 7Sžf/4/2013. Taktiež poukázal na Nález Ústavného súdu SR I. ÚS 259/2022 ako aj na judikatúru Najvyššieho správneho súdu Českej republiky aj Najvyššieho správneho súdu SR, konkrétne sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022. Z uvedených rozhodnutí citoval ich značné časti. Záverom poukázal na rozhodovaciu činnosť v oblasti daňového podvodu, pričom uviedol, že v prípade jeho preukazovania bola namieste v prejednávanej veci aplikácia tzv. Axel Kittel testu. 10. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach zakladajúcich sa na priamom vzťahu medzi sťažovateľom a jeho dodávateľom a nie na vzťahoch dodávateľov a ich subdodávateľov. Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/15/2020 preto podľa neho nemožno aplikovať. Vzhľadom na nesplnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane rozsudky týkajúce sa podvodného konania, na ktoré sťažovateľ poukazuje nie sú podľa žalovaného relevantné. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/68/2020 zo dňa 31.03.2022 a na
rozsudok
Súdneho dvora EÚ Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20. Zároveň poukázal na vývojom už prekonanú judikatúru, na ktorú odkazoval sťažovateľ. Preto navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.
IV. Konanie na kasačnom súde
11. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a) SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. 12. Predmetom konania pred kasačným súdom bol rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/56/2021-91 z 10. novembra 2022, ktorým postupom podľa § § 190 SSP žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 100461922/2021 z19. marca 2021 zamietol.
V. Posúdenie kasačného súdu
13. Podľa ustanovenia § 464 ods. 1 SSP, ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.
14. Kasačný súd uvádza, že v obdobnej veci totožného sťažovateľa aj žalovaného rozhodoval kasačný súd rozsudkom sp. zn. 4Sfk/23/2023 z 31. júla 2024 (za zdaňovacie obdobie august 2018), rozsudkom sp. zn. 2Sfk/15/2023 z 31. júla 2024 (za zdaňovacie obdobie október 2017), rozsudkom sp. zn. 4Sfk/44/2023 z 19. septembra 2024 (za zdaňovacie obdobie február 2018), rozsudkom sp. zn. 1Sfk/26/2023 z 30. januára 2025 (za zdaňovacie obdobie júl 2017), ako aj sp. zn. 1Sfk/20/2023 z 30. januára 2025 (za zdaňovacie obdobie september 2017) ktorými kasačný súd kasačné sťažnosti sťažovateľa ako nedôvodné zamietol.
S poukazom na skutkovú totožnosť prejednávanej veci, ako aj v podstate totožný obsah sťažnostných námietok, kasačný súd vzhliadol dôvod na postup podľa ustanovenia § 464 ods. 1 SSP a poukazuje na odôvodnenie svojho rozsudku sp. zn. 4Sfk/23/2023 z 31. júla 2024, v ktorom tento k veci uviedol: „10. Podmienky odpočtu DPH majú svoj právny rámec upravený v smernici Rady 2006/112/ ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „smernica 2006/112“). Tento rámec do právneho poriadku Slovenskej republiky recipuje zákon o DPH v ustanoveniach § 49 a § 51. Platiteľ dane (osoba registrovaná pre DPH) si môže odpočítať daň z faktúr, ak predloží faktúru vystavenú deklarovaným dodávateľom s formálne splnenými náležitosťami podľa § 71 zákona o DPH (formálna podmienka) a súčasne preukáže (unesenie dôkazného bremena) kumulatívne splnenie nasledovných hmotnoprávnych (materiálnych)
podmienok: · poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH (t. j. dodávateľ má status platiteľa dane), · deklarované plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), · prijaté plnenie je príjemcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.
11. Platiteľ dane, ktorý si chce odpočítať DPH má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt preukazuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach
daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil. Zároveň je tiež potrebné zdôrazniť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje (§ 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku).
Dôkazné bremeno sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od faktického a dôkazného stavu konania. 12. Splnenie podmienok pre uplatnenie odpočtu DPH žalobca preukazoval formálnymi dokladmi (faktúrami); zmluvami; dokumentami preukazujúcimi následný predaj zdaniteľných plnení odberateľom a tiež svedeckými výpoveďami bývalého konateľa žalobcu, skladníka a bývalej konateľky dodávateľa WM Finance s.r.o. Správca dane tieto dôkazy v kontexte skutočností zistených počas daňovej kontroly (bližšie konštatovaných v odseku 3 tohto rozsudku) vyhodnotil ako nespôsobilé rozptýliť dôvodné pochybnosti správcu dane. Žalobcovi preto odmietol nárok na odpočet DPH, pre neunesenie dôkazného bremena, že bola splnená hmotnoprávna podmienka statusu platiteľa dane u oboch deklarovaných dodávateľov.
13. Kasačný súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, že by bol neúmerne zaťažený dôkazným bremenom a že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Práve naopak pochybnosti daňových orgánov považuje za odôvodnené a náležite podložené skutočnosťami zistenými
z daňovej kontroly. Pokiaľ daňový subjekt počas daňovej kontroly, ako jediné dôkazy o splnení podmienok odpočtu DPH, predloží len faktúry a zmluvy, tak rozhodne nie je možné konštatovať vyčerpanie jeho dôkazného bremena.
14. Faktúra sama o sebe nie je spôsobilá preukázať ktorúkoľvek z hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH (obdobne napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6Sžfk/20/ 2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020).
15. V kontexte nepreukaznosti zmlúv uzavretých s dodávateľmi sa kasačný súd tiež stotožňuje s daňovými orgánmi. Zmluvy sú síce spôsobilé preukázať existenciu zmluvného vzťahu medzi spolukontrahentmi, čo však samé o sebe nepreukazuje splnenie ktorejkoľvek z hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH. V danom prípade tieto zmluvy navyše vzbudzujú pochybnosti, keďže ani neboli podpísané osobami (splnomocnenými zástupcami dodávateľov), s ktorými mal byť (v zmysle výpovede bývalého konateľa žalobcu) obchodný vzťah uzavretý. Inak povedané vnášajú do žalobcových tvrdení ďalšie legitímne pochybnosti o skutkovom priebehu deklarovaných obchodov.
16. Okrem faktúr sťažovateľ poukazoval na výpoveď bývalého konateľa žalobcu a skladníka žalobcu. Tieto mali preukazovať, že deklarovaný tovar dodala osoba so statusom platiteľa dane. V tomto smere sa kasačný súd tiež nestotožňuje so žalobcom a vyhodnotenie týchto svedeckých výpovedí daňovými orgánmi považuje za logické a presvedčivé.
Skutočne, svedkovia len veľmi všeobecne a bez podrobností potvrdili dodanie plnení deklarovaných na faktúrach a nevedeli priebeh zdaniteľných obchodov konzistentne a s určitosťou objasniť. Uvedené rovnako platí aj o výpovedi bývalej konateľky dodávateľa WM Finance s.r.o.
17. Daňové orgány nepripisovali na ťarchu žalobcu skutočnosti, na ktoré nemal dosah, tak ako uvádza v kasačnej sťažnosti. Skutočnosť, že v konaní sa napriek snahe správcu dane zistiť skutkový stav čo najúplnejšie nepodarilo vypočuť (v podstate ani kontaktovať) žiadneho z konateľov, či splnomocnených zástupcov dodávateľov nebola pripisovaná na ťarchu žalobcu. Na druhú stranu tieto skutočnosti nepôsobia ani v prospech žalobcu, ktorý sa aj preto nevymanil z dôkaznej núdze, keďže dôkazy ním predložené nie je možné považovať za dostatočne presvedčivé.
18. Rovnako je možné sa stotožniť s posúdením daňových orgánov v kontexte dokladovania ďalšieho predaja zdaniteľných plnení odberateľom žalobcu. Sporné bolo, či žalobca nadobudol zdaniteľné plnenia od platiteľov DPH a nie, či ním skutočne disponoval a teda ho mohol aj ďalej scudziť. 19.
Nie je dôvodná ani námietka žalobcu, že v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ (či iných súdov) musia daňové orgány na odmietnutie nároku na odpočet DPH platiteľovi dane preukázať účasť na podvodnom reťazci a nestačí len spochybnenie deklarovaného obchodu. Odmietnutie nároku na odpočet DPH môže byť zo strany daňových orgánov realizované z rôznych dôvodov, pričom záleží od skutkových okolností konkrétneho prípadu, ktorý z týchto dôvodov daňové orgány vzhliadnu. V prejednávanej veci to bolo práve pre neunesenie dôkazného bremena žalobcom, ktoré ťaží práve platiteľa dane, ohľadom preukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH. Daňové orgány teda v prejednávanej veci nemuseli preukazovať účasť žalobcu na podvodnom reťazci, keďže to by bolo potrebné jedine za situácie, kedy by boli podmienky odpočtu DPH preukázané.
20. Napokon ani argumentácia žalobcu poukazom na rozsudok kasačného súdu sp. zn. 3Sžfk/ 15/2020 zo dňa 30.06.2022 neobstojí, keďže odmietnutie odpočtu DPH žalobcovi nebolo odôvodnené skutočnosťami týkajúcimi sa subdodávateľov.“
VI. Záver
15. Kasačný súd má za to, že sťažovateľ skutočne nepredložil v daňovom konaní také dôkazy, ktoré by presvedčivo indikovali splnenie hmotnoprávnej podmienky odpočtu DPH spočívajúcej v tom, že deklarovaný tovar bol sťažovateľovi dodaný osobou so statusom platiteľa DPH. Pochybnosti správcu dane vznesené počas daňovej kontroly kasačný súd považuje za dôvodné a dostatočne podložené, v dôsledku čoho nie je možné uzavrieť, že by bol sťažovateľ neprimerane zaťažený dôkazným bremenom. 16. Argumentácia sťažovateľa uvedená v kasačnej sťažnosti zároveň nebola v žiadnom smere spôsobilá spochybniť závery správneho súdu, ktoré sú obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku. V dôsledku uvedeného kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu, pričom nezistil žiaden dôvod na jeho zmenu alebo zrušenie, a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 17. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 18. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 20. februára 2025