3Sfk/46/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Evy Vékonyovej, v právnej veci žalobcu: V. V., K.. XX.XX.XXXX, O. O. XXX/XX, K., podnikajúceho pôvodne pod obchodným menom Peter Príbela, miesto podnikania Bazovského 416/14, Nitra, IČO: 43371949, právne zastúpený Mgr. Henrichom Schindlerom, advokátom, so sídlom Skuteckého 33, Banská Bystrica, IČO: 40887481, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, Slovenská republika o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101816201/2021 zo dňa 28. septembra 2021, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. NR-8S/5/ 2021 - 93 zo dňa 09.05.2024, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

2. Správny súd v rozsudku konštatoval, že odpočítanie dane z pridanej hodnoty môže byť v zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora Európskej únie, ako aj Najvyššieho správneho súdu SR obmedzené v prípadoch, ak (i) zdaniteľná osoba nepreukáže splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, (ii) došlo k daňovému podvodu, alebo (iii) došlo k zneužitiu práva (napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 30. júna 2022, sp. zn.: 3Sžfk/15/2020 alebo rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 26. októbra 2022, sp. zn.: 2Sžfk/49/2020). Z uvedeného vyplýva, že aj pri dôkaznom bremene je v daňovom konaní potrebné rozlišovať medzi dvoma zásadnými situáciami, a to (i) preukazovaním splnenia materiálnych podmienok odpočtu dane z pridanej hodnoty a (ii) preukazovaním daňového podvodu alebo zneužitia práva ako dôvodu na neuznanie uplatneného odpočtu. Pri preukazovaní splnenia materiálnych podmienok odpočtu dane z pridanej hodnoty primárne leží dôkazné bremeno na daňovom subjekte a pri preukazovaní daňového podvodu na správcovi dane. Pri preukazovaní zapojenia do podvodného reťazca sa v

Správca dane a ani žalovaný neskúmali daňový podvod alebo zneužitie práva, ale výlučne splnenie hmotnoprávnych podmienok, a preto je žalobná argumentácia žalobcu v tejto časti nesprávna a pre predmetnú vec irelevantná. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu, prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia možno konštatovať, že správca dane a žalovaný nepochybili, riadne zistili skutkový stav a vec správne právne posúdili.

nepoznajú. Na preukázanie opaku, napriek výzve správcu dane na vyjadrenie sa k zistením skutočnostiam, žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazy. 4. Žalobca bol vo vzťahu k daňovej kontrole pasívny a žiadnym spôsobom nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok. Bol to práve žalobca, ktorý bol povinný v prípade, ak si uplatnil právo na odpočítanie dane, preukázať skutočnosti, ktorými by potvrdil kumulatívne splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane. To sa však nestalo a žalobca následne ani žiadnym spôsobom nevyvrátil pochybnosti správcu dane, ktoré v rámci daňovej kontroly vyšli najavo. V rámci daňovej kontroly podľa názoru správneho súdu nebola preukázaná existencia zdaniteľného plnenia, kedy deklarovaní dodávatelia popreli dodanie služby pre žalobcu a nebolo preukázané dodanie deklarovaným dodávateľom, kedy deklarovaní dodávatelia popreli dodanie služby pre žalobcu a uviedli, že žalobcu ani nepoznajú.

odpočítania dane. 6. Žalobca ďalej v podanej žalobe citoval ustanovenia príslušných právnych predpisov, cituje ním vybranú judikatúru a prezentuje všeobecné tvrdenia, bez konkrétnej špecifikácie vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu a postupu správcu dane, resp. žalovaného. Z tejto časti žaloby

Bolo povinnosťou žalobcu, aby vznesené námietky dostatočne konkretizoval a tým umožnil správnemu súdu prieskum napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia v kontexte uplatnených žalobných bodov. Ak tak žalobca nevykonal, nesie bremeno neúspechu žaloby, pretože správny súd nie je oprávnený a ani povinný vyhľadávať žalobné dôvody za žalobcu. 7. Žalobca následne poukázal na to, že v prvostupňovom rozhodnutí správca dane konštatuje skutočnosť, že licencie účtovného programu, v ktorom boli vystavené faktúry spoločnosti Salanci - LMS s.r.o., zakúpila fyzický osoba - X. Y.. Žalovaný podľa žalobcu nevyhodnotil predmetnú skutočnosť v súlade s Daňovým poriadkom, ako aj v kontexte odvolacej námietky, aké konkrétne zákonné ustanovenia žalobca porušil, s ktorou sa tiež žalovaný dostatočne nevysporiadal, čo malo mať za následok nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Správny súd i túto žalobnú námietku posúdil ako nedôvodnú, pretože žalobca neuviedol, v čom konkrétne došlo k porušeniu práv žalobcu. Ako vyplýva z prvostupňového rozhodnutia,

8. Vychádzajúc z uvedeného správny súd pri preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím nezistil, že by sa príslušné daňové orgány pri svojom rozhodovaní odchýlili od relevantných zákonných ustanovení.

nemal dosah. Jednotlivé zistenia správcu dane týkajúce sa dodávateľov - spoločnosti Salanci - LMS s.r.o. a spoločnosti AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. boli pritom logicky vedené snahou o čo najúplnejšie zistenie skutočného stavu veci so zreteľom na preverenie dodávateľov žalobcu a s tým spojenej existencie poskytnutia služieb, pri ktorých si žalobca uplatnil odpočet dane z pridanej hodnoty.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanovisko žalovaného

10. Sťažovateľ vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) správnemu súdu vyčítal, že z rozhodnutí správcu dane a žalovaného však nevyplýva, ktorú hmotnoprávnu podmienku uplatneného práva na odpočet žalobca nepreukázal.

Sťažovateľ namietal neprihliadanie na kontrolné výkazy žalobcu ako aj jeho obchodných partnerov. V rámci skutkového stavu v predmetnej kontrole by tento dôkaz podporne preukazoval existenciu dodaných zdaniteľných plnení. Na predložených výkazoch bola identifikovaná daň z pridanej hodnoty mesačne odvádzaná. Zároveň sťažovateľ poukázal na rozsudok NSS SR sp. zn. 3Sžfk/ 24/2020 zo dňa 22.07.2022 a sp. zn. 3Sžfk/15/2020 z 30. júna 2022.

bod 50). Sťažovateľ mal za to, že s ohľadom na vyššie uvedené, právo na odpočet DPH z deklarovaných obchodov v tomto zdaňovacom období možno žalobcovi odoprieť len vtedy, ak správca dane a žalovaný preukážu, že sťažovateľ vedel alebo mal vedieť, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom. b) stanovisko žalovaného 12. Žalovaný sa v písomnom vyjadrení uviedol, že z hľadiska dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP sťažovateľ neoznačil procesný postup správneho súdu, ktorý považuje za tak nesprávny, že jeho dôsledkom bolo účastníkovi konania znemožnené, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nesprávne právne posúdenie veci vidí žalobca len v tom, že správny súd, rovnako ako žalovaný, nepovažoval za dostatočne opodstatnené jeho námietky, ktoré vo väzbe na zistený skutkový stav vyznievajú priam absurdne. Aj napriek tomu, že argumentácia sťažovateľa je nesprávna, prípadne len všeobecná a pre predmetnú vec irelevantná, správny súd sa so žalobnými námietkami žalobcu vysporiadal, pričom ich všetky označil za neopodstatnené.

13. Sťažovateľ existenciu (dodanie) služieb nepreukázal, označení dodávatelia dodanie (existenciu) služieb popreli a v priebehu dokazovania nebola existencia či dodanie služieb potvrdená. Z uvedeného dôvodu sú pochybnosti o samotnej existencii materiálneho plnenia viac ako opodstatnené. Ani jeden z uplatnených sťažnostných dôvodov v danej veci teda nie je daný (prítomný, identifikovaný) a samotná nespokojnosť žalobcu so závermi správneho súdu nie je relevantným dôvodom na podanie kasačnej sťažnosti, či zmenu výroku rozsudku správneho súdu. Tak, ako všetky ostatné podania žalobcu, tak aj kasačná sťažnosť trpí zásadnou vadou a to tou, že žalobca ignoruje zistený skutkový stav a odmieta akceptovať zistené skutočnosti. Účtovné a daňové doklady sťažovateľa poskytol pre účely daňovej kontroly správcovi dane Kriminálny úrad finančnej správy, ktorý ich zaistil v rámci výkonu svojej činnosti. Sťažovateľ sám nemal nijakú potrebu spolupracovať so správcom dane v priebehu daňovej kontroly, nepovažoval za potrebné poskytnúť bližšie informácie k realizácii deklarovaných zdaniteľných plnení a nemal záujem preukázať opodstatnenosť uplatneného práva na odpočítanie dane.

osobám. 14. Správca dane využil možnosť vypočuť konateľov dodávateľov ako svedkov. Dodávatelia dodanie služieb pre žalobcu popreli. Popreli vystavenie faktúr, na základe ktorých si žalobca uplatnil odpočítanie dane a rovnako popreli akúkoľvek obchodnú spoluprácu so žalobcom. O termíne výsluchu svedkov správca dane včas písomne vyrozumel žalobcu v súlade s ustanovením § 25 ods. 4 Daňového poriadku a poučil ho o jeho práve byť prítomný pri vypočutí a klásť svedkom otázky. Ani v jednom prípade žalobca svoje právo nevyužil, výsluchu svedkov sa nezúčastnil a nekládol svedkom otázky v snahe preukázať pravdivosť svojich tvrdení, opodstatnenosť uplatnenia svojich práv a čo najviac ozrejmiť skutkové okolnosti veci samotnej. Správca dane nadobudol oprávnené pochybnosti o pravdivosti tvrdení žalobcom uvedených v podanom daňovom priznaní a o opodstatnenosti uplatneného práva na odpočítanie dane z predložených faktúr. Z uvedeného dôvodu správca dane oboznámil sťažovateľa (žalobcu) so svojimi pochybnosťami a vyzval ho, aby sa k uvedeným skutočnostiam vyjadril a najmä, aby vzniknuté pochybnosti odstránil.

existenciu materiálneho plnenia nepreukázal, preto neboli splnené základné hmotnoprávne podmienky pre odpočítanie dane a správca dane bol oprávnený žalobcovi právo na odpočítanie dane zamietnuť z dôvodu porušenia hmotnoprávnych podmienok zákona č. 222/2004 Z. z. Zároveň žalovaný poukázal na závery rozsudkov Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-459/17 a C-460/17 SGI a Valeriáne SNC z 27.06.2018, podľa ktorých sa článok 17 smernice ES má vykladať v tom zmysle, že na zamietnutie práva zdaniteľnej osoby, ktorá je príjemcom faktúry, na odpočítanie dane z pridanej hodnoty uvedenej na tejto faktúre postačuje, aby daňový úrad preukázal, že plnenia zodpovedajúce tejto faktúre neboli skutočne poskytnuté.

III. Konanie pred kasačným súdom

16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktorému predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

IV. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

Je zároveň potrebné uviesť, že kasačná sťažnosť je inštitútom mimoriadneho opravného prostriedku. Z tohto dôvodu jej podanie je koncipované na konkrétnom tvrdení sťažovateľa o pochybení krajského súdu v konaní. Sťažovateľ namietal dôvody kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP.

rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Správny súd v predmetnej veci podrobil riadnemu prieskumu napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj postup, ktorý predchádzal vydaniu tohto rozhodnutia s tým, že závery uvádzané v napadnutom rozhodnutí sú plne preskúmateľné.

odkazuje: „39. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že právo zdaniteľných osôb odpočítať z dane, ktorú majú zaplatiť, daň splatnú alebo zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému dane z pridanej hodnoty (napr. C-409/99 Metropol a Stadler a C-324/11 Tóth).

ich hospodárskych činností. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty zabezpečuje úplnú neutralitu daňového zaťaženia všetkých hospodárskych činností, bez ohľadu na ich účel alebo výsledky, za predpokladu, že sú samy predmetom dane (napr. C-285/11 Bonik). Z judikatúry Súdneho dvora EÚ taktiež vyplýva, že každá transakcia musí byť sama predmetom vyhodnotenia, nezávisle na dani splatnej za predchádzajúce alebo nasledujúce transakcie (napr. C-267/15 Gemeente Woerden).“ „40. Nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (sťažovateľovi - osobe registrovanej pre daň z pridanej hodnoty) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 a nasl. smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) a jej implementácie v právnom poriadku Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že poskytovateľom plnenia (dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby dodávateľa), (2)

Platiteľ dane (sťažovateľ) si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň: · dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH), · daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo služby (§ 19 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH),

„42. K?otázke dôkazného bremena existuje početná a?v?zásade stabilná rozhodovacia prax kasačného súdu, vyjadrená napríklad v?rozsudkoch sp. zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 03.02.2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27.09.2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30.04.2019 a?iné. Z?ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že z?dôvodu ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet dane je dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok prioritne zaťažený práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje.

Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019). Dokazovanie v daňovom konaní a aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť).

Takou je pochybnosť správcu dane, ktorá má oporu v správcom dane zistených skutočnostiach obsiahnutých v administratívnom spise a je naozaj spôsobilá objektívne vyvolať pochybnosti o splnení podmienok pre priznanie práva na odpočet dane (mutatis mutandis rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/40/2018 zo dňa 03.09.2019). Hoci je to práve správca dane, ktorý vedie dokazovanie v daňovom konaní, pričom hodnotenie získaných dôkazov podlieha jeho voľnej úvahe (zásada voľného hodnotenia dôkazov), neznamená to, že môže jednotlivé dôkazy vyhodnocovať svojvoľne. Práve naopak, musí posudzovať získané dôkazy jednotlivo ako aj vo vzájomných súvislostiach, pričom je povinný aj prihliadať na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku).“

reťazca (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/ 19 zo dňa 03.09.2020, bod 64).“ V posudzovanom prípade boli spochybnení deklarovaní dodávatelia a to spoločnosti Salanci - LMS s.r.o. a spoločnosti AUTOSERVIS QUATRO, s.r.o. t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa. V prípade tejto hmotnoprávnej podmienky na odpočítanie dane došlo, ako vyplýva z rozsudku Súdneho dvora EU C-154/20 Kemwater ProChemie k statusu osoby dodávateľa, k judikatórnemu posunu. Závery tohto rozhodnutia možno zhrnúť nasledovne: a) uvedenie osoby deklarovaného dodávateľa na daňovom doklade nie je hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane, avšak status osoby dodávateľa (t. j. poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH) hmotnoprávnou podmienkou je b) dôkazné bremeno ohľadom statusu osoby dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. Pokiaľ však existujú osobitné skutkové okolnosti, tak táto podmienka sa môže považovať za splnenú i bez jej preukázania zo strany osoby, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. V takom prípade nie je potrebné preukazovať podvodné konanie.

Súdny dvor EU vo veci C 154/20 Kemwater ProChemie rozhodol, že: Smernica Rady 2006/112/ ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty (DPH) zaplatenej na vstupe sa má nepriznať bez toho, aby daňový úrad musel preukázať, že zdaniteľná osoba sa dopustila podvodu na DPH alebo že vedela, alebo mala vedieť, že uvádzané plnenie, na ktorom sa zakladá právo na odpočítanie dane, bolo súčasťou takéhoto daňového podvodu, ak v prípade, že tento skutočný dodávateľ tovaru alebo poskytovateľ služieb nebol identifikovaný, táto zdaniteľná osoba nepredloží dôkaz o tom, že tento dodávateľ alebo poskytovateľ mal postavenie zdaniteľnej osoby, pokiaľ vzhľadom na skutkové okolnosti a napriek dôkazom poskytnutým touto zdaniteľnou osobou chýbajú údaje potrebné na overenie, či skutočný dodávateľ alebo poskytovateľ mal toto postavenie. Tieto dôkazy môžu okrem iného zahŕňať dokumenty, ktorými disponujú dodávatelia a poskytovatelia, od ktorých zdaniteľná osoba kúpila tovar alebo služby, za ktoré zaplatila DPH (Ferimet, C-281/20, bod 39; Kemwater

30. Pre ďalšie úvahy kasačného súdu je podstatné, že v prejednávanej veci boli spochybnení sťažovateľom deklarovaní dodávatelia, t. j. bola spochybnená hmotnoprávna podmienka na odpočítanie dane z pridanej hodnoty - status osoby dodávateľa. Dôkazné bremeno ohľadom statusu osoby dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane.

Keďže splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane preukazuje osoba, ktorá si odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľ), bol sťažovateľ následne povinný pochybnosti správcu dane vyvrátiť a preukázať, že hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane splnil.

relevantné. Keďže išlo o pochybnosti na strane priamych dodávateľov, tieto pochybnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania i kasačný súd považoval za relevantné. Sťažovateľ v tejto súvislosti opomína uviesť, ako tieto pochybnosti správcu dane vyvrátil (inak ako dôkazmi, ktoré boli správcom dane spochybnené) a ako dodanie tovaru od uvedených spoločností relevantne preukázal. Keďže sťažovateľ si túto svoju dôkaznú povinnosť následne nesplnil, svoje dôkazné bremeno pokiaľ ide o splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane neuniesol. Kasačný súd preto taktiež konštatuje, že sťažovateľ pochybnosti správcu dane ohľadom dodania tovaru od deklarovaných dodávateľov nevyvrátil, a preto si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, čoho dôsledkom bol záver správcu dane a žalovaného o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane sťažovateľom. Následne bolo dôkaznou povinnosťou sťažovateľa pochybnosti správcu dane vyvrátiť a relevantne preukázať. Úvahy kasačného súdu sú teda prakticky totožné s úvahami realizovanými správnym súdom v napadnutom rozsudku.

Vo vzťahu k rozhodnutiu Súdneho dvora EU C-154/20 Kemwater ProChemie v konaní ani nebola identifikovaná žiadna iná osoba, ktorá by mohla byť dodávateľom spochybnených plnení a ktorá by mohla mať status osoby registrovanej pre daň. Vzhľadom na uvedené nebolo vec potrebné posudzovať ako daňový podvod, keďže dôvodom na neumožnenie odpočítania dane boli práve pochybnosti správcu dane o statuse osoby dodávateľa a tieto pochybnosti správcu dane sťažovateľ následne nevyvrátil. Sťažnostný bod sťažovateľa v tejto súvislosti je preto nedôvodný.

VI. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

34. Kasačný súd sa na základe uvedených skutočností stotožnil so záverom ustáleným krajským súdom, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 35. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 36. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 147 ods. 2 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 30. januára 2025