3Sfk/49/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa), sudkyne JUDr. Anity Filovej a sudcu Mgr. Petra Macha, PhD. v právnej veci žalobcu: Ján Pavelčiak, podnikajúci pod?obchodným menom Ján Pavelčiak - K.T.O., s miestom podnikania Jablonka 200, IČO:?43?130399, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Vanekom, so sídlom advokátskej kancelárie Potočná 169/85, Skalica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica; o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 123012/2021 zo dňa 23. marca 2021, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/35/2021 - 70 zo dňa 11. januára 2022, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z?a?m i?eta . II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepri?z?náva .

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Správca dane dospel k záveru, že daňové výdavky, ktoré si žalobca uplatnil na základe úhrady faktúr od spoločností MESAX s.r.o., TECHNOLOGY REAL s.r.o., 3W Goup s.r.o., Brittin s.r.o. a URSA MAIORIS CONSULTING SL, s.r.o. nemožno uznať ako výdavky daňové, uplatnené v súlade s § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“), pretože takéto výdavky nie sú podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami, keďže ich vynaloženie na daňové účely nebolo preukázané.

obdobie roka 2015, - spoločnosť so správcom dane nekomunikovala, žiadne doklady nepredložila, zamestnancov nemala, - hotovostné platby (doklady vystavené z elektronickej pokladnice) preukazujú rovnaké znaky, keď sú vystavené v jeden deň, s minútovým rozdielom, alebo aj v jednej a tej istej minúte, platby mali však podľa žalobcu prebehnúť pri dodávke tovaru, - z výpovede žalobcu vyplývalo, že obchodoval s Ing. Minárikom, ktorý mu tovar doviezol na osobnom aute na adresu I. XX, XXX XX. T. I. T. D., pričom faktúry boli hradené v hotovosti pri odbere tovaru. Naopak z výpovede Ing. Minárika vyplynulo, že so žalobcom obchodoval, ale nepamätal si kedy, faktúry podpísal. Ako bol tovar prepravovaný a kam si nepamätal, pravdepodobne ho doviezol on na požičanom aute od známeho, ktorého meno

4. V súvislosti s deklarovaným dodávateľom TECHNOLOGY REAL s.r.o. malo ísť o zaúčtovanie daňových výdavkov v podobe hotovostných úhrad z prijatých faktúr v celkovej sume 6.952,40 €, predmetom ktorých boli plátky, fréza a závitníky. Správca dane uviedol tieto dôvody neuznania výdavkov: - konateľom spoločnosti bol od 23. novembra 2016 do 11. júna 2017 pán M. Putík. Od 12. júna

obdobie roka 2015, - spoločnosť so správcom dane nekomunikovala, žiadne doklady nepredložila, zamestnancov nemala, - hotovostné platby (doklady vystavené z elektronickej pokladnice) preukazujú rovnaké znaky, keď sú vystavené v jeden deň, s minútovým rozdielom, alebo aj v jednej a tej istej minúte, platby mali však podľa žalobcu prebehnúť pri dodávke tovaru, - z výpovede žalobcu vyplynulo, že pri uzatváraní obchodu jednal s pánom M. C., ktorý mu aj tovar doviezol na svojom aute na adresu I. XX, T. I. T. D.. Faktúry boli hradené v hotovosti pri odbere tovaru. Z výpovede pána C. vyplynulo, že za spoločnosť konal len on sám, so žalobcom obchodoval, predmetné faktúry vystavil a podpísal, tovar nakupoval na základe ponúk z inzerátov, skladové priestory nemal, pričom ak to boli malé kúsky, tak tie skladoval doma a objemnejší tovar zháňal priamo odberateľovi na základe požiadavky. Žalobcu oslovil on a tovar prepravil na svojom osobnom aute do firmy žalobcu v Mnešiciach v Novom Meste

5. V súvislosti s deklarovaným dodávateľom 3W Group s.r.o. malo ísť o zaúčtovanie daňových výdavkov v podobe hotovostných úhrad z prijatých faktúr v celkovej sume 32.918,60 €, predmetom ktorých boli plátky, frézy a závitníky. Správca dane uviedol tieto dôvody neuznania výdavkov: - spoločnosť 3W Group, s.r.o. so správcom dane nekomunikovala, žiadne doklady nepredložila, zamestnancov nemala, daňové priznanie z príjmu právnických osôb nebolo podané žiadne, sídlo spoločnosti je virtuálne, - konateľ spoločnosti 3W Group s.r.o., Daniel Čepec uviedol, že nikdy v uvedenej spoločnosti nič nevykonával, vystupoval iba ako „biely kôň“, v sídle spoločnosti nikdy nebol, nikdy nepodpísal žiadnu faktúru. Od 6. novembra 2017 sa konateľom stal Daniel Hamza z Rumunska,

6. V súvislosti s deklarovaným dodávateľom Brittin s.r.o. malo ísť o zaúčtovanie daňových výdavkov v podobe hotovostných úhrad z prijatých faktúr v celkovej sume 11.793,10 €, predmetom ktorých boli plátky a fréza. Správca dane uviedol tieto dôvody neuznania daňového výdavku: - konateľom spoločnosti bol od 27. októbra 2015 Miroslav Kopunec, ktorý je bezdomovec a bol spoločníkom a konateľom v 13 obchodných spoločnostiach. Spoločnosť bola dňa 7. júla 2021 vymazaná z obchodného registra, - spoločnosť za rok 2017 nepodala daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby. Daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby bolo podané naposledy za zdaňovacie obdobie roka 2016, - spoločnosť so správcom dane nekomunikovala, žiadne doklady nepredložila, zamestnancov

Svedok žalobcu nepoznal, resp. nepamätal si, či v roku 2017 spolupracoval so žalobcom. K sporným faktúram sa vyjadril svedok tak, že on ich nepodpisoval, on dával len pečiatky, pričom uviedol, že ich možno podpísala účtovníčka. Nevedel sa vôbec vyjadriť k deklarovaným obchodom, k doprave a kto tovar odovzdal a kde. Taktiež si nevedel spomenúť, či spoločnosť prijala hotovostné úhrady zo sporných faktúr a na ďalšie otázky položené správcom dane odmietol odpovedať, - pán N. Y., spolupracovník žalobcu, potvrdil nákup tovaru od náhodných obchodníkov, na mená konkrétnych náhodných obchodníkov si nepamätal, spomenul si iba na Michala C. za spoločnosť TECHNOLOGY REAL, s.r.o. Ďalej uviedol, že nástroje mal objednávať žalobca, pričom mali byť ponúkané takým spôsobom, že človek zabúchal na bránu, vošiel a ponúkal vzorky, pričom takouto formou sú ponúkané tri-štyrikrát do mesiaca.

daňových výdavkov: - konateľom spoločnosti bol od 22. februára 2016 do 28. júna 2021 Miroslav Kadlec, pričom spoločnosť podala daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2017,

Svedok nevedel uviesť kto je vlastníkom predmetných prenajatých priestorov. Spoločnosť to mala ústne dohodnuté s S. Y., ktorý mal priestory oficiálne prenajaté. Svedok nevedel či to mal S.. Y. prenajaté ako fyzická osoba alebo v rámci nejakej spoločnosti a tiež nevedel uviesť od koho to mala mať táto osoba prenajaté. Spoločnosť za prenájom S.. Y. nezaplatila.

Na adrese Drieňová 1J, Bratislava má spoločnosť len virtuálne sídlo. Svedok nevedel správcovi dane predložiť účtovníctvo a ani ostatné požadované doklady, keďže sa mu pokazil počítač, - správca dane zistil, že vlastníkom nehnuteľnosti na adrese Trenčianska 2473/67, Nové Mesto nad Váhom je pán I. H. na základe kúpnej zmluvy zo dňa 10. mája 2017.

8. Vo vyrubovacom konaní správca dane vypočul pána Kriša, ktorý uviedol, že spoločnosť DIKRA s.r.o. mala prenajaté predmetné priestory, súčasťou ktorých bola aj plechová hala a dvor, od spoločnosti DIOLOKS s.r.o. v roku 2017 len v mesiacoch marec, apríl a máj a od 01.06.2017 mala prenajatý už len jeden objekt a to tzv. domček. Podľa svedka pán

Tieto doklady nepreukazujú vznik uplatnených daňových výdavkov, ktoré boli zaúčtované v peňažnom denníku, ale ide o nedaňové výdavky podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, ktorých vynaloženie na daňové účely nebolo dostatočne preukázané.

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

Výsledok inej daňovej kontroly nemôže byť jediným a osamoteným dôkazom, na základe ktorého príjme správca dane záver o nedodaní tovaru, prípadne o neopodstatnenom ekonomickom plnení. 12. Žalobca bol toho názoru, že splnil všetky zákonom stanovené podmienky keď preukázal, že náklad skutočne vynaložil, pričom poukázal na faktúry, ktoré boli riadne uhradené. Predmetné náklady boli vynaložené v súvislosti s dosiahnutím zdaniteľného príjmu, poukázal na vystavené faktúry a ako aj na to, že náklad bol riadne zaúčtovaný v účtovníctve žalobcu. Správca dane podľa žalobcu neuviedol, aké konkrétne ustanovenia zákona o dani z príjmov mal žalobca porušiť, keďže zákon o dani z príjmov neviaže uplatňovanie nákladu ako daňového výdavku na konkrétneho dodávateľa. Z logiky veci a skutkového stavu vyplýva, že ak by žalobca nemal k dispozícii dodaný spotrebný materiál, nemohol by následne tento materiál použiť pri dodaní služieb svojim odberateľom, čo potvrdil podľa žalobcu aj správca dane. 13. Žalobca poukazoval na svedeckú výpoveď pána I. C., pričom touto svedeckou výpoveďou

15. K obchodnému vzťahu so spoločnosťou URSA MAIORIS CONSULTING SL, s.r.o. žalobca zdôraznil, že správca dane neuviedol žiadny konkrétny a relevantný dôvod na neuznanie daňových výdavkov. Konateľ uvedenej spoločnosti pán Miroslav Kadlec potvrdil spoluprácu so žalobcom, pričom táto bola riadne opísaná a náležite vysvetlená. Účelom spolupráce bolo uskladniť materiál a výrobky, keďže žalobca nemal dostatok voľného priestoru.

17. Správny súd rozsudkom č. k. 11S/35/2021 - 70 zo dňa 11. januára 2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „rozsudok správneho súdu“) správnu žalobu žalobcu zamietol. Potvrdil záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že neboli splnené všetky podmienky v zmysle zákona o dani z príjmov a takéto výdavky nie sú podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami.

19. Správny súd bol toho názoru, že správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb. Rovnako poukázal na to, že je nepravdepodobné a neštandardné, aby jednotliví konatelia dodávateľských spoločností nemali vedomosť o subjektoch, s ktorými spolupracujú, nevedeli uviesť spoločnosti, od ktorých nakúpili tovar, ani nevedeli nič konkrétne uviesť o deklarovaných dodávkach tovarov. Ich výpovede správca dane a žalovaný dôvodne vyhodnotili ako nedôveryhodné. 20. Správny súd uzavrel, že tieto pochybnosti správcu dane žalobca žiadnym spôsobom neodstránil, keďže nereagoval na jeho výzvy na predloženie ďalších dokladov preukazujúcich oprávnenosť nároku na uznanie daňových výdavkov. 21. V prípade faktúr od dodávateľa URSA MAIORIS CONSULTING SL, s.r.o. správny súd uviedol, že uvedená spoločnosť nebola v roku 2017 platiteľom DPH a preto neboli posudzované faktúry v rámci kontroly na DPH. Poukázal na to, že táto spoločnosť nebola vlastníkom ani nájomcom uvedených priestorov a žalobca nepodal bližšie vysvetlenie ohľadne účelu nájmu, nepreukázal prenajatie a využívanie priestorov, čím neuniesol svoje dôkazné bremeno.

III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

23. Sťažovateľ namietal záver správneho súdu, že žalobca nepreukázal, že došlo k dodaniu tovarov a prenájmu priestorov a poukázal na to, že v rámci daňových kontrol nebola spochybnená materiálna existencia dodaných tovarov. Odkázal na zákonné podmienky podľa zákona o dani z príjmov, ktoré sú odlišné od podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie

25. Sťažovateľ namietal, že nemá povinnosť ani právomoc kontrolovať svojich dodávateľov a toto nepatrí do jeho dôkazného bremena. Napriek tomu, že žalobca produkoval viacero dôkazov preukazujúcich reálne dodanie tovaru a služieb (výpovede svedkov), správny súd tieto dôkazy nezohľadnil. Podľa sťažovateľa sa správca dane pri dokazovaní zaoberal najmä skutočnosťami, ktoré nevie sťažovateľ ovplyvniť a iné skutočnosti, relevantné pre výkon kontroly dane z príjmu, nezohľadňoval. Napríklad žalovaný neuvádzal ako preveroval podnikateľské subjekty - odberateľov žalobcu, čo by nebolo možné bez dodania tovaru žalobcovi.

Podľa sťažovateľa nestačí tvrdenie, že predmetná spoločnosť nebola vlastníkom skladových priestorov. Z výpovede pána Daniela Kriša a pána Miroslava Kadleca malo byť podľa neho zrejmé, že pán Kadlec dal dispozičné právo k predmetným priestorom pánovi Krišovi bezodplatne a následne tento uvedené priestory prenajal žalobcovi. 27. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s?právnym názorom krajského súdu a?navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. V?plnom rozsahu zotrval na skutočnostiach a?záveroch uvedených v?žalobou napadnutom rozhodnutí a?vo svojom vyjadrení ku žalobe. Žalovaný zopakoval, že sťažovateľ nepreukázal opodstatnenosť uplatnenia daňových výdavkov podľa zákona o dani z príjmov

Kristína Babiaková bola určená ako sudkyňa spravodajkyňa. Počas kasačného konania nadobudol účinnosť rozvrh práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2023 v znení opatrenia č. 5 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa § 27a písm. A štvrtej časti rozvrhu práce v znení účinnom od 1. júna 2023 bola predmetná vec prerozdelená do senátu 8 S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v zložení JUDr. Anita Filová, Mgr. Kristína Babiaková a JUDr. Rastislav Dlugoš, PhD.

stal Mgr. Peter Mach, PhD.

30. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je

príjmu. 32. Na úvod kasačný súd konštatuje, že rozsudok správneho súdu považoval za preskúmateľný a náležite odôvodnený. Dôvody, pre ktoré správny súd konštatoval zákonnosť rozhodnutia žalovaného sú z napadnutého rozsudku zrejmé, pričom správny súd zodpovedal všetky podstatné námietky sťažovateľa. Preto pristúpil k preskúmaniu právneho posúdenia správneho súdu, ktoré namietol sťažovateľ. Všeobecné východiská

34. Aj v daňovom konaní týkajúcom sa dane z príjmov preto platí, že dôkazné bremeno na preukázaní zákonných podmienok daňových oprávnení na úseku dani z príjmov (vrátane uplatnených daňových výdavkov) prioritne ťaží daňový subjekt (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku; rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžf 10/2015 zo dňa 3. februára 2016, sp. zn. 6 Sžfk 7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn. 5 Sžfk 15/2018 zo dňa 30. apríla 2019 a iné). Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt.

35. Vyššie uvedené však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžfk 40/ 2018 zo dňa 3. septembra 2019, bod 54). Dokazovanie v daňovom konaní a aj prenos dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v

Inými slovami, nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy. Ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku) a týmto naň prenáša dôkazné bremeno za účelom rozptýlenia identifikovaných pochybností správcu dane (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017 zo dňa 15. novembra 2017, publikované v ZNaUÚS pod č. 71/2017).

37. Hoci z procesného hľadiska sa pri dokazovaní postupuje pri jednotlivých daniach rovnako, z materiálneho hľadiska je potrebné jednotlivé typy daní odlišovať. Kasačný súd v tomto smere preto dáva do pozornosti, že podmienky pre uplatnenie daňového výdavku (nákladu) v oblasti dane z príjmu (§ 2 písm. i) a § 21 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov) a podmienky pre uplatnenie práva na odpočet dane v oblasti dane z pridanej hodnoty (§ 49 ods. 1, 2 a nasl. zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov; ďalej len „zákon o DPH“) nie sú identické, ale naopak, sú odlišné.

. . 39. Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej.

41. Pri podmienke preukázateľnosti vynaloženia je potrebné skúmať, či daňový subjekt preukázal (listinne a v prípade vznesených dôvodných pochybností aj inými dôkazmi) vynaloženie/vznik daňových výdavkov, resp. či takýto výdavok skutočne vznikol (nestačí pritom len realizácia platby). V prípadoch deklarovaných odplatných nadobudnutí tovaru (výdavok ako kúpna cena) daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie plnenia a súčasne je potrebné, aby bolo preukázané že k prijatiu tovaru deklarovaného v daňovom doklade reálne došlo, a to v rámci dojednaných dodávok tovarov jednotlivými dodávateľmi (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžf 45/2015 zo dňa 26. januára 2017).

Všetky vyššie uvedené podmienky pritom majú objektívny charakter - nie sú viazané na dobrú vieru daňového subjektu či na jeho obozretnosť. Podmienky uplatnenia daňového výdavku buď objektívne sú alebo nie sú dané. 43.

44. V súvislosti s vyššie uvedeným je potrebné dať to pozornosti, že jednou z odlišností medzi podmienkami uznania daňového výdavku (nákladu) a podmienkami priznania práva na odpočet dane z pridanej hodnoty je skutočnosť, že materiálnou zákonnou podmienkou pre uplatnenie daňového výdavku (nákladu) v oblasti dane z príjmu, na rozdiel od práva na odpočet dane z pridanej hodnoty, nie je postavenie dodávateľa tovaru/služby ako platiteľa dane z pridanej hodnoty (postavenie zdaniteľnej osoby - § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžfk 43/2021 zo dňa 14. decembra 2022, body 52 a 53, rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 25; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 26, 27).

46. Kasačný súd tiež zdôrazňuje, že daň z príjmu nie je na európskej úrovni plne harmonizovanou daňou, na rozdiel od dane z pridanej hodnoty. Smernica Rady 2006/112/ES zo dňa 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Smernica o DPH“) neupravuje a ani sa nevzťahuje na problematiku dane z príjmov (a contrario čl. 1 a čl. 2 Smernice o DPH). Preto rozhodovacia činnosť Súdneho dvora Európskej únie týkajúca sa Smernice o DPH nie je uplatniteľná v oblasti rozhodovania o dani z príjmov. Aplikácia na prípad sťažovateľa

Inak povedané, kasačný súd konštatuje, že žalovaný a správca dane formulovali a preukázali dostatočne závažné pochybnosti o vynaložení výdavkov na tovar a nájom od deklarovaných dodávateľov v deklarovanom rozsahu. 48. Kasačný súd, rovnako ako správny súd, je toho názoru, že zo zistení správcu dane v súvislosti s deklarovanými výdavkami na tovar od deklarovaných dodávateľov MESAX s.r.o., 3W Goup s.r.o. a Brittin s.r.o. vyplynulo, že dodávateľmi boli nekontaktné spoločnosti, bez reálneho sídla, bez zamestnancov, ktoré žiadnu účtovnú dokumentáciu nepredložili a ani v roku 2017 nepodali daňové priznanie k dani z príjmu. Konatelia týchto spoločností boli bezdomovci (biely kôň), ktorí nevedeli uviesť žiadne podrobnosti o dodaní tovaru, mieste jeho doručenia, spôsobe platby, nevedeli uviesť svojich subdodávateľov (resp. pôvodcov tovaru).

49. Rovnako v súvislosti s deklarovaným dodávateľom TECHNOLOGY REAL s.r.o. správca dane a žalovaný formulovali a preukázali dostatočne závažné pochybnosti o vynaložení výdavkov na tovar. Hoci konateľ tejto spoločnosti pán C. (na rozdiel od ostatných dodávateľov) tvrdil, že so sťažovateľom obchodoval a tovar mu priviezol, rovnako nevedel uviesť nič bližšie k deklarovanému tovaru a ani odkiaľ ho nadobudol. Nepredložil žiadnu účtovnú dokumentáciu tejto spoločnosti, hoci tvrdil, že účtovníctvo si robil sám, spoločnosť za rok 2017 nepodala daňové priznanie k dani z príjmov, spoločnosť so správcom dane nekomunikovala a zamestnancov nemala. Rovnako uvádzal, že sťažovateľovi doviezol tovar priamo s pokladničnými blokmi, tieto ale boli vystavené v jeden deň (9. mája 2017), s minútovým rozdielom a v iný deň ako bolo ich dodanie (dodanie bolo deklarované dňa 6. apríla 2017, 12. apríla 2017 a 13. apríla 2017). Kasačný súd nepovažoval za relevantný dôkaz ani výpoveď pána Jozefa Klasa, ktorý síce povedal, že pána C. pozná, ale o konkrétnych tovaroch či

Z vykonaného dokazovania mal kasačný súd, v zhode so správnym súdom a daňovými orgánmi, za preukázané, že deklarovaný nájom nevedel žalobca podložiť nájomnou zmluvou a pán Miroslav Kadlec, ktorý bol konateľom URSA MAIORIS CONSULTING SL, s.r.o. rovnako nevedel svoj vzťah k predmetným priestorom preukázať, keďže nebol ich vlastníkom a nevedel správcovi dane predložiť účtovníctvo. Podľa jeho výpovede to mal mať ústne dohodnuté s pánom Danielom Krížom, ktorý mal mať priestory oficiálne prenajaté, ktorý ale nájomný vzťah s pánom Miroslavom Kadlecom nepotvrdil (v skutočnosti šlo o pána Daniela Kriša).

ani sťažovateľom. 51. Kasačný súd preto konštatuje, že jediný relevantný dôkaz, ktorý sťažovateľ v súvislosti so všetkými spornými obchodmi predložil, boli dodávateľské faktúry, pričom správca dane a žalovaný tieto relevantne spochybnili (body 48 až 50). Tieto, bez akýchkoľvek ďalších hodnoverných dokladov preukazujúcich deklarované dodanie tovaru a nájmu, nemôžu rozptýliť vznesené pochybnosti o skutočnom vynaložení daňového výdavku, teda o preukázateľnosti vynaloženia/vzniku daňového výdavku a jeho vecnosti.

53. Všetky vyššie uvedené skutočnosti aj podľa názoru kasačného súdu nasvedčujú tomu, že sťažovateľ v skutočnosti nenakúpil tovar/neprenajal priestory od predmetných spoločností, tieto spoločnosti deklarovaný tovar ani nedodali/priestory neprenajali.

vecnosti. Ak sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namieta, že správny súd výslovne neuviedol, ktorú zo zákonných podmienok pre uplatnenie daňových výdavkov nesplnil, s týmto jeho záverom kasačný súd nesúhlasí. Z rozhodnutia správneho súdu je zrejmé, že tento potvrdil spochybnenie reálnosti obchodov (napr. bod 32, 36 či 40 rozsudku správneho súdu), teda preukázateľnosti vynaloženia/vzniku daňového výdavku a v kontexte prípadu nevyhnutne aj jeho vecnosti a odkázal na príslušné ustanovenie § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, čo je podľa kasačného súdu spolu s vecnou argumentáciou dostačujúce.

55. Zhrňujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd konštatuje, že správca dane a žalovaný zistili dostatok relevantných okolností, ktoré predstavujú pochybnosť o preukázateľnosti vynaloženia/vzniku daňového výdavku a tiež jeho vecnosti ako materiálnych, zákonných podmienok uznania daňového výdavku. Tieto svoje pochybnosti komunikovali sťažovateľovi, ktorý mal priestor na vyvrátenie týchto pochybností. Týmto bolo dôkazné bremeno v daňovom konaní prenesené na sťažovateľa.

Sťažovateľ tiež počas celého daňového a súdneho konania neuviedol žiadnu inú spoločnosť, ktorá by mu mala predmetné tovary a služby dodať za zaplatenú protihodnotu. Kasačný súd preto, v zhode so správnym súdom, správcom dane a žalovaným konštatuje, že sťažovateľ neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď neobnovil hodnovernosť ním predkladaných listinných dôkazov, ktoré boli spochybnené dôvodnými pochybnosťami spočívajúcimi v zisteniach správcu dane. Nedôvodná je preto námietka sťažovateľa, že tento predložil dostatok dôkazov, ktorými uniesol svoje dôkazné bremeno v daňovom konaní.

Vyžadovanie takýchto dôkazov a vysvetlení nemožno považovať za neprimerané či nespravodlivo zaťažujúce sťažovateľa. Naopak, tieto požiadavky na predloženie dôkazov korešpondujú požiadavke na preukázanie podmienok uznania daňového výdavku, ktorý si sťažovateľ

V. Záver

58. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 59. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal, keďže sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP). 60. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 25. júla 2023