3Sfk/50/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a zo sudcov JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): AGRODOL, s. r. o. v konkurze, so sídlom Slnečnicová 507/16, Šamorín - Mliečno, IČO: 44203721, právne zastúpeného: MV Legal s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Jedenásta 16, 831 01 Bratislava - Nové Mesto, IČO: 36857947, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101472245/ 2020 z 22. septembra 2020, konajúc o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/150/2020-198 zo dňa 23. februára 2022, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Podkladom na prijatie záverov o výške dodatočne určeného rozdielu dane a vyrubenia dane boli výsledky daňovej kontroly (začatej 16. mája 2016) vykonanej u žalobcu na dani z pridanej hodnoty za predmetné zdaňovacie obdobie a následného vyrubovacieho konania. Závery daňovej kontroly správca dane zaznamenal v protokole o výsledku daňovej kontroly č. 101933505/2018 z 01. októbra 2018, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam v protokole č. 101975881/2018 z 05. októbra 2018 doručený žalobcovi 10. októbra 2018, tým sa v zmysle § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku ukončila daňová kontrola.

Následne vydal správca dane vyššie uvedené rozhodnutie č. 101063034/2020 z 19. júna 2020, ktoré bolo potvrdené v odvolacom konaní žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného. 3. Dôvodom dorubenia daňovej povinnosti bolo neuznanie žalobcom uplatneného odpočítania dane z dodávateľských faktúr špecifikovaných v administratívnych rozhodnutiach oboch stupňov, vystavených v zdaňovacom období apríl 2013 dodávateľmi žalobcu, obchodnými spoločnosťami AgroZom, s. r. o. so sídlom v Bratislave, za tuzemské dodanie tovaru v celkovej sume 202632,60 eur, SLOV-CORN, s. r. o. so sídlom v Komárne za tuzemské dodanie tovaru v sume celkom 336048,60 Eur, SPRUCE, s. r. o., so sídlom v Štúrove za tuzemské dodanie tovaru v sume celkom 51781,98 eur, Christoph, s. r. o., so sídlom v Košiciach za tuzemské dodanie tovaru v sume celkom 109152,48 eur a STAVINVEST PLUS s. r. o., so sídlom v Trenčíne za tuzemské dodanie tovaru v sume celkom 376693,88 eur.

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

4. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Trnave, (ďalej aj len „správny súd“), ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj administratívneho rozhodnutia prvého stupňa a vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), namietajúc, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. 5. V priebehu konania pred správnym súdom, po podaní žaloby došlo uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 26K/2/2021 zo dňa 20.05.2021 k vyhláseniu konkurzu na majetok žalobcu. Výzvou zo dňa 04.10.2021 krajský súd vyzval konkurznú správkyňu aj úpadcu podľa §

6. Správny súd v konaní pokračoval s úpadcom ako účastníkom na strane žalobcu, na prejednanie veci nariadil pojednávanie a žalobu zamietol. V odôvodnení rozhodnutia správny súd vymedzil predmet súdneho prieskumu ako preverenie zákonnosti žalobcom namietaného procesného postupu a vydaných rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov v súvislosti s výkonom daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania, so zameraním na namietané porušenie procesných práv žalobcu, ďalej preverenie zákonnosti aplikácie hmotnoprávnych ustanovení zákona o DPH v nadväznosti na správnosť vyhodnotenia zisteného skutkového stavu pre účely posúdenia existencie (splnenia) zákonných podmienok na priznanie, žalobcom uplatnených nárokov na odpočet dane za deklarované prijaté zdaniteľné plnenia (nákup tovaru) podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH, so zameraním na posúdenie miery prenosu dôkazného bremena na žalobcu, s ohľadom na skutkový stav zistený pri preverovaní oprávnenosti uvedených uplatnených nárokov, resp. pri určení daňovej povinnosti za kontrolované zdaňovacie obdobie apríl 2013.

8. K námietke nezákonnosti protokolu zahŕňajúceho aj zistenia z dvoch namietaných MVI uviedol, že lehoty na získanie daňových informácií formou dožiadania príslušných orgánov maďarskej daňovej správy neboli síce dodržané, avšak vychádzajúc z legitímneho účelu inštitútu prerušenia daňového konania, resp. daňovej kontroly, ktorým je potreba získania informácií slúžiacich na preverenie priznanej daňovej povinnosti alebo uplatneného odpočtu dane, je žiadúce mať na zreteli, že daňový poriadok úpravou dĺžky trvania daňovej kontroly alebo úpravou dĺžky prerušenia daňovej kontroly (ktorá nie je stanovená), s prekročením procesných lehôt stanovených na uskutočnenie MVI nespája žiadne účinky.

9. Pokiaľ ide o oznámenie správcu dane, že netrvá na dvoch odpovediach na žiadosti o MVI (z toho v jednom prípade doplnenie čiastočnej odpovede), zo skutkovej situácie a celkovej sumarizácie zistených skutočností v nadväznosti na márne očakávanie odpovedí od dožiadaných daňových orgánov po dlhšiu dobu, sú zrejmé dôvody upustenia od čakania na odpovede z MVI za účelom ukončenia daňovej kontroly a za účelom rozhodnutia vo

10. V súvislosti s námietkou napádajúcou nedodržanie zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie apríl 2013 správny súd s poukazom na obsah administratívneho spisu uviedol, že predmetná daňová kontrola bola dvakrát prerušená na základe právoplatných rozhodnutí správcu dane č. 100341660/2017 z 22. februára 2017 a č. 100986467/2018 z 18. mája 2018, pričom prerušenie daňovej kontroly z dôvodu podľa § 61 ods. 1 písm. a) daňového poriadku za účelom získania pre rozhodnutie potrebných informácií od daňových orgánov maďarskej daňovej správy trvalo celkom 505 dní.

Vzhľadom na uvedenú zákonnú úpravu maximálnej dĺžky výkonu daňovej kontroly a s prihliadnutím na počet dní prerušenia výkonu daňovej kontroly, počas ktorých neplynula zákonná lehota na jej výkon (§ 61 ods. 5 daňového poriadku), možno konštatovať, že daňová kontrola oprávnenosti žalobcom uplatneného odpočtu DPH trvala 342 dní, teda menej ako jeden rok.

Poukázal na to, že vyhodnotením tejto námietky sa žalovaný zrozumiteľne a vecne správne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Neúčasť žalobcu pri jeho výkone ani za týchto okolností nepredstavuje porušenie práva žalobcu, pretože preklady jednotlivých zápisníc z výsluchu svedkov sa stávajú súčasťou spisu, s ktorými sa môže žalobca, resp. daňový subjekt oboznámiť a na tieto výpovede môže reagovať svojimi podaniami.

13. Pokiaľ žalobca namietal nevyužitie napr. výpovede svedka Gábora Tótha, bývalého konateľa dodávateľa žalobcu, STAVINVEST PLUS, s. r. o., učinenej pred príslušným daňovým orgánom v súvislosti s preverovaním zdaniteľných plnení prijatých žalobcom vo februári 2013, správny súd podotkol, že ak by sa aj mali brať do úvahy výpovede uvedeného svedka pre účely preverenia zdaniteľných plnení uskutočnených v apríli 2013 (keďže podľa názoru žalobcu išlo o podobné podmienky dodávok), odpovede uvedeného svedka vôbec nevyznievajú v prospech žalobcovho tvrdenia o uskutočnení dodávok tovaru týmto deklarovaným dodávateľom.

vo veci preverovania dane za iné zdaňovacie obdobie je na uvážení správcu dane, v prejednávanej veci však predmetom žalobcom uvádzanej zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9211401/5/2378444/2014/lev z 02. júna 2014 bolo oboznámenie žalobcu so závermi preverovania dodávateľsko-odberateľských vzťahov v súvislosti s kontrolou na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie február 2013, a nie výsluch svedka Gergély Sz?cs, ako tvrdil žalobca v žalobe.

16. Správny súd súhrnne zhodnotil, že namietané procesné pochybenia z obsahu administratívneho spisu nevyplývajú, obsah administratívneho spisu osvedčuje dodržanie práva žalobcu podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku byť prítomný na výsluchu svedkov a týmto klásť otázky, keďže správca dane o pripravovaných výsluchoch svedkov žalobcovi zasielal

17. Správny súd neuznal oprávnenosť nároku žalobcu na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia od deklarovaných dodávateľov, odvodzovanej predovšetkým od skutočnosti, že pre účely daňovej kontroly a následného daňového konania si predložením daňových dokladov splnil svoju dôkaznú povinnosť a nemôže niesť zodpovednosť za nekontaktnosť deklarovaných dodávateľov vo vzťahu k daňovým orgánom a ich následný zánik a výmaz z obchodného

Pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby reálne dodané práve osobou uvedenou na faktúrach, teda, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a daň z pridanej hodnoty bola voči nemu uplatnená práve jej platiteľom uvedeným na faktúrach.

V rozpore s názorom žalobcu, daňové doklady ním predložené k vykonaniu daňovej kontroly a výpovede vypočutých svedkov, nemožno považovať za dôkazy preukazujúce reálne uskutočnenie obchodov tvrdeným spôsobom, ale tieto možno považovať iba za tvrdenia nepodložené prakticky žiadnym hodnoverným dôkazom.

Správny súd vytkol žalobcovi, že hoci nedisponuje právomocami, ktoré by ho oprávňovali zisťovať subdodávateľov svojich dodávateľov, mal právo pýtať sa svojich dodávateľov na ich subdodávateľov, ako aj na pôvod tovaru, s ktorým sa rozhodol obchodovať.

20. K preukázaniu nároku na odpočet DPH správny súd zhrnul, že vykonané dokazovanie, predchádzajúce vydaniu preskúmavaných rozhodnutí nepreukázalo oprávnenosť žalobcom uplatneného nároku na odpočet dane za tuzemské dodanie tovaru podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Vzhľadom na význam tejto skutočnosti vyhodnotil ako irelevantnú námietku žalobcu napádajúca preverovanie intrakomunitárnych dodaní u prepravcov tovaru.

III. Kasačná sťažnosť a konanie na kasačnom súde

Navrhol, aby kasačný súd napadnuté rozhodnutie správneho súdu, ako aj druhostupňové rozhodnutie v spojení prvostupňovým rozhodnutím zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie a zároveň priznal sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania.

zrozumiteľne, - rozhodnutie žalovaného nie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, - v správnom konaní došlo k podstatným porušeniam ustanovení daňového poriadku a práv a právom chránených záujmov sťažovateľa,

posudzovania zákonnej ročnej lehoty (sťažovateľ mal za to, že dochádzalo k neopodstatnenému zdržovaniu odpovedí medzi jednotlivými organizačnými oddeleniami finančnej správy), - správny súd nesprávne právne posúdil a arbitrárne vyhodnotil otázku dobromyseľnosti konania sťažovateľa a dodržania primeranej obozretnosti, ktorú od žalobcu bolo oprávnené

Na podporu argumentácie o rozpore s najnovšou európskou judikatúrou citoval sťažovateľ z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-154/20 Kemwater ProChemie, podľa ktorého odopretie nároku na odpočítanie dane, alebo na oslobodenie od dane z dôvodu, že skutočný dodávateľ nebol identifikovaný, ale pritom ide o osobu, ktorá je platiteľom dane, by bolo v rozpore so zásadou európskej daňovej neutrality, ďalej citoval rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. j. 4Asf 58/2017 - 78 vo veci Stavitelství Melichar, v ktorom dospel súd k záveru, že preukázanie deklarovaného dodávateľa ako faktického, nie je hmotnoprávnou podmienkou, ako aj z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. j. 4Asf 115/2021, a z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 86/2022 z 15. februára 2022. Sťažovateľ mal za to, že z citovaných rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že právny názor správneho súdu je nesprávny a že preukázanie, že predmetný tovar dodal práve deklarovaný dodávateľ nie je obligatórnou zákonnou podmienkou na uznanie nároku na odpočet dane.

III. Relevantná právna úprava

26. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 27. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

29. Predmetom konania pred kasačným súdom bol preskúmanie rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/150/2020-198, ktorým správny súd zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101472245/2020 z 22. septembra 2020 vo veci zamietnutia nároku na odpočet DPH z dôvodu nepreukázania splnenia zákonnej podmienky preukázania dodania tvrdeným dodávateľom, majúcim postavenie platiteľa DPH.

V súvislosti s tým treba pripomenúť, že účelom daňového konania je zistenie či si daňové subjekty splnili, v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi, svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností, rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.

Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní. 33. Odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon č. 222/ 2004 Z. z. vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžf/26/2014). Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu

Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté.

36. Správca dane má v konaní právo preveriť podrobne skutkový stav vyplývajúci z deklarovaného plnenia (predložené faktúry), ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V prípade, ak považuje predložené tvrdenia opierajúce sa len o faktúry za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Bolo preto na sťažovateľovi, aby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetné obchody sa uskutočnili tak, ako boli deklarované, čo sa v prejednávanom prípade nestalo.

„12. Zásadnou otázkou daňového konania, ktoré viedlo k ústavnou sťažnosťou namietanému rozhodnutiu najvyššieho správneho súdu, bolo preukázanie uskutočnenia dodávok tovarov, na základe ktorých si sťažovateľka uplatnila odpočet DPH. Hodnoverné preukázanie realizácie zdaniteľných obchodov bolo podstatou a účelom daňového konania.

Ak daňový subjekt spĺňa formálne podmienky potrebné na priznanie práva na odpočítanie DPH, dostáva sa do vyváženejšej pozície voči finančnej správe. Uvedené ale neznamená, že iba splnenie formálnych podmienok na odpočítanie dane postačuje na také odpočítanie, t. j. že by daňový subjekt nebol povinný dokazovať aj niektoré skutočnosti rozhodné pre splnenie hmotnoprávnych podmienok na priznanie práva na odpočítanie DPH (pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci Kemwater ProChemie, sp. zn. C-154/20 z 9. decembra 2021).

. . . . . . . 18. Preukázateľné spochybnenie môže spočívať aj v tom, že dôkazy produkované daňovým subjektom (resp. dôkazy, ktoré majú byť v prospech skutkovej verzie daňového subjektu) sú natoľko vnútorné rozporné a protichodné (dôkazná inkonzistencia), že ako celok neposkytujú spoľahlivý a presvedčivý obraz o skutkovom deji, z ktorého vyvodzuje daňový subjekt svoje nároky. Rozpory, na ktoré poukazuje správca dane, pritom musia byť relevantného charakteru, to znamená, že nepostačujú iba domnienky, všeobecné a ničím nepodložené konštatovania či rozpory v nepodstatných detailoch (obdobne I. ÚS 259/2022, IV. ÚS 601/2022).“

39. Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti. Nárok na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje). Ak platiteľ uplatňuje právo na odpočítanie dane, je nevyhnutné, aby zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako sú deklarované

Práve naopak, sťažovateľ, ako už bolo uvedené, v priebehu daňovej kontroly správcovi dane nepredložil presvedčivé dôkazy o dodaní tovarov deklarovanými dodávateľmi alebo inými platiteľmi dane. 40. Kasačný súd zároveň pripomína, že vo všeobecnosti je potrebné rozlišovať medzi preukazovaním splnenia hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane a dokazovaním daňového podvodu/zneužitia práva alebo účasti daňového subjektu na ňom.

42. Rozhodujúcim dôvodom odmietnutia nároku na odpočítanie dane bola skutočnosť, že v žiadnom z obchodných prípadov, majúcich zakladať právo na odpočet dane nebolo dostatočne preukázané dodanie tovaru tvrdeným dodávateľom v postavení platiteľa dane.

neboli žiadne dôvody domnievať sa, ani nevyplýva zo spisu, že by v jednotlivých prípadoch dodávateľom mala byť iná osoba ako vystaviteľ faktúry. 43. Kasačný súd sa nestotožnil ani s názorom sťažovateľa, že správca dane mohol odmietnuť právo na odpočet DPH len pri preukázaní jeho účasti na obchodnom reťazci, ktorý bol poznačený daňovým podvodom. Správca dane a žalovaný dostatočne preukázali a riadne odôvodnili svoje závery o neoprávnenosti uplatneného odpočítania dane, nakoľko sťažovateľ nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH. Pri právnom posúdení

44. Sťažovateľ namietal, že po oboznámení sa s celým znením odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného nemohol jednoznačne vedieť, či žalovaný odmieta žalobcovi právo na odpočet dane pre nepreukázanie splnenia zákonných podmienok, podvodné konanie, alebo zneužitie práva, čo sú celkom odlišné a vzájomne sa vylučujúce inštitúty. Správny súd sa, podľa názoru sťažovateľa, uvedenej námietke nevenoval a sám uvedené nedostatky neodstránil, ani jednoznačne nevysvetlil. Túto námietku kasačný súd nepovažuje za dôvodnú. Z odôvodenia žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného nevyplývajú žiadne pochybnosti, alebo nezrovnalosti o nejednoznačnosti odôvodnenia, ako prezentuje sťažovateľ. Žalovaný celkom zrozumiteľne naformuloval čo považoval vo veci za rozhodujúce.

45. K námietke prekročenia zákonnej ročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly kasačný súd uvádza, že sa stotožňuje s právnou argumentáciou a vyhodnotením zistených skutočností vykonaných správnym súdom. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že nezákonnosť predĺženia lehoty vyplývala z neopodstatneného zdržovania odpovedí medzi jednotlivými organizačnými oddeleniami finančnej správy, kasačný súd túto námietku považuje za ničím nepodloženú, nemajúcu žiaden podklad v obsahu administratívneho spisu.