3Sfk/52/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a z členiek senátu Mgr. Kristíny Babiakovej a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) v právnej veci žalobkyne (sťažovateľky): HYDINA SLOVENSKO s.r.o., so sídlom Lieskovská cesta 23/640, 962 21 Lieskovec, IČO: 45300950, právne zastúpenej: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Dunajská 32, 811 08 Bratislava, IČO: 51003848; proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 102516909/2018 zo dňa 7. decembra 2018, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/27/2019-68 zo dňa 13. januára 2022, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

Výšku daňového nedoplatku v sume 70.159,54 EUR určil správca dane v zmysle § 89 ods. 2 písm. b) daňového poriadku na základe daňového priznania zo dňa 25. júna 2018 za zdaňovacie obdobie roka 2017 na dani z príjmu právnických osôb so sídlom v tuzemsku, s dátumom pôvodnej splatnosti dane dňa 2. júla 2018.

Exekučným titulom na začatie daňového exekučného konania je vykonateľný výkaz daňových nedoplatkov správcu dane č. 101631404/2018, zostavený z evidencie daní daňového dlžníka ku dňu 21. augusta 2018 vo výške 70.159,54 EUR. Predmetným rozhodnutím správca dane oznámil žalobkyni, že daňovú exekúciu vykoná podľa § 108 daňového poriadku, prikázaním pohľadávky z účtu vedeného u poskytovateľa platobných služieb, a zároveň podľa § 90 ods. 2 písm. g) a § 90 ods. 5 daňového poriadku zakázal poskytovateľom platobných služieb, aby po doručení tohto rozhodnutia, akokoľvek nakladali s majetkom daňového dlžníka, ktorý podlieha daňovej exekúcii, a to ani v jeho prospech alebo na jeho príkaz, vrátane zaťaženia tohto majetku.

4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, v ktorom namietala, že z rozhodnutia nie je zrejmé, na akom základe začal správca dane daňové exekučné konanie, nakoľko uvedenie exekučného titulu v predmetnej výzve absentovalo - konkrétne zdaňovacie obdobie, druh dane a pod. Žalobkyňa rovnako namietala blokáciu prostriedkov, ktorá značne presahuje akýkoľvek právoplatný titul zaväzujúci daňový subjekt na úhradu dane. 5. Žalovaný rozhodnutím č. 102516909/2018 zo dňa 7. decembra 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. K námietkam žalobkyne uviedol, že vydanie rozhodnutí o začatí daňového exekučného konania a aj daňovej exekučnej výzvy neznamenalo zásah do práv a právom chránených záujmov daňového subjektu, nakoľko tento mal a stále má možnosť uhradiť daňový nedoplatok, či už zo zablokovaných finančných prostriedkov na účtoch, alebo z iných zdrojov.

za neopodstatnenú. Ďalej žalovaný uviedol, že v danom konaní nie je evidovaný povolený odkladný účinok a takáto skutočnosť nebola daňovým subjektom preukázaná.

8. Žalobkyňa podala proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu, ktorou žiadala, aby Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. 9. Žalobkyňa poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) vo veci sp. zn. 8 Sžf 19/2013-66 zo dňa 23. októbra 2013, v zmysle ktorej daňová exekučná výzva v obmedzenom rozsahu podlieha súdnemu prieskumu zákonnosti.

10. Nestotožnila sa s názorom žalovaného, vyjadrenom v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého vydanie rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania a daňovej exekučnej výzvy neznamenalo zásah do jej práv a právom chránených záujmov.

prípadnú škodu. S odkazom na judikatúru Najvyššieho súdu SR považovala za potrebné poukázať na zmenu v hodnotení závažnosti, akou je daňová exekučná výzva schopná zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov fyzickej alebo právnickej osoby a hybridnú povahu

partnerom nárok na úroky z omeškania, zmluvné pokuty a pod., čo pre žalobkyňu predstavuje škodu, ktorú spôsobil správny orgán svojimi rozhodnutiami. Touto námietkou sa žalovaný nezaoberal a vôbec ju nezohľadnil. V tejto súvislosti žalobkyňa považovala za nepredstaviteľné, ako by mohla uhradiť daňový nedoplatok zo zablokovaných finančných prostriedkov, ktoré jej na bankových účtoch blokuje správca dane. Základným účelom exekučného konania formou blokovania finančných prostriedkov na bankových účtoch vo finančných ústavoch je daňovému subjektu (dlžníkovi) znemožniť dispozíciu so svojím

12. Žalobkyňa tiež nesúhlasila s názorom žalovaného, že jej úsilím nebola úhrada predmetného daňového nedoplatku. Namietala, že žalovaný ju takto klasifikuje do role úmyselného daňového dlžníka, ktorý sa vedome a úmyselne vyhýba realizácii svojich

13. Vydané rozhodnutie je podľa žalobkyne svojvoľné a vzhľadom na procesne vadný postup žalovaného, ako aj správcu dane, ktorí na základe zadovážených skutkových podkladov pre vydanie svojich rozhodnutí nedostatočne zistili a následne aj posúdili skutkový stav veci a v tejto súvislosti sa nedostatočne vysporiadali so zákonom ustanovenými predpokladmi a skutočnosťami a vyvodili o nich nesprávny právny záver, mala žalobkyňa za to, že žalovaný a správca dane: (I) si neobstarali dostatok potrebných podkladov pre rozhodnutia vo veci, (II) spoľahlivo, presne a úplne nezistili skutočný skutkový stav veci, (III) vydané rozhodnutie obsahuje rozpory v podstatných otázkach, (IV) vydanými rozhodnutiami prekročili medze zákonom dovolenej správnej úvahy a (V) procesne nepostupovali v súlade s platným právnym poriadkom.

K žalobným bodom uviedol, že dôvody, ktoré žalobkyňa v odvolaní uviedla nenapĺňali skutkovú podstatu § 91 ods. 5 daňového poriadku. Podľa žalovaného žalobkyňa spochybnila zákonnosť rozhodnutia z dôvodu nesprávneho doručovania. Daňová exekučná výzva však bola doručovaná v súlade so splnomocnením žalobkyne a na adresu, ktorá bola v splnomocnení uvedená.

III. Rozhodnutie správneho súdu

17. Správny súd v odôvodnení rozhodnutia stručne zhrnul následky daňovej exekučnej výzvy, poukázal na jej obmedzenú preskúmateľnosť v rámci správneho súdnictva z dôvodov uvedených v § 91 ods. 5 daňového poriadku a popísal postup pred a po vydaní daňovej exekučnej výzvy. V danom prípade mal za to, že výška daňových nedoplatkov žalobkyne sporná nebola. Na základe administratívneho spisu mal správny súd za to, že správca dane pri rozhodnutí o začatí daňového exekučného konania postupoval plne v súlade so zákonom. Rozhodnutím oznámil začatie daňovej exekúcie, adresoval ho osobám, ktorým je podľa zákona toto rozhodnutie určené a v súlade so zákonom a v jeho intenciách im zakázal nakladať s finančnými prostriedkami žalobkyne. V tejto súvislosti zdôraznil, že správca dane v tomto rozhodnutí v obmedzenej miere umožnil nakladať s finančnými prostriedkami žalobkyne na predmetných bankových účtoch, a to pokiaľ sa dispozičný úkon bude týkať úhrady daňových nedoplatkov - exekvovaného daňového dlhu.

Neobstojí preto námietka, že z daňovej exekučnej výzvy nie je zrejmé, na akom základe začal správca dane daňové exekučné konanie. Žalobkyňa bola vyzvaná k dobrovoľnému plneniu daňového dlhu. Hoci rozhodnutie jej zakazuje nakladať s prostriedkami na v rozhodnutí uvedených bankových účtoch, zároveň ju informuje o tom, že pokiaľ bude dispozičným úkonom úhrada daňového dlhu, ktorý je predmetom exekúcie, tento úkon je možný, čo je v súlade s ust. § 108 ods. 5 veta druhá daňového poriadku. Ani námietku žalobkyne, že jej bolo na jednej strane zakázané nakladať s jeho finančnými prostriedkami na bankových účtoch a zároveň mala určenú povinnosť splatiť daňový dlh, správny súd nepovažoval za dôvodnú. Uvedená argumentácia pravdepodobne pramení z nepochopenia textu v daňovej exekučnej výzve, pričom však nie je súladná s obsahom a významom napadnutého rozhodnutia.

Ani túto námietku teda nie je možné preto považovať za dôvodnú. Za nedôvodnú a ničím nepodloženú rovnako nepovažoval námietku žalobkyne rozporujúcu konštatovanie žalovaného o jej úmysle vyhýbať sa realizácii svojich daňových povinností, nakoľko toto konštatovanie žalovaného v napadnutom rozhodnutí absentuje.

Pre úplnosť správny súd dodal, že žalobkyňa ako daňovník, ktorého príjmy podliehajú dani, má právo využitia opravných prostriedkov počas daňového konania. Exekúcia v súlade so zákonom nastupuje až po tom, ako sa stali nedoplatky na daniach vykonateľnými.

22. Na základe uvedených skutočností a po oboznámení sa s pripojeným administratívnym spisom, správny súd dospel k záveru, že postup ako aj rozhodnutia orgánov verejnej správy v oboch inštanciách považoval za vydané v súlade so zákonom a že sa s posudzovanou vecou dôsledne zaoberali a vyvodili správne skutkové aj právne závery, s ktorými sa správny súd v celom rozsahu stotožnil a konštatoval, že v konaní, ani v rozhodnutiach týchto orgánov nezistil porušenie žiadneho z ustanovení zákonov. Správny súd mal za to, že orgány verejnej správy s náležitou zodpovednosťou interpretovali a aplikovali príslušné zákony za súčasného dodržiavania základných práv a slobôd a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo vydané v súlade so zákonom a preto niet dôvodu na jeho

Na ústavnosť odôvodnenia nie je potrebné, aby sa v ňom uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné (uznesenie ÚS SR č.k. IV. ÚS 150/03-41 zo dňa 27. augusta 2003).

24. Proti rozsudku správneho súdu podala v zákonnej lehote žalobkyňa (sťažovateľka) kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP a alternatívne navrhla, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby zrušil rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Nesprávnosť postupu správneho súdu a neobstaranie dostatku potrebných podkladov pre

26. Podľa sťažovateľky bol správny orgán povinný sa vysporiadať s jej námietkami v celom rozsahu, a to vzhľadom na ich obsah a význam pre riadne a správne posúdenie predmetnej veci. Správny súd sa však bez ďalšieho stotožnil s postupom žalovaného a správcu dane, pričom sa sám v odôvodnení svojho rozhodnutia s námietkami sťažovateľky dostatočne nevysporiadal a neprihliadal na ne. Spoľahlivo, presne a úplne nezistený skutočný skutkový stav veci a porušenie princípu dvojinštančnosti konania

zákonom. Vada vydaných rozhodnutí 28. Z jednotlivých bodov odôvodnenia podľa sťažovateľky vyplýva, že správny súd náležite a objektívne neodôvodnil, prečo neprijal jej argumentáciu, ale z celého vyplýva, že sa postavil do role obhajcu správnych orgánov, pričom sa snaží ospravedlniť a právne odôvodniť ich postup a činnosť. V danom prípade správny súd odôvodnenie výroku rozhodnutia síce založil na rozsiahlom opise skutkového stavu veci, citovaní jednotlivých zákonných ustanovení a konštatoval správnosť právnych názorov a záverov správnych orgánov, s ktorými sa stotožnil, avšak v rozsudku absentuje vlastné vysporiadanie sa s podstatnými žalobnými námietkami a argumentáciou žaloby, ako aj vlastné právne odôvodnenie záverov, čím súd postihol napadnutý rozsudok deficitom nepreskúmateľnosti.

31. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná.

33. Kasačný súd tiež považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľka síce podala rozsiahlu kasačnú sťažnosť ale jej obsah bol na mnohých miestach neurčitý a so súdenými vecami až zjavne nesúvisiaci (napríklad citácie zo Správneho poriadku). Kasačný súd sa nemohol zaoberať vágne formulovanými generálnymi výhradami sťažovateľky, že sa jej námietkami nezaoberal správny súd. Bez konkretizácie námietok, na ktoré sťažovateľka nedostala dostatočnú odpoveď, nie je možné posúdiť, či je toto tvrdenie opodstatnené a či došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. To isté sa týka aj všeobecných konštatovaní o neobstaraní dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci, prekročení medze zákonom dovolenej správnej úvahy, spoľahlivo, presne a úplne nezistenom skutočnom skutkovom stave veci, porušenia princípu dvojinštančnosti konania a vade vydaných rozhodnutí. Kasačná sťažnosť musí byť naformulovaná dostatočne konkrétne, pretože kasačnému súdu nepatrí úloha namiesto sťažovateľa vyhľadávať možné porušenia zákona zo strany správneho súdu. V kasačnom konaní majú účastníci rovné postavenie a súd je oprávnený

súd preto zvažoval možnosť postupu podľa § 28 v spojení s § 452 ods. 1 SSP, keď môže odmietnuť kasačnú sťažnosť z dôvodu zjavne šikanózneho charakteru alebo ktorou sa sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešné uplatňovanie. K tomuto kroku však kasačný súd nepristúpil a vec meritórne posúdil. V duchu starorímskeho vigilantibus iura scripta sunt kasačný súd jedným dychom v predmetnej veci dodáva, že spôsob formulácie kasačnej sťažnosti a vágnosť námietok v nej obsiahnutých sa nepochybne odrazili aj v charaktere a konkrétnosti odpovedí, ktoré od kasačného súdu sťažovateľka získala.

Predmetom kasačného konania (účastníkov: sťažovateľky HYDINA SLOVENSKO s.r.o., proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky) je skutkový a právny stav týkajúci sa zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný potvrdil daňovú exekučnú výzvu správcu dane. Nakoľko obdobná vec rovnakých účastníkov konania, s totožnými sťažnostnými bodmi, bola predmetom konania a rozhodovania kasačného súdu v právnej veci 10 Sžfk 56/2020 dňa 28. júna 2022, kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP na toto rozhodnutie poukazuje, v celom rozsahu sa s ním stotožňuje a uvádza jeho vybrané časti: „23. V prvom rade kasačný súd poukazuje na nedôvodnosť kasačnej námietky s poukazom na § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Podľa žalobcu táto námietka mala spočívať najmä v tom, že sa krajský súd náležite nevysporiadal s námietkami žalobcu s poukazom na § 139 ods. 2 SSP, a teda napadnutý rozsudok je tak postihnutý deficitom nespreskúmateľnosti. Kasačný

24. Nedôvodná je aj námietka žalobcu, že správne orgány prekročili medze zákonom dovolenej správnej úvahy, ktorá v danom prípade vôbec nemohla byť aplikovateľná. Zo strany orgánov verejnej správy nemohlo prísť k prekročeniu medzí správnej úvahy, nakoľko v procese začatia exekučného konania Daňový poriadok nepripúšťa úvahu pre správcu dane.

26. Pokiaľ ide o ďalší dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP, takisto nie je zrejmý poukaz od akej konkrétnej ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu sa mal správny súd odchýliť. 27.

Pokiaľ išlo o nedostatočné preskúmanie stavu blokácie finančných prostriedkov, pre ktorú žalobca údajne nemohol dlh zaplatiť, kasačný súd poukazuje na záver krajského súdu, že blokácia finančných prostriedkov neznemožňovala žalobcovi uhradiť exekvovaný dlh, s čím sa plne stotožňuje aj kasačný súd. Kasačný súd konštatuje, že žalovaný a aj správca dane v predmetnej veci dostatočne a úplne zistili skutkový stav a nebol porušený ani princíp dvojinštančnosti konania, nakoľko je zrejmé, že proti rozhodnutiu o daňovej exekučnej výzve v zmysle § 91 Daňového poriadku žalobca podal odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím. V kasačnej sťažnosti absentovalo zo strany sťažovateľa, aké ním navrhnuté dôkazy neboli vykonané a v čom pri tomto posúdení krajský súd pochybil.

Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.“ 37. Kasačný súd pri rozhodovaní vychádzal aj z rozsudku NS SR sp. zn. 8 Sžfk 81/2020 zo dňa 30. júna 2021 a rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4 Sžfk 56/2020 zo dňa 26. mája 2022, predmetom ktorých bola obdobná vec tých istých účastníkov konania.

VI. Záver

38. Kasačný súd, poukazujúc na vyššie uvedené konštatuje, že správny súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými pre vec zásadnými námietkami sťažovateľky, svoje závery formuloval zrozumiteľne a presvedčivo, pričom sťažovateľka v kasačnej sťažnosti neuviedla také relevantné skutočnosti, ktorými spochybnila vecnú správnosť rozsudku správneho súdu. Dospel preto k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietnuť. 39. Pri zodpovedaní námietok sťažovateľky kasačný súd zohľadňoval aj rozhodovaciu činnosť NS SR. Keďže odo dňa 1. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/ 2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), vychádzajúc z účelu zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti, z právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít (§ 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov) sa kasačný súd naďalej považuje za viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vrátane jeho veľkého senátu. 40. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 170 písm. a) SSP. 41. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.