3Sfk/54/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a Mgr. Kristíny Babiakovej, v právnej veci žalobcu: PCA Slovakia, s.r.o., so sídlom Automobilová ulica č. 1, Trnava, IČO: 36256013, zast.: JUDr. Eugen Kostovčík, advokát, so sídlom Gelnická č. 33, Košice, proti žalovanému (sťažovateľovi): Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102176404/2017 zo dňa 16. októbra 2017, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/305/17-64 zo dňa 02. októbra 2019, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu účelne vynaložených trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Na základe výsledkov opätovnej daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2004 daňový úrad v následnom vyrubovacom konaní rozhodnutím č. 9201402/5/ 5143321/2014 zo dňa 21. novembra 2014 vyrubil žalobkyni rozdiel v sume nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2004 vo výške 2.802.331,97 Eur, v dôsledku toho, že nadmerný odpočet za uvedené zdaňovacie obdobie uplatnený v sume 10.767.200,12 Eur bol znížený na sumu 7.964.868,15 Eur. Po odvolaní žalobkyne žalovaný rozhodnutím č. 110301/1/49056/2015/5098 zo dňa 02. februára 2015 prvostupňové rozhodnutie daňového úradu potvrdil. Žalobkyňa v ustanovenej lehote na zaplatenie dňa 12. marca 2015 sumu rozdielu dane vo výške 2.802.331,97 Eur uhradila. 3. Rozhodnutie žalovaného č. 110301/1/49056/2015/5098 zo dňa 02. februára 2015 žalobkyňa napadla správnou žalobou, o ktorej Krajský súd v Trnave rozhodol rozsudkom č. k. 14S/78/2015-110 zo dňa 09. februára 2017 tak, že rozhodnutie žalovaného č. 110301/1/ 49056/2015/5098 zo dňa 02. februára 2015, ako aj rozhodnutie daňového úradu č. 9201402/5/ 5143321/2014 zo dňa 21. novembra 2014 zrušil a vec vrátil daňovému úradu na ďalšie konanie nakoľko právo vyrubiť daň zaniklo pred vydaním rozhodnutia daňového úradu. Rozsudok Krajského súdu v Trnave nadobudol právoplatnosť, pretože odvolanie žalovaným podané nebolo. 4. Žalobkyňa žiadosťou zo dňa 01. júna 2017 požiadala Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty (ďalej aj ako „správca dane“) o vrátenie uhradenej sumy podľa § 62 ods. 1 písm. h) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej aj ako „Daňový poriadok“). Správca dane tejto žiadosti nevyhovel rozhodnutím č. 101465324 zo dňa 30. júna 2017 s odôvodnením, že lehota na zánik práva vyrubiť daň k 31. decembru 2011 uplynula a podľa ustanovenia § 79 ods. 5 Daňového poriadku daňový preplatok nemožno vrátiť po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane; takýto preplatok je príjmom štátneho rozpočtu. Po odvolaní žalobkyne sa žalovaný s dôvodmi rozhodnutia správcu dane stotožnil a rozhodnutím č. 102176404/2017 zo 16. októbra 2017 (napadnuté rozhodnutie žalovaného) rozhodnutie správcu dane o zamietnutí žiadosti o vrátenie uhradenej sumy potvrdil.

5. Proti rozhodnutiu žalovaného žalobkyňa podala všeobecnú správnu žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. 2S/305/17-64 zo dňa 02. októbra 2019 tak, že podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. 102176404/2017 zo dňa 16. októbra 2017, ako aj rozhodnutie správcu dane č. 101465324/2017 zo dňa 30. júna 2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Mal za to, že žalobkyňa v súlade so zákonom požiadala o vrátenie nadmerného odpočtu DPH, pričom právo vyplývajúce z § 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „zákon o DPH“) jej bolo nezákonným rozhodnutím daňových orgánov odopreté.

7. Správny súd poukázal na právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/97/2008 zo dňa 14. mája 2009, v ktorom najvyšší súd sformuloval zásadné právne závery o možnom vzťahu nadmerného odpočte k daňovému preplatku.

Ak nadmerný odpočet nie je daňovým preplatkom, nie je možné ho vrátiť formou preplatku na dani, a ani jeho vrátenie nie je možné ani zamietnuť v nadväznosti na zánik práva vyrubiť daň podľa § 79 ods. 5 Daňového poriadku.

8. Rovnako ustanovenie § 79 ods. 6 zákona o DPH odporuje právnym záverom žalovaného v napadnutom rozhodnutí. Z ustanovení Daňového poriadku a zákona o DPH účinných v čase rozhodnom pre posúdenie veci nevyplýva že by mal normotvorca pred spomínanou novelizáciou úmysel obmedziť možnosť vrátenia DPH oprávnenému subjektu v prípadoch, ak nastane situácia zadržania nadmerného odpočtu nezákonným postupom daňového orgánu. Použitý postup zároveň vyhodnotil ako rozporný so zmyslom a cieľmi spoločného systému DPH vyplývajúcich z právnych predpisov Európskej únie, ktoré relevantné orgány členských štátov majú rešpektovať a presadzovať.

10. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že daňový preplatok je reálne zaplatená suma, ktorej chýba právny titul na jej viazanie v štátnom rozpočte a je potrebné ju vrátiť titulom preplatku (ide o obdobu bezdôvodného obohatenia v občianskoprávnych vzťahoch).

11. Podľa názoru najvyššieho súdu, charakter platby, ktorú vykonala žalobkyňa na účet štátu dňa 12. marca 2015, keď zaplatila rozdiel DPH za 3. štvrťrok 2004, vzhľadom na chronológiu veci a následné skutkové a právne okolnosti, ktoré nastali po realizácii platby (po 12. marci 2015), jednoznačne napĺňajú a v čase rozhodovania žalovaného a správcu dane aj napĺňali definíciu daňového preplatku upraveného v § 2 písm. d) Daňového poriadku.

12. Vzhľadom na záver, že suma zaplatená žalobkyňou dňa dňa 12. marca 2005 bola v čase podania žiadosti o jej vrátenie (06. januára 2017) preplatkom na dani, najvyšší súd dôvodil, že úprava § 69 Daňového poriadku upravuje z hľadiska princípu právnej istoty právnu úpravu zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane zo strany správnych orgánov a súčasne aj práva daňového subjektu uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov, s odkazom na zákon o DPH. Táto úprava upravuje zánik práva vyrubiť daň zo strany štátu vo vzťahu k daňovému subjektu na jednej strane a súčasne aj na právo daňového subjektu vo vzťahu k štátu, na vrátenie sumy (nadmerného odpočtu, daňového preplatku a iných súm podľa osobitných predpisov), preplatku na splatnej DPH. 13. Úprava zániku práva vyrubiť daň v § 69 Daňového poriadku je úpravou vzťahujúcou sa nielen na nemožnosť štátu vyrubiť daň a rozdiel dane, ale aj nárok na sumu podľa osobitných predpisov (zákon o DPH). Podľa najvyššieho súdu je aplikovateľná na uplatnenie odpočtu DPH, ako aj jeho vrátenie, pokiaľ daňový subjekt zaplatil DPH (odviedol DPH vo vyššej sume,

14. Najvyšší súd zdôraznil, že prejednávaná vec nerieši uplatnenie DPH v daňovom priznaní, ale nárok žalobkyne na vrátenie sumy DPH, ktorá bola zaplatená na základe právneho titulu - právoplatných rozhodnutí správcu dane, ktoré, po zaplatení dane, boli, ako právne tituly platenia DPH, zrušené. Za uvedenej skutkovej situácie je potrebné považovať takto zaplatenú sumu platby aj nárok žalobkyne uplatnený žiadosťou zo dňa 06. januára 2017 za nárok na vrátenie dane formou preplatku, ktorá podlieha úprave zániku práva vyrubiť daň alebo uplatnenia nároku na sumu podľa osobitných predpisov podľa § 69 v spojení s § 79 ods. 5

účinnosť § 79 ods. 5 v znení účinnom od 01. januára 2018, tak aby sa vzťahovala aj na skôr vydané rozhodnutia, preto toto znenie príslušného ustanovenie bolo možné aplikovať len na rozhodovanie správnych orgánov v inštančnom postupe po 01. januári 2018.

Daňového poriadku.

17. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6Sžfk/5/2020 zo dňa 20. januára 2021 podala žalobkyňa ústavnú sťažnosť, ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel a nálezom č. k. II. ÚS 106/2022-27 zo dňa 10. mája 2022 rozhodol tak, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/5/2020 zo dňa 20. januára 2021 zrušil a vec vrátil Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. 18. Ústavný súd Slovenskej republiky v intenciách ústavnej sťažnosti rozhodoval o tom, či najvyšší súd poskytol materiálnu ochranu práv žalobkyni, keď uprednostnil takú interpretáciu relevantných právnych noriem, ktorá viedla k ustáleniu právneho názoru o nemožnosti vrátenia platby DPH uskutočnenej žalobkyňou na základe neskôr zrušených rozhodnutí o jej vyrubení, ktoré samotné boli vydané po uplynutí lehoty, v ktorej správca dane má oprávnenie DPH vyrubiť, pričom aj lehota na vrátenie daňového preplatku bola právnou normou účinnou v čase rozhodovania viazaná len na totožnú lehotu stanovenú pre možnosť vyrubenia DPH.

IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Pod prílišným formalizmom sa rozumie taká interpretácia ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel a účel právnej úpravy (m. m.

Inými slovami, žalobkyňa nemala reálnu možnosť požadovať vrátenie preplatku v čase, keď zákon vrátenie preplatku na dani pripúšťa. Preto nemožno dospieť k inému záveru ako k tomu, že aplikácia § 79 ods. 5 Daňového poriadku na vec žalobkyne je

či už vo forme nedokonalosti prijatej právnej úpravy, ktorá opomína prípadné vrátenie platby dane vyrubenej až po uplynutí zákonnej lehoty, alebo vo forme rozhodovacej činnosti správcu dane v rozpore so zákonom, na ťarchu účastníka administratívneho konania, ktorý ju nijako nezapríčinil a ani nedisponoval oprávnením nepriaznivé následky zvrátiť.

Povahu platby správny súd posúdil ako nadmerný odpočet DPH. Vzhľadom na všetky skutkové okolnosti prípadu sa takýto výklad ústavnému súdu javí ako vhodný a účelne smerujúci k nastoleniu materiálnej spravodlivosti a poskytnutiu reálnej súdnej ochrany práv žalobkyne.

22. S účinnosťou od 01. januára 2021 bola ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z. doplnená Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). K 01. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). 23. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v súvislosti s otázkou zohľadnenia konštantnej judikatúry NS SR pri svojom rozhodovaní konštatuje, že rozhodovaciu prax NS SR možno na účely zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti a zabezpečenia právnej istoty považovať za rozhodovaciu činnosť kasačného súdu. V tejto súvislosti považuje aj vo vzťahu k aplikácii § 464 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) za rozhodujúce, že odo dňa 01. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia NS SR na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (kompetenčná kontinuita). V súlade s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít [§ 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov], je kasačný súd viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia NS SR. 24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a) SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného nie je dôvodná. 25. Predmetom konania pred kasačným súdom je rozhodnutie o podanej kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku správneho súdu, ktorým správny súd zrušil v úvode tohto rozsudku (bod 2) opísané rozhodnutia daňových orgánov, ktorými nebolo vyhovené žiadosti žalobkyne o vrátenie uhradenej sumy dane dodatočne vyrubenej rozhodnutiami daňových orgánov (bod 1 tohto rozsudku), ktoré boli neskôr právoplatne zrušené správnym súdom.

27. Kasačný súd preto v súlade s ust. § 453 ods. 2 SSP opätovne identifikoval sťažnostné body, obsiahnuté v kasačnej sťažnosti žalovaného zo dňa 5. decembra 2019. Namietané nesprávne právne posúdenie žalovaný vidí v tom, že právny súd neakceptoval jeho aplikáciu platnej právnej úpravy v otázke : i. uplatnený nárok na vrátenie nadmerného odpočtu spĺňa podmienky pre uznanie za daňový

Považoval za nedôvodné spochybňovanie aplikovateľnosti nálezu ÚS SR I. ÚS 306/2010 týkajúceho sa zohľadnenia účelu a zmyslu textu právneho predpisu pri jeho aplikácii. K poukazu na povinnosť postupu v zmysle čl. 2 ods. 2 a čl. 59 ods. 3 Ústavy SR a § 3 ods. 1 Daňového poriadku namietal, že zásadu zákonnosti primárne porušil sám správca dane a žalovaný a k zániku práva vyrubiť daň došlo len výlučne v dôsledku nezákonného postupu správcu dane a žalovaného. Zopakoval svoje predchádzajúce vyjadrenie, že v právnom štáte nezákonný postup nemôže zakladať žiadne právo a zániku práva vyrubiť daň sa nemôže dovolávať ten, kto zánik práva sám svojim nezákonným konaním spôsobil.

Tieto rozhodnutia boli vydané po uplynutí prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane alebo rozdielu dane upravenej v § 69 ods. 1 a 2 Daňového poriadku, čo bolo potvrdené právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/78/2015-110 zo dňa 09. februára 2017. V nadväznosti na právoplatnosť tohto rozsudku žalobkyňa dňa 01. júna 2017 požiadala o vrátenie zaplateného nadmerného odpočtu.

31. Kasačný súd sa preto stotožňuje s jeho záverom, že nakoľko právnym titulom jej zaplatenia nebolo určenie si daňovej povinnosti v daňovom priznaní daňovníkom (alebo určenej podľa pomôcok), čo je imanentná vlastnosť daňového preplatku, nie je možné posudzovať možnosť vrátenia tejto sumy podľa kritérií pre vrátenie daňového preplatku. Pri hľadaní právneho režimu upravujúceho vrátenie takto zaplatenej sumy treba zohľadniť reálnosť možnosti dosiahnuť zvrátenie nepriaznivých dôsledkov nesprávneho rozhodnutia, na základe ktorého došlo k neprípustnému zásahu do majetkovej sféry žalobkyne uhradením sumy na základe nesprávneho - následne zrušeného rozhodnutia správneho orgánu.

32. Nemožno prehliadať, že právna úprava Daňového poriadku platná v rozhodujúcom období upravovala možnosť vrátenia nadmerného odpočtu v § 79, aj keď samozrejme priorizovala jeho použitie na splnenie daňových povinností voči štátu. (1) Pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa § 55 ods. 6 a 7; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa § 55 ods. 6 a 7. (2) Ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie.

33. Vzhľadom na už uvedený logický rozpor medzi momentom uplynutia prekluzívnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, ktorý predchádzal momentu vzniku povinnosti na zaplatenie, je potrebné vysporiadať sa s ústavnou konformnosťou aplikácie § 79 ods. 5 Daňového poriadku ako komplexnej právnej úpravy, podľa žalovaného pokrývajúcej aj úpravu vracania nadmerného odpočtu. V tomto kontexte treba uviesť, že pokiaľ ust. ods. 7 hovorí o primeranom použití úpravy § 79 na nadmerný odpočet, nepochybne pod tým možno rozumieť iba mechanizmus vrátenia (započítania) sumy nadmerného odpočtu na účely splnenia daňových povinností daňovníka. Pre posudzovanie reálnosti a prípustnosti aplikácie ustanovenia ods. 5 o zániku práva na uplatnenie preplatku je kritickým momentom skutočnosť, že v prípade preplatku na dani nám tento logicky vznikol pred uplynutím lehoty na vyrubenie dane, v prípade vrátenia nadmerného odpočtu tomu nevyhnutne tak byť nemuselo a v danom prípade nebolo. 34.

35. Z uvedeného vyplýva, že za uvedených okolností nie je možné sumu dane uhradenú žalobkyňou ako predpísanú korekciu nesprávneho odpočtu dane považovať za daňový preplatok a argumentovať nemožnosťou jej vrátenia podľa § 79 ods. 5 Daňového poriadku vzhľadom na uplynutie zákonnej prekluzívnej lehoty. Ako konštatoval ústavný súd v tejto veci: „Predpokladom uplatnenia ustanovenia § 79 ods. 5 Daňového poriadku v právnom štáte je nevyhnutne vyrubenie dane štátnym orgánom v lehote, v ktorej zákon takéto vyrubenie pripúšťa a zároveň v ktorej je následne reálne možné požadovať zo strany daňového subjektu jeho vrátenie ako daňového preplatku, ak nastanú okolnosti, s ktorými právny poriadok vrátenie platby spája.“

37. V súvislosti s použitou interpretáciou právnych predpisov kasačný súd dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky ako ústavne nesúladné hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011).

Ako sa vyjadril ústavný súd, nie je prípustné, aby žalobkyňa znášala následky nezákonného rozhodnutia daňových orgánov. 38. Z vyšieuvedeného vyplýva že na prejednávanú vec, t. j. na žalobkyňou uplatnený nárok na vrátenie vyrubeného rozdielu dane v sume 2.802.331,97 Eur, ako nedôvodne uplatnenej časti nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie 3. štvrťrok 2004 je potrebné aplikovať úpravu vrátenia nadmerného odpočtu podľa § 79 zákona o DPH bez ustanovenia ods. 5 stanovujúceho prekluzívnu lehotu viazanú na uplynutie lehoty na vyrubenie dane.

niektorých zákonov. Správny súd rozhodne nepochybil, keď s ohľadom na všetky okolnosti prípadu, v súlade so zmyslom a účelom spoločného systému DPH vyplývajúceho z právnych predpisov Európskej únie, posúdil postup daňových orgánov, ktoré nevyhoveli žiadosti žalobkyne o vrátenie časti uplatneného nadmerného odpočtu za uvedené zdaňovacie obdobie, ako nezákonný (bod 39 rozsudku správneho súdu). Kasačný súd považuje za dôvodnú pripomienku žalobcu, že v súlade s citovanou ustálenou judikatúrou SD EÚ (rozsudok z 8.5.2008 v spojených veciach C-95/07 a C-96/07 Ecotrade, rozsudok z 12.7.2012 vo veci C-284/11 EMS Bulgaria Transport, rozsudok z 28.7.2016 vo veci C-332/15 Astone, rozsudok z 21.3.2018 vo veci C-533/16 Volkswagen AG) je prípustné spájanie straty práva na odpočítanie dane s uplynutím prekluzívnej lehoty len v prípadoch opomenutia žiadosti o odpočítanie dane. Na túto judikatúru evidentne reagovala aj neskoršia úprava Daňového poriadku, čo však pre prejednávanú vec nie je rozhodujúce.

VII. Záver

41. Po vyhodnotení kasačných dôvodov žalovaného vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu, v nadväznosti na záväzný právny názor ústavného súdu vyjadrený v prejednávanej veci, kasačný súd v zmysle § 461 SSP konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby vyhovel kasačnej sťažnosti. 42. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd v zmysle § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnej žalobkyni voči žalovanému priznal právo na náhradu trov kasačného konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady bude rozhodnuté v zmysle § 175 ods. 2 SSP. 43. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. októbra 2022