3Sfk/60/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a zo sudcov JUDr. Evy Vékonyovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. v právnej veci žalobcu: JP-AUTO, s. r. o., Matúškovo 913, IČO: 36759007, zastúpeného spoločnosťou KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., Prievozská 4, Bratislava, proti žalovanému: Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101058737/2020 zo dňa 18. júna 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/108/2020-93 zo dňa 24. novembra 2021, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

2. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Trnave, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, rovnako tak prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. Rovnako sa domáhal priznania práva na náhradu trov konania.

informácií. Navyše správca dane neprihliadal na skutočnosti, ktoré svedčia v prospech žalobcu. Žalobcovi nebolo z odôvodnenia zrejmé, v čom konkrétne mal porušiť svoju povinnosť, ktorá je rozhodujúca pre neuznanie zdaniteľného plnenia. Žalovaný a správca dane podľa žalobcu formulujú a uvádzajú pochybnosti, ktoré sa týkajú len obchodných partnerov žalobcu a tieto s ním nesúvisia. Nepostačovalo teda iba spochybniť deklarované obchody a požadovať, aby žalobca túto pochybnosť odstránil, ale mali svoje pochybnosti jednoznačne preukázať a doložiť hodnovernými dôkazmi. Žalobca tiež tvrdil, že dostatočne preukázal svoj nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty a splnil zákonom stanovené podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane. Správca dane aj žalovaný sa obmedzili výlučne na opis vykonaných dôkazov, ktoré boli vykonané v rámci daňovej kontroly bez toho, aby uviedli, čo daným dôkazným prostriedkom bolo preukázané, čo malo podľa žalobcu za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Na záver uviedol, že žalovaný a správca dane si neobstarali dostatok potrebných podkladov pre rozhodnutia vo veci, spoľahlivo, presne a úplne nezistili

Napadnuté rozhodnutie preto malo byť žalovaným zrušené a vrátené správcovi dane z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý bol vzatý za základ napadnutých rozhodnutí je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o procesnom konaní, ktoré malo za následok vydanie nezákonných

Medzinárodnou výmenou informácií ohľadom údajného subdodávateľa boli získané informácie, že subdodávateľ nevykazuje žiadnu ekonomickú činnosť, od svojho vzniku nepodal žiadne daňové priznanie a konateľ subdodávateľa so správcom dane nekomunikuje.

Uviedol k nej, že deklarovaný dodávateľ nevykonáva žiadnu ekonomickú činnosť, nevystavil faktúru za poskytnutie služieb, čo potvrdil i sám konateľ dodávateľa a konateľ subdodávateľa je osobou bez domova a zistenia z Národného inšpektorátu práce, Ústredia práce sociálnych vecí a rodiny, cudzineckej polície, Sociálnej poisťovne a registra obyvateľov nepotvrdili vykonanie sporných služieb zahraničnými osobami. Dodanie sporných služieb deklarovaným dodávateľom na základe vykonaných zisťovaní a získaných dôkazov správca dane spochybnil a žalobca záver správcu dane o nedodaní sporných zdaniteľných obchodov deklarovaným dodávateľom žiadnym spôsobom nevyvrátil. Keďže žalobca nepreukázal reálnosť deklarovaných sporných služieb od dodávateľa na nej uvedeného a ním predloženou spornou faktúrou, pričom žiadne ďalšie vierohodné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, že predmetné dodanie sporných služieb vykonal dodávateľ správcovi dane nepredložil.

6. Správny súd žalobu zamietol. Poukázal na skutočnosť, že vtedajší konateľ dodávateľa síce tvrdil, že spoločnosť sporné služby dodala žalobcovi prostredníctvom subdodávateľa, avšak k zahraničným osobám, ktoré mal zabezpečiť subdodávateľ a ktorých zoznam predložil správcovi dane a ktoré mali sporné služby v areáli daňového subjektu vykonať a podľa zmluvy im mal dodávateľ vyplatiť mesačné mzdy, nepredložil podklady k výpočtom miezd jednotlivých zahraničných zamestnancov a súvisiace písomnosti ohľadne nahlasovania zahraničných zamestnancov do príslušných inštitúcií, nepredložil výplatné listiny s dátumami vyplatenia miezd, nepredložil evidenciu dochádzky zahraničných zamestnancov, nepredložil faktúru od subdodávateľa za poskytnutie sporných služieb a až po viacnásobnom vyzývaní správcom dane o jej predloženie ako i dokladu o jej úhrade uviedol, že subdodávateľ, nevystavil faktúru za sporné služby z dôvodu, že to pre nízky obrat nebolo ekonomicky

V ten istý deň sa stal konateľ dodávateľa práceneschopný a následne sa stala novým konateľom osoba s trvalým pobytom v Spojených štátoch amerických a bývalý konateľ dodávateľa správcovi dane už žiadne doklady nepredložil. Dodanie sporných služieb prostredníctvom subdodávateľa nepotvrdila ani maďarská finančná správa, keďže subdodávateľ od svojho vzniku nevykazuje žiadnu ekonomickú činnosť, nepodal od svojho vzniku žiadne daňové priznanie, jej konateľ so správcom dane nekomunikuje, šetrením správcu dane sa ukázalo, že je osobou bez domova a jeho podpisy na zmluve uzavretej s dodávateľom sú odlišné od jeho podpisu na podpisovom vzore a ďalších uvedených dokumentoch založených na

Navyše z informačného systému finančnej správy vyplýva, že za zdaňovacie obdobia 3. a 4. štvrtok 2018 žiadny dodávateľ z krajín Európskej únie nedeklaroval dodanie tovaru či služby pre dodávateľa. Tvrdenie svedka, podľa ktorého mal byť supervízorom a koordinátorom dodávateľa pri realizácii sporných služieb, sa vykonaným zisťovaním ukázalo ako nepravdivé, keďže uvedený svedok bol v auguste 2018 zamestnancom spoločnosti Velle s.r.o. a dodávateľ nemal v auguste 2018 žiadnych zamestnancov. Sám svedok svojou výpoveďou zo 16. mája 2019 spochybnil dodanie sporných služieb dodávateľom, keď uviedol, že podľa doterajších zistení je v období august 2018 objednávateľom žalobca a dodávateľ pravdepodobne spoločnosť Velle s.r.o. Ani tvrdenie daňového subjektu o tom, že pracovníkov, ktorí vykonávali sporné služby na základe spornej faktúry previedol cez bránu sídla žalobcu supervízor - zamestnanec dodávateľa, t. j. uvedený svedok a že po ukončení denného výkonu práce supervízor zabezpečil odchod osôb cez bránu areálu žalobcu, nemožno považovať za

Dodanie sporných služieb deklarovaným dodávateľom, na základe vykonaných zisťovaní a získaných dôkazov správca dane spochybnil a žalobca záver správcu dane o nedodaní sporných zdaniteľných obchodov deklarovaným dodávateľom žiadnym spôsobom nevyvrátil.

uviedol, že dodávateľ nemal v rozhodnom období registrovaných žiadnych zamestnancov. Zároveň zamestnancom v tom čase nebol ani svedok, ktorý mal koordinovať reálny výkon práce zahraničnými pracovníkmi na prevádzke žalobcu, pričom z jeho svedeckej výpovede je zrejmé, že nemal dostatok vedomostí nielen o vlastnom pracovnom pomere, ale ani o samotnom výkone prác, nevedel kde boli pracovníci ubytovaní, ako sa dostali k prevádzke žalobcu a na pracovisko, kto zabezpečoval ich odchod, evidenciu ich dochádzky a pod.

kvalifikácie, zaučenia, kedy práce v jeho prevádzke vykonal, v súvislosti s čím nemožno už ani usudzovať o tom, že by žalobca vynaložil náležitú obozretnosť, ktorú je od neho pri výkone podnikateľskej činnosti možné vyžadovať. V závere správny skonštatoval, že správca dane vykonal vo veci náležité dokazovanie a záver, ktorý zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o dani z pridanej hodnoty.

III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov

9. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti na úvodných siedmych stranách odcitoval právnu úpravu a následne s poukazom na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky heslovite zopakoval dôvody uvedené v žalobe, pre ktoré mali byť rozhodnutia správcu dane a žalovaného zrušené a vrátené na ďalšie konanie. Podľa sťažovateľa mal správny súd pri preskúmavaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného podrobne posúdiť otázku, či žalovaným a správcom dane vykonané dôkazy, z ktorých vychádzali, nie sú pochybné, alebo či vykonané dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správne orgány v predmetnej veci dospeli a rovnako či sa vysporiadali s prípadnými protichodnými tvrdeniami a obsahom podkladov pri rozhodovaní (sťažovateľ nijakým spôsobom nešpecifikuje, o aké dôkazy, tvrdenia a podklady ide).

relevantné pre posúdenie preukázania nároku na odpočet DPH, čo však správne orgány nevykonali. Ďalším pochybením v priebehu daňového konania bolo podľa žalobcu nepristúpenie k takým úkonom, ktoré by konfrontovali rozpory v tvrdeniach svedkov, listinných dôkazov (tieto nešpecifikuje) a podobne a jednoducho prevzaté tvrdenia v neprospech žalobcu majú za následok nezákonnosť rozhodnutia správneho súdu.

Podľa názoru žalobcu zjavne došlo k nepochopeniu a posúdeniu správnej miery opatrnosti a štandardom zaužívaným v podnikateľskom prostredí. 12. V ďalšej časti namieta neuvedenie dôvodu výkonu daňovej kontroly s odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky. Poukázal na rozpor rozhodnutia správcu dane a žalovaného s ustanovením § 46 ods. 3 daňového poriadku, pre absenciu dôvodu, účelu alebo akéhokoľvek podnetu pre začatie výkonu daňovej kontroly správcom dane.

13. Sťažovateľ tiež rozporuje prekročenie medze zákonom dovolenej správnej úvahy. Správny orgán autoritatívne a nad rámec svojej právomoci rozhodoval bez prihliadnutia na sťažovateľom uvádzané skutočnosti, a to aj keď mal povinnosť na tieto prihliadať a takisto bol príslušný správny orgán povinný sa vysporiadať s námietkami sťažovateľa v celom rozsahu, a to vzhľadom na ich obsah a význam pre riadne a správne posúdenie predmetnej veci. Správny súd sa však bez ďalšieho stotožnil s takýmto postupom žalovaného a správcu dane, pričom sám sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s námietkami žalobcu v dostatočnom rozsahu nevysporiadal a neprihliadal na ne (predmetné skutočnosti a námietky neupresňuje).

15. Na záver zhodnotil, že napadnutý rozsudok neobsahuje dostatočne argumentačne zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Správny súd vo svojom rozsudku podrobne konštatoval dôvody rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, ktorých závery prevzal, stotožniac sa s nimi a považujúc ich za správne, avšak bez toho, aby sa dôsledne zaoberal všetkými rozhodujúcimi námietkami a skutočnosťami na ktoré poukazoval sťažovateľ v žalobe (o aké námietky a skutočnosti ide ďalej nerozvíja).

Uviedol, že ak žalovaný ku kasačnej sťažnosti priložil protokol z inej daňovej kontroly (napriek tomu, že z protokolu nie je zrejmá sťažnostná námietka) a ak má za to, že ide o totožné okolnosti aj strany sporu ako v prejednávanom prípade, malo by dôjsť k zmene tohto iného rozhodnutia a jeho posúdenia rovnakým spôsobom ako v prejednávanom prípade. Zároveň sa vyjadril, že daňová kontrola sa začala podľa § 46 ods. 2 daňového poriadku, a preto v uvedenej veci neaplikuje § 46 ods. 3 cit. zák. ako tvrdí sťažovateľ.

IV. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

18. Kasačný súd zistil, že správny súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného postupoval v súlade s procesnými pravidlami nastolenými v SSP, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu napadnutého žalobou, vykonal náležite v zmysle zákona o DPH s dostatočným odôvodnením.

20. Kasačný súd na úvod ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa musí uviesť, že sťažovateľ síce podal rozsiahlu kasačnú sťažnosť, ale jej obsah bol na mnohých miestach neurčitý a so súdenou vecou zjavne nesúvisiaci. Kasačný súd sa nemohol zaoberať vágne formulovanými generálnymi výhradami, spočívajúcimi v tom, že sa jeho námietkami správny súd nezaoberal a nevyhovel im.

V kasačnom konaní majú účastníci rovné postavenie a súd je oprávnený preskúmať rozsudok správneho súdu len v rozsahu sťažnostných bodov (§ 5 ods. 9 veta prvá, § 453 ods. 2 SSP). Zároveň sťažovateľ v kasačnej sťažnosti raz namieta rozhodovaciu činnosť Krajského súdu v Trnave a inokedy Krajského súdu v Banskej Bystrici. Kasačný súd má za to, že ide iba o chybu v písaní a sťažovateľ mienil sťažnosť podať iba vo vzťahu k rozhodovacej činnosti Krajského súdu v

nasledovne: „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.“ V tomto smere nemožno rozhodnutiu správneho súdu nič vytknúť, keďže dáva odpoveď na všetky relevantné otázky, ktoré v konaní vyvstali. Napadnuté rozhodnutie

Uvedené nemožno bez konkrétnych dôkazov spochybniť iba tým, že žalobca vyhlási, že do dnešného dňa nikto nespochybnil poskytnutie služby, ani neukázal na osobu, ktorá mala službu dodať. Rovnako je potrebné podotknúť, že vo všeobecnosti žalobca vplýva aj na samotné odôvodnenie tým, aké námietky a v akej kvality v konaní vznesie, keďže je úlohou súdu argumentačne reagovať na žalobcove tvrdenia. Na tomto mieste je preto účelne poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 495/2015: „Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že korelátom práva účastníka konania na primerané odôvodnenie súdneho rozhodnutia (v zmysle primeranej argumentačnej reakcie na tvrdenia účastníka konania) je jeho procesná povinnosť predostrieť dostatočne konkretizovanú a podloženú argumentáciu, pretože primeranosť odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu možno posudzovať iba vo vzťahu k určitému špecifickému argumentu účastníka konania. Sťažovateľ v konaní pred krajským súdom, ako aj v konaní pred ústavným súdom svoju argumentáciu dostatočne nekonkretizoval, a preto absencia špecifickej argumentačnej reakcie zo strany krajského súdu na jeho tvrdenie o

22. V závere kasačnej sťažnosti sťažovateľ taktiež namietal, že rozhodnutia správnych orgánov sú nepreskúmateľné a svojvoľné a rovnako absentuje aj riadne odôvodnenie napadnutého rozsudku správneho súdu, ktorý sa mal nedostatočne vysporiadať so všetkými podstatnými a právne významnými skutočnosťami predmetnej veci. Kasačný súd však nemohol prisvedčiť dôvodnosti ani tejto námietky. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára

Taktiež aj žalovaný vo svojom rozhodnutí dostatočne vyčerpávajúcim spôsobom opisuje, prečo nemohla byť spoločnosť uvedená na faktúre dodávateľom služieb a na strane 19 konštatuje spornosť uvedenej faktúry. Zároveň možno poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Sžf/125/2013 z 25. novembra 2014: „Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 15 ods. 1 zák. SNR č. 511/ 1992 Zb.). Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods. 2 zák. č. 222/2004 Z. z.), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa

24. Vo vzťahu k sťažnostnej námietke označenej ako nevysporiadanie sa s judikatúrou, kde sťažovateľ cituje množstvo rozličných rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie a ich útržkov, kasačný súd uvádza, že napriek značnej rozsiahlosti tejto námietky (rozpísaná na približne piatich stranách kasačnej sťažnosti) je jej koncipovanie všeobecné, nebolo možné vykonať riadny prieskum rozsudku správneho súdu. Kasačný súd poukazuje na požiadavku vyplývajúcu z § 440 ods. 2 SSP, v zmysle ktorého dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Sťažovateľ však vo svojej kasačnej sťažnosti poskytuje len výňatky z rozličných rozhodnutí Súdneho dvora EÚ bez toho, aby poukázal, aký význam majú pre prejednávanú vec a či sú na ňu vôbec aplikovateľné.

vo všeobecnosti. Sťažovateľ z jednotlivých citácií nevyvodil nijaké právne závery, ktoré by konfrontoval so závermi správnych orgánov alebo správneho súdu. Aplikovateľnosť uvedených rozhodnutí na predmetný prípad je pritom priamo závislá od sťažovateľovej argumentácie, pretože cieľom sťažovateľa by malo byť ozrejmenie východísk judikatúry jednotlivých súdnych autorít s ohľadom na konkrétne aspekty prejedávanej veci.

Je teda povinnosťou sťažovateľa riadne vymedziť uplatnený kasačný dôvod (§ 440 ods. 2 SSP), nie úlohou kasačného súdu pracne vyhľadávať argumentáciu žalobcu, či vyberať zo žalobcom uvedených rozhodnutí tie, ktoré sú k prejednávanej problematike relevantné.

28. V námietke označenej ako účelové spochybnenie predložených dôkazov sťažovateľ rozporuje, že nedošlo k uvedeniu dôvodu začatia daňovej kontroly v súlade s § 46 ods. 3 daňového poriadku. V zmysle § 46 ods. 3 je správca dane oprávnený začať daňovú kontrolu aj bez oznámenia a v takomto prípade spíše zápisnicu o začatí daňovej kontroly a v zápisnici o začatí daňovej kontroly musí byť uvedený deň začatia daňovej kontroly, miesto vykonávania daňovej kontroly, dôvod začatia daňovej kontroly, predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Kasačný súd mal však za preukázané, že k začatiu daňovej kontroly došlo v zmysle § 46 ods. 2 cit. zák. oznámením č. 102226609/2018 z 12. novembra 2018. Vzhľadom na to, že došlo k začatiu daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 2 cit. zák., nemal správca dane povinnosť uvádzať dôvod začatia daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 3 cit. zák.

poriadku.“ 30. Neuvedenie dôvodu začatia daňovej kontroly sťažovateľ namietal aj v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1835/07 z 18. novembra 2008. Námietka je aj v tomto rozsahu nedôvodná. Ústavný súd Českej republiky je súdnym orgánom samostatného a suverénneho štátu s vlastným právnym poriadkom, ktorý od rozdelenia Československej republiky prešiel (rovnako ako ten slovenský) mnohými zmenami. Rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky alebo iných súdnych orgánov štátov odlišných od Slovenskej republiky, nemôžu byť aplikovateľné na veci prejednávané pred slovenskými súdmi, keďže sú viazané odlišnými zákonmi. Pre možnú aplikovateľnosť rozhodnutia vydaného v inom štáte je nutné, aby žalobca vysvetlil jeho súvis s prejednávanou vecou, a to prinajmenšom poukazom na totožnosť právnej úpravy oboch štátov a skutkového stavu oboch prípadov. Sťažovateľ tak v kasačnej sťažnosti neurobil. Kasačný súd preto na uvedený nález Ústavného súdu Českej republiky neprihliadol a námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

Obdobný záver pritom kasačný zaujal aj vo vzťahu k namietanému odmietnutiu predložených dôkazov, keďže sťažovateľ opäť nešpecifikoval, ktoré dôkazy mali byť zo strany správcu dane odmietnuté.