3Sfk/64/2023
ECLI:SK:NSSSR:2025:6021200340.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- BB-74S/43/2021
- IČS
- 6021200340
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členov JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a JUDr. Evy Vékonyovej v právnej veci žalobcu: X. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. 1, XXX XX O. O., podnikajúceho pod obchodným menom Jaroslav Beneš - ŽERIAVY, s miestom podnikania Nemčianska cesta 3, 974 01 Nemce, IČO: 10988700, zastúpeného: Advokátska kancelária NOVÁK s.r.o., so sídlom Ladislava Hudeca 15326/2A, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100948569/2021 zo dňa 01. júna 2021,o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku sp. zn. 74S/43/2021 zo dňa 10. novembra 2022 takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
1. Daňový úrad Banská Bystrica ako správca dane (ďalej len „správca dane“ alebo „prvostupňový orgán verejnej správy“) rozhodnutím č. 100139848/2021 zo dňa 28.01.2021 vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 19947,80 eur na DPH za zdaňovacie obdobie september 2017, keď žalobcovi neuznal právo na odpočítanie dane z tovaru, ktorý mu bol dodaný obchodnou spoločnosťou Gigant Trade s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 711/3, 990 01 Veľký Krtíš, IČO: 50254286, (ďalej aj „Gigant Trade“ alebo dodávateľ) na základe faktúr č. 07092017, č. 08092017, č. 12092017, č. 15092017, č. 25092017 a č. 29092017, predmetom ktorých boli dodávky materiálu (komponenty na žeriavovú techniku).
2. Správca dane uzavrel, že dodávateľská spoločnosť je nekontaktná, požadované daňové a účtovné doklady za zdaňovacie obdobie september 2017 nepredložila a nepriznala a neodviedla daň z preverovaných faktúr za dodávky materiálu pre žalobcu, nakoľko za kontrolované zdaňovacie obdobie september 2017 podala negatívne daňové priznanie.
Spoločnosť Gigant Trade je vedená ako nespoľahlivý daňový subjekt a s účinnosťou od 28.02.2018 jej bola zrušená registrácia k DPH. Žalobca nepreukázal, že o vystavení zmeniek a ich úhrade účtoval, nakoľko nepredložil správcovi dane dôveryhodné dôkazy o úhrade preverovaných faktúr zmenkami zo dňa 31.10.2017 a 15.02.2018, pretože žalobca nepredložil správcovi dane hlavnú knihu analytickej evidencie za október 2017 a február 2018, čím nepreukázal, že úhrada predmetných zmeniek bola zaúčtovaná v jeho účtovníctve. Žalobca v lehote stanovenej správcom dane nereagoval na zaslanú výzvu na predloženie dôkazov a vyjadrení.
Uvedené zistenia podľa správcu dane vyvracali vierohodnosť a pravdivosť dokladov, z ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane. Správca dane vyhodnotil svoje zistenia a dôkazy tak, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré mu vyplývalo z ustanovenia § 24 ods. 1 a z ustanovenia § 45 ods. 2 písm. e/ zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) tým, že nepreukázal dostatočne relevantnými dôkazmi svoj nárok na odpočítanie DPH z prijatých faktúr vyhotovených dodávateľom Gigant Trade.
Naopak, správca dane mal za to, že preukázal, že dodávateľovi Gigant Trade pri predmetných dodávkach materiálu nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „Zákon o DPH“), a teda žalobcovi nevzniklo právo odpočítať daň z predmetných dodávok materiálu. Uzavrel, že žalobca porušil § 49 ods. l a § 49 ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH.
3. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 100948569/2021 zo dňa 01.06.2021 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) rozhodnutie správcu dane podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku potvrdil. Skonštatoval, že žalobca ani v podanom odvolaní nepreukázal a vierohodnými dôkazmi nedoložil skutkový stav preverovaných plnení inak, ako ich v daňovej kontrole zistil a vo vyrubovacích konaniach vyhodnotil správca dane.
4. K dôkazom, ktoré žalobca predložil spolu s odvolaním uviedol, že neboli predložené žiadne doklady o preprave tovaru, žalobca neuviedol kedy bola preprava tovaru uskutočnená; ani adresu, kde sa preprava začínala a kde preprava končila; neuviedol, kto zo spoločnosti Gigant Trade a kto za žalobcu bol prítomný pri odovzdaní tovaru na prepravu a pri prevzatí tovaru; neuviedol, kto hradil náklady spojené s prepravou tovaru; nepredložil doklady o úhrade faktúr za prepravu tovaru. Predložené zmluvy o dielo boli neúplné, a len prvá a posledná strana zmluvy.
Odberateľské faktúry s prílohami, osvedčenia o vykonaní úradných skúšok technických zariadení ako aj faktúry za prepravu žeriavových komponentov preukazovali, že preverovaný tovar - komponenty na žeriavovú techniku, žalobca použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Žalobca žiadnymi dôkazmi nepreukázal, že fakturovaný tovar bol dodaný práve dodávateľom uvedeným na preverovaných faktúrach, t. j. spoločnosťou Gigant Trade.
I. Konanie pred správnym súdom
5. Žalobca napadol rozhodnutie žalovaného správnou žalobou, ktorou sa domáhal jeho zrušenia ako aj zrušenia rozhodnutia správcu dane z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c/,g/,e/ f/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). 6. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že daňovou kontrolou za preverované zdaňovacie obdobie správca dane zistil porušenie ustanovení § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH. Žalobca podľa žalovaného neuniesol dôkazné bremeno, ktoré mu vyplýva z ustanovenia § 24 ods. 1 a ustanovenia § 45 ods. 2 písm. e/ Daňového poriadku. V podrobnostiach odkázal na odôvodnenie svojho rozhodnutia.
7. Správny súd rozsudkom č. k. 74S/43/2021-77 zo dňa 10.11.2022 správnu žalobu zamietol podľa § 190 SSP. 8. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že rozhodnutie žalovaného nie je zaťažené vadou nepreskúmateľnosti. Správny súd súhlasil so žalobcom, že tento nezodpovedá za svojich dodávateľov, za ich nekontaktnosť, ani za nedostatky v ich evidencii.
Súčasne však poukázal na to, že správca dane a ani žalovaný mu takúto zodpovednosť nepričítali a preto bola táto jeho žalobná námietka nedôvodná. 9. Správny súd ďalej uviedol, že v prejednávanej veci žalovaný a správca dane spochybnili preukázanie hmotnoprávnej podmienky pre priznanie odpočtu DPH - statusu zdaniteľnej osoby skutočného dodávateľa. Za tejto situácie bol žalobca povinný predložiť objektívne dôkazy o tom, že tovar bol skutočne dodaný zdaniteľnou osobou pre potreby jeho vlastných plnení podliehajúcich DPH, čo sa však nestalo. Poukázal na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/116/2020.
10. Súčasne uzavrel, že skúmanie preukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok nároku na odpočítanie DPH predchádza povinnosti daňových orgánov preukazovať, že daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že poskytnutie uvedených tovarov alebo služieb súvisí s podvodom v oblasti DPH. V danom prípade neboli splnené ani podmienky na aplikáciu rozsudkov Súdneho dvora vo veci C-610/19 Vikingo Fővállalkozó Kft. a C-154/20 Kemwater ProChemie s. r. o. (a ani rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/15/2020) a to z dôvodu, že preskúmavaný prípad je skutkovo a právne odlišný, pretože je založený na nesplnení hmotnoprávnych podmienok.
Nebolo preto daňovými orgánmi zisťované ani preukazované, že sa žalobca aktívne podieľal na daňovom podvode alebo vedel, alebo mal vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského reťazca. Neobstojí obrana žalobcu, ktorý vzhľadom na nespochybnenie existencie plnenia s odkazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ poukazoval na to, že jeho vedomosť o prípadnom podvodnom konaní zo strany tretích subjektov mu nebola preukázaná. Zdôraznil, že z relevantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ jasne v tejto súvislosti vyplýva, že treba rozlišovať medzi nepriznaním nároku na základe preukázania nedostatku hmotnoprávnej podmienky práva na odpočítanie DPH a medzi nepriznaním nároku z dôvodu preukázania existencie podvodu v súvislosti s uplatnením nároku na odpočet DPH.
Vzhľadom k tomu, že v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukazovaní hmotnoprávnej podmienky na odpočet DPH už nebolo povinnosťou daňových orgánov preukazovať podvod. 11. V rámci žalobného bodu týkajúceho sa neprávneho právneho posúdenia veci žalobca namietal porušenie princípu legitímnych očakávaní správcom dane. Namietol neprípustný „dualizmus“ v posudzovaní rovnakých dôkazov v súdnom spore o zaplatenie ceny za dodaný tovar a v daňovom konaní pri posudzovaní nároku na odpočet DPH. K uvedenému správny
súd uviedol, že pri dokazovaní v civilnom sporovom konaní a daňovom konaní sa jedná o neporovnateľné prípady z hľadiska dôkaznej situácie i právneho posúdenia. V daňovom konaní má žalobca povinnosť preukázať splnenie podmienok pre priznanie odpočítania DPH stanovených v Zákone o DPH, na rozdiel od civilného sporového konania, v ktorom sa v obchodnej veci posudzuje povinnosť kupujúceho zaplatiť kúpnu cenu za dodaný tovar v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré podmienky sú nepochybne rozdielne.
12. Správny súd ďalej uviedol, že žalobca v podanej správnej žalobe opakovane poukazoval na jednotlivé rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, vrátane citácie rozsiahlych častí z ich odôvodnenia, ako aj na rozsudky Súdneho dvora EÚ. K uvedenému správny súd citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/16/2016 s tým, že správnej žalobe chýba konkretizácia dopadov záverov rozsudkov Súdneho dvora EÚ na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, keď bolo potrebné, aby žalobca mal ozrejmiť blízkosť s prejednávanou vecou. Výňatky odôvodnení rozsudkov a konštatácie názorov žalobcu k nim takéto kritériá nespĺňajú. Takto formulované námietky (vo forme polemiky) považuje správny súd len za vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s hodnotením správcu dane, ktoré samé o sebe, (bez tvrdenia, aký má táto skutočnosť vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí), nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti
13. Žalobca v podanej kasačnej sťažnosti namietal nesprávne právne posúdenie veci, ktoré spočíva aj v tom, že správny súd nesprávne vyhodnotil otázku preskúmateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia. Poukázal na to, že nepreskúmateľnosť bola daná tým, že závery správneho orgánu nevyplývali zo zisteného skutkového stavu a závery uvedené v rozhodnutiach nemali oporu v administratívnom spise. Vyvodzovanie záverov, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní jednoznačne spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia, pretože nemožno primeraným logickým uvažovaním ustáliť, že záver vyplýva z vykonaného dokazovania, prípadne mu priamo odporuje. Takéto právne posúdenie je aj v rozpore s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/20/2016 zo dňa 29.06.2017.
14. Súčasne mal za to, že správny súd nesprávne tvrdil, že preukázanie identity dodávateľa a teda, že tovar dodala práve osoba uvedená na faktúre je hmotnoprávnou podmienkou priznania nároku na odpočet dane, ktorú musí dokazovať žalobca a nie je potrebné preukazovať podvod. V tejto súvislosti citoval z uznesenia Súdneho dvora C-610/19 „Vikongo“. Uviedol, že správne právne posúdenie by malo vychádzať z toho, že ak daňový subjekt disponuje reálnym plnením, ktoré mu bolo dodané a ktoré použil na ďalšie dodanie tovarov a služieb ako zdaniteľná osoba a disponuje faktúrou, tak v prípade, že má správca dane pochybnosť, že tovar nedodala osoba uvedená na faktúre, tak má právo odmietnuť právo na odpočítanie dane len vtedy, ak sa preukáže, že príjemca faktúry vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie DPH bolo súčasťou podvodu.
15. Taktiež namietal nesprávne posúdenie rozloženie dôkazného bremena, keď správny súd vec nesprávne právne posúdil a takýmto spôsobom ho neprimerane zaťažil dôkazným bremenom, keďže nerešpektoval rozloženie dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane. Citoval z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf 49/ 2010 a 8Sžfk/1/2018 a z uznesenia Súdneho dvora vo veci C-610/19 „ Vikingo“, s tým, že závery vyplývajúce z týchto rozhodnutí neboli správnym súdom pri rozhodovaní zohľadnené. Správny súd nemal prihliadať pri posudzovaní zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia na pochybnosti správcu dane, ktoré neboli podložené dôkazmi, ktoré by tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracali a mali minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené daňovým subjektom. 16. Ďalšia kasačná námietka smerovala k nesprávnemu právnemu posúdeniu princípu legitímnych očakávaní, keď podľa sťažovateľa správny súd nevysvetlil v čom má spočívať
rozdielnosť právnej úpravy zákona o DPH a predpisov súkromnoprávnej povahy spojené s Civilným sporovým poriadkom. Uviedol, že správne právne posúdenie tejto otázky je také, že pri preukazovaní nároku na odpočet DPH daňový subjekt preukazuje rovnaké skutočnosti ako v prípade civilného konania o zaplatenie kúpnej ceny tovaru.
Jediným rozdielom je povinnosť daňového subjektu podľa § 51 zákona o DPH disponovať faktúrou od platiteľa, čo v jeho prípade bolo splnené. Posudzovanie týchto vzťahov nie je možné od seba oddeliť. Trval na tom, že posúdenie obsahu právnych úkonov, ich plnenie resp. porušenie musí vychádzať z hmotnoprávnych predpisov upravujúcich tieto vzťahy a až následne je možné ich posúdenie podľa daňových predpisov.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktorému predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 18. Žalobca ako kasačný sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti v prvom rade namietal, že správny súd nesprávne právne vyhodnotil preskúmateľnosť žalobou napadnutého rozhodnutia
žalovaného. 19. K uvedenému kasačný súd uvádza, že sa stotožňuje so záverom správneho súdu, že žalobou napadnuté rozhodnutie má všetky zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku a v jeho odôvodnení žalovaný uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu v odvolacom konaní, uviedol aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých žalovaný rozhodoval. Žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol konkrétne dôkazy, z ktorých vyvodil svoje skutkové zistenia, pričom nebolo sporné, že uvedené dôkazy sú súčasťou administratívneho spisu. Rozhodnutie obsahuje konkrétne rozhodovacie dôvody, ktoré majú podklad v dôkazoch, ktoré boli vykonané a nachádzajú sa v administratívnom spise a vychádzajú zo skutočností, ktoré boli v administratívnom konaní zisťované. Žalovaný jasne formuloval svoje skutkové zistenia a vec následne právne posúdil, pričom svoje závery jasne a zrozumiteľne vyjadril a vysvetlil takým spôsobom, že ich bolo možné podrobiť súdnemu
prieskumu. Jeho odôvodnenie nevykazuje znaky nezrozumiteľnosti, vnútornej rozporuplnosti, nelogickosti. 20. Správny súd taktiež uviedol, že žalobca v podanej správnej žalobe v rámci svojho žalobného bodu smerujúceho k nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného vo svojej podstate vyjadroval nesúhlas, resp. polemizoval so závermi žalovaného, ktoré boli zjavne pre žalobcu vyjadrené zrozumiteľne. Na uvedené žalobca v podanej kasačnej sťažnosti reagoval len všeobecne. Neuviedol konkrétne závery, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a kasačný súd nie je oprávnený sám takéto nedostatky v rozhodnutí vyhľadávať.
21. Kasačný sťažovateľ ďalej vo svojej kasačnej sťažnosti citoval odseky 50 až 53 rozsudku správneho súdu s tým, že závery správneho súdu, ktoré sú v nich vyjadrené sú výsledkom nesprávneho právneho posúdenia. Podstata týchto záverov správneho súdu pritom spočíva vo všeobecných východiskách pre posúdenie dôkazného bremena, jeho obsahu a rozsahu.
22. Konkrétne správny súd v tejto časti odôvodnenia svojho rozhodnutia okrem iného citoval závery rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/116/2020 a taktiež konštatoval, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že treba rozlišovať medzi nepriznaním nároku na základe preukázania nedostatku hmotnoprávnej podmienky na odpočítanie DPH a medzi nepriznaním nároku z dôvodu preukázania existencie podvodu v súvislosti s uplatnením nároku na odpočet DPH, pričom uzavrel, že vzhľadom na to, že vo veci žalobcu nebolo zistené splnenie hmotnoprávnych podmienok tak, už nebolo povinnosťou daňových orgánov preukazovať podvod s čím sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nesúhlasil a namietal, že mu mohol byť nárok na odpočet nepriznaný len za situácie, že by správca dane preukázal jeho účasť na podvode.
23. K uvedenému kasačný súd uvádza, že sťažovateľ v tejto kasačnej námietke opomenul, že správny súd v odseku 51, ktorý žalobca do kasačnej sťažnosti prepísal, opakovane uviedol, že správne orgány spochybnili status zdaniteľnej osoby jeho dodávateľa a nie identitu jeho dodávateľa.
Za tejto situácie potom správny súd vyslovil záver, že vo veci žalobcu neboli splnené hmotnoprávne podmienky priznania nároku na odpočet DPH a nebolo potrebné skúmať existenciu podvodu a vedomosti žalobcu o jeho účasti na takomto podvodnom konaní.
24. K uvedenému kasačný súd poukazuje na závery vyslovené Súdnym dvorom EU v rozhodnutí č. C-281/20 Ferimet zo dňa 11.11.2021 v ktorom je v odsekoch 26 a 27 konštatované, že „ treba po prvé pripomenúť, že právo na odpočítanie DPH je podmienené splnením tak hmotnoprávnych, ako aj formálnych požiadaviek. Pokiaľ ide o hmotnoprávne požiadavky, z článku 168 písm. a) smernice 2006/112 vyplýva, že na to, aby sa mohlo priznať uvedené právo, je na jednej strane potrebné, aby dotknutá osoba bola „zdaniteľnou osobou“ v zmysle tejto smernice. Na druhej strane je potrebné, aby tovary alebo služby, na ktorých sa zakladá právo na odpočítanie dane, boli dodané alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a aby zdaniteľná osoba tieto tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení.“
25. Uvedené závery boli vyslovené aj v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ č. C-154/20 zo dňa 9.12.2021 s tým, že v odseku 25 je uvedené, že „Z toho vyplýva, že uvedenie dodávateľa na faktúre týkajúcej sa tovarov alebo služieb, v súvislosti s ktorými sa uplatňuje právo na odpočítanie DPH, predstavuje formálnu podmienku uplatnenia tohto práva.
Naproti tomu postavenie dodávateľa tovaru alebo poskytovateľa služieb ako zdaniteľnej osoby patrí, ako uvádza česká, španielska a maďarská vláda, medzi hmotnoprávne požiadavky uplatnenia tohto práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. novembra 2021, Ferimet, C-281/20, EU:C:2021:910, bod 27).“
26. Uvedeného sa vo svojej konštantnej judikatúre pridržiava aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ktorý opakovane zdôrazňoval, že právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty vo všeobecnosti vzniká príjemcovi plnenia za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok, ktorými sú (1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia) a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho
ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, právo na odpočítanie dane môže byť odopreté (napr. rozsudok kasačného sp. zn. 8Sžfk/16/2020 z 25.08.2022, bod 25; rozhodnutia SD EÚ vo veci Senatex z 15.09.2016, C-518/14, bod 28; vo veci Vikingo Fővállalkozó z 03.09.2020, C-610/19, bod 43 a vo veci Kemwater ProChemie z 09.12.2021, C- 154/20, bod 24).
Kým medzi materiálne podmienky patrí postavenie (status) deklarovaného dodávateľa ako zdaniteľnej osoby, tak jeho identita, resp. jeho správne uvedenie na faktúre, patrí medzi podmienky formálne (rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Kemwater ProChemie, bod 25; vo veci Ferimet z 11.11.2021, C-281/20, body
26, 27).
27. Ako už bolo uvedené vyššie, sťažovateľ v tomto kasačnom bode nespochybňuje samotný záver správneho súdu ohľadne nepreukázania statusu jeho dodávateľa, ale skutočnosť, že v jeho veci bolo potrebné sa zaoberať existenciou podvodného konania, resp. jeho vedomosťou o účasti na takomto podvodnom konaní a to s odkazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ.
Ako už bolo uvedené vyššie z judikatúry Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že preukázanie statusu dodávateľa žalobcu patrí medzi hmotnoprávne podmienky priznania nároku na odpočet DPH a preto tak, ako uviedol správny súd nebolo potrebné sa zaoberať existenciou podvodu.
28. V tejto súvislosti žalobca namietal aj nesprávne rozloženie dôkazného bremena, pričom jeho sťažnostná námietka spočívala v podstate len v citácií rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v tejto otázke s tým, že správny súd nemal prihliadať na pochybnosti, ktoré vyjadril správca dane, avšak ich nepodložil dôkazmi, ktoré by tvrdenia daňového subjektu vyvracali.
29. Kasačný súd pritom musí opätovne konštatovať, že kasačný sťažovateľ neoznačil konkrétne dôkazy, na ktoré podľa jeho názoru nemal správny súd prihliadať a teda neuviedol ani konkrétnu argumentáciu, prečo by tieto dôkazy nemali byť spôsobilé jeho nárok kvalifikovane spochybniť, resp. vyvrátiť. Sťažovateľ teda neuviedol, v čom konkrétne spočívala nezákonnosť rozhodnutia správneho súdu v tejto otázke. Jeho námietka je skôr všeobecným hodnotením ako formuláciou konkrétnej nezákonnosti rozhodnutia správneho
súdu. Kasačný súd nie je oprávnený sám domýšľať a konkretizovať takto všeobecne formulovanú sťažnostnú argumentáciu. 30. Kasačný súd súčasne konštatuje, že správny súd pri námietke žalobcu ohľadne porušenia jeho legitímnych očakávaní správne poukázal na to, že v prípade prejednávanej veci je žalobca povinný preukázať svoj nárok v zmysle podmienok stanovených zákonom o DPH.
Z tohto dôvodu je potrebné tvrdiť a preukázať iné skutočnosti ako v civilnom spore o zaplatenie odplaty zo súkromného záväzku. Tomuto záveru nie je čo vyčítať. Je zrejmé, že to aké dôkazy majú byť predložené za účelom preukázania nároku vyplýva z hmotného práva, ktoré má rozdielny obsah pri preukazovaní nároku na odpočet DPH a iný pri uplatnení nároku na zaplatenie odplaty v súkromnom práve. Kasačná sťažnosť sťažovateľa preto ani v tejto časti nebola dôvodná.
31. Ak žalobca namietal, že sa správny súd nesprávne a formalisticky vysporiadal (v odseku 58 svojho rozhodnutia) s otázkou rozporu preskúmavaného rozhodnutia s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, tak kasačný súd uvádza, že zo správnej žaloby bolo zistené, že žalobca označil za jednotlivými žalobnými bodmi odrážkami rozsudky Súdneho dvora.
Uviedol pritom, že ide o súvisiace rozsudky, ktoré bez ďalšieho len vymenoval. Išlo pritom o veľký počet rozhodnutí (v niektorých prípadoch až 16 rozhodnutí), pri ktorých neuviedol konkrétny súvis s prejednávanou vecou.
Už vôbec sa z obsahu správnej žaloby nedá zistiť, že by tvrdil, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného by malo byť v priamom rozpore s vymenovanými rozhodnutiami, tak ako následne uviedol v kasačnej sťažnosti. Za tejto situácie, keď správny
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol judikatúru Súdneho dvora EÚ ako aj Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, z ktorej vychádzal nebolo jeho povinnosťou sa jednotlivo vyporiadavať s jednotlivými rozhodnutiami, ktoré žalobca označil len ako s vecou súvisiace.
IV. Záver
32. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa a preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 33. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žalovanému, ktorý bol v konaní nepriznal pretože nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP). 34. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 20. augusta 2025