3Sfk/71/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): NF Metal SK s. r. o., so sídlom profesora Varsika 1316/27, Myjava, IČO: 51460491, právne zastúpený: JUDr. Lenka Maďarová, s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Štrková 95/21, Žilina, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101982467/2022 z 13. júla 2022, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13S/7/2023-150 z 08. marca 2023, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Správca dane uviedol, že žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2020 podal riadne daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty, v ktorom deklaroval zdaniteľné transakcie s uplatnením odpočítania dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v sume 26073,82 eur.

2022. Správca dane lehotu predĺžil do 11. marca 2022. Do dňa 11. marca 2022 správcovi dane žalobca nepredložil žiadne doklady, konanie žalobcu považuje správca dane za účelové; - viacerí dodávatelia žalobcu majú spoločnú účtovníčku (J.. Q. A.), ktorá je zároveň aj účtovníčkou a splnomocnenou zástupkyňou žalobcu; - podľa vyžiadaného výpisu z účtu žalobca neuhrádzal žiadne platby preverovaným

konateľa; - doteraz vykazované daňové povinnosti žalobcu boli síce vždy uhradené, v peňažnom vyjadrení však boli v roku 2021 neporovnateľné so sumou predpokladaného vyrubeného rozdielu dane; - správca dane taktiež preveril majetok žalobcu - v zmysle zásady proporcionality.

ťažkosťami. 5. Žalovaný skonštatoval, že správca dane zabezpečil dostatok indícií svedčiacich pre budúce vyrubenie dane. Už len samotné zistenie, že žalobca v sledovanom období deklaroval transakcie s viacerými spoločnosťami, ktoré sa javia ako vysokorizikové, pričom v tomto štádiu daňovej kontroly nepreukázal ani splnenie formálnych podmienok pre odpočítanie dane, zakladá podľa žalovaného vysokú mieru pravdepodobnosti, že daň bude v určitej výške v budúcnosti vyrubená. Zároveň poukázal aj na rizikové správanie konateľa žalobcu v pozícii štatutárneho orgánu v obchodnej spoločnosti MF Company s. r. o., ktorý so správcom dane pri výkone daňových kontrol nespolupracoval, doklady nepredkladal, po začatí daňových kontrol mu zanikla funkcia konateľa, pričom výsledkom týchto daňových kontrol budú zrejme vysoké rozdiely dane, ktoré sú v podstate nevymožiteľné - z dôvodu absencie postihnuteľného majetku. 6.

7. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane budúcu pohľadávku vo výške 26073,82 eur vyčíslil absurdným spôsobom, bez náležitého zistenia skutkového stavu, žalovaný argumentoval, že vychádzal z údajov z interného informačného systému finančnej správy, z údajov z verejných registrov ako je obchodný register, kataster nehnuteľností, evidencia motorových vozidiel, z úkonov vykonaných voči daňovému subjektu. Dôvodil, že rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia sa vydáva na základe zistených indícii dôvodne nasvedčujúcich obavám správcu dane, že daň bude v určitej výške vyrubená.

8. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. 13S/7/2023-150 zo dňa 8. marca 2023 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ustanovenia § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia.

10. Správny súd vymedzil, že žalobné body predstavujú v podstate tri námietky, a to: ad a) jeho zahltenie množstvom podaní od správcu dane, konkrétne malo ísť o rozhodnutia o uložení predbežného opatrenia, o začatí daňového konania, výzvy na predloženie dokladov. V súvislosti s uvedeným namietal aj to, že daňová kontrola bola vykonávaná za 15 rôznych kalendárnych mesiacov, čo je neprimerané a neodôvodnené. Ďalej namietal ad b) že išlo o obdobie, kedy jeho splnomocnená zástupkyňa mala vážne problémy spôsobené COVID 19, ktoré jej neumožňovali v krátkych lehotách reagovať na množstvo požiadaviek zo strany

11. Pokiaľ ide námietku týkajúcu sa zahltenia žalobcu výzvami a rozhodnutiami, správny súd uviedol, že žalobca uvedenú námietku formuloval všeobecne, bez toho, aby uviedol konkrétne dátumy doručenia takýchto rozhodnutí a výziev, ktorými by demonštroval existenciu tvrdenej ťaživej situácie. Je pritom zrejmé, že tieto neboli realizované súčasne.

opatrenia. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že lehota na predloženie dokladov bola žalobcovi na jeho žiadosť predlžovaná, avšak bez toho, že by v takto nanovo určenom čase došlo reálne k splneniu povinnosti. Samotná skutočnosť, že daňová kontrola je vykonávaná za viac mesiacov predstavuje štandardný postup a v prípade, že žalobca vedie riadne účtovníctvo nemôže byť pre neho neprekonateľnou prekážkou predložiť z tohto účtovníctva potrebné doklady pre výkon daňovej kontroly, resp. pre preukázanie oprávnenosti uplatneného odpočtu. S poukazom na uvedené nepovažoval správny súd uvedenú žalobnú námietku za dôvodnú.

Uvedenú skutočnosť žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal. Bez ohľadu na uvedené správny súd poukázal na to, že vzťah zástupcu a zastúpeného, resp. nemožnosť zástupcu riadne plniť svoj zmluvný záväzok sa dotýka týchto dvoch subjektov a nemá v zásade vplyv na tretiu osobu, voči ktorej mal zástupca realizovať úkony. Ak tu boli okolnosti, pre ktoré zástupca nebol schopný riadne vykonávať zastupovanie, teda riadne plniť svoj zmluvný záväzok, mal uvedené oznámiť zastupovanej osobe. Táto v záujme ochrany svojich záujmov mohla zvážiť zmenu v osobe zástupcu alebo realizovať iné vhodné kroky.

Správny súd k názoru žalobcu, že žalovaný mal zohľadniť skutočnosť, že začal v rámci prebiehajúcej daňovej kontroly predkladať doklady a odpovedal na otázky správcu dane pri ústnom pojednávaní konanom 12. septembra 2022, uviedol, že ústne pojednávanie, na ktoré sa žalobca odvoláva bolo realizované až po vydaní žalobou napadnutého rozhodnutia, a preto na uvedené nie je možné prihliadať. Pokiaľ ide o to, že žalobca po vydaní prvostupňového rozhodnutia vo veci predbežného opatrenia začal predkladať správcovi dane doklady, tak toto samé o sebe nie je dôvodom nezákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia.

Záverom odôvodenia správny súd ďalej poukázal na to, že žalobca opakovane v správnej žalobe vo všeobecnej rovine konštatoval šikanóznosť a neprimeranosť vydaného predbežného opatrenia. Uvedené konštatovania však boli namietané vo všeobecnej rovine a správny súd nie je oprávnený sám vyhľadávať potenciálne dôvody pre takýto zásah do práv žalobcu.

III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie a konanie na kasačnom súde

16. Sťažovateľ tiež namietal postup správneho súdu, ktorým bola správna žaloba vylúčená na 15 samostatných konaní, pričom pôvodne napadol jednou správnou žalobou celkovú výšku uloženej povinnosti zo strany žalovaného v rámci daňovej kontroly DPH za 15 zdaňovacích období (251.815,14 eura). Sťažovateľ tvrdil, že vylúčením jednotlivých zdaňovacích období na samostatné konanie došlo k strate účelu správnej žaloby, ktorej podstatou bola celková zadržiavaná suma, nie jednotlivé zadržiavané sumy za 15 kalendárnych mesiacov.

18. Namietal, že povinnosť spočívajúcu v zložení peňažnej sumy v tu preskúmavanom napadnutom rozhodnutí mu správca dane čiastočne zrušil zo sumy 26.073,82 eura na sumu 17.843,12 eura, a to rozhodnutím č. 100549976/2023 z 09. februára 2023.

oneskorene. 20. Sťažovateľ tiež namietal, že vyvrátil argumenty žalovaného ohľadom obavy, že by budúca splatná daň nebola uhradená. Uviedol, že správnemu súdu predložil reálne dôkazy - výpisy z účtov ako dôkaz o tom, že si riadne a včas plní svoje povinnosti voči žalovanému, preto nemôže byť daná obava, že by budúcu daň neuhradil. Správny súd však tieto dôkazy, nijakým spôsobom nevyhodnotil. Zdôraznil, že celková suma 251.815,14 eura bola ním zarobená, teda mal za to, že dokazuje reálnosť jeho podnikania.

IV. Posúdenie kasačného súdu

24. Podľa ust. § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie. 25.

Kasačný súd v súvislosti s kasačnou sťažnosťou v prvom rade poukazuje na to, že kvalita kasačnej sťažnosti do značnej miery predurčuje obsah rozhodnutia kasačného súdu. Strohá a všeobecná kasačná (žalobná) argumentácia vedie k vybaveniu kasačnej sťažnosti (žaloby) iba v zodpovedajúcej - nízkej - miere detailov. Súčasne najvyšší správny súd pripomína, že v konaní o kasačnej sťažnosti vystupuje ako inštancia kasačná. Jeho úlohou teda nie je primárne preskúmať skutkové zistenia správnych orgánov a správneho súdu, ale podrobiť hodnoteniu ich právne posúdenie veci, a to v spojení s právnymi názormi správneho súdu.

Primárnym predpokladom pre nariadenie predbežného opatrenia je v týchto prípadoch existencia odôvodnenej obavy z toho, že nesplatná alebo nevyrubená daň nebude v čase jej splatnosti uhradená, bude nevymožiteľná alebo to, že jej vymáhanie bude spojené so značnými ťažkosťami. Skúmanie týchto predpokladov je však v správnom súdnom konaní možné vykonať len v medziach včas a kvalifikovane vznesených žalobných námietok, ktorými žalobca (daňový subjekt) napádal takto uložené predbežné opatrenie.

32. Sťažovateľ tvrdil, že vylúčením jednotlivých zdaňovacích období na samostatné konanie došlo k strate účelu správnej žaloby, ktorej podstatou bola celková zadržiavaná suma (251.815,14 eura). V tomto kontexte kasačný súd poukazuje na názor krajského súdu, ktorý - súc viazaný včas a riadne uplatnenými žalobnými námietkami - uzavrel, že námietky o šikanóznosti a neprimeranosti rozhodnutí o predbežnom opatrení boli vznesené len vo všeobecnej rovine a tieto neboli ani žalobcom osvedčené. Uvedené je dôkazom toho, že krajský súd ďalej neskúmal celú zadržiavanú sumu a jej vplyv na podnikanie sťažovateľa z toho dôvodu, že tento svoje námietky neosvedčil a nešpecifikoval, a nie z dôvodu, že vylúčil žalobu na samostatné konania. Vágnosť, resp. absencia skutkovej a právnej argumentácie, od ktorej odvíja sťažovateľ svoj deklarovaný záver o šikanóznosti rozhodnutia/rozhodnutí orgánov verejnej správy (či už samostatne vo vzťahu k jednému rozhodnutiu alebo v ich súhrne), nemôže byť v správnom súdnom konaní nahrádzaná a ani kompenzovaná vlastnou činnosťou správneho súdu, jeho vyhľadávacou činnosťou, príp. formulovaním úvah,

33. Nad rámec uvedeného kasačný súd poznamenáva, že účelom predbežného opatrenia vydaného správcom dane, samozrejme, nie je ekonomická likvidácia daňového subjektu, ale je to práve sťažovateľ (daňový subjekt), kto mal túto skutočnosť v správnej žalobe kvalifikovane a konkrétne namietať, pretože jednotlivé dôvody za neho správny súd nemôže iniciatívne dohľadávať.

35. Zároveň kasačný súd dáva do pozornosti, že „Z pohľadu požiadavky dodržania ústavnoprávnych princípov ústavný súd konštatuje, že vidí len málo priestoru na to, aby rozhodnutím správneho súdu o vylúčení veci na samostatné konanie došlo k reálnemu zásahu do základných práv alebo slobôd účastníka konania. Rovnako z judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 303/2016, IV. ÚS 459/2011, III. ÚS 588/2012, I. ÚS 341/08) možno dospieť k záveru, že aj prípadné procesné pochybenie, ktoré by spočívalo v nesprávnom vydaní uznesenia o vylúčení veci na samostatné konanie, zvyčajne nedosahuje ústavnoprávny rozmer, resp. nemá takú intenzitu, ktorá by v konečnom dôsledku mohla viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu.“ (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 200/2020 zo dňa 26. 5. 2020).

Preto ani kumulácia žalobných návrhov v jednej žalobe by nespôsobila, že by žalobca platil súdny poplatok vo výške uvedenej pre preskúmavanie jedného rozhodnutia. Rovnako vylúčenie veci na samostatné konanie neovplyvnilo ani výšku súdneho poplatku za kasačné konanie, pretože sadzba poplatku za podanie kasačnej sťažnosti sa v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku súdnych poplatkov. Sadzba súdneho poplatku je teda závislá od počtu preskúmavaných rozhodnutí, a nie od počtu správnych žalôb.

Sťažovateľ ďalej argumentoval tým, že žalovaný rozhodnutím zo dňa 09.02.2023 čiastočne zrušil svoje rozhodnutie o predbežnom opatrení, o čom sťažovateľ dňa 17.03.2023 krajský súd upovedomil. Nakoľko napadnutý rozsudok bol vyhlásený dňa 08.03.2023 a sťažovateľ netvrdil a ani zo súdneho spisu nevyplýva, že správny súd mal o vydaní rozhodnutia o čiastočnom zrušení predbežného opatrenia v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku vedomosť, je potom logické, že sa touto skutočnosťou nezaoberal v odôvodnení napadnutého

V preskúmavaných rozhodnutiach orgány verejnej správy dôvody, na základe ktorých došli k predpokladu, že daň bude v budúcnosti vyrubená, uviedli a tieto správny súd na základe podanej správnej žaloby preskúmal. Predbežná povaha rozhodnutia podľa § 50 ods. 8 Daňového poriadku a dočasný charakter úpravy pomerov daňového subjektu je zákonodarcom predpokladaný stav a vyplýva aj z podstaty tohto inštitútu, ktorý môže byť uplatnený len v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný

40. Navyše, tieto nové skutočnosti, ktoré vznikli po vydaní napadnutého rozhodnutia (čiastočné zrušenie predbežného opatrenia v časti zadržiavanej sumy) by nemohli mať vplyv na posúdenie správnosti napadnutého rozhodnutia správnym súdom aj z dôvodu strohosti žalobných námietok, keď sťažovateľ včas uplatnenými žalobnými námietkami výšku zadržiavanej sumy a spôsob jej určenia ani nenamietal (resp. namietal len vo všeobecnosti šikanóznosť z dôvodu výšky celkovej zadržiavanej sumy - ale táto námietka nebola dostatočne odôvodnená - k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie). Sťažovateľove žalobné námietky poukazovali na množstvo podaní od správcu dane, že jeho splnomocnená zástupkyňa mala vážne zdravotné problémy a že sťažovateľ po vydaní prvostupňového rozhodnutia už bol

Preto pokiaľ žalobca po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby túto rozšíril o ďalší okruh námietok, na ich obsah krajský súd správne neprihliadal, nakoľko sa nejednalo o prípad vymedzený v § 134 ods. 2, resp. § 195, § 418 SSP. Na uvedenom nič nemení ani to, že sa k pandémii mal sťažovateľ vyjadriť v administratívnom konaní, pretože pre správny súd je rozhodujúce znenie žalobných námietok, a nie podaní produkovaných v administratívnom konaní.

preskúmaval dôvody, z ktorých orgány verejnej správy vyvodzovali existenciu obavy, že by sťažovateľ budúcu daň neuhradil, a to v rozsahu danom správnou žalobou. 43. Sťažovateľ považoval napadnutý rozsudok za nesprávny, čisto formalistický, nedostatočne odôvodnený. Nepreskúmateľnosť rozsudku je daná v prípade, ak chýbajú zásadné vysvetlenia dôvodov rozhodnutia súdu, pričom subjektívnu nespokojnosť sťažovateľa s obsahom odôvodnenia nemožno považovať za vyhovujúcu dôvodu kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. f/ SSP. Napadnutý rozsudok nie je síce rozsiahly, ale poskytuje jasné a zrozumiteľné odpovede na podstatné otázky, ktoré vyplynuli z prieskumu napadnutého rozhodnutia v zmysle včas uplatnených a kvalifikovane vznesených žalobných námietok. Zároveň krajský súd zrozumiteľne vysvetlil, prečo na oneskorene uplatnené a nedostatočne odôvodené námietky neprihliada a tiež poukázal na to, že nepreskúmava všetky dôvody, ktoré v napadnutom rozhodnutí uviedol žalovaný (keď tieto sťažovateľ v správnej žalobe nerozporoval). Správny súd teda postupoval v intenciách ustanovenia § 139 ods. 2 SSP, ktoré

V. Záver

26. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, kasačný súd vo veci rozhodol tak, že kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol (§ 461 SSP). 27. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré okolnosti podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom kasačného súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP a § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 25. septembra 2024