3Sfk/75/2022

1. Napadnutým rozsudkom č. k. 6S/34/2019 - 77 zo dňa 10.02.2022 Krajský súd v Prešove postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 101344700/ 2019 zo dňa 04.06.2019, ktorým podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 100380374/2019 zo dňa 06.02.2019 (rozhodnutie správcu dane), na základe ktorého podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 22.910 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj

uviedol spoločnosť MAHE, spol. s r. o. Svedok X. B., konateľ spoločnosti MAHE, spol. s r. o. sa vyjadril, že táto spoločnosť bola naňho prevedená podvodom, ktorý vyšetruje polícia v Poprade. Spoločnosť nevykonávala v čase odkedy bol jej konateľom žiadnu činnosť, nemala žiadnych zamestnancov, taktiež nevystavovala žiadne faktúry a nemala žiadneho splnomocneného zástupcu. Spoločnosť MAHE, spol. s. r. o. neviedla žiadne účtovníctvo, nepodávala daňové priznania, ani kontrolné výkazy, čo správca dane zistil z informačného daňového systému. Svedok X. B. uviedol, že nepozná spoločnosť KARDAX, s. r. o., ani konateľa J. A.. 3.

Podľa informácie z databázy išlo o jediného vlastníka kapitálu a konateľa mnohých spoločností s podozrivými činnosťami a rizikovým profilom. Mnoho z nich má neaktívnu registráciu DPH a sú kategorizované ako chýbajúci obchodníci. Vierohodnosť a preukaznosť dokladov a údajov uvedených v dokladoch znejúcich na meno spoločnosti YZ-REAL, s. r. o. bola spochybnená, keďže pravosť a pravdivosť údajov v nich uvedených nebolo možné overiť v účtovníctve

Súčasne je taký dôkazný prostriedok nepreukazný, pretože nemožno jeho pravosť a pravdivosť údajov v ňom uvedených overiť v účtovníctve, nakoľko miesto umiestnenia účtovníctva, ako aj pobyt súčasného konateľa spoločnosti YZ-REAL, s. r. o. je neznámy. Ďalší dodávateľ v rade (druhý) MAHE, spol. s r. o. obchody vôbec nepotvrdil, čo znamená, že tovar vôbec neexistoval, o čom svedčí aj nepodávanie daňových priznaní uvedenej spoločnosti na dani z pridanej hodnoty od septembra roku 2012, ani kontrolných výkazov spoločnosti.

sa žalobcu bola spochybnená existencia tovaru, ktorý mal byť predmetom obchodovania, a tu je na mieste otázka, s akou odbornou starostlivosťou žalobca pristupoval k realizácii zdaniteľného obchodu, keď obchodoval s niečím, čo neexistovalo. Takýto obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. Tu už by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty.

7. Správny súd zastával názor, že správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 Daňového poriadku s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosť boli zistené čo najúplnejšie a záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie tovaru, a teda reálnosti deklarovaného zdaniteľného plnenia je zrejmé, že žalobca dôkazné bremeno spočívajúce len v predložených zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, neuniesol. Zároveň poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžr/38/2011 zo dňa 08.novembra

Správny súd dospel k záveru, že daňové orgány v odôvodneniach svojich rozhodnutí podrobne vysvetlili, prečo nevykonali opätovne výsluch svedkov, ktorých výsluch navrhol žalobca. Správca dane nie je povinný vykonávať všetky dôkazy, ktoré navrhuje žalobca, je povinný zistiť skutkový stav tak, aby mohla byť daň správne určená, čo v danom prípade aj vykonal.

Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy správcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, alebo či treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 2 Sžo/24/2013 zo dňa 18.06.2014 uviedol, že súčasťou základného práva účastníka na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo „na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany“. Zároveň uviedol, že všeobecný súd „nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam“. Následne uviedol, že rozhodnutie musí „obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky“. Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako uviedol: „Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: .

v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Ďalej Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 2 Sžo/24/2013 zo dňa 18.06.2014 uviedol: „Európsky súd pre ľudské práva, ale zároveň pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie a) kasačná sťažnosť

11. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal: - že správca dane postavil neuznanie odpočítania dane z dodávateľských faktúr na tom, že spochybnil dodávateľov a subdodávateľov a uzavrel, že zo strany dodávateľov a subdodávateľov nemohlo dôjsť k vecnému plneniu, - správny súd nesprávne vyhodnotil a rozložil dôkazné bremeno medzi žalobcu a správcu dane a nedostatočne sa vysporiadal s námietkou žalobcu, že správca dane nevyhodnotil všetky predložené a vykonané dôkazy a nedoplnil dokazovanie v zmysle návrhov žalobcu, - nesprávny právny záver správneho súdu, ktorý v napadnutom rozhodnutí uviedol, že „V prípade týkajúcom sa žalobcu bola spochybnená existencia tovaru, ktorý mal byť predmetom obchodovania, a tu je na mieste otázka s akou odbornou starostlivosťou žalobca pristupoval k realizácii zdaniteľného obchodu, keď obchodoval s niečím čo neexistovalo“, - nevysporiadanie sa s právnou argumentáciou obsiahnutou v rozhodnutí Európskeho súdneho dvora EÚ. 12.

dodávateľa. Pokiaľ správca dane spochybňuje zdaniteľné obchody aj z dôvodu, že dodávateľ nepreukázal správcovi dane nákup tovaru, ktorý mal následne predať sťažovateľovi. V tomto smere poukázal na § 446 Obchodného zákonníka, podľa ktorého „kupujúci nadobúda vlastnícke právo aj v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja“.

V tomto smere žalovaný a aj správny súd prijali nesprávny právny záver. 13. V žalovanom prípade správny súd nesprávne vyhodnotil a rozložil dôkazné bremeno medzi žalobcu a správcu dane a nedostatočne sa vysporiadal s námietkou sťažovateľa, že správca dane nevyhodnotil všetky predložené a vykonané dôkazy a nedoplnil dokazovanie v zmysle návrhov žalobcu, presnejšie povedané správny súd nevyhodnotil žiaden dôkaz, ktorý bol v prospech žalobcu - tento izolovaný postup je v zjavnom rozpore s § 46 ods. 8, § 47 písm. h) a § 63 ods. 5 daňového poriadku, pretože vyhodnotenie dôkazov je jadrom a kľúčovou časťou každého rozhodnutia. Existencia pochybností musí byť opretá o skutkové dôvody, t. j. o dôvody objektívne existujúce a nespočívajúci výlučne v úsudku a vôli správcu dane. Bolo nevyhnutné preskúmať, či správca dane skutočne mal pochybnosť o tvrdeniach žalobcu alebo požadoval vysvetlenie a preukázanie tvrdených skutočností len na základe zákonom nedovoleného náhodného výberu alebo dokonca na základe ľubovôle.

V tomto smere je záver správneho súdu arbitrárny a nie je podporený zisteným skutkovým stavom. Zároveň poukázal na nález Ústavného súdu I. ÚS 30/2018 zo dňa 30.01.2019. 15. V zmysle relevantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rovnako potrebné poukázať na skutočnosť, že najrôznejšie nedostatky v reťazci dodávateľov, v tomto prípade nejasný pôvod tovaru na predchádzajúcom stupni, sú pre posúdenie zodpovednosti kontrolovaného daňového subjektu irelevantné a nemožno uplatňovať kolektívnu vinu, keďže nemožno spravodlivo požadovať, aby daňové subjekty sledovali výrobné a obstarávacie procesy u svojich dodávateľov, resp. na viacerých stupňoch obchodu. Žalovaný a ani správny súd nijako relevantne nezdôvodnili, prečo žalobca nekonal v súlade so zásadou obchodného práva, t. j. poctivého obchodného styku, resp. neuviedol, aké informácie a skutočnosti si mal žalobca overiť v súvislosti so svojím obchodným partnerom. Uvedené len skonštatovali vo všeobecnosti, teda, že žalobca musí vystupovať s odbornou starostlivosťou.

vedieť. Právo na odpočítanie dane možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím služby zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu.

Z hľadiska teórie dôkazného práva nemožno požadovať predloženie takých dôkazov, ktorých predloženie je z pohľadu daňové subjektu objektívne nemožné (tzv. probatio diabolica) - rozsah dôkaznej povinnosti sa logicky môže vzťahovať len na tie dôkazy, ktorými reálne môže disponovať daňový subjekt. Teda, ak daňový subjekt predložil všetky požadované účtovné doklady, splnil svoju zákonnú dôkaznú povinnosť a tak bolo na správcovi dane, aby jeho nárok na odpočet DPH uznal alebo, aby preukázal, že predložené doklady sú nevierohodné či nesprávne, teda, že nezodpovedajú skutočnému stavu veci. V tomto momente ide o presun dôkazného bremena na správcu dane (nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. II. ÚS 232/2002 z 29.10.2002).

III. Konanie pred kasačným súdom

19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktorému predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

dane. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 21. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

25. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Podľa § 45 ods. 2 písm. d) Daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia.

30. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 31. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

33. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Prešove po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

34. Z ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/, § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. vyplývajú hmotnoprávne podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovary alebo služby, ktoré mu boli naozaj dodané konkrétnym platiteľom DPH (t. j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia). Na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa sťažovateľ tovar v skutočnosti prevzal,

zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014, podľa ktorých uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na uvedené daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v § 49 ods. 2 zák. o DPH), ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením. 37. Kasačný súd uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/26/2014).

Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti. 38.

Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Bolo preto na žalobcovi, aby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že si uplatnil odpočítanie dane oprávnene, čo sa v prejednávanom prípade nestalo.

Pritom pri realizácii obchodnej transakcii mohol mať k dispozícii aj iné dôkazy, ktoré by preukazovali právo nakladať s tovarom, napríklad dodací list, doklady preukazujúce prevzatie tovaru, jeho uskladnenie, prepravné doklady, doklad o poštových službách, dodanie na výstupe, svedkovia manipulujúci s tovarom atď. Kasačný súd sa preto nemohol stotožniť s námietkou sťažovateľa, ktorá sa týkala rozsahu dôkazného bremena daňového subjektu, ktorý má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Dňa 20.11.2017 bol sťažovateľ oboznámený so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly, o čom bola spísaná aj zápisnica. Sťažovateľ zaslal správcovi dane dňa 24.11.2017 vyjadrenie.

40. Ako vyplýva z rozsudku Súdneho dvora EU C-154/20 Kemwater ProChemie k statusu osoby dodávateľa, je možno zhrnúť nasledovné: a) uvedenie osoby deklarovaného dodávateľa na daňovom doklade nie je hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane, avšak status osoby dodávateľa (t. j. poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH) hmotnoprávnou podmienkou je. b) dôkazné bremeno ohľadom statusu osoby dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. Pokiaľ však existujú osobitné skutkové okolnosti, tak táto podmienka sa môže považovať za splnenú i bez jej preukázania zo strany osoby, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. V takom prípade nie je potrebné preukazovať podvodné konanie. V danom prípade osobitné skutkové okolnosti ohľadne statusu iného dodávateľa zistené neboli.

2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) a jej transpozície do právneho poriadku Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.

42. Kasačný súd nemohol akceptovať ani sťažovateľovu námietku, ktorá sa týkala nesprávneho právneho posúdenia zo strany správneho súdu. Sťažovateľ si uplatnil odpočítanie dane v sume 22.910 € na základe faktúry č. 14024 od dodávateľa YZ-REAL, spol. s. r. o. Konateľ označeného dodávateľa p. P. J. síce verbálne potvrdil uskutočnenie zdaniteľného plnenia, ale na podporu tohto tvrdenia nevedel doložiť žiaden dôkaz (ani účtovný).

Nepoznal sni spoločnosť ASSESS, s. r. o. V tomto obchodnom vzťahu malo ísť podľa faktúry o nákup krabice devolt 17x25x5. Ako vyplýva z dôkazov založených v administratívnom spise a kasačný súd opakovane uvádza - sťažovateľ nevedel dostatočne preukázať materiálnu podstatu plnenia v deklarovanom obchodnom vzťahu s dodávateľom spoločnosťou YZ-REAL s. r.

Sťažovateľ nebol schopný okrem faktúry predložiť také dôkazy, ktoré by existenciu tovaru relevantným spôsobom vôbec preukázali a vyvrátili dôvodné pochybnosti správcu dane o materiálnom plnení. Z uvedených dôvodov nie je opodstatnená námietka sťažovateľa v tom smere, že „v žalovanom prípade správca dane pričítal žalobcovi existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno, k čomu sa pridal aj správny súd“. Sťažovateľ tak neuniesol dôkazné bremeno, keď sám dostatočne hodnoverne nepreukázal a vykonaným šetrením správcu dane sa nepotvrdilo, že reálne došlo k dodaniu fakturovaného plnenia od deklarovaného dodávateľa pre sťažovateľa a neboli tak naplnené hmotnoprávne podmienky na odpočet DPH. Pokiaľ teda vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť

43. Sťažovateľ ďalej poukazoval na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (bližšie nešpecifikoval) s tým, že SD EÚ jednoznačne vyslovil právny názor, že najrôznejšie nedostatky v reťazci dodávateľov, v tomto prípade nejasný pôvod tovaru na predchádzajúcom stupni, sú pre posúdenie zodpovednosti kontrolovaného daňového subjektu irelevantné a nemožno uplatňovať kolektívnu vinu. Kasačný súd zdôrazňuje, že v predmetnej veci nebolo preukázané naplnenie vecnej a materiálnej stránky práva žalobcu na odpočet DPH z faktúr dodávateľa uvedeného na faktúrach (nesplnenie hmotnoprávnych podmienok) a napadnuté rozhodnutia boli založené na tom, že žalobca nepreukázal, že od dodávateľa uvedeného na faktúre prijal fakturované zdaniteľné plnenie, resp. že tovar bol dodaný dodávateľom a tomuto vznikla daňová povinnosť. Kasačný súd zdôrazňuje, že nie je možné pri právnom posúdení kumulovať nesplnenie hmotnoprávnych podmienok s vedomostnou zložkou sťažovateľa o daňovom

V. Záver

44. Kasačnú súd sa na základe uvedených skutočností (s odkazom na príslušnú judikatúru) stotožnil so záverom ustáleným krajským súdom, že bolo predovšetkým v záujme sťažovateľa, aby v daňovom konaní predložil také dôkazné prostriedky, ktoré by preukázali deklarované zdaniteľné plnenia a odstránil tak pochybnosti finančných orgánov v tomto smere. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 45. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 46. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 147 ods. 2 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 26. októbra 2023