3Sfk/8/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a zo sudcov JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): KRON SK, s.r.o., so sídlom Dolné Suroviny 996/1, 905 01 Senica, IČO: 36256561, právne zastúpeného : Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36865281, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo:101297262/2020 z 11. augusta 2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/82/2020 - 148 zo dňa 13. mája 2021, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta . II. Žalovanému sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi finančnej správy

II. Konanie pred správnym súdom

S poukazom na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej „SDEÚ“) zdôrazňoval štandard potrebný pre preukázanie účasti daňového subjektu na daňovom podvode a zneužitím práva. 5. Žalovaný zotrval na svojich záveroch o tom, že žalobca nepredložil žiadne konkrétne dôkazy a doklady, ktoré by potvrdzovali dodanie tovaru a služieb deklarovaným dodávateľom, svedkovia potvrdili dodanie tovaru a služieb len ústne, avšak nepredložili žiadne doklady, ktoré by potvrdzovali reálne uskutočnenie zdaniteľných plnení deklarovaným dodávateľom. Uplatnením odpočítania dane zo sporných faktúr, ktorých reálnosť sa nepotvrdila, sa žalobca dopustil porušenia § 49 ods. 1 zákona o DPH, pretože právo odpočítať daň z tovarov a služieb vzniká platiteľovi najskôr v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikne daňová povinnosť.

8. Správny súd poukázal aj na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej „NS SR“) v prípade žalobcu rozhodoval o podaných kasačných sťažnostiach proti rozsudkom Krajského súdu v Trnave napríklad sp. zn. 20S/6/2019 zo dňa 16.10.2019 (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/ 24/2020 zo dňa 25.03.2021), sp. zn. 20S/8/2019 zo dňa 02.10.2019 (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/21/2020 zo dňa 25.03.2021), sp. zn. 20S/7/2019 zo dňa 02.10.2019 (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/14/2020 zo dňa 25.03.2021), sp. zn. 20S/11/2019 zo dňa 02.10.2019 (rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžfk/10/2020 zo dňa 20.05.2020) s tým výsledkom, že kasačné sťažnosti žalobcu boli zamietnuté. V daných prípadoch síce išlo o iného deklarovaného dodávateľa, resp. v niektorých konaniach aj o deklarované intrakomunitárne dodania, avšak žalobná námietka vo vzťahu k namietanému nepriznaniu práva na odpočet dane z dôvodu podvodného konania a zneužitia práva bola totožná. Rovnako je totožná argumentácia žalobcu ohľadom diferenciácie

Vo vzťahu k namietanému nepriznaniu práva na odpočet dane z dôvodu podvodného konania a zneužitia práva, kasačný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ sa mylne domnieva, že krajský súd prerokúvanú vec posúdil tak, že sťažovateľovi právo na odpočet dane nebolo priznané z dôvodu jeho účasti na podvodnom konaní alebo zneužití práva.

. .Nie je ani pravdivé tvrdenie daňového subjektu, že neuznať právo na odpočítanie dane je možné výlučne len v prípade, ak daňový subjekt vedel, alebo mohol vedieť, že prijatím plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, pretože nepriznať právo na odpočítanie dane je možné aj v prípade, keď daňový subjekt poruší podmienky stanovené v § 49 ods. 1 a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.“ Totožný záver v tomto ohľade prijal aj krajský súd (bod 107. napadnutého rozsudku), keď konštatoval, že : „Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, s prihliadnutím na kontrolné zistenia a na ich vzájomné súvislosti, absentuje reálny základ, a to predovšetkým vo vzťahu k osobe platcu DPH, ktorý mal žalobcovi preverovaný tovar dodať, čo vedie k správnosti záveru o nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku žalobcu na odpočet dane za kontrolované zdaňovacie obdobie.

smere. 48. Totiž, sťažovateľ (daňový subjekt) je povinný predložiť nielen formálne daňové doklady, ale zároveň v tomto smere znášať aj dôkazné bremeno a v prípade legitímnych pochybností finančných orgánov musí vedieť preukázať, že sa zdaniteľné obchody uskutočnili tak, ako sú deklarované predloženými formálnymi dokladmi.

9. Pokiaľ ide o sporné faktúry, správny súd poukázal na to, že: · pán K. S. dňa 3. marca 2015 v prítomnosti konateľa žalobcu uviedol, že materiál uvedený vo faktúrach č. FA14029 (s dátumom dodania 05.08.2014, predmet dodania - nákup dlažobných betónových dosiek, ZD vo výške 95000 eur) a č. FA14031 (s dátumom dodania 17.08.2014, predmet dodania - nákup muriva a stavebného materiálu, ZD vo výške 234080 eur) nakúpil v Poľsku s tým, že faktúry predloží 09.03.2015, pričom nakládka sa uskutočnila v Targu a vykládka sa uskutočnila na prevádzke Novozámocká 224/A v Nitre, prepravu vykonával sám

Súčasne správcovi dane predložil nájomnú zmluvu zo dňa 15.04.2014, z ktorej nie je zrejmé, o akú stavbu sa jedná, pričom v čl. II bod 1 sa uvádza, že zmluvné strany sa dohodli, že nájomca splatí cenu za nájom, jednorazovo pri odovzdaní stavebných mechanizmov a dokončení stavby.

11. Vychádzajúc z uvedeného, existencia samotného tovaru nebola preukázaná, resp. bola dôvodne spochybnená. Správny súd neakceptoval obranu žalobcu, že nakoľko sa zistené skutočnosti sa týkajú zdaňovacieho obdobia jún 2014 a júl 2014, nemajú relevanciu k zdaňovaciemu obdobiu august 2014.

august 2014. 12. Rovnako podľa názoru správneho súdu nadobudnutie tovaru z Poľska a tým jeho existenciu dostatočne spochybňuje aj ďalšia relevantná skutočnosť, a to, že K. S. nepodal v roku 2014 daňové priznanie k dani z motorových vozidiel, čo dôvodne spochybňuje jeho tvrdenie, že tovar v hodnote 329080 eur, prepravoval sám. V tejto súvislosti bolo pre správny súd zásadné, že spoločnosť SlovakiaWeld, s.r.o. bola priamym dodávateľom žalobcu, t. j. žalobca mal jednoznačne možnosť zabezpečiť si dostatok dokladov, ktorými by realizáciu zdaniteľných plnení preukázal. 13. Žalobca dňa 03.03.2015 tvrdil, že predmetný stavebný materiál, personálne-technické zabezpečenie, ako aj prenajaté mechanizmy mali byť použité na stavbe na Novozámockej ulici

F.. X. I. bol ako svedok v prítomnosti konateľa žalobcu vypočutý aj dňa 03.05.2017, pričom vo vzťahu k faktúre č. FA14032 (personálne-technické zabezpečenie), konkrétne kedy boli materiál a práce dodané, od koho bol materiál zakúpený uviedol, že spoločnosť KRON SK, s.r.o. by mala mať projektovú dokumentáciu, kolaudačné rozhodnutie a stavebný denník, v ktorom by mal byť popis všetkých prác.

V tejto súvislosti správny súd poukázal na rozhodnutie NS SR, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2017 pod č. 38, ide o rozsudok sp. zn. 1Sžf/81/2015 z 1. decembra 2016, ktorý sa týka odpočítania dane z pridanej hodnoty pri výkone činností spojených s realizáciou stavieb, v ktorom NS SR skonštatoval: „I. V súvislosti s charakterom tvrdenej činnosti dodávateľa (výkopové a iné prípravné činnosti v stavebníctve) mala sa o ich uskutočnení v zmysle zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov viesť dotknutými osobami povinná dokumentácia ako aj zápisy v stavebnom denníku (§ 46a, § 46d).

III. Správca dane nie je povinný dokazovať neexistenciu zdaniteľného plnenia, pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho existenciu. Postačuje, ak správca dane vykonanými dôkazmi dostatočne spochybnil tvrdenie žalobcu o rozhodujúcich skutočnostiach (vykonanie služby dodávateľom) a žalobca tieto pochybnosti v konaní napriek výzve nevyvrátil, nakoľko iba formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.“

16. K námietkam žalobcu, že správca dane, ako aj žalovaný rozhodli v rozpore s citovanou judikatúrou SDEÚ, správny súd poukázal na rozhodnutie C-80/11 Mahagében, resp. C-142/ 11 Dávid, ktoré obidve vychádzajú z podmienky, že musia byť splnené tak všetky vecné ako aj formálne podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane. V prejednávanej veci však neboli splnené vecné podmienky, t. j. žalobca nepreukázal uskutočnenie sporného zdaniteľného obchodu, konkrétne nepreukázal existenciu dodaných tovarov a služieb a preto nebolo namieste dokazovať vedomosť žalobcu o podvodnom konaní respektíve posudzovať zneužitie práva na DPH podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku.

III. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie

19. V rámci svojich sťažnostných bodov akcentoval, že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ani správcu dane nie je zrejmé, čo je dôvodom neuznania práva na odpočet dane a preto sú napadnuté rozhodnutia nezrozumiteľné a mätúce.

Splnomocnený zástupca tejto spoločnosti predložil správcovi dane doklady preukazujúce vykonávanie podnikateľskej činnosti, ako aj doklady preukazujúce obstaranie tovaru, ktorý bol následne dodaný sťažovateľovi. Správca dane vykonal výsluch oboch svedkov, avšak nezisťoval dôvody, prečo uvedená spoločnosť podávala nulové daňové priznania a nepodávala kontrolné výkazy. Dokazovanie je preto nedostatočné, čo neodstránil ani správny súd.

realizovalo. 22. Sťažovateľ bol presvedčený, že ak finančné orgány konštatujú porušenie noriem zákona o DPH, nemožno hovoriť o zneužití práva. V tomto kontexte poukazoval na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-367/96 a C-212/97, ktoré diferencujú medzi zneužitím práva a podvodným konaním. Podľa jeho názoru sa správny súd s predoslanou námietkou nevysporiadal a naznačil, že sa sťažovateľ dopustil daňového podvodu alebo zneužitia práva.

IV. Posúdenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

27. Kasačný súd preto v súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje na odôvodnenie skôr vydaného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/6/2020 zo 14. decembra 2022, týkajúceho sa dodávky od spoločnosti Semper Trade s.r.o. v zdaňovacom období marec 2014. Aj v tejto veci zistenia správcu dane vychádzali zo svedeckých výpovedí, resp. zistení ohľadom osôb F.. X. I. a Pavla Matúšeka - PeSla. S týmto rozsudkom kasačného súdu sa konajúci senát v plnom rozsahu stotožňuje, na toto rozhodnutie poukazuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza: „35. V kontexte predoslanej argumentácie ohľadne podvodného konania a zneužitia práva sťažovateľ poukazoval na odklon od rozhodovacej praxe, najmä poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (sp. zn. 1Sžf/52/2016, sp. zn. 1Sžf/31/2016, C-255/02 Halifax, C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid a ďalšie). V tomto ohľade podľa názoru sťažovateľa finančné orgány neuniesli dôkazné

37. Vo vzťahu k nesprávnemu posúdeniu sa rozhodovacia prax Najvyššieho súdu ustálila na tom, že sťažovateľ sa môže s úspechom domáhať nesprávneho posúdenia veci krajským súdom (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) vtedy, keď správny súd na správne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f) SSP) bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie (písmena a) až f)) nesprávne aplikuje objektívne právo v merite veci bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu (napríklad rozsudky Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžfk/12/2016, sp. zn. 1Sžfk/10/2018, sp. zn. 1Sžfk/9/2020).

aplikoval. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.“ 39. V kontexte uvedených skutočností kasačný súd považoval uplatnené sťažnostné body za nedôvodné, pretože sú len vo všeobecnej rovine a nesmerujú voči žiadnym konkrétnym skutkovým a právnym záverom krajského súdu, ktorých posúdením by sa mal kasačný súd zaoberať, a ktoré by vyvrátili konštatované pochybnosti o uskutočnení deklarovaných

tvrdenia. . .“. 41. Vo vzťahu k namietanému nepriznaniu práva na odpočet dane z dôvodu podvodného konania a zneužitia práva, kasačný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ sa mylne domnieva, že krajský súd prerokúvanú vec posúdil tak, že sťažovateľovi právo na odpočet dane nebolo priznané z dôvodu jeho účasti na podvodnom konaní alebo zneužití práva, o čom svedčí aj konštatovanie krajského súdu, že správca dane nepriznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti Semper trade, s.r.o. z dôvodu, že zdaniteľné plnenie posúdil ako neuskutočnené a faktúry účelovo vystavené s cieľom uplatnenia odpočtu DPH.

smere. 43. Totiž, sťažovateľ (daňový subjekt) je povinný predložiť nielen formálne daňové doklady, a zároveň v tomto smere znášať aj dôkazné bremeno, ale v prípade legitímnych pochybností finančných orgánov musí vedieť preukázať, že sa zdaniteľné obchody uskutočnili tak, ako sú deklarované predloženými formálnymi dokladmi.

45. Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžf/31/2016, na ktorý sťažovateľ poukazoval sa týkal obchodov, spočívajúcich vo vývoze toho istého tovaru z územia Slovenskej republiky a jeho spätnom dovoze cez sieť obchodných spoločností, ktoré nemali ekonomické opodstatnenie a ich výsledkom bolo získanie daňového zvýhodnenia. V rozsudku vedenom pod sp. zn. 1Sžf/ 52/2016 Najvyšší súd konštatoval, že ak sa zdaniteľný obchod uskutočnil, právo na odpočet nemožno priznať len z dôvodu zneužitia práva alebo pre účasť na daňovom podvode, ale nie s z dôvodu porušenia § 49 a § 51 zákona o DPH.

Takéto ponímanie je však za stavu, kedy bolo reálne dodanie tovarov správcom dane účinne spochybnené, neudržateľné. Sťažovateľ si musel byť vedomý, že vo svetle skutočností zistených v priebehu vyhodnocovania dôkazov môže byť materiálna existencia plnenia spochybnená (o čom bol priebežne oboznamovaný zo strany správcu dane) v dôsledku čoho sa dôkazné bremeno opätovne prenesie na daňový subjekt. V reakcii na spochybnenie existencie materiálneho plnenia sťažovateľ navyše nepredložil žiadne ďalšie dôkazy a obmedzil sa iba na argumentáciu zameranú na (podľa neho) správnu interpretáciu prenášania dôkazného bremena medzi daňovým subjektom a správcom dane, ktorá je však irelevantná.

Nemožno prenášať na správcu dane povinnosť špecifikovať a vymedziť také konkrétne dôkazy, ktoré má daňový subjekt predložiť za účelom preukázania reálneho dodania tovarov a služieb deklarovaným dodávateľom, alebo deklarovanému odoberateľovi, v dôsledku čoho by mu potom právo na odpočítanie DPH vzniklo. Tento cieľ je v záujme daňového subjektu, ktorý tvrdí, že mu právo na odpočítanie DPH svedčí. Nie je presne predpísané, aké dôkazy je potrebné za týmto účelom predložiť, vždy to závisí od konkrétnej dôkaznej situácie a charakteru dokazovaných skutočností, pričom je to práve daňový subjekt, ktorý má možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré považuje za vhodné a účelné na preukázanie

Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či si daňové subjekty splnili svoje zákonom stanovené povinnosti. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Daňové orgány však nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov.

49. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane vykonáva a vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach, dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácii relevantných ustanovení.

51. Pre účely § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov s predpísaným obsahom.

52. Odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak formálnej, ako aj materiálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar, resp. službu, dodal.

54. V prejednávanej veci správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako je to uvedené na žalobcom predložených faktúrach. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V tomto smere je oprávnený preveriť celý reťazec dodávateľských subjektov a v prípade, že deklarované tvrdenia považuje za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Bolo preto na žalobcovi, aby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetné obchody sa uskutočnili tak, ako boli deklarované, čo sa v prejednávanom prípade nestalo.

57. Vykonané dokazovanie a vyhodnotenie dôkazov zodpovedá zásade logického myslenia. Správca dane sa v priebehu daňovej kontroly ako aj vyrubovacieho konania snažil získať dôkazy a informácie, ktoré by potvrdili uskutočnenie zdaniteľných plnení z predložených faktúr, pričom postupoval podľa § 45, § 46, § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 6 Daňového

Ak správca nadobudne pochybnosti o pravdivosti, hodnovernosti predloženého dokladu, nemusí tento uznať ako relevantný, ak žalobca jeho hodnovernosť nepreukáže alebo neodstráni pochybnosti. Správca dane dbal, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane boli zistené čo najúplnejšie, a preto vykonal rozsiahle dokazovanie, o čom bol žalobca informovaný zasielanými upovedomeniami.

60. Kasačný súd zhodne s krajským súdom a rozhodnutiami správnych orgánov dospel k záveru, že v prejednávanej veci bola spochybnená samotná existencia tovaru, ktorého predaj bol deklarovaný faktúrami uvádzanými sťažovateľom. Uskutočnenie obchodov tak, ako ich deklaruje sťažovateľ, nebolo okrem ústnych potvrdení týchto obchodov, potvrdené žiadnymi inými dokladmi. Sťažovateľ nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by potvrdili prijatie tovaru od deklarovaného dodávateľa- spoločnosti Semper trade, s.r.o. (dodacie listy, doklady o príjme strojov v skladoch) a zároveň následné vyvezenie tovaru do Českej republiky do spoločnosti OKLETON, s.r.o. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných sťažovateľom. Keďže sťažovateľ, na ktorom ležalo dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukázal, nemohol byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. Pozn. kasačného súdu: V súdenej veci ide o dodávku od spoločnosti SlovakiaWeld, s.r.o., pričom ako správne s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax

61. Daň z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr mohol preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi. V bežnom obchodnom styku samozrejme nie je nutné požadovať od svojho dodávateľa dôkazy o obstaraní tovaru, ale ak z takého obchodu vznikne podnikateľskému subjektu právo na odpočet dane zaplatenej na vstupe a tento subjekt toto právo využije, je jeho povinnosťou byť pri takom obchode viac obozretný a predvídavý, aby sa v prípadnej daňovej kontrole, resp. daňovom konaní nedostal do dôkaznej núdze.

63. Kasačný súd uzatvára, že po vyhodnotení súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako krajský súd, a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne zistili skutkový stav, dôkazy, ktoré správca dane nadobudol v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, riadne vyhodnotili a vysporiadali sa dôkladne aj so všetkými námietkami sťažovateľa. Argumentácia sťažovateľa uvedená v kasačnej sťažnosti nebola v žiadnom smere spôsobilá spochybniť závery krajského súdu, ktoré sú obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku.

V. Záver a trovy konania

28. Kasačný súd sa z popísaných dôvodov nestotožnil s námietkami sťažovateľa voči rozsudku správneho súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozsudku. 29. O trovách konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s ustanoveniami § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP a contrario tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania z dôvodu neúspechu v konaní. Žalovanému orgánu verejnej správy kasačný súd nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo požadovať a v súvislosti s kasačným konaním žalovanému orgánu verejnej správy ani trovy nevznikli (§ 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP). 30. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 28. februára 2024