3Sfk/85/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Evy Vékonyovej, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): G. P., K. XXXX/XX, XXX XX F., právne zastúpený: Advokátska kancelária Hlavatá - Janík, s. r. o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 55066291, zast.: JUDr. Miroslav Janík, advokát, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 100685920/2021 zo dňa 26. apríla 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/52/2021-79 zo dňa 23. februára 2023, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

II. Konanie pred správnym súdom

5. Správny súd rozsudkom č. k. 14S/52/2021-79 zo dňa 23. februára 2023, o správnej žalobe rozhodol tak, že ju podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú.

Okrem toho bola preverená pani W. Y., pričom z Registra obyvateľstva SR a z evidencie cudzincov s povoleným pobytom na území SR, bolo zistené, že rodné číslo tejto osoby, nie je korektným rodným číslom, na základe ktorého by bolo možné identifikovať túto osobu splnomocnenej zástupkyne. Správny súd zdôraznil, že žalobca si dostatočným spôsobom nepreveril osoby, s ktorými konal v rámci svojich obchodných vzťahov a taktiež v priebehu celého daňového konania ako aj vyrubovacieho konania so správcom dane riadne nespolupracoval.

9. Vo vzťahu k žiadosti žalobcu, aby v danej veci bol vypočutý aj svedok M., správny súd zhodne so žalovaným uviedol, že výpoveď tohto svedka bola irelevantná, keďže nebola spochybnená existencia tovaru, čo by zrejme tento svedok aj potvrdil, ale bolo spochybnené, že tovar bol dodaný žalobcovi práve subjektom, ktorý žalobca označil ako svojho dodávateľa. Obdobne sa vysporiadal aj so žiadosťou o vypočutie G. P. v pozícii svedka, ktorý v danom konaní nemohol byť vypočutý ako svedok, keďže ako účastník konania nemôže byť vypočúvaný v pozícii svedka. V súvislosti s námietkou prenesenia dôkazného bremena správny súd uviedol, že žalobca si dostatočným spôsobom nepreveril osoby, ktoré jednali za dodávateľskú spoločnosť.

III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov

12. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie opakovanie zdôrazňoval, že správca dane a rovnako aj žalovaný rozhodli na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, bez toho aby boli na základe vykonaného dokazovania riadne odôvodnené skutkové závery na základe ktorých správca dane rozhodol o nepriznaní práva na odpočet DPH sťažovateľovi v podobe záveru, či deklarovaný tovar existuje, či bol sťažovateľovi skutočne dodaný, alebo či správca dane spochybnil skutočnosť, že bol tovar dodaný deklarovaným dodávateľom.

14. Tvrdil, že riadne uskutočnil zdaniteľné plnenia v predmetnom zdaňovacom období, čo zdokladoval predloženými dokladmi, všetko riadne a v súlade s platnými právnymi predpismi. Podľa sťažovateľa preto boli naplnené materiálne i formálne podmienky na odpočítanie dane, pričom poskytnutie tohto plnenia malo na oboch stranách obchodný význam a ekonomickú podstatu. 15.

Pokiaľ správca dane spochybnil, že obchodné prípady boli dodávané, mal umožniť aby sa ešte v procese kontroly k tomuto sťažovateľ vyjadril. 16. Sťažovateľ rovnako uvádzal rozsiahlu argumentáciu, v ktorej namietal, že bol počas konania neúmerne zaťažovaný dôkazným bremenom, pričom uviedol, že nie je možné vyvodiť dôkazné bremeno na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa, subdodávateľov, prípadne jeho odberateľa, keďže ide o skutočnosti, ktoré netvoria dôkazné bremeno a nemôžu ho ani tým pádom dostať do dôkaznej núdze. Dôvodí pritom s odkazom na ust. § 24 ods. 1 písm. a/, že dôkazné bremeno má znášať len vo vzťahu k skutočnostiam, ktoré sám tvrdí.

Rovnako poukázal napríklad aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR: sp. zn. 5Sžf/108/2009; sp. zn. 4Sž/ 149/99; sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15 marca 2011; sp. zn. 8Sžf/14/2012; sp. zn. 10Sžfk/5/ 2018, sp. zn. 7Sžf/4/2013. Taktiež poukázal na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 259/ 2022-37 zo dňa 12. októbra 2022; judikatúru Najvyššieho správneho súdu Českej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, konkrétne sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.

bremenom. 18. Sťažovateľ pritom opakovane argumentoval rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo veci Axel Kittel (C-439/04) a Recolta Recycling (C-440/04) so záverom, že nárok na odpočet DPH je možné uprieť len v prípade, ak daňový subjekt pri reťazovom obchodovaní o podvodnom konaní vedel (úmyselné konanie) alebo síce o existencii podvodného konania nevedel, ale pri vynaložení obvyklej opatrnosti a obozretnosti o ňom vedieť mal a mohol, pričom nebol preukázaný zlý úmysel daňového subjektu a ani skutočnosť, že došlo k daňovému úniku. 19. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožňujúc sa s napadnutým rozsudkom správneho súdu uviedol, že vykonaným dokazovaním sa nepotvrdilo, že fakturované tovary boli sťažovateľovi dodané práve ním deklarovaným dodávateľom, pričom z vykonaného dokazovania nevyplynula ani existencia inej zdaniteľnej osoby ako skutočného dodávateľa. Podľa žalovaného pritom bolo povinnosťou sťažovateľa tieto skutočnosti preukázať, pričom sťažovateľ tým, že dôkazy, ktoré by preukazovali, že zdaniteľné obchody deklarované spornými faktúrami boli skutočne vykonané deklarovaným dodávateľom nepredložil,

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h/ SSP. 21. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 22. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. 23. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

25. Kasačný súd zistil, že predmetom konania pred kasačným súdom už boli skutkovo aj právne obdobné veci identických účastníkov konania. Kasačný súd preto poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Sfk/35/2023 zo dňa 27. marca 2024, sp. zn. 2Sfk/37/2023 zo dňa 31. júla 2024 a 4Sfk/64/2023 zo dňa 27. novembra 2024, v ktorých považoval kasačný súd argumentáciu sťažovateľa za nedôvodnú, pričom kasačnú sťažnosť

Kasačný súd v súvislosti s kasačnou sťažnosťou v prvom rade uvádza, že v konaní o kasačnej sťažnosti vystupuje ako inštancia kasačná. Jeho úlohou teda nie je primárne preskúmavať skutkové zistenia správnych orgánov a krajských súdov, ale podrobiť hodnoteniu ich právne posúdenie veci. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam sa najvyšší správny súd spravidla obmedzuje na overenie, či správnymi orgánmi a správnym súdom zistený skutkový stav zodpovedá obsahu spisu (vykonanému dokazovaniu) a či preskúmavané rozhodnutia obsahujú dostatok skutkových dôvodov vo vzťahu k vyvodeným právnym záverom.

. . spočívala v prekopírovaní rozsiahlej žalobnej argumentácie. V tomto smere kasačný súd podotýka, že by bolo v rozpore so zásadou procesnej ekonómie, ak by mal reagovať na každé jednotlivé tvrdenie sťažovateľa, obzvlášť pokiaľ už podstatu sťažovateľových námietok vysporiadala predchádzajúca súdna a správna prieskumná inštancia a pokiaľ sťažovateľ nepredkladá argumentáciu tomuto názoru konkurujúcu (v tomto prípade argumentáciu správneho súdu), ale v princípe len napáda rozhodnutie a argumentáciu správcu

32. Keďže správny súd nie je (v zásade) súdom skutkovým, ak bude sťažovateľ tvrdiť, že krajský súd a orgán verejnej správy z vykonaného dokazovania nezistili správne skutkový stav a nesprávne vec preto právne posúdili, a to vo vzťahu k riešeniu niektorej právnej otázky, nepôjde o dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci, ale o napadnutie rozhodnutia krajského súdu pre nedostatočné zistenie skutkového stavu. Predložením vlastnej verzie

33. Kasačný súd sa následne venoval jednotlivým sťažnostným bodom obsiahnutým v kasačnej sťažnosti, z ktorých zjavne vyplýva, že spornou otázkou v predmetnej veci je posúdenie toho, či správne orgány vychádzali zo správneho posúdenia veci, ak dospeli k záveru, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu splnenia materiálnych podmienok uplatneného práva na odpočítanie dane zo sporných faktúr.

vznikol. Daňový subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve povinnosti, a?to povinnosť tvrdiť a?povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v?samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok a?následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ zmysluplne a?logicky nespochybní predložené tvrdenia a?dôkazy. V?tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v?prípade, že dokáže vážny a?dôvodný nesúlad skutočnosti s?účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol, je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno,

Zároveň je tiež potrebné pripomenúť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje. Dôkazn bremeno sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od faktického a dôkazného stavu konania.

požiadaviek. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú, že (1) poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), že (2) predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a že (3) prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.

36. Zatiaľ čo medzi materiálne podmienky patrí dodanie tovaru a postavenie (status) dodávateľa tovaru ako zdaniteľnej osoby, identita dodávateľa, resp. jeho správne uvedenie na?faktúre patrí medzi podmienky formálne (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo?veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 25; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 26, 27).

? ?Právo na odpočet DPH však možno odoprieť vtedy, ak porušenie formálnych požiadaviek malo za?následok nemožnosť predloženia jasného dôkazu o?tom, že hmotnoprávne podmienky boli splnené (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 42; vo veci Ferimet SL, C-281/ 20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 36; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 31) a splnenie materiálnych podmienok nevyplýva ani z?dokazovania vykonaného správcom dane (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 34, 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C- 154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 38).

38. Kasačný súd tak k prejednávanej veci zdôrazňuje, že pokiaľ správca dane, žalovaný a správny súd na viacerých miestach a najmä v súhrnných hodnotiacich záveroch preskúmavaných rozhodnutí argumentovali, že sťažovateľ nepreukázal, že mu tovar bol dodaný od deklarovaného dodávateľa Estrusius s.r.o., a rovnako ani od inej zdaniteľnej osoby, spochybnili práve splnenie materiálnej/hmotnoprávnej podmienky práva na odpočítanie dane - dodanie tovaru resp. služby osobou so statusom zdaniteľnej osoby podľa čl. 168 písm. a/ v spojení s čl. 287 Smernice, ktorej preukazovanie je na daňovom subjekte.

Vo všeobecnosti totiž samotná faktúra ani so všetkými zákonnými náležitosťami a doklad o jej úhrade, (ktoré sú formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe), nie sú postačujúcou podmienkou pre priznanie práva na odpočet DPH, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia deklarovaným dodávateľom. Uvedené platí obzvlášť v prípade, keď sťažovateľ okrem faktúr a CMR dokladov nepredložil žiadny dôkaz o tom, že deklarované obchody boli skutočne realizované tak, ako to tvrdil sťažovateľ.

Nebolo z nich zrejmé, kde bol tovar vyložený ani kto tovar prevzal. Z ostatných CMR dokladov bolo zrejmé, že odberateľom a aj dodávateľom bola iná osoba ako sťažovateľ a deklarovaný dodávateľ. S uvedenými skutočnosťami bol sťažovateľ riadne oboznámený, no nijakým spôsobom sa nepokúsil tieto kvalifikovane pochybnosti a zistenia správcu dane objasniť, doplniť, prípadne predložiť riadne dokumenty so všetkými stanovenými náležitosťami, ktoré by bez pochybností jasne preukazovali plnenia sťažovateľom deklarované, ba priam naopak, z administratívneho spisu vyplýva, že sťažovateľ odmietol spolupracovať a na otázky správcu dane odpovedať. Sťažovateľ odmietol priradiť CMR doklady k predloženým faktúram, pričom bol oboznámený so skutočnosťou, že niektoré CMR doklady sú nečitateľné, neoznačené a s príjemcom tovaru iným ako sťažovateľ (Zápisnica o ústnom pojednávaní č.101796740/2020 zo dňa 23.11.2020). Navyše, uvedené CMR doklady, na ktorých sú uvedené neznáme osoby odberateľov, nepreukazujú nijaký vzťah ku sťažovateľovi a už vôbec nepreukazujú uskutočnenie

. . 41. Rovnako má kasačný súd za preukázané, že tvrdenie sťažovateľa, že spolupracoval so správcom dane a predložil všetky dôkazy, ktoré mal a mohol mať k dispozícií so všetkými náležitosťami nie je pravdivé, keď správca dane poukázal na rozpory v tvrdeniach, ako aj na nezrovnalosti v predložených dokladoch sťažovateľa, ktoré žiadal odstrániť, no sťažovateľ

Rovnako nevedel vysvetliť, prečo na uvedenej zmluve je podpis konateľa spoločnosti, keď z jeho predošlých tvrdení vyplýva, že mal jednať výhradne s pani Y., ktorá mala byť zároveň aj osobou splnomocnenou na uzatváranie zmlúv a vystavovanie faktúr v mene spoločnosti dodávateľa. Okrem uvedeného, správca dane požadoval od sťažovateľa vysvetlenie k plnej moci udelenej pani Y. na uzatváranie zmlúv a vystavovanie faktúr, keď na nej chýbal dátum, od ktorého malo byť splnomocnenie účinné.

spôsobom. So všetkými skutočnosťami bol sťažovateľ oboznámený a mal možnosť sa k nim vyjadriť. Tvrdenie správneho súdu, žalovaného a aj správcu dane o neposkytnutí súčinnosti sťažovateľa potvrdzuje aj skutočnosť, že sťažovateľ nielenže odmietol „spárovať“ odovzdané CMR doklady s predloženými faktúrami, no zároveň odmietol aj zodpovedať otázky správcu dane a odišiel z ústneho pojednávania (Zápisnica o ústnom pojednávaní č.101796740/2020 zo dňa 23.11.2020). K daným skutočnostiam tak možno uviesť, že sťažovateľ so správcom dane nespolupracoval, k zisteniam správcu dane sa nevyjadroval, po predvolaní správcom dane sa bez ospravedlnenia nedostavil (Úradný záznam č. 101989760/2020 zo dňa 14.12.2020).

44. Kasačný súd už len podotýka, že pochybnosti boli vznesené priamo vo vzťahu dodávateľ - daňový subjekt a neboli postavené na pochybnostiach o subdodávateľoch, preto podľa kasačného súdu pre daný prípad neprichádza do úvahy aplikácia judikatúry v zmysle rozhodnutí Ústavného súdu SR a Súdneho dvora EÚ (napr. vo veci Vikingo Fővállalkozó z 3. septembra 2020, C-610/19), ako namietal sťažovateľ v kasačnej sťažnosti. Tieto závery sa totiž týkajú len vzdialenejších dodávateľov v reťazci, ktorí priamo nerealizujú obchodnú transakciu ako bezprostredný dodávatelia preverovaného daňového subjektu. Subjekt, u ktorého sa vyskytujú pochybnosti alebo nezrovnalosti, ktoré nekorešpondujú s údajmi deklarovanými preverovaným daňovým subjektom, ktorý s ním konal a bol priamo účastný deklarovaného zdaniteľného plnenia, nemá možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko bol sám spoluaktérom tejto transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako

navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“

Predloženie faktúry vystavenej v zmysle § 71 zákona o DPH (v prípade, že má všetky zákonom predpísané náležitosti) je len splnenie formálnej stránky na uplatnenie odpočítania dane, ak však správcovi dane na základe vykonaného dokazovania vzniknú pochybnosti o pravdivosti údajov uvedených vo faktúre, je na platiteľovi, aby tieto pochybnosti odstránil, čo v súdenom prípade sťažovateľ nevykonal.

Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Odpočet DPH si sťažovateľ uplatnil sám, preto je povinný uchovávať a následne preukázať všetky doklady, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie skutočností, uvedených na faktúrach.

konaní. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, obzvlášť, že sťažovateľ nepredložil na preukázanie a podporu svojich tvrdení vierohodné a relevantné dôkazy, kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ neuniesol v administratívnom a ani v súdnom konaní dôkazné bremeno o skutočnostiach rozhodných z hľadiska aplikácie citovaného ust. § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na citované ust. § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH.

49. Vzhľadom na uvedené potom kasačný súd uzatvára, že aj v prípadoch, ak je nesporná existencia tovaru/služby, uvedené automaticky neznamená, že daňovému subjektu už len na základe tejto skutočnosti vzniká nárok na odpočet DPH. Kumulovane totiž musí byť - ako hmotnoprávny predpoklad - preukázané napr. aj to, že tento tovar bol daňovému subjektu dodaný deklarovaným dodávateľom ako zdaniteľnou osobou/iným platiteľom dane, príp. inou zdaniteľnou osobou (iným platiteľom dane) ako je deklarovaný dodávateľ.

50. Tu kasačný súd zároveň nesúhlasil ani so sťažovateľovou námietkou, ktorá sa týkala preukázania fiktívnosti plnenia a vedomosti sťažovateľa o jeho účasti na daňovom podvode a taktiež poukázaním na judikatúru ohľadne zneužitia práva. Kasačný súd prízvukuje, že nie je možné pri právnom posúdení kumulovať nesplnenie hmotnoprávnych podmienok s vedomostnou zložkou sťažovateľa o daňovom podvode a so zneužitím práva.

Preto predmetné námietky sťažovateľa nie sú dôvodné a relevantné. Sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti argumentuje taktiež tým, že správca dane mal vykonať miestne zisťovanie u dodávateľa, vypočuť vedúceho skladu p. M. a aj p. G. P..

záležitosti ohľadne deklarovaného obchodu vykonával osobne. Zároveň je nutné podotknúť, že sťažovateľ osobu pána M. spomínal iba v spojitosti s deklarovaným dodávateľom ELANTRA s.r.o. a nie so spoločnosťou Estrusius s.r.o. ako deklarovaným dodávateľom za príslušné zdaňovacie obdobie. Uvedené vykonanie dôkazu by nebolo v súvislosti so zistením a objasnením skutočností rozhodujúcich pre správne posúdenie veci kľúčové. Ďalej kasačný súd uvádza, že sťažovateľ tvrdil, že tovar bol dovezený priamo od výrobcu do skladu sťažovateľa. Preto nie je kasačnému súdu zrejmé, aké skutočnosti by vyplývali z miestneho zisťovania vykonaného u dodávateľa. Vzhľadom k tejto skutočnosti správca dane nemal dôvod vykonať miestne zisťovanie u dodávateľa v rámci daňovej kontroly. Sťažovateľ požadoval aj vypočutie G. P. ako svedka, k čomu kasačný súd uvádza (zhodne s názorom správneho súdu), že sa jedná o daňový subjekt, ktorý bol predmetom daňovej kontroly, a preto bolo logické, že táto osoba vystupovala ako účastník konania/kontrolovaný daňový subjekt, nie v procesnom postavení svedka.

52. Zároveň je potrebné podotknúť, že sťažovateľ počas daňovej kontroly, resp. následného konania, nenavrhol vykonať nové dôkazy a so správcom dane nespolupracoval (ako už bolo uvedené vyššie), pričom ako kontrolovaný daňový subjekt má právo počas výkonu daňovej kontroly neustále až do jej skončenia predkladať listinné dôkazy a iné dôkazy, ktoré považuje za relevantné a potrebné na svoju obhajobu. Ako už bolo ozrejmené, dôkazné bremeno pritom bolo na sťažovateľovi, aby preukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie

53. Kasačný súd uzatvára, že po vyhodnotení súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako správny súd, a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne zistili skutkový stav, dôkazy, ktoré správca dane nadobudol v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, riadne vyhodnotili a vysporiadali sa dôkladne aj so všetkými námietkami sťažovateľa. Argumentácia sťažovateľa uvedená v kasačnej sťažnosti zároveň nebola v žiadnom smere spôsobilá spochybniť závery správneho súdu, ktoré sú obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku. V dôsledku uvedeného kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu, pričom nezistil žiaden dôvod na jeho zmenu alebo zrušenie, a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.“ 27. S citovaným právnym posúdením a rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý v plnom rozsahu vyčerpal všetky námietky žalobcu, sa kasačný súd bezvýhradne stotožnil, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

VI. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

28. Kasačný súd s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku. 29. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému. Ten bol síce v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej vety SSP priznané. 30. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.