3Sfk/90/2023
ECLI:SK:NSSSR:2024:1018201328.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- BA-2S/152/2018
- IČS
- 1018201328
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu: AUTO ROTOS - ROZBORA s. r. o., so sídlom Račianska 184/B, 831 05 Bratislava, IČO: 35918519, právne zastúpeného: LEGAL & CORP s. r. o., so sídlom advokátskej kancelárie Gajova 11, 811 09 Bratislava, IČO: 47237325, proti žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, 817 82 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MF/014287/2018-77 zo dňa 09.07.2018, o kasačnej sťažnosti žalobcu voči uzneseniu Správneho súdu v Bratislave č. k. 2S/152/2018-76 zo dňa 19.09.2023, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .
Odôvodnenie
1. Správny súd v Bratislave uznesením č. k. 2S/152/2018-76 zo dňa 19.09.2023 odmietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. MF/014287/2018-77 zo dňa 09.07.2018, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 218877/2018 zo dňa 17.04.2018. Prvostupňovým rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR bol podľa § 76 ods. 2 Daňového poriadku zamietnutý podnet žalobcu na nariadenie obnovy konania z úradnej moci, ktoré bolo ukončené dňa 22.01.2014 právoplatným rozhodnutím Daňového úradu Bratislava číslo 9104405/5/4412640/2013/Sia zo dňa 02.10.2013 vo veci žalobcu ako účastníka konania. 2. Podľa správneho súdu v správnom súdnictve sa preskúmava len taká činnosť orgánov verejnej správy, ktorá zasahuje do verejných subjektívnych práv fyzických osôb a právnických osôb (napr. § 2 ods. 1, § 177 ods. 1 a § 178 ods. 1 SSP). Inými slovami, nie všetka činnosť orgánov verejnej správy je podrobená súdnej kontrole v rámci správneho súdnictva, ale len taká činnosť orgánov verejnej správy, ktorá zasahuje do verejných subjektívnych práv fyzických osôb a právnických osôb. Skúmajúc aktívnu procesnú legitimáciu žalobcu preto správny súd posudzoval, či napadnutým rozhodnutím a prvostupňovým rozhodnutím vôbec mohlo dôjsť k zásahu do verejných subjektívnych práv žalobcu. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutí, ktoré boli vydané v nadväznosti na podnet žalobcu na nariadenie obnovy konania z úradnej moci. Žalobca teda v konečnom dôsledku namietal zásah do svojich verejných subjektívnych práv spôsobom vybavenia jeho podnetu na nariadenie obnovy konania z úradnej moci zo strany žalovaného a Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, presnejšie rozhodnutiami týchto orgánov, ktorými nebolo vyhovené jeho podnetu na nariadenie obnovy konania z úradnej moci.
3. Na začatie administratívneho konania na základe takých podnetov, ako bol aj podnet žalobcu adresovaný Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, neexistuje subjektívne právo. Takýmito podnetmi sa orgánom verejnej správy prostredníctvom akéhokoľvek subjektu (prípadne i iného orgánu verejnej správy) dávajú do pozornosti určité skutočnosti, a je len na adresátovi podnetu, či na jeho základe začne konanie z úradnej moci alebo nie. Subjektívne právo vo všeobecnosti neexistuje ani na to, aby administratívny orgán podávateľovi podnetu na tento jeho podnet reagoval a odpovedal, ak to zákon výslovne neustanovuje (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sfk/24/2022 z 30.03.2023, body 25 a 26). Správnou žalobou teda nemôže žalobca úspešne brojiť proti postupom a výsledkom vybavovania podnetov adresovaných orgánom verejnej správy, a to pre nedostatok dotknutosti na subjektívnych právach podľa § 177 ods. 1 SSP a § 178 ods. 1 SSP. Subjektívne právo na vybavovanie podnetu a na určitý spôsob jeho vybavenia nejestvuje, nie je teda čo chrániť podaním žaloby. 4. Keďže žalobu bolo potrebné odmietnuť, správny súd sa v ďalšom nezaoberal vecnými námietkami žalobcu obsiahnutými v jeho žalobe, t. j. tvrdenými dôvodmi nezákonnosti napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia. Správny súd však nad rámec nutného odôvodnenia k námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie sú nulitné, uvádza, že sa s touto námietkou žalobcu nestotožňuje. Z § 76 ods. 1 a ods. 2 Daňového poriadku vyplýva, že v predmetnej veci bolo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky tým orgánom, ktorý je ex lege oprávnený posudzovať dôvodnosť podnetov na nariadenie obnovy konania ako aj návrhov na obnovu konania, je teda orgánom oprávneným (na základe zákonom zverenej právomoci) rozhodovať, či obnova konania bude alebo nebude nariadená. Je tak zrejmé, že žalovaný ani Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky pri vydaní rozhodnutí, ktoré žalobca žiadal preskúmať, neprekročili svoju právomoc.
I. Kasačná sťažnosť žalobcu
a) kasačná sťažnosť žalobcu 5. Žalobca (sťažovateľ) napadol predmetné uzneseniu kasačnou sťažnosťou podľa § 440 ods. 1 písm. g), h) a j) SSP. Uviedol, že žalobou napadnuté rozhodnutia správnych orgánov sú celkom zrejme nulitné a sťažovateľ má legitímny právny záujem, na ich formálnom zrušení, keďže bol bez jeho vôle a návrhu „vtiahnutý“ ako účastník konania do správneho konania, ktoré prebiehalo bez zákonného podkladu, s čím boli spojené aj náklady napr. trovy právneho zastúpenia, ktoré by inak nevynaložil a išlo v tomto prípade o meritórne rozhodnutie správneho orgánu, voči ktorému je žalobca oprávnený podať správnu žalobu. Žalovaný a rovnako ani Finančné riaditeľstvo SR nie sú v tejto veci oprávnené vydávať individuálny správny akt v podobe rozhodnutia. 6. Podľa sťažovateľa rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR ako aj napadnuté rozhodnutie sú nulitnými rozhodnutiami, ktoré je potrebné zrušiť, keďže ho vydali správne orgány, ktoré zjavne nemajú právomoc ani vecnú pôsobnosť vydávať rozhodnutia v prípadoch podávania podnetov, ak podnetom nevyhovejú; a zároveň, ich vo svojej podstate vydali bez toho, aby účastník konania podal návrh. O návrhoch sa rozhoduje vo forme rozhodnutia, o podnetoch v podobe odpovedi či vyrozumenia (v daňovom poriadku absentuje právomoc Finančného riaditeľstva SR začať správne konania a rozhodovať o obnove konania na základe podnetu, ktorým osoba iba poukázala na skutočnosti, ktoré by mohli byť spôsobilé pre nariadenie obnovy konania z úradnej moci Finančného riaditeľstva SR). Zároveň sa odvolal na rozsudok NS SR spis. zn. 8Sžr/52/2016 zo dňa 12.12.2018.
7. Sťažovateľ namietal, že bol konaním správnych orgánov (ktoré prekročili svoju právomoc, keď vydali správnou žalobou napadnuté rozhodnutia, ktoré boli vydané nad rámec zákona) v podstate „vtiahnutý“ do správneho konania, ako účastník konania, čím sťažovateľovi vznikli ďalšie nadbytočné náklady (trovy právneho zastupovania v správnom konaní a pod.), ako aj stratu času, ktorú by sťažovateľ inak nemusel vynaložiť. Vyššie uvedeným konaním správnych orgánov bolo zasiahnuté do sťažovateľovho práva na ochranu majetku (sťažovateľ musel vynaložiť na predmetné konania majetok, ktorý by inak nevynaložil, keby si správne orgány splnili svoju povinnosť), pričom sťažovateľ má nesporne legitímny záujem, nielen z dôvodov právnej istoty, aby boli nulitné rozhodnutia aj formálne zrušené, nakoľko by prípadné závery vyplývajúce z týchto rozhodnutí mohli byť použité proti sťažovateľovi. V predmetných správnych rozhodnutiach sa správne orgány nevyjadrovali iba k otázkam povolenia obnovy konania, ale aj k meritórnym otázkam. Účastník konania, resp. sporová strana má podľa sťažovateľa zákonný nárok na to, aby súd konštatoval, že príslušné rozhodnutie správneho orgánu je nulitné, aj vzhľadom k tomu, že súd je povinný prihliadať na nulitu správneho aktu vždy „ex offo“ (uznesenie NS SR spis. zn. 7Sžo/35/2016 zo dňa 26.10.2017). b) vyjadrenie žalovaného 8. Žalovaný sa písomne k obsahu kasačnej sťažnosti nevyjadril.
II. Posúdenie veci kasačným súdom
11. Podľa § 97 SSP, ak tento zákon neustanovuje inak, správny súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).
12. Podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP, správny súd uznesením odmietne žalobu, ak bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. 13. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej
správy. 14. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených
záujmoch. 15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľmi (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu je dôvodná. 16.
K námietke sťažovateľa o nesprávnosti vydania napadnutých rozhodnutí (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) a ich nulity zaujal kasačný súd právny záver, ktorý bol vyjadrení vo veci vednej pod spis. zn. 3Sfk/95/2022 s tým , že „Z § 76 ods. 1 a 2 Daňového poriadku totiž vyplýva, že v predmetnej veci bol prvostupňový orgán tým orgánom, ktorý je ex lege oprávnený posudzovať dôvodnosť podnetov na nariadenie obnovy konania ako aj návrhov na obnovu konania, je teda orgánom oprávneným (na základe zákonom zverenej právomoci a kompetencie) rozhodovať o tom, či obnova konania bude alebo nebude nariadená. Zistená vada prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia žalovaného teda nie je v otázke prekročenia právomoci, ale v otázke zvolenia procesnej formy pre rozhodnutie/posúdenie príslušných orgánov.
Takáto vada však podľa názoru kasačného súdu nespôsobuje nulitu správneho aktu vydaného príslušnými orgánmi. Kasačný súd sa však nestotožňuje s tým, že by predmetné rozhodnutia boli nulitné. Z § 76 ods. 1 a 2 Daňového poriadku totiž vyplýva, že v predmetnej veci bol prvostupňový orgán tým orgánom, ktorý je ex lege oprávnený posudzovať dôvodnosť podnetov na nariadenie obnovy konania ako aj návrhov na obnovu konania, je teda orgánom oprávneným (na základe zákonom zverenej právomoci a kompetencie) rozhodovať o tom, či obnova konania bude alebo nebude nariadená. Zistená vada prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia žalovaného teda nie je v otázke prekročenia právomoci, ale v otázke zvolenia procesnej formy pre rozhodnutie/ posúdenie príslušných orgánov. Takáto vada však podľa názoru kasačného súdu nespôsobuje nulitu správneho aktu vydaného príslušnými orgánmi“.
17. Kasačný súd v označenej vec zaujal aj právny názor k otázke aktívnej legitimácie žalobcu a uviedol, že „v predmetnej veci neboli splnené podmienky aktívnej legitimácie žalobkyne, a to v časti podmienky zásahu napadnutého rozhodnutia do subjektívnych práv sťažovateľa, ako žalobcu. Na začatie administratívneho konania na základe podnetov na obnovu konania totiž neexistuje subjektívne právo. Takýmito podnetmi sa orgánom verejnej správy prostredníctvom akéhokoľvek subjektu dávajú do pozornosti len určité skutočnosti, a je len na adresátovi podnetu, či na jeho základe začne konanie z úradnej moci, alebo nie. Subjektívne právo vo všeobecnosti neexistuje ani na to, aby administratívny orgán podávateľovi podnetu na tento jeho podnet reagoval a odpovedal (ak to zákon výslovne neustanovuje).
Správnou žalobou teda nemôže sťažovateľ v postavení žalobcu úspešne brojiť proti postupom a výstupom vybavovania podnetov adresovaných orgánom verejnej správy, a to pre nedostatok dotknutosti na subjektívnych právach podľa § 177 ods. 1 SSP a § 178 ods. 1 SSP.
Subjektívne právo na vybavovanie podnetu a na určitý spôsob jeho vybavenia nejestvuje“. Z uvedenej konštatácie tiež vyplýva nesplnenie podmienok aktívnej legitimácie žalobcu v postavení sťažovateľa s tým, že žalobca mala byť odmietnutá pre neoprávnenosť osoby a správny súd dospel k odôvodnenému a správnemu záveru o absencii podmienok aktívnej legitimácie žalobcu. Sťažovateľom citované rozhodnutia NS SR sa na prejednávaný prípad nevzťahovali, preto musel kasačný súd aj námietku podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP ako nedôvodnú.
18. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že jeho podanie (správna žaloba) bolo nezákonne odmietnuté v zmysle § 440 ods. 1 písm. j) SSP, kasačný súd uvádza, že tento kasačný dôvod mieri na odmietnutie z rôznych dôvodov formálne a obsahovo nekorektného podania postupom podľa § 59 ods. 3 SSP, pričom ak bolo podanie (správna žaloba) odmietnuté, napr. pre absenciu aktívnej legitimácie, takéto odmietnutie sa skúma primárne ako otázka správneho právneho posúdenia, čo platí aj pre tu posudzovanú vec.
III. Záver
19. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Uznesenie správneho súdu považuje za v postačujúcej miere odôvodnené, vychádzajúce zo správneho právneho posúdenia veci v časti absencie aktívnej legitimácie sťažovateľa v postavení žalobcu a súladný s ustálenou rozhodovacou činnosťou kasačného súdu. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP, ako nedôvodnú zamietol. 20. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 21. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 27. marca 2024