3Sfk/99/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a zo sudcov JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): COOP Jednota Dunajská Streda, spotrebné družstvo so sídlom Korzo Bélu Bartóka 790, Dunajská Streda, IČO: 00168831, právne zastúpený: Michalko Legal s.r.o., so sídlom Suché miesto 47, Chorvátsky Grob, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom Lazovná č. 63, Banská Bystrica, IČO: 42499500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102406630/2018 zo dňa 29. novembra 2018, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/223/2018-178 zo dňa 19. mája 2022, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

Správny súd zároveň návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. O nároku na náhradu trov rozhodol správny súd tak, že žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal. 2. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu vyplýva, že po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutia, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase vydania rozhodnutia žalovaného (§ 135 ods. 1 SSP).

3. Lustráciou žalobcu v databáze súdnych rozhodnutí správny súd zistil, že správny súd už právoplatne rozhodol vo viacerých veciach rovnakých účastníkov konania, pričom správny súd správnu žalobu totožného žalobcu vo všetkých prípadoch zamietol.

4. Predmetom konania v obdobnej veci , vedenej na správnom súde pod sp. zn. 2S/222/2018, o ktorom správny súd rozhodol rozsudkom zo dňa 3. júla 2019, boli totožné žalobné námietky, ako v konaní 6S/223/2018, ktoré smerovali voči obdobnému rozhodnutiu žalovaného, ktorého podklad tvoril protokol č. 101964166/2017 zo 14. septembra 2017 (totožný ako v tomto konaní).

5. Správny súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že na ustálenie rozsahu preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného a správcu dane v rozsahu žalobných bodov považuje za potrebné ozrejmiť, že sa bude zaoberať len žalobnými bodmi uvedenými v žalobe doručenej správnemu súdu dňa 17. decembra 2018 a nie dôvodmi uvedenými v doplnenej žalobe zo dňa 20. februára 2019 a doručenej správnemu súdu dňa 25. marca 2019, pretože žalobca po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby rozširoval žalobu o ďalšie žalobné body. Rozhodnutie žalovaného bolo žalobcovi doručené dňa 12. decembra 2018, kedy aj nadobudlo

6. Správny súd poukázal na účel daňového konania, dikciu § 49 ods. 2 zákona č. 222/ 2004 Z. z. z ktorej jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, a súvisiacu judikatúru vnútroštátnych súdov a súdneho dvora EÚ jednak k otázke nároku na odpočítanie DPH všeobecne, dôkazného bremena v konaní a prenosu dôkaznej povinnosti, povinnosti prijať všetky opatrenia ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom. K otázke rozloženia a prenosu dôkazného bremena poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23. júna 2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23. februára 2011. Dospel k záveru, že správca dane a žalovaný postupovali pri vyhodnotení rozloženia dôkazného bremena v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ.

listy. Nepredložil však objednávky na potraviny v konkrétnych množstvách, zápisy zo stretnutí s obchodnými partnermi, na ktorých došlo k objednaniu tovaru, ich prípadné doplnenia, opravy, komunikáciu s obchodnými partnermi (odberateľmi, dodávateľmi, prepravcami), prípadné reklamácie tovaru. Žalobca teda hodnoverným spôsobom nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia a neuniesol svoje dôkazné bremeno, ktoré je primárnym predpokladom na uplatnenie nároku na odpočet DPH. Žalobca takisto nepreukázal, že by došlo k materiálnemu naplneniu pojmu „odoslanie“ tovaru v rámci Spoločenstva v zmysle právnych predpisov a judikatúry Súdneho dvora EÚ (napríklad vo veci C-409/04), teda že by existoval dôvod na postup podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. Maďarská spoločnosť Lbis Six Kft, ako jeden z odberateľov žalobcu, nemala skladové priestory, nepriznala dodanie tovaru zo Slovenska od žalobcu, ani neodviedla daň v Maďarsku z tohto tovaru. Správca dane zistil, že tovar (drogistický tovar, nealkoholické nápoje a potraviny) nebol následne dodaný rumunskej spoločnosti S.C_ Masine Store, ale skončil opäť na Slovensku v obci Iža.

Vzniká potom otázka ekonomického účelu tohto obchodu, keďže dodávateľovi a odberateľovi žalobcu nič nebránilo komunikovať priamo medzi sebou (čo sa aj reálne dialo pri dodávaní tovaru) a žalobca pôsobil len v roli quasi „sprostredkovateľa“ obchodu.

a vkladala ich na účet žalobcu ako platbu za údajne dodaný tovar. Na rokovaniach za žalobcu s jeho obchodnými partnermi sa vždy zúčastňovali Ing. Krčmárik a Ing. Kulcsár, ktorí mohli porušiť zákaz konkurencie (pozri odôvodnenie nižšie).

9. Správca dane po predložení uvedených listín zo strany žalobcu a po vzniku pochybností o existencii tovaru, postupoval správne a začal preverovať reálnosť dodania tovaru v rámci svojho dôkazného bremena. Správca dane správne preveroval dodávateľov žalobcu, pretože riadne označenie dodávateľa je jednou z náležitostí faktúry a slúži na verifikáciu vierohodnosti faktúry podľa § 71 ods. 1 písm. c/ zákona č. 222/2004 Z. z. Správca dane dospel k záveru, že spoločnosť FOOD IMEX, s.r.o. (dodávateľ žalobcu), tovar nemohla nadobudnúť od spoločnosti NEVIA, s.r.o., a spoločnosť NEVIA, s.r.o., nemohla tovar nadobudnúť od spoločnosti WELDER, s.r.o., prípadne CALLISTO, s.r.o. (komodity drogistický tovar, potraviny a nealkoholické nápoje), a spoločnosť RUSSEL EXPORT-IMPORT, s.r.o., nemohla nadobudnúť tovar od spoločností iTech systems, s.r.o., Chino, s.r.o., a tie od maďarskej spoločnosti KR-PROJEKT Kft (komodita kryštálový cukor). 10. Ďalej správny súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu zistil, že správca dane správne vyžadoval predloženie ďalších dôkazov o prevode tovaru medzi článkami obchodného

11. Podľa názoru správneho súdu správca dane mal právo preveriť reálnosť dodávky tovaru, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného kontraktu a spôsob jeho prevedenia, ako i komunikácia s dodávateľom sa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodov. Správny súd zdôraznil, že dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania. V tomto smere preto dôkazná povinnosť v daňovom konaní jednoznačne spočívala na daňovom subjekte - žalobcovi, ktorému daňové orgány poskytli dostatok priestoru, aby svoje tvrdenia a dôvodnosť odpočtu DPH i dostatočným a vierohodným spôsobom preukázal (nielen formálnymi dokladmi). Žalobca však nepreukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho

Neobstojí tvrdenie žalobcu, že nevedel o činnosti člena jeho predstavenstva Ing. Krčmárika, ktorý popri členstve v predstavenstve žalobcu (v období od 06. apríla 2011 do súčasnosti) vykonával aj činnosť pre iné obchodné spoločnosti: bol spoločníkom a konateľom spoločnosti TAX 4 PROTECTION, s.r.o. (v období od 14. októbra 2011 do 20. januára 2015) a zabezpečoval prepravu tovaru pre maďarského odberateľa Lbis Six Kft. V tomto smere je nevyhnutné poukázať na zákaz konkurencie upravený v § 65 ObZ (všeobecné ustanovenie) a § 249 ObZ, ktoré sa týkajú osobitne členov predstavenstva družstva.

Správny súd aj v tomto prípade poukazuje na ustanovenie Obchodného zákonníka upravujúce zákaz konkurencie (§ 65 a § 249), z ktorých jednoznačne vyplýva, že člen predstavenstva alebo predseda predstavenstva družstva nie sú oprávnení podnikať ani byť členmi štatutárnych a dozorných orgánov právnických osôb s obdobným

mohol preukázať skutočný záujem o svoju obchodnú činnosť a dodržanie náležitej ostražitosti pri obchodovaní so svojimi obchodnými partnermi, čo neurobil. Žalobca ani netvrdí, že si pred začatím obchodovania so svojimi zmluvnými partnermi overoval ich referencie na trhu obchodovania s potravinami u iných obchodníkov. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že žalobca mohol a mal vedieť o svojich obchodných partneroch (minimálne o FOOD IMEX, s.r.o., Lbis Six Kft, TAX 4 PROTECTION, s.r.o., teda o dodávateľovi, odberateľovi aj prepravcovi) viac informácií ako len všeobecné informácie vyplývajúce z obchodného registra. Napriek tomu s nimi podnikal. Správny súd dospel k záveru, že správca dane aj žalovaný správne vyhodnotili, že žalobca mohol mať vedomosť o tom, že sa zúčastňuje na plneniach, ktoré môžu byť poznačené podvodom; tento záver podrobne a presvedčivo odôvodnili.

15. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nezistil dôvod, podľa ktorého možno spravodlivo požadovať od žalobcu, aby mu nahradil trovy konania. Navyše, žalovaný nebol v konaní právne zastúpený, keďže zamestnáva zamestnancov s právnickým vzdelaním, ktorí ho v konaní pred súdom zastupujú.

16. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len „sťažovateľ“) prostredníctvom právneho zástupcu riadne a včas kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) a navrhol, aby kasačný súd rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, alternatívne rozsudok správneho súdu zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného. 17. Sťažovateľ namietal, že zvoleným postupom podľa § 140 SSP správny súd v napadnutom rozsudku nerozlišuje medzi zdaňovacím obdobím 06/2012 a 12/2012, hoci boli k týmto zdaňovacím obdobiam vydané samostatné rozhodnutia a mal za to, že skutkové zistenia z nich vyplývajúce nie sú totožné, napriek tomu, že boli zistené v rámci jednej daňovej kontroly. 18. K bodom 64. a 66. odkazovaného rozsudku v odôvodnení rozsudku správneho súdu, sťažovateľ uviedol, že zákon o DPH neuvádza ako podmienku uplatnenia nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty preukázanie nároku na odpočet predloženie zápisov zo stretnutí s obchodnými partnermi, na ktorých došlo k objednaniu tovaru, ich prípadných doplnení, opráv, komunikácie s obchodnými partnermi. Mal za to, že správny súd nezohľadnil

rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf/1/2011 a rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-354/03 Optigen a C-355/03 Fulcrum Elektronics a C-484/03 Bond House. Zároveň sťažovateľ nesúhlasil so závermi ohľadne nepreukázania, že by došlo k materiálnemu naplneniu pojmu „odoslanie“ tovaru v rámci spoločenstva a uviedol, že zistenia spochybňujúce dodanie kryštálového cukru sa netýkajú zdaňovacieho obdobia a sú vytrhnuté z kontextu. Sťažovateľ trval na tom, že tovar bol odoslaný vrátane prepravy do iného členského štátu. 19. Sťažovateľ ďalej namietal, že správny súd nezohľadnil nedodržanie lehoty na ukončenie daňovej kontroly, a to z dôvodu, že poukazom na koncentračnú zásadu sa nezaoberal námietkami sťažovateľa uvedenými v doplnenej žalobe. Taktiež uviedol, že správny súd nezohľadnil argumentáciu sťažovateľa vyvracajúcu nepodložené obvinenia žalovaného o tom, že plnenie je súčasťou daňového podvodu, pretože žalovaný nezistil žiadne objektívne skutočnosti preukazujúce, že sťažovateľ vedel, že jeho činnosť je súčasťou podvodu. V závere sa vyjadril k odmietnutiu ústavnej sťažnosti voči rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžfk/ 62/2019, že ústavný súd posudzovanú vec neprejedával meritórne, avšak správny súd mal prejednať zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, preto nemá odkaz na odmietnutie ústavnej sťažnosti žiadne opodstatnenie. 20. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaný uviedol, že sa plne stotožňuje s právnym posúdením veci uvedeným v napadnutom rozsudku a navrhol, aby kasačná sťažnosť bola ako nedôvodná zamietnutá.

IV. Právne predpisy, právne názory kasačného súdu

26. Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 6 ods. 1 SSP).

29. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

31. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku správneho súdu, po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu, nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, využívajúceho právnu úpravu § 140 SSP a v otázke právneho vyhodnotenia relevantných zistení z daňovej kontroly odkazujúceho na rozsudok v inej veci totožných účastníkov, založeného na nepreukázaní dôvodov na priznanie uplatneného nároku na odpočítanie DPH.

Kasačný súd sa nestotožnil s námietkou , že správny súd nesprávne aplikoval rozhodnutie týkajúce sa zdaňovacieho obdobia december na preskúmavané obdobie jún 2012. Kasačný súd naviac zdôrazňuje, že pokiaľ sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňuje odôvodnenie, ako rozhodnutia žalovaného, tak aj správneho súdu, ktoré je predmetom kasačného prieskumu, treba uviesť, že v konaní bolo dostatočne preukázané a správne vyhodnotené, že samotné dodanie tovaru v rámci tohto reťazca bolo na rôznych stupňoch poznačené podvodom, tak v tuzemsku, ako aj na území iného členského štátu.

34. Vzhľadom na skutočnosť, že kasačný súd už rozhodoval v obdobnej veci pod sp. zn. 6Sžfk/62/2019 zo dňa 20. mája 2020, ktorá sa týkala rovnakých účastníkov konania len iného zdaňovacieho obdobia, pričom s jeho odôvodnením sa kasačný súd stotožňuje, využijúc ustanovenie § 464 ods. 1 SSP poukazuje na toto rozhodnutie kasačného súdu a z jeho odôvodnenia vyberá: 82.

83. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, teda vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie.

V tejto súvislosti poukazuje kasačný súd na rozhodovaciu činnosť tunajšieho súdu, napr. rozsudok sp.zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 10.02.2015, z ktorého vyplýva, že aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.

Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní. 86. V tomto prípade je potrebné poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010, v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva „.

. .“ 87. Podobný právny názor vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžf/19/ 2015 zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého „. . .Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne

. .“ 88. Podľa názoru kasačného súdu je nutné si uvedomiť postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustáľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak, daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil.

Zákon č. 222/2004 Z.z. vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/26/2014).

91. Správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako to je uvedené na predložených faktúrach. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V prípade, že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení.

Judikatúra kasačného súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne, pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila vo vyššie uvedených intenciách, teda že nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Kasačný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku uvádza, že Krajský súd v Bratislave použil na vec správnu judikatúru. Ďalej kasačný súd príkladmo poukazuje na rozhodnutia vo veciach sp. zn. 3Sžfk/40/2017, sp. zn. 4Sžfk/ 38/2017, sp. zn. 1Sžfk/1/2017, sp. zn. 6Sžfk/43/2017, sp. zn. 1Sžf/82/2016, ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 705/2017.

94. Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti.

96. Po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu dospel Najvyšší súd SR k záveru, že krajský súd vec správne právne posúdil, keď rozhodnutie žalovaného považoval za zákonné. Jeho závery sú v súlade tak so zmyslom a účelom relevantných právnych noriem vťahujúcich sa na prejednávanú vec, ako aj s ustálenou rozhodovacou praxou súdov.

98. Kasačný súd vo vzťahu k namietanému prenosu dôkazného bremena na sťažovateľa najvyšší súd uvádza, že zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar, príp. služba reálne dodaná (§ 8, § 9 zákona č. 222/2004 Z. z.), a to práve osobou ako platiteľom DPH uvedenou na faktúre, ktorá si zároveň voči odberateľovi uplatňuje DPH.

Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R, C-285/09, bod 36, ako aj z 27. októbra 2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb.s.I-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne okolnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H, body 33 a 34; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32). 101.

NV C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

103. Kasačný súd poukazuje na to, že v prejednávanej veci je nesporné, že žalobca (sťažovateľ) v daňovom konaní prezentoval obchodné transakcie do iného členského štátu (Maďarská republika), t. j. že malo ísť o intrakomunitárne dodávky, avšak zároveň zdôrazňuje, že tieto musia byť spojené s prepravou, ktorá musí byť zrealizovaná a právo nakladať s tovarom ako vlastník musí prejsť na nadobúdateľa za splnenia podmienky, že ide o skutočnú firmu, nie o fiktívnu spoločnosť.

104. V ust. § 43 ods. 5 zákona o DPH zákonodarca kogentne stanovil zoznam dokladov, ktorými je daňový subjekt povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu. Je potrebné preukázať, že tovar skutočne fyzicky opustil územie Slovenskej republiky a bol dodaný skutočnému nadobúdateľovi, na ktorého prešlo právo nakladať s tovarom ako vlastník, keďže pri vnútrospoločenských (intrakomunitárnych) obchodoch, prevod tovarov cez hranice jednotlivých štátov nie je sledovaný, nie je možné vylúčiť riziko daňových podvodov, preto nie je v rozpore so zákonom o správe daní, zákonom o DPH ani správou Európskeho spoločenstva požadovať, aby sa daňový subjekt, ktorý vystupuje ako dodávateľ uistil o dôveryhodnosti svojho partnera v tom zmysle, že zdaniteľné obchody, ktoré uskutoční, nebudú súčasťou daňových podvodov a budú riadne zdanené.

106. Listinné dôkazy, ktoré predložil daňový subjekt v daňovom konaní by boli spôsobilé privodiť daňovému subjektu uplatnenie nároku na oslobodenie dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH len za podmienky, že by bolo v daňovom konaní preukázané, že tovar skutočne opustil územie SR a dodaný tovar bol zdanený odberateľom ako daňovým subjektom v inom členskom štáte, v rámci Európskeho spoločenstva, čo preukázané nebolo.

107. K námietke nedodržania 1. ročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly kasačný súd uvádza, že sťažovateľ o tejto skutočnosti mal vedomosť už v administratívnom konaní, ako aj v konaní pred správnym súdom, napriek tomu ju v žalobe neuplatnil. S ohľadom na ust. § 441