3Shk/3/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Sládkovičova 127/632, právne zastúpeného spoločnosťou: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 47244895, so sídlom v Bratislave, Červeňova 15, 12/ AUTONOVO, a.s., IČO: 35796693, so sídlom v Banskej Bystrici, Zvolenská cesta 40, právne zastúpeného spoločnosťou: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 47244895, so sídlom v Bratislave, Červeňova 15, 13/ PO CAR, s.r.o., IČO: 31693989, so sídlom v Prešove, Petrovianska 11565/1, právne zastúpeného spoločnosťou: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 47244895, so sídlom v Bratislave, Červeňova 15, 14/ Auto Unicom, s.r.o., IČO: 36033031, so sídlom vo Zvolene, Strážska cesta 8325/ 53, právne zastúpeného advokátom: JUDr. Michal Holčík, IČO: 45021767, so sídlom vo Zvolene, Námestie SNP 27, 15/ Auto Unicom Zvolen, s.r.o., IČO: 46326651, so sídlom vo Zvolene, Strážska cesta 9169, právne zastúpeného advokátom: Mgr. Ianko Troiak, IČO: 45022429, so sídlom vo Zvolene, Dukelských hrdinov 34, proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, IČO: 00699063, so sídlom v Bratislave, Drieňová 24, za účasti ďalších účastníkov konania: 1/ Porsche Slovakia, spol. s r.o., IČO: 31362788, so sídlom v Bratislave, Vajnorská 160, právne zastúpeného spoločnosťou HAVEL & PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 36856584, so sídlom v Bratislave, Žižkova 2, 2/ Porsche Inter Auto Slovakia, spol. s r.o., IČO: 31319459, so sídlom v Bratislave, Dolnozemská 7, právne zastúpeného spoločnosťou HAVEL & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 36856584, so sídlom v Bratislave, Žižkova 2 3/ BOAT a.s., IČO: 35756764, so sídlom v Bratislave, Vajnorská 167, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Slávkou Gajdošovou, IČO: 31814174, so sídlom v Bratislave, Májkova 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rady žalovaného č. 2020/DOH/POK/R/15 zo dňa 15.5.2020, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/166/ 2020-1820 zo dňa 29. júna 2021, takto

1. Protimonopolný úrad SR ako prvostupňový správny orgán po zrušení jeho v poradí prvého rozhodnutia vydal dňa 3.2.2020 rozhodnutie č. 2020/DOH/POK/1/2, ktorým rozhodol, že konanie Porsche Slovakia, spol. s r.o., Porsche Inter Auto Slovakia, spol. s r.o. (ďalej PIASK), ARAVERa.s., Auto Gábriel, s.r.o. Košice, Auto Unicom Zvolen, s.r.o., AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY, spol. s r.o., AUTOCOMODEX TRNAVA, spol. s r.o., AUTOMAX PLUS s.r.o., AUTONOVO, a.s., Autoprofit, s.r.o., BOAT a.s., DOVE, s.r.o., DS - CAR, s.r.o., GALIMEXs.r.o., HÍLEK a spol., a.s., PO CAR, s.r.o., Š - AUTOSERVIS Vranov, s.r.o., Auto Unicom, s.r.o., spočívajúce v účasti na dohode o výške maximálnych zliav poskytovaných zákazníkom, vo vecnom a územnom rozdelení trhu a zákazníkov, vo výmene citlivých obchodných informácií a v koordinácii postupu pri predkladaní ponúk do verejných obstarávaní, obchodných verejných súťaží alebo iných obdobných súťaží, je dohodou obmedzujúcou súťaž, ktorá mala za cieľ obmedzenie hospodárskej súťaže na trhu predaja

2. Za uvedené konanie boli spoločnostiam ARAVERa. s., Auto Gábriel, s.r.o., Auto Unicom, s.r.o., Auto Unicom Zvolen, s.r.o., AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY, spol. s r.o., AUTOCOMODEX TRNAVA, spol. s r.o., AUTOMAX PLUS s.r.o., AUTONOVO, a.s., Autoprofit, s.r.o., BOAT a.s., DOVE, s.r.o., DS - CAR, s.r.o., GALIMEXs.r.o., HÍLEK a spol., a.s., PO CAR, s.r.o., Š - AUTOSERVIS Vranov, s.r.o. uložené pokuty a spoločnosti ARAVERa. s., bol uložený zákaz účasti vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej súťaži na dobu troch rokov od právoplatnosti konečného

Na vec bol v súlade s Nariadením Rady (ES) č. 1/2003 zo dňa 16.12.2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy aplikovaný aj čl. 101 ZFEU. 4. Pri posudzovaní veci správny orgán vychádzal predovšetkým z e-mailov, ktoré si medzi sebou vymieňali importér a predajcovia a predajcovia navzájom ako aj z podkladov k oficiálnym akciám importéra v rokoch 2008-2015, na ktorých sa zúčastňovali predajcovia. Dôkazy boli získané z leniency žiadostí žiadateľov a z dôkazov získaných v priebehu inšpekcie u žalobcov 4) a 9). 5. Úrad vyhodnotil posudzovanú dohodu ako horizontálnu s tým, že skutočnosť, že importér prostredníctvom svojich zamestnancov napomáhal fungovaniu niektorých aspektov protisúťažnej dohody, nemôže mať na vplyv na určenie charakteru dohody. Mal za to, že

Nevykonal dokazovanie navrhované účastníkmi konania. 7. V rozkladovom konaní došlo druhostupňovým rozhodnutím č. 2020/DOH/POK/R/15 zo dňa 15.5.2020 v časti k zmene prvostupňového rozhodnutia, pričom bod I. Výrokovej časti

II. Konanie pred správnym súdom

Návrh žalobcov na podanie prejudiciálnej otázky zamietol. 9. Dôvodom zrušenia rozhodnutia žalovaného bolo aj uplynutie objektívnej prekluzívnej lehoty na vydanie rozhodnutia vo veci samej pri žalobcovi 14). Správny súd poukázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť súdov Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva, že rozhodnutie, ktorým sa ukladá pokuta, musí v zákonnej prekluzívnej lehote nadobudnúť právoplatnosť, nestačí ho v tejto lehote len vydať. U žalobcu 14) bol posledným dňom objektívnej prekluzívnej lehoty deň 17.5.2020 a o uložení sankcie v druhom stupni bolo rozhodnuté dňa 15.5.2020, pričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 31.5.2020, teda po márnom uplynutí zákonnej objektívnej prekluzívnej lehoty.

11. Vo vzťahu k určeniu charakteru dohody považoval za rozhodné, že účastníkom dohody bola spoločnosť v postavení importéra a teda v nej či už aktívne alebo pasívne vystupovali podnikatelia na dvoch rôznych úrovniach distribučného reťazca. Konkrétne na jednej úrovni pôsobil importér Porsche Slovakia a na druhej úrovni pôsobili predajcovia (žalobcovia 1-15, ďalší účastníci 2 a 3), ktorí patria do predajnej siete importéra. Vzhľadom na absenciu legálnej definície, vychádzal najmä z gramatického výkladu slova horizontálny.

13. Rovnako za dôvodnú vyhodnotil žalobnú argumentáciu, ktorá smerovala k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu a s tým súvisiacou potrebou vykonania ďalšieho dokazovania. Nestotožnil sa s tým, že by bolo potrebné vypočuť štatutárov účastníkov dohody v pozícii svedka. Pokiaľ však išlo o návrhy na vypočutie svedkov pána H. a pána F. ich vypočutie považoval správny súd za kľúčové a to aj vo vzťahu posúdenie postavenia importéra vo vzťahu k autorizovaným predajcom a jeho oprávnenia vo vzťahu k nim vo vzájomných obchodných vzťahoch, posúdenie charakteru dohody, existencie a fungovania ekonomickej

15. Súčasne poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C -74/14 „ ETURAS“ a dovodil, že žalovaný sa mal zaoberať aj predloženými ekonomickými analýzami ako dôkazmi o účasti jednotlivých žalobcov na posudzovanej dohode.

16. Žalovaný napadol vyššie uvedený rozsudok včas podanou kasačnou sťažnosťou, ktorú odôvodnil podľa § 440 ods. 1 písm. g/ a f/ SSP. Namietal, že správny súd nesprávne právne posúdil márne uplynutie prekluzívnej lehoty na vydanie rozhodnutia vo vzťahu k žalobcovi

18. K otázke posúdenia jednej ekonomickej skupiny na účely žiadostí v leniency programe zhovievavosti (ďalej aj program zhovievavosti) poukázal na definíciu podnikateľ podľa § 3 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a výklad tohto pojmu v práve Európskej únie. Trval na tom že bol povinný aplikovať aj úniové právo s tým, že v práve EÚ má koncept podniku („ undertaking“) najmä ekonomický rozmer a treba ho chápať tak, že označuje hospodársku jednotku, ktorá sa môže skladať z viacerých fyzických alebo právnických osôb.

V tejto súvislosti poukázal na dohody typu „hub-and-spoke“. 20. Rovnako nesúhlasil so záverom ohľadne nedostatočne zisteného skutkovéhos stavu a potreby vykonať ďalšie dokazovanie. Spochybnil relevantnosť rozhodnutia Súdneho dvora vo veci „ ETURAS“ na prejednávanú vec. Poukázal na vnútornú rozporuplnosť a nedostatočnosť odôvodnenia roszudku správneho súdu. 21. Žalobca 6) Auto Gábriel, s.r.o. Košice vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti súhlasil s dôvodmi zrušenia rozhodnutia žalovaného tak, ako ich ustálil správny súd. Poukázal na to, že žalovaný v kasačnej sťažnosti uviedol, že dôkazy nepreukázali inicitívu a osobitný záujem importéra na existencii a plnení dohody, naopak bola preukázaná komunikácia medzi konkurentmi. Žalobca 6) bol toho názoru, že v skutočnosti zistenia, ktoré vyplynuli z dokazovania podporujú správnosť záverov správneho súdu. Okrem iného z nich vyplynulo, že importér nerealizoval iba akýsi administratívny dozor, ako to navodzuje žalovaný. Zopakoval, že leniency žiadatelia nepredložili dôkazy, ktoré preukazovali rozsah ich skutočnej účasti na dohode.

Súhlasili so záverom správnych orgánov, že tvoria jednu ekonomickú skupinu, keď v rozhodnom období mali rovnaké materské spoločnosti, ktoré patria do skupiny Volkswagen. Uvedené nebolo nikdy spochybnené. Správny súd pochybil, keď dospel k záveru, že jedna ekonomická skupina nebola preukázaná.

EÚ. Uvedené podporuje aj celková snaha o jednotné uplatňovanie pravidel hospodárskej súťaže EÚ. Z takejto logiky podľa leniency žiadateľov 1) a 2) jasne vyplýva, že aj v prípade horizontálnej dohody s účasťou nekonkurenta, ktorý však napomáha kartelu, musí byť žiadosť o zhovievavosť dostupná a prijateľná.

právnej veci. Takéto správanie bolo symptomatické pre celú skupinu Porsche Slovakia, pričom žalovaný nechal bez povšimnutia prednesené argumenty a dôkazy. Mal za to, že žalovaný v kasačnej sťažnosti nesprávne interpretuje pojem podnik, a aj za situácie, že by táto jeho argumentácia bola správna, nebol by to dôvod na zrušenie rozsudku správneho súdu.

28. Rozpory v tvrdeniach leniency žiadateľov, na ktoré poukázali, podľa ich názoru odôvodňujú aj vypočutie svedkov, tak ako uviedol správny súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí. Súhlasili so správnym súdom, že je potrebné zohľadniť predložené ekonomické analýzy. Vyjadrovali sa aj k jednotlivýmm tvrdeniam leniency žiadateľov, pričom poukázali na závery, ktoré plynú z rozhodnutia „ Le Carbonne -Lorraine“ alebo „Peroxidos Organico“. Súhlasili s dôvodmi, ktoré viedli k zrušeniu rozhodnutí vydaných v administratívnom konaní a vrátení veci na ďalšie konanie.

29. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov [§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP], pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP v rozhodujúcom znení) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. Kasačný súd vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie, nakoľko nevzhliadol dôvody na jeho nariadenie a to aj s poukazom na dôvody, ktoré viedli k zrušenie rozhodnutia správneho súdu. Kasačný súd preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

31. Kasačné námietky sťažovateľa smerovali proti záveru správneho súdu ohľadne preklúzie práva vydať rozhodnutie vo veci žalobcu 14), keď sťažovateľ namietal záver, že rozhodnutie správneho orgánu musí byť nielen vydané do konca zákonom stanovenej prekluzívnej lehoty, ale pred jej koncom musí nadobudnúť aj právoplatnosť. Súčasne pri posúdení tejto otázky žiadal zohľadniť aj špecifiká elektronického doručovania, ktoré v sebe zahŕňa možnosť kedykoľvek, v ktorúkoľvek hodinu a v ktorýkoľvek deň, si doručovaný dokument prevziať a oboznámiť sa s jeho obsahom. Poukazoval na správanie žalobcu 14) spočívajúce v neprevzatí žalobou napadnutého rozhodnutia ako aj výzvy na vyjadrenie, ktorá jeho vydaniu prechádzala. Žalovaný v postavení kasačného sťažovateľa mal za to, že uvedené správanie je potrebné kvalifikovať ako zneužívanie práva, ktorému nie je možné poskytnúť ochranu. 32. Ďalšia kasačná námietka smerovala k správnosti a súčasne aj preskúmateľnosti záverov správneho súdu ohľadne posúdenia resp. neposúdenia leniency žiadateľov 1) a 2) ako jednej

33. K uvedeným kasačným námietkám kasačný súd zaujal nasledovné: Preklúzia práva vydať rozhodnutie a postihnuteľnosti skutku, posúdenie obštrukčného správania účastníka. 34. Kasačný súd zhodne so správnym súdom konštatuje, že podľa súdnej praxe (napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž/21/2001 zo dňa 25.9.2001, zverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod R/11/2004) ako aj právnej doktríny (napríklad KOŠIČIAROVÁ, S: Zákon o priestupkoch, Podrobný komentár s judikatúrou. Praha:Leges, 2020. 830 s. ISBN 978-80-7502-465-7.) je potrebné, aby správny orgán vydal do uplynutia prekluzívnej lehoty rozhodnutie, ktoré v tejto lehote nadobudne aj právoplatnosť.

35. Kasačný súd súčasne poukazuje na to, že na uvedených záveroch, ktoré reflektujú účel a podstatu inštitútu preklúzie, nemôže nič zmeniť spôsob doručovania rozhodnutia, ktorým malo byť administratívne konanie zvŕšené. Bez ohľadu na to, či je rozhodnutie doručované poštovým doručovateľom, elektronicky alebo správnym orgánom je potrebné, aby nadobudlo právoplatnosť pred uplynutím prekluzívnej lehoty. Spôsob doručovania a jeho jednotlivé špecifiká nemôžu mať žiaden vplyv na požiadavku, aby bola vec v prekluzívnej lehote vyriešená s konečnou platnosťou.

bydlisku v čase doručovania a ani na otváracie hodiny poštového úradu v prípade, že adresát nebol doručovateľom zastihnutý. K skráteniu zákonom stanovenej doby v prípade elektronického doručovania zákonodarca pristúpil ojedinele v určitých typoch konania.

S uvedeným potom priamo súvisí aj sťažnostný argument žalovaného, v zmysle ktorého žalobca 14) použil obštrukčné správanie, keď pri konci prekluzívnej lehoty neprevzal doručovanú výzvu a konečné rozhodnutie vydané vo veci a tým spôsobil, že vec nebola včas rozhodnutá s konečnou platnosťou.

Predpokladom pre použitie fikcie je, že si adresát mohol zásielku prevziať, ale zavinene tak nespravil. Naopak, ak by došlo k situácii, že si adresát nemohol bez svojho zavinenia zásielku prevziať, nemohla by byť fikcia uplatnená. Konkrétne pri elektronickom doručení by takáto situácia bola dôvodom pre postup podľa § 33 zákona č. 305/2013 Z. z.

40. Z vyššie uvedeného je možné dovodiť, že samotná skutočnosť, že si adresát neprevezme doručovaný dokument, ešte sama o sebe neznamená, že ide zo strany tohto adresáta, ktorým je účastníkom administratívneho konania o takú procesnú obštrukciu, ktorá by mohla byť kvalifikovaná ako zneužitie práva. 41.

42. K uvedenému kasačný súd uvádza, že žalovaný si musel byť vedomý, že jeho rozhodovanie a uloženie pokuty podlieha preklúzii a preto mal koordinovať svoje jednotlivé kroky tak, aby bol spôsobilý rozhodnúť pred uplynutím prekluzívnej doby a jeho rozhodnutie do jej konca nadobudlo právoplatnosť. Musel pritom počítať aj s tým že môže dôjsť k situácii, že niektorí z účastníkov si zásielku neprevezme (úmyselne alebo z nedbanlivosti) a dôjde k doručeniu jeho rozhodnutia na základe fikcie doručenia.

Z takto predostretých okolností je zrejmé, že žalovaný vydal svoje rozhodnutie vo veci samej dva dni pred tvrdeným uplynutím prekluzívnej lehoty. V tento deň ho aj elektronicky zaslal žalobcovi 14). Išlo pritom o posledný pracovný deň pred uplynutím prekluzívnej lehoty, ktorej koniec mal pripadnúť na deň pracovného pokoja. Žalovaný v tejto situácii tvrdí, že ak si žalobca neprevzal elektronicky doručované rozhodnutie v deň jeho vydania a odoslania, resp. dva nasledujúce dni pracovného pokoja tak, dopustil sa zneužívajúceho konania, ktoré nemôže požívať ochranu, s čím nie je možné súhlasiť.

46. V tomto kontexte sťažovateľ poukázal na to, že tento žalobca si neprevzal ani výzvu na vyjadrenie. Neuviedol však aké malo takéto správanie žalobcu vplyv na predĺženie konania, resp, ako ovplyvnilo možnosť vydať rozhodnutie v dostatočnom predstihu pred uplynutím prekluzívnej lehoty. Sťažovateľ poukázal na to, že procesný postup žalobcu 14) spočívajúci v neprevzatí dvoch elektronických zásielok, bol súčasťou procesnej taktiky, ktorá mala mať za cieľ dosiahnutie márneho uplynutia prekluzívnej lehoty. Na druhej strane však neuviedol žiadne konkrétne údaje, ktorými by preukázal, že práve takéto správanie žalobcu 14) malo za následok zásadné predĺženie administratívneho konania, ktorým bola zmarená možnosť správneho orgánu včas rozhodnúť.

48. V súhrne je preto potrebné uviesť, že neprevzatie písomnosti doručovanej v elektronickej forme podľa osobitného zákona - spájané s fikciou doručenia (po márnom uplynutí zákonnej lehoty na jej reálne prevzatie) - nemôže byť bez ďalšieho vnímané ako obštrukčné konanie zo strany účastníka konania, a to ani v prípade, ak by takéto neprevzatie doručovanej písomnosti v lehote predpokladanej zákonom, malo viesť k preklúzii postihnuteľnosti účastníka konania. Považovať takéto konanie za „obštrukčné“ nie je možné ani v prípade, ak by účastník konania takto postupoval v predmetnom správnom konaní už skôr, t. j. ak by mu aj iné písomnosti boli doručené prostredníctvom inštitútu fikcie doručenia (bez reálneho prevzatia).

Naopak, práve v prípadoch postihovania za verejnoprávne delikty je dôvodné od orgánov verejnej správy očakávať, že vydávanie a doručovanie súvisiacich rozhodnutí budú realizovať tak, že tieto sa stanú právoplatnými v zákonom určených prekluzívnych lehotách aj v prípade, ak by k ich právne účinnému doručeniu malo dôjsť fikciou doručenia z dôvodu, že si doručovanú písomnosť účastník konania v zákonom predpokladanej lehote reálne neprevezme.

50. Následne sťažovateľ namietal aj závery správneho súdu ohľadne predčasnosti jeho záveru ohľadne existencie jednej ekonomickej skupiny leniency žiadateľov 1) a 2) pre účely žiadosti v programe zhovievavosti. Odkázal pritom na koncept podniku, ktorý vyplýva z rozhodnutia európskej komisie vo veci „ FIFA“ a rozsudku Súdneho dvora vo veci „Hydrotherm Gerätebau GmbH“ s tým, že definícia podniku podľa práva EÚ nie je viazaná na právnu subjektivitu, ale chápe podnik ako ekonomickú entitu. Takouto entitou pritom môže byť aj viacero spoločností, ako tomu je v prejednávanej veci.

52. Kasačný súd k uvedenému uvádza, že sťažovateľ správne poukázal na to, že judikatúra Súdneho dvora resp. Komisie chápe podnik („undertaking“) rozdielne od jeho zákonného vymedzenia v ustanovení § 3 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z.z.

55. Súčasne je potrebné uviesť, že vnútorštátna úprava, teda zákon č. 136/2001 Z. z. v ust. § 38d počíta s tým, že jedným žiadateľom v programe zhovievavosti môžu byť aj viaceré osoby (podnikatelia) za podmienky, že predstavujú jednu ekonomickú skupinu, pričom sám definuje podmienky posúdenia takejto ekonomickej skupiny odkazom na posúdenie ich vzťahu podľa § 9 ods. 4 zákona.

57. Ak sťažovateľ poukazoval na judikatórny výklad pojmu „undertaking“ v zmysle rozhodnutí ESD vo veci „Hydrotherm Gerätebau GmbH“ (rozsudok Súdneho dvora vo veci č. 170/83 zo dňa 12.7.1984) tak je potrebné uviesť, že v zmysle tohto rozhodnutia tento pojem zahŕňa aj takú ekonomickú jednotku, ktorá je tvorená viacerými fyzickými nebo právnickými osobami, tak ako uvádza sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti. Súčasne je však potrebné zdôrazniť, že z tohto rozhodnutia vyplýva aj to, že takéto zoskupenie viacerých osôb je možné vnímať ako samostatnú jednotku, pokiaľ je ich vzájomný vzťah taký, že vystupujú ako jeden.

59. Sťažovateľ sa dovolával uplatnenia úniovej judikatúry, sám však v administratívnom konaní rezignoval na odôvodnenie existencie ekonomickej skupiny leniency žiadateľov v zmysle požiadaviek, ktoré z tejto judikatúry vyplývajú. Takéto dodatočné odôvodnenie

61. Konkrétne v ust. § 38d ods. 6 zákona č. 136/2001 Z.z., ktoré v konečnom dôsledku v časti reflektuje, vyššie uvedenú judikatúru Súdneho dvora, používa pre takéto zoskupenie viacerých podnikov pre účely programu zhovievavosti pojem „ekonomická skupina“, pričom výslovne odkazuje na ust. § 9 ods. 4 tohto zákona, ktorý stanovuje zákonom stanovené kritérium pre určenie ekonomickej skupiny.

63. Kasačný súd konštatuje, že správne orgány sa pri závere ohľadne existencie jednej ekonomickej skupiny pri spoločnostiach PIASK a Porsche Slovakia uspokojili s tým, že konštatovali, že ide o dve sesterské spoločnosti, ktoré vlastnia rovnaké spoločnosti. Žiadnym spôsobom sa nevysporiadali so splnením podmienok priamej resp. nepriamej kontroly v zmysle ust. § 9 ods. 4 zákona č. 136/2001 Z.z. tak, ako uviedol správny súd.

Ak kasačný sťažovateľ pri definovaní ekonomickej skupiny poukazoval na úniovú judikatúru, ktorá síce nepracuje s pojmom „ ekonomická skupina“, avšak pripúšťa, že podnik („undertaking“) môžu tvoriť viaceré osoby tak, kasačný súd opakovane poukazuje na to, že citovaná judikatúra pre definovanie takéhoto subjektu zúčastňujúceho sa hospodárskej súťaže kladie aj ďalšie podmienky, ktorých existenciu žalovaný v kasačnom konaní ani netvrdil.

Kasačný súd konštatuje, že správny súd vo svojom rozhodnutí na rozdiel od žalovaného uzavrel, že dohoda uzavretá medzi žalobcami nemala horizontálny charakter, keďže išlo o dohodu uzavretú medzi jednotlivými predajcami a importérom. Konkrétne uviedol, že ide o vertikálnu dohodu, keďže v nej aktívne alebo pasívne vystupovali podnikatelia na dvoch rôznych úrovniach distribučného reťazca.

Uvedené vymedzenie je obsiahnuté len v ustanovení § 38d ods. 1 zákona a predstavuje predovšetkým podmienky uplatnenia programu zhovievavosti, resp. vymedzenie dohody pre účely tohto programu.

72. Kasačný súd, ktorý je v kasačnom konaní viazaný kasačnými námietkami, poukazuje na to, že sťažovateľ sa odvoláva na definíciu vertikálnych dohôd, v zmysle ktorej ide o dohody, ktoré medzi sebou uzatvárajú podnikatelia, ktorí pôsobia pre účely dohody na inej úrovni výrobného alebo distribučného reťazca. Ide o definíciu stanovenú nariadením č. 330/ 2010 zo dňa 20.4.2010 o uplatňovaní článku 101 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na kategórie vertikálnych dohôd a zosúladených postupov, ktoré platilo v rozhodnom čase. Kasačný súd však musí zdôrazniť, že uvedené nariadenie v čl. 1 explicitne stanovuje, že ide o definíciu pre účely tohto nariadenia.

veci. 74. Súčasne sťažovateľ v bode 45 kasačnej sťažnosti uviedol, že horizontálne a vertikálne dohody sa odlišujú najmä tým, akú úlohu zohráva subjekt pôsobiaci na inej úrovni výrobného alebo distribučného reťazca. Uvedená argumentácia zdôrazňujúca úlohu účastníka dohody však priamo nevyplýva z definície, na ktorú sťažovateľ sám odkazoval. Vyjadrenie v nariadení, resp. v dokumente k VBER obsahujúce vymedzenie účastníka s odkazom „ pre účely dohody“, bez ďalšieho neznamená len skúmanie úlohy subjektu na inej výrobnej alebo distribučnej úrovni.

Sťažovateľova argumentácia z danej definície bezprostredne nevyplýva. Kasačný súd nie je oprávnený jeho nedostatočne odôvodnenú kasačnú argumentáciu sám domýšľať. 76. Sťažovateľ taktiež odkázal na „hub and spoke“ dohody, ktoré v sebe zahŕňajú vertikálny prvok a to vo forme zapojenia aspoň jedného člena pôsobiaceho na inej úrovni dodávateľského reťazca. Uviedol, že z postoja Európskej únie k otázke posudzovania týchto dohôd vyplýva, že pri ich vyšetrovaní môže využiť všetky svoje vyšetrovacie nástroje, vrátane programu zhovievavosti, napriek tomu, že tieto dohody zahŕňajú vertikálny prvok.

vo všeobecnej rovine. Neuviedol bližšie, či sú „hub and spoke“ kartely posudzované v práve EÚ ako zmiešané dohody s fikciou horizontálnosti alebo ako horizontálne dohody a to s poukazom na posúdenie určitej skutočnosti alebo prvku, resp. účel zmluvy, tak ako tvrdil v predchádzajúcej časti svojej kasačnej sťažnosti. Ako už bolo uvedené vyššie, nie je vecou kasačného súdu, aby sám konkretizoval kasačnú argumentáciu sťažovateľa a vyhľadával v prípadoch „hub and spoke“ kartelov priamy dopad na otázky riešené v prejednávanej veci.

80. Kasačný súd k celkovej kasačnej argumentácii sťažovateľa k otázke posúdenia charakteru dohody, ktorá bola sankcionovaná uvádza, že sťažovateľ sa dovolával použitia definície vertikálnej dohody z práva EÚ, pričom však žiadnym spôsobom neuviedol, prečo by mala byť všeobecne použiteľná na vymedzenie tohto typu dohody, resp. prečo je uplatniteľná na posúdenie dohody v prejednávanej veci. Na druhej strane je však z jeho právnej argumentácie jasne rozpoznateľná požiadavka zaoberať sa vymedzením vertikálnej a horizontálnej dohody v zmysle úniového práva, čo správny súd neučinil.

82. Za tejto situácie bolo povinnosťou správneho súdu okrem konštatovania či vnútroštátne právo obsahuje legálnu definíciu pojmov a následného gramatického výkladu pojmu „horizontálny“ zaoberať sa aj právom EÚ, a jeho prípadným dopadom na prejednávanú vec, čo sa však v prejednávanej veci nestalo.

S uvedeným potom priamo súvisí otázka (ne)dostatočnosti zistenia skutkového stavu a potreba vykonania ďalšieho dokazovania. K námietke ohľadne nedostatočne zisteného skutkového stavu, potreby doplniť dokazovanie v administratívnom konaní a preskúmateľnosti rozhodnutia správneho súdu

dohody. Uvedené je vo vnútornom rozpore, keďže správny súd mal na jednej strane za to, že má z administratívneho spisu dostatok skutkových zistení pre vyslovenie záveru o vertikálnom charaktere dohody a sám aj vyhodnotil postavenie importéra vo vzťahu k ostatným účastníkom dohody a na druhej strane považoval za podstatné zistiť ďalšie skutočnosti k tejto otázke, o ktorej už urobil záver.

86. Na druhej strane však kasačný uvádza, že kasačná námietka smerujúca k nemožnosti vypočutia týchto bývalých zamestnancov leniency žiadateľov, nakoľko by sa na nich mal vzťahovať rovnaký režim ako pri štatutároch spoločností, nie je dôvodná.

Nič nebráni tomu, aby bol zamestnanec účastníka vypočutý v konaní ako svedok, a bežne sa uvedené v praxi aj deje. Z tohto pohľadu kasačný súd nevylučuje výsluch navrhnutých osôb, avšak potreba ich výsluchu nebola dostatočne odôvodnená a v časti je dokonca vo vnútornom rozpore s inou časťou odôvodnenia správneho súdu.

88. Kasačný súd považuje za potrebné znova poukazáť na to, že otázka potrebného rozsahu dokazovania priamo súvisí aj s posúdením charakteru posudzovanej dohody, ktorá aktuálne stále zostáva sporná. 89. Pokiaľ išlo o potrebu preverenia serverov leniency žiadateľov, tak správny súd nemal za to, že by fotokópie emailových správ boli samé o sebe nedostatočným dôkazom. Ďalším dokazovaním malo prísť najmä k prevereniu, či ide o celkovú emailovú komunikáciu alebo o vyňaté fragmenty a teda dôkladnejšie zistenie skutkového stavu.

Kasačný súd k argumentácii sťažovateľa uvádza, že eventuálne vykonanie takéhoto dokazovania nie je popretím podstaty programu zhovievavosti. Na druhej strane je potrebné, tak ako uvádza sťažovateľ, aby bola jeho realizácia riadne odôvodnená a to aj v kontexte už vykonaných dôkazov, vrátane tých, ktoré boli zistené z vykonanej inšpekcie, ktorej zákonnosť nebola predmetom kasačného prieskumu. Je nevyhnutné, aby bolo riadne zdôvodnené prečo nie sú zistenia, ktoré vyplynuli z doposiaľ zabezpečených dôkazov dostatočné pre rozhodnutie vo veci a to opäť aj s odkazom na charakter dohody, ktorý je vo veci sporný.

Okrem toho Súdny dvor v tomto rozhodnutí uzavrel, že „prináleží vnútroštátnemu súdu, aby na základe vnútroštátnej právnej úpravy týkajúcej sa požadovanej miery dokazovania preskúmal, či s prihliadnutím na všetky okolnosti, ktoré sa mu predložili, môže zaslanie oznámenia, akým je oznámenie dotknuté v konaní vo veci samej, predstavovať dostačujúci dôkaz na účely preukázania, že jej príjemcovia poznali jeho obsah.“ Z uvedeného teda vyplýva, že uvedené je potrebné posúdiť s požiadavkami kladenými vnútroštátnou úpravou a v súlade s dôkazmi (priamymi a nepriamymi), ktoré boli predložené, pričom samotné zaslanie tohto oznámenia nepredstavuje nevyhnutne dôkaz dostačujúci na preukázanie, že jej príjemcovia mali mať vedomosť o jeho obsahu. Takéto zhodnotenie však nebolo v dostatočnej miere učinené.

V. Záver a trovy konania

95. Kasačný súd sa z vyššie popísaných dôvodov v časti stotožnil s námietkami žalovaného uvedenými v kasačnej sťažnosti, pričom namietané a zistené vady, boli takého charakteru a intenzity, že viedli k zrušeniu napadnutého rozsudku správneho súdu s tým, že vec bola vrátená Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie podľa § 462 ods. 1 SSP. V ďalšom konaní bude správny súd postupovať tak, ako mu naznačil kasačný súd v odôvodnení tohto rozsudku a vyjadreným právnym názorom kasačného súdu je pritom správny súd viazaný (§ 469 SSP). 96. Záverom kasačný súd dodáva, že žalobcovia sa vo vyjadrení ku kasačným sťažnostiam vyjadrovali aj k otázkam, ktoré neboli v zmysle podanej kasačnej sťažnosti žalovaného predmetom kasačného prieskumu. Súčasne ďalší účastníci (leniency žiadatelia 1) a 2)) sa vo svojom vyjadrení odvolávali na Modelový program zhovievavosti Európskej siete pre hospodársku súťaž, program zhovievavosti britského úradu pre hospodársku súťaž a rozhodovaciu prax belgického alebo španielskeho úradu pre hospodársku súťaž. K uvedenému kasačný súd uvádza, že modelový program ECN nie je právne záväzný a sám v bode 10 uvádza, že nevytvára žiadne práva ani legitímne očakávania pre podniky. Zásady stanovené v modelovom programe musia byť inkorporované do programov jednotlivých členov ECN, aby boli funkčné. Vzhľadom na to, že jednotlivé krajiny majú nastavené vlastné programy zhovievavosti tak, odkaz na prax iných štátov pri uplatňovaní takýchto programov, nemá bez ďalšieho na posúdenie prejednávanej veci zásadný význam. 97. V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 98. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.