3Stk/11/2022

1. Žalobca doručil dňa 21. februára 2018 žalovanému podnet na začatie konania o správnom delikte podľa § 14 zákona č. 272/2016 Z. z. o dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o dôveryhodných službách) (ďalej len „zákon o dôveryhodných službách“), ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Košice II neposkytnutím validácie kvalifikovaného elektronického podpisu alebo pečate a neumožnením žalobcovi získať výsledok procesu validácie podľa príslušných európskych noriem, a tak identifikovať žalobcovi akýkoľvek problém s jeho

Toto konanie následne, po vyjadrení Okresného súdu Košice II, žalovaný rozhodnutím č. 02719/2018/KÚ/OLP-009 zo dňa 8. augusta 2018 podľa § 17 ods. 1 zákona o dôveryhodných službách v spojení s § 30 ods. 1 písm. h) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) zastavil (ďalej len „rozhodnutie o zastavení konania“).

Oznamovateľ správneho deliktu (žalobca) nevystupuje v takomto konaní ako účastník konania, keďže sa nerozhoduje o jeho právach a povinnostiach, nemení sa oznamovateľov - žalobcov právny stav. Žalobcov návrh na začatie konania preto bol považovaný za podnet a v samotnom konaní nemal žalobca postavenie účastníka konania.

7. Správny súd uznesením č. k. 6 S 168/2018 - 38 zo dňa 27. januára 2022 (ďalej len „napadnuté uznesenie“ alebo „uznesenie správneho súdu“) odmietol správnu žalobu žalobcu podľa § 98 ods. 1 písm. e) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“).

9. V tejto súvislosti správny súd zdôraznil, že konanie o správnom delikte podľa § 14 ods. 3 zákona o dôveryhodných službách nie je návrhovým konaním, ale začína z úradnej moci žalovaného. Podanie, ktorým žalobca inicioval procesný postup žalovaného má preto povahu podnetu a nezakladá žalobcovi účasť v správnom konaní. Správny súd dal tiež do pozornosti, že účastníkom sankčného konania podľa § 14 ods. 3 zákona o dôveryhodných službách je vždy len potenciálne sankcionovaný orgán verejnej moci, oznamovateľ správneho deliktu nemá postavenie účastníka konania o takomto delikte. V predmetnej veci sa nekonalo o právach povinnostiach a právom chránených záujmoch žalobcu, ale len o porušení zákonných povinností zo strany Okresného súdu Košice II. Žalobca preto nebol účastníkom konania o správnom delikte podľa § 14 ods. 3 v spojení s § 17 ods. 1 zákona o dôveryhodných službách a v spojení s § 14 ods. 1 a 2 Správneho poriadku. Argumentáciu žalovaného v napadnutom opatrení preto považoval správny súd za správnu. Rovnako bol správny postup žalovaného, ak so žalobcom nekonal ako s účastníkom konania a neumožnil mu vykonávať úkony a procesné

11. Správny súd tiež dodal, že podľa jeho názoru žalované opatrenie navyše nie je spôsobilé byť premetom súdneho prieskumu, keďže ide o list, ktorý nezasahuje do práv a povinností žalobcu ako účastníka konania. 12. Na záver správny súd uviedol, že ak sa žalobca domnieval, že mal byť účastníkom správneho konania pred žalovaným, mal podať žalobu opomenutého účastníka podľa § 179 SSP, pričom v rámci takéhoto súdneho konania by správny súd za splnenia podmienok vymedzených v ustanovení § 179 SSP posudzoval otázku, či žalobca mal byť účastníkom predmetného správneho konania a teda, či mu má byť konečné rozhodnutie doručené.

II. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

14. Sťažovateľ argumentoval, že správny súd sa nevysporiadal s jeho tvrdením, že sa označil za účastníka správneho konania v zmysle § 14 ods. 1 Správneho poriadku a správny orgán rozhodnutie, že účastníkom správneho konania nie je, nevydal. Ďalej tvrdil, že v rozpore s čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd mu bol upretý prístup k súdu, hoci tvrdil, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy. Pripomenul, že v súlade s judikatúrou (napr. vec sp. zn. 1 Sžp 1/2010) bol účastníkom správneho konania, pretože žalovaný nerozhodol o opaku. Žalobca rovnako tvrdil, že bol účastníkom správneho konania, lebo v prípade správneho trestania ide akoby o trestné konanie, a preto je analogicky podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodeným.

15. Na záver sťažovateľ požiadal o prerušenie kasačného konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, či: · „je v súlade s 3 ods. 6, čl. 13 a čl. 33 NARIADENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ) č. 910/2014 z 23. júla 2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zrušení smernice 1999/93/ES ak vnútroštátny právny poriadok SR vylučuje z konania o uložení sankcie spoliehajúcu stranu ako účastníka konania z dôvodu porušenia povinnosti kvalifikovaného poskytovateľa dôveryhodných služieb vznikla škoda? · sú sankcie stanovené v zákone č. 272 z 20. septembra 2016 o dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o dôveryhodných službách) stanovené za porušenie povinnosti NARIADENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ) č. 910/2014 z 23. júla 2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zrušení smernice 1999/93/ES účinné, primerané a odrádzajúce?“

18. Po predložení veci Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky bola táto pridelená do senátu 3 S v zložení JUDr. Katarína Benczová, Mgr. Kristína Babiaková a JUDr. Zuzana Šabová, PhD., pričom Mgr. Kristína Babiaková bola určená ako sudkyňa spravodajkyňa.

III. Posúdenie kasačného súdu

19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podané včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná. 20. Kľúčovou otázkou, ktorú bolo potrebné posúdiť v tomto konaní, je, či sťažovateľ mal žalobnú legitimáciu v zmysle § 178 ods. 1 SSP na podanie žaloby proti napadnutému opatreniu žalovaného, prípadne či takú legitimáciu mal mať s ohľadom na svoje tvrdenie, že mal byť účastníkom administratívneho konania pred žalovaným, hoci ním formálne nebol a žalovaný ho za takého účastníka konania nepovažoval.

III. A K ťažiskovej námietke sťažovateľa

3 zákona [o dôveryhodných službách]. Z uvedeného dôvodu kasačný súd vyhodnotil námietky sťažovateľa ohľadom odklonu krajského súdu od ustálenej judikatúry týkajúcej sa účastníctva v administratívnom konaní ako nedôvodné.“

. .] Zákon [o dôveryhodných službách] je osobitným právnym predpisom [. . .] Ustanovenie § 14 zákona [o dôveryhodných službách] vymedzuje okruh účastníkov konania o správnom delikte, ktorým môže byť iba orgán verejnej moci, resp. poskytovateľ dôveryhodných služieb. V administratívnom konaní sa rozhodovalo o deliktuálnej zodpovednosti iného subjektu ako sťažovateľa, a teda predmetom tohto konania bolo zisťovanie, či konaním iného subjektu došlo k porušeniu [predpisov]. Nekonalo sa a ani sa nerozhodovalo o práve alebo povinnosti sťažovateľa a akýmkoľvek rozhodnutím [žalovaného] by postavenie sťažovateľa nebolo iné ako pred jeho vydaním.“ (bod 14) „Relevantnou skutočnosťou pred správnymi súdmi bolo teda posúdenie aplikácie subsidiárnej pôsobnosti správneho poriadku (v danom prípade vymedzenie okruhu účastníkov správneho konania) k osobitným predpisom o správnom konaní (v danom prípade k osobitným ustanoveniam o vymedzení účastníkov v konaní o správnom delikte v oblasti poskytovania dôveryhodných služieb). Podľa názoru ústavného súdu najvyšší správny súd, rovnako ako aj

Najvyšší správny súd tiež výstižne uzavrel, že odpoveď na posúdenie účastníctva v tom-ktorom konaní dávajú až predpisy hmotného práva.“ (bod 15) 24. Sťažovateľ teda nebol účastníkom administratívneho konania vedeného pred žalovaným, a preto mu ani nesvedčila žalobná legitimácia podľa § 178 ods. 1 SSP.

26. Kasačný súd v tomto smere odkazuje na závery uznesenia svojho veľkého senátu sp. zn. 1 SVs 1/2022 z 30. júna 2022: „Podľa názoru veľkého senátu skutočnosť, že podávateľ podnetu, resp. navrhovateľ (v priestupkovom konaní) nemá aktívnu legitimáciu na podanie správnej žaloby na prieskum meritórneho výroku rozhodnutia o priestupku nemôže byť sporná a predstavuje dlhodobú, resp. ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. V podrobnostiach je možné poukázať napr. na právne názory ústavného súdu vyslovené napr. v nasledovných veciach: č. k. I. ÚS

37) „V zhode so skoršími rozhodnutiami najvyššieho súdu, resp. ústavného súdu, aj podľa názoru veľkého senátu je nesporné, že rozhodnutím o zastavení priestupkového konania sa nevstupuje do právnej sféry podávateľa podnetu, resp. navrhovateľa (v priestupkovom konaní).

27. Kasačný súd k citovanému rozhodnutiu veľkého senátu dodáva, že závery v ňom uvedené boli vyslovené v situácii, keď sťažovateľka v danej veci bola navrhovateľkou v konaní o priestupku. Veľký senát však nevidel priestor na priznanie žalobnej legitimácie pre ňu proti iným výrokom administratívneho rozhodnutia, než bol výrok o povinnosti uhradiť trovy priestupkového konania.

Je preto v zhode s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu (uznesenie sp. zn. 2 Sžfk 45/2020 z 24. novembra 2021, bod 19) prijatý záver, že sťažovateľ podľa platného a účinného práva nemal byť účastníkom administratívneho konania o správnom delikte, ktoré viedol žalovaný, a na ktoré dal sťažovateľ podnet.

31. Pokiaľ sťažovateľ argumentoval, že žalovaný nerozhodol o tom, že nebol účastníkom administratívneho konania, tak je potrebné uviesť, že sťažovateľom prezentovaný argument sa týka konaní, kde by fyzická alebo právnická osoba mohla byť (pojmovo) účastníkom konania; v práve rozhodovanej veci by však takáto osoba nemohla byť nikdy účastníkom administratívneho konania vedeného žalovaným. Rovnako so zreteľom na § 179 SSP a možnosť osoby, ktorá o sebe tvrdí, že mala byť účastníkom administratívneho konania, podať žalobu opomenutého účastníka, sú argumenty sťažovateľa irelevantné.

Pre uvedené dôvody, aj keby sťažovateľ podal žalobu podľa § 179 SSP, eventuálne ak by správne súdy čítali žalobu podanú v práve rozhodovanej veci ako žalobu podľa § 179 SSP, nebol by v konaní úspešný. Výrok napadnutého uznesenia správneho súdu je preto vecne správny a správny súd rozhodné právne otázky správne právne posúdil.

34. Kasačný súd rovnako nezistil, že by mu vznikla povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. 35. Kasačný súd dospel k záveru, že v prípade otázok navrhovaných sťažovateľom ide sčasti o zjavne nerelevantné otázky, ktoré nemajú žiaden vzťah k práve rozhodovanej veci, a to v rozsahu, v akom pracujú s premisou, že Okresný súd Košice II je (kvalifikovaným) poskytovateľom dôveryhodných služieb podľa nariadenia č. 910/2014.

36. Okresný súd Košice II teda používa služby externých poskytovateľov (kvalifikovaných) dôveryhodných služieb. 37. Pokiaľ by sťažovateľ argumentoval, že výklad uvedených noriem je sporný, tak kasačný súd uvádza, že ustanovenia čl. 3 bodov 19 a 20 nariadenia č. 910/2014 považuje za natoľko jasné, že neexistuje priestor na žiadne dôvodné pochybnosti o tom, že Okresný súd Košice II nie je osobou súkromného práva, ale orgánom verejnej moci. Z toho dôvodu nevzniká kasačnému súdu povinnosť podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (rozsudok vo veci Consorzio Italian Management e Catania Multiservizi a Catania Multiservizi zo 6. októbra 2021, C-561/19, bod 39 a tam citovaná judikatúra).

39. Pokiaľ ide o možný výklad sankčnej splnomocňujúcej normy uvedenej v čl. 16 nariadenia č. 910/2014, ktorého sa materiálne sťažovateľ dovolával, a to v rozsahu „účinnosti“ sankcie uvedenej v tomto článku, kasačný súd má za to, že otázka, či má osoba, ktorá o sebe tvrdí, že je dotknutá protiprávnym činom (obeť takéhoto činu) právo podať návrh na začatie konania, v ktorom by sa vyvodila zodpovednosť za takýto čin, už bola v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie vyriešená. A to konkrétne v rozsudku vo veci X z 21. decembra 2011, C-507/ 10, v bode 43, kde Súdny dvor Európskej únie uviedol, že: „Ustanovenia rámcového rozhodnutia ani článok 47 Charty základných práv Európskej únie (pozri, čo sa týka článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme, najmä Európsky súd pre ľudské práva, rozsudok Asociación de Víctimas del Terrorismo v. Španielsko) však obeti trestného činu nezaručujú právo začať trestné stíhanie proti tretej osobe na účely jej odsúdenia.“

41. Keďže bol výklad relevantnej normy už podaný, kasačný súd je aj vo zvyšku otázok navrhovaných sťažovateľom zbavený povinnosti podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. 42. Na tomto mieste kasačný súd pripomína, že disponuje istým uvážením pri tom, či bude postupovať podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čo potvrdil i Súdny dvor Európskej únie v rozsudku v už citovanej veci Consorzio Italian Management e Catania Multiservizi a Catania Multiservizi v bode 48. Kasačnému súdu sa výklad, podľa ktorého by čl. 16 nariadenia č. 910/2014 zakladal sťažovateľovi účastníctvo v administratívnom sankčnom konaní pred žalovaným, nezdal hodnoverný, a to vo svetle už citovaného rozsudku vo veci X.

III. C K ďalším námietkam sťažovateľa

45. Pokiaľ ide o kasačný dôvod spočívajúci v odklone od ustálenej rozhodovacej praxe, tak kasačný súd uvádza, že sťažovateľ neoznačil žiadnu judikatúru kasačného súdu, ktorá by mu účastníctvo v konaní za okolností, aké sú vo veci samej (v prípade správneho trestania) zakladala. Naopak, existuje judikatúra kasačného súdu, ktorá tvrdí presný opak, teda že sťažovateľ takéto postavenie nemá. 46. Pokiaľ ide o porušenie pravidiel spravodlivého procesu v konaní pred správnym súdom, túto námietku sťažovateľ nijako bližšie nekonkretizoval, a neuviedol, čím konkrétne malo dôjsť k porušeniu pravidiel takéhoto procesu. Pod porušenie pravidiel spravodlivého procesu potom možno azda podradiť námietku, že správny súd nerozhodol rozsudkom. Ako však výstižne uviedol žalovaný, pri odmietaní žaloby podľa § 98 SSP sa rozhoduje uznesením, pretože to priamo § 98 SSP ustanovuje, bola teda naplnená hypotéza § 147 ods. 1 písm. b) SSP. 47. Navyše kasačný súd považoval napadnuté uznesenie správneho súdu za náležite a zrozumiteľne odôvodnené v tej časti, ktorá sa týkala kasačným súdom potvrdeného dôvodu odmietnutia správnej žaloby - nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu (§ 98 ods. 1 písm. e/ v spojení s § 178 ods. 1 SSP). Z dôvodu potvrdenia tohto kľúčového dôvodu pre odmietnutie správnej žaloby v predmetnej veci sa ďalšie námietky sťažovateľa stali nerelevantnými, teda nespôsobilými zmeniť záver kasačného súdu o správnosti odmietnutia správnej žaloby sťažovateľa. 48. Nad rámec už uvedeného ešte kasačný súd dodáva, že konanie na krajskom súde trvalo bez meritórneho posúdenia viac ako 3 roky. Aj keď si je kasačný súd vedomý, že správny súd rozhodujúci v predmetnej veci, bol mimoriadne zaťažený množstvom nerozhodnutých vecí, bolo by dôvodné očakávať, že veci, v ktorých podľa názoru správneho súdu nie sú splnené podmienky konania súdu, budú rozhodované oveľa rýchlejšie (podobne uznesenie z 27. októbra 2022 sp. zn. 3 Svk 27/2022, bod 25).