3Stk/1/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobkyne: MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o., Bratislavská 1/a, 843 56 Bratislava, IČO: 31444873, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Paul Q, s. r. o., Karadžičova 2, 811 09 Bratislava, IČO: 35906464, proti žalovanej: Rada pre mediálne služby, Palisády 36, 811 06 Bratislava, IČO: 30844151, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo RP/12/2019 zo dňa 20.03.2019, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/109/2019-76 zo dňa 18.05.2023, takto

rozhodol:

Rozsudok

Krajského súdu v Bratislave č. k.: 1S/109/2019 - 76 zo dňa 18.05.2023 sa zrušuje a vec sa vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie

2. Žalobkyňa v žalobe navrhla zrušiť rozhodnutie žalovanej z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej „SSP“), nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP a z dôvodu, že zistenie skutkového stavu žalovanou bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP.

najmä žalobou o ochranu osobnosti v zmysle Občianskeho zákonníka). Žalovaná nevyložila tento nález správne a nepostupovala v súlade s princípom nevyhnutnosti a namiesto verejného záujmu chránila subjektívne práva jednotlivca. Verejný záujem v danom prípade nešpecifikovala, ani nesústredila dokazovanie na preukazovanie zásahu do verejného záujmu. 5. Ďalej žalobkyňa namietala záver žalovanej, že spôsob spracovania programu bol sám o sebe najproblematickejším, keďže nebolo od nej vhodné uvádzať zábery rodičky počas pôrodu a počas obdobia, kedy ležala v kóme. Zdôraznila, že osoby v pôrodných bolestiach aj osoby ležiace v kóme sú predmetom zobrazovania v rámci programových služieb vysielateľov, čo neznamená, že všetky tieto osoby na následky týchto bolestí zomrú, resp. trpia.

6. Odvysielané zábery mali informačnú a spravodajskú hodnotu, nakoľko informovanie verejnosti bez nich by bolo neúplné - pani Ž. je zobrazená ako spolupracujúca rodička, ktorá sa snaží porodiť svoje dieťa, ako aj stav jej kómy, v ktorom bola zobrazená ako žena, ktorá po pôrode (ktorý absolvujú milióny žien) skončila v kóme. Bez ich zobrazenia by boli nešťastné následky pôrodu obyčajným konštatovaním, bez možnosti uceleného informovania verejnosti o skutočných momentoch priebehu pôrodu a jeho následkov. Obrazové zábery sú pre spravodajstvo kľúčové a relevantné pre televízneho diváka, ktorý ich od televízie očakáva. Žalobkyňa má právo doplniť svoje spravodajstvo aj o obrazové zábery. 7. Žalobkyňa namietala aj nedostatočné vysporiadanie sa s argumentmi o existencii a využití prostriedkov civilno-právnej ochrany ľudskej dôstojnosti ako aj prechodom uplatniteľnosti týchto práv na určité osoby v prípade, ak osoba, do ktorej osobnostných práv malo byť zasiahnuté, zomrela. Žalovaná tiež prijala nesprávne závery o utrpení a zomieraní p. Ž., ktoré nemala podložené žiadnymi dôkazmi. P. Ž. pri pôrode neumierala (čo potvrdzuje fakt, že neumrela bezprostredne po pôrode).

Ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. neumožňuje vysielateľovi takýto obsah odvysielať ani v prípade, ak s tým dotknuté osoby súhlasia. Súkromnoprávne konanie a administratívnoprávne konanie sú od seba nezávislé a odlišné procesy.

Verejný záujem v napadnutom rozhodnutí žalovaná špecifikovala a zaoberala sa konfliktom práva na slobodu prejavu žalobkyne a ochrany práv a slobôd iných, pričom skúmala naplnenie podmienky legality, legitimity aj proporcionality obmedzenia slobody prejavu žalobkyne. Odvysielanie sporných záberov posudzovala i v kontexte ochrany širšej verejnosti, resp. recipienta pred tým, aby bol vo vysielaní televíznej programovej služby vystavený obsahu, ktorý zobrazením trpiacich a umierajúcich osôb v hraničných životných situáciách zasahuje do ich ľudskej dôstojnosti.

12. Za nezrozumiteľné a nelogické považovala tvrdenie žalobkyne, že sporné zábery a záznamy do programov zahrnula, nakoľko príčiny nešťastných následkov neboli v čase odvysielania programu jasné. Žalovanej nie je zrejmé, z akého dôvodu by malo byť objasnenie či neobjasnenie prípadu W.. Ž. určujúcim faktorom pre odvysielanie týchto záberov.

prípadu. Absolútna informačná hodnota odvysielaných programov by však zostala zachovaná i v prípade, keby vysielateľ informácie a skutočnosti vyplývajúce z predmetných nahrávok komunikoval recipientovi sprostredkovane v rámci verbálnej zložky odvysielaného obsahu, a teda zábery rodičky nepoužil vôbec. Tvrdenie, že W.. Ž. v čase vyhotovovania záberov neumierala, je nepravdivé. Od úvodu vysielania jednotlivých upútaviek, programov či reportáží je recipientovi jasne komunikované, že W.. Ž. následkom pôrodných komplikácií upadla do kómy a vzápätí na to zomrela.

právny nástupca) cíti takýmto vysielaním dotknutá, a či sa domáha ochrany svojich práv, resp. chce domáhať ochrany svojich práv, nakoľko i bez postoja tejto osoby bola verejnosť konfrontovaná s vysielaním, ktorým vysielateľ prezentoval zásah do ľudskej dôstojnosti alebo

umierajúca; · hoci boli dané zábery poskytnuté manželom zosnulej a s jeho súhlasom, sama rodička ich nemohla nijako ovplyvniť, ani sa brániť odvysielaniu svojej osoby v tak intímnych, chúlostivých a extrémnych situáciách na hranici života a smrti; · téma je relevantná a je spoločensky žiadúce o možných pochybeniach v zdravotníctve informovať, avšak zobrazenie rodičky tak, že hoci zobrazenie jej tela v niektorých prípadoch bolo v oblasti rozkroku vyrastrované, je jednoznačne možné rozoznať ženu počas pôrodu ležiacu na chrbte, vidieť jej obnažené brucho a zdvihnuté nohy, čo v kontexte pôrodu rodičky, následkom ktorého zomrela, doplnené jej zúfalými stonmi a obavami o to, že pôrod neprežije, je ponižujúce a nedôstojné. To isté platí pre zábery rodičky v kóme, kde je vyobrazené jej bezvládne telo a detailné zábery na tvár s hadičkami v nose a ústach.

fyzickom vzhľade). 18. Žalobkyňa už spolu s upútavkou oznámila divákom, že predmetom Televíznych novín nebude bežný pôrod, ale pôrod s tragickými následkami. Vzhľadom na to bolo povinnosťou žalobkyne k spracovaniu uvedenej témy verejného záujmu pristúpiť osobitne citlivo a opatrne tak, aby v prípade odvysielania obrazových záznamov, konkrétne videí získaných od manžela rodičky, nedošlo k dehonestovaniu a poníženiu rodičky jej vyobrazením v stave najvyššej zraniteľnosti, zápasu o život a bezmocnosti počas pôrodu, po ktorom upadla do kómy a

19. Podľa súdu sa žalobkyňa zodpovednosti za porušenie § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. nemôže zbaviť odkazom na prejav vôle/súhlas manžela p. Ž.. Ani snaha žalobkyne umožniť manželovi zosnulej takýmto spôsobom sa vyrovnať s tragickou udalosťou nepredstavuje verejný záujem na informovaní verejnosti a osobitnú spravodajskú hodnotu odvysielaných záberov.

21. Podľa súdu žalovaná konala v súlade s nálezom Ústavného súdu SR II. ÚS 174/2017, keďže p. Ž. nedala súhlas na vyhotovenie a následné odvysielanie videí a poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky z 30.01.2018, I. ÚS 4035/14, podľa ktorého „Ukladanie sankcií zo strany verejnej moci je možné súbežne s individuálnou obranou jedinca, ktorý sa cíti konaním sankcionovanej osoby poškodený vo svojich súkromných záujmoch, prípadne dokonca nezávisle na nej. Takýto postup verejnej moci má však svoje miesto predovšetkým tam, kde sú iné prostriedky ochrany práv osôb vyčerpané, neúčinné alebo

22. Správny súd dodal, že potreba ochrany ľudskej dôstojnosti v prejednávanom prípade je nevyhnutná vzhľadom na celospoločenský význam slúžiaci k ochrane základných spoločenských hodnôt spočívajúcich v tom, aby príjemcovia informácií neboli konfrontovaní s vysielaním programov a ich zložiek, ktorých obsahom je zásah do ľudskej dôstojnosti.

. . žalovaný má právomoc rozhodovať v súlade s § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. aj vo veci porušenia povinnosti vysielateľa týkajúcej sa zásahu do ľudskej dôstojnosti konkretizovanej osoby, pretože takéto rozhodnutie sa týka kvalitatívne odlišného predmetu ochrany ako rozhodnutie, ktoré je výsledkom súkromnoprávneho konania vo veci ochrany osobnosti. Primárnym účelom ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. nie je ochrana individuálnych práv osôb, do ktorých malo byť vysielaním zasiahnuté, ale ochrana záujmu verejnosti na tom, aby v rámci programovej služby nedochádzalo k takému vysielaniu, ktoré svojím obsahom alebo spôsobom spracovania, zasahuje do práv iných, a to bez ohľadu na postoj dotknutej osoby, resp. osôb. Ochrana, ktorej sa môže dotknutá osoba domáhať prostredníctvom civilnej žaloby a administratívne konanie žalovaného, predstavujú dva odlišné, vzájomne nezávislé inštitúty. Žalovaný zákonom predpísaným postupom chráni verejný záujem, aby vo vysielaní vysielateľov nedochádzalo k neoprávneným zásahom do ľudskej dôstojnosti. Úlohou

povinností prevádzkovateľa vysielania bezdôvodne nezobrazovať osoby umierajúce alebo vystavené ťažkému telesnému či duševnému utrpeniu spôsobom znižujúcim ľudskú dôstojnosť. Také zábery týraného maloletého chlapca, vysielané len ako určité „doplnenie“ informácií o B. Š., časovo nasledujúce po takmer roku a pol od získania týchto záberov, nemohlo priniesť divákom žiadne nové poznatky, ktoré by už neboli dlhodobo známe a nijako teda neodôvodňovali ich opakované zaradenie do vysielania sťažovateľky v spojitosti s inými informáciami.

III. Kasačná sťažnosť žalobkyne, stanovisko žalovanej

27. Porušenie práva na spravodlivý proces videla sťažovateľka v nedostatku odôvodnenia rozsudku vo vzťahu k výkladu § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. a jeho aplikácii. Súd konštatujúc, že „účelom § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. nie je ochrana individuálnych práv osôb, do ktorých malo byť vysielaním zasiahnuté, ale ochrana záujmu verejnosti na tom, aby v rámci programovej služby nedochádzalo k takému vysielaniu, ktoré svojím obsahom alebo spôsobom spracovania, zasahuje do práv iných, a to bez ohľadu na postoj takýchto osôb, resp. takejto osoby, respektíve využitie/nevyužitie súkromnoprávnej

28. Poukázala na rozsudok ESĽP vo veci MAC TV s.r.o. proti Slovenskej republike z 28.11.2017, sťažnosť č. 13466/12 (ďalej len „rozhodnutie ESĽP vo vec MAC TV“), kde súd uviedol, že orgány verejnej moci sa zamerali na ochranu subjektívnych práv konkrétnej individualizovanej osoby (bývalého poľského prezidenta) prostredníctvom aplikácie noriem § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. a neponúkli žiadne závery o potrebe ochrany verejného záujmu a ochrany širšej verejnosti pred šírením nenávistných komentárov spočívajúcich v oslave smrti človeka pre jeho iné politické zmýšľanie. ESĽP taktiež vzal do úvahy, že Rada pri aplikácii § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. rozhodovala ex officio, a nie na základe podnetu osôb blízkych zomrelému alebo na základe podnetu poľského ľudu či vlády. Tento prístup potvrdzuje aj nález ÚS ČR zo dňa 30.01.2018, sp. zn. I. ÚS 4035/ 14, že postup ukladania sankcií zo strany verejnej moci „má svoje miesto predovšetkým tam, kde sú iné prostriedky ochrany práv osôb vyčerpané, neúčinné alebo nevhodné.“ Sťažovateľka

Sťažovateľka nesúhlasila s poukazom súdu na právo na dôstojné umieranie v zmysle čl. 8 ods. 4 Charty práv pacienta v Slovenskej republike. Tento dokument nie je právne záväzným predpisom. Pod § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. nemožno subsumovať „právo na dôstojné umieranie“, ktoré v SR nie je zakotvené v záväzných právnych predpisoch, ani v Ústave SR. 30. Ďalej sťažovateľka argumentovala, že slobodu prejavu (čl. 26 Ústavy SR) možno obmedziť iba za taxatívne stanovených okolností, ktoré môžu vyplývať z § 11 - 13 Občianskeho zákonníka po zohľadnení § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. Zdôraznila význam slobody prejavu ako pilieru demokratickej spoločnosti a v rámci nej osobitne slobodu tlače a úlohu médií pri rozširovaní informácií a myšlienok o veciach verejného záujmu s poukazom na príslušné rozhodnutia ESĽP (Thorgeir Thorgeirson proti Islandu, 1992, Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku, 1999, Observer a Guardian proti Spojenému kráľovstvu, 1991, The Sunday Times proti Spojenému kráľovstvu, 1979, Handyside proti Spojenému kráľovstvu, 1976, Jersild proti Dánsku 1994).

judikatúrou ESĽP bolo povinnosťou sťažovateľky sprostredkovať verejnosti všetky dostupné informácie, ktorými k danému prípadu disponovala, napriek tomu, že šokujú a znepokojujú.

Sťažovateľka bola dobromyseľná, zábery dostala od manžela zosnulej rodičky, ktorý ako osoba oprávnená na uplatňovanie postmortálnej ochrany zosnulej súhlasil s odvysielaním týchto záberov a ich spracovaním v reportáži. Súd tieto

Napokon, sťažovateľka argumentovala potrebou materiálnej ochrany zákonnosti. Okrem nedostatočne odôvodnených rozhodnutí všeobecných súdov sú ústavne nesúladné aj také rozhodnutia, ktoré síce môžu vykazovať rozsiahle odôvodenie, avšak ktorými boli normy podústavného práva interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku formalizmu. Súd nevzal do úvahy judikatúru ESĽP vzťahujúcu sa na slobodu prejavu a postavenie novinárov v demokratickej spoločnosti a ochranu ich činnosti a poskytol vlastný, absolútne svojvoľný výklad práva, v dôsledku čoho rozsudok nemožno považovať za zákonný a spravodlivý. 35.

konanie. Uplatnila si náhradu trov konania. b) stanovisko žalovanej 37. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Podrobne reagovala na kasačné námietky a zotrvala na správnosti svojich záverov a zdôraznila, že nepovažovala tému samotnú za problematickú, avšak citlivosť danej témy je natoľko vysoká, že si vyžaduje spracovanie spôsobom, ktorý ponecháva ľudskú dôstojnosť zobrazenej rodičke v jej hraničných životných situáciách.

38. Mala za to, že z obsahu predmetných reportáží nie je zrejmá žiadna snaha naplniť iný dôležitý verejný záujem ako je poukázať na možné pochybenie nemocnice. Zábery v danom kontexte zvyšujú emotívny charakter predmetných programov a ich častí, nie ich spravodajský, či informačný charakter. Predmetné informácie bolo možné použiť a mali by pre recipienta absolútnu informačnú hodnotu aj v prípade, keby zábery rodičky neboli použité vôbec.

IV. Posúdenie kasačného súdu

39. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktorému predchádzalo a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná a rozhodnutie správneho súdu je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

V. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

§ 19 zákona č. 308/2000 Z. z. Ochrana ľudskej dôstojnosti a ľudskosti Audiovizuálna mediálna služba na požiadanie, programová služba a ich zložky nesmú a) spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných, .... d) bezdôvodne zobrazovať scény reálneho násilia, kde sa nenáležitou formou zdôrazňuje skutočný priebeh umierania alebo sa zobrazujú osoby vystavované fyzickému či psychickému utrpeniu spôsobom, ktorý sa považuje za neoprávnený zásah do ľudskej dôstojnosti; platí to aj vtedy, ak dotknuté osoby s takým zobrazením súhlasili, ....

VI. Závery kasačného súdu

S tým súvisí nedostatok odôvodnenia opodstatnenosti zásahu žalovanej do slobody prejavu sťažovateľky. 41. Tento nález reflektuje rozhodnutie ESĽP vo veci MAC TV S.R_O_ v. Slovensko č. 13466/ 12 z 28.11.2017 a v porovnaní s predchádzajúcou súdnou praxou z neho vyplýva, že: · cieľom § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. je zabezpečiť prostredníctvom obmedzenia slobody prejavu vysielateľov ochranu ľudskej dôstojnosti a ľudskosti v tých situáciách, kde subjekty ochrany nemajú k dispozícii prostriedky alebo z objektívnych skutočností vyplýva, že efektívne sa nedomôžu prostriedkov ochrany svojich (osobnostných) práv v rámci súkromnoprávnych mechanizmov, napr. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka - žaloba o ochranu osobnosti (bod 13.2 nálezu); · takto sa chráni verejný záujem na tom, aby sa pri informovaní verejnosti neústavne nezasahovalo do ľudskej dôstojnosti ani tých, ktorí nemajú k dispozícii prostriedky alebo z objektívnych skutočností vyplýva, že efektívne sa nedomôžu prostriedkov ochrany svojich (osobnostných) práv v rámci súkromnoprávnych mechanizmov (bod 13.3 nálezu);

42. Kasačný súd si je vedomý skorších rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, uvádzaných žalovanou aj správnym súdom, kde sa takýto prístup neuplatňoval, resp. aj neskoršieho rozhodnutia sp. zn. sp. zn. 4Asan/3/2019 z 04.02.2020, kde sa žalobca dožaloval aplikácie záverov predmetného nálezu Ústavného súdu SR a Najvyšší súd SR uviedol, že cit: „Citovaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky možno považovať za odchýlenie sa od predchádzajúceho výkladu predmetu ochrany .

Slovensko, cit: „. . .sloboda prejavu podlieha výnimkám, ktoré je však potrebné vykladať striktne a potrebu akýchkoľvek obmedzení je potrebné presvedčivo odôvodniť. . . (bod. 39.)“) a žalovaná aj správny súd na tento nález reagovali, teda je potrebné posúdiť správnosť ich záverov.

44. Vychádzajúc z uvedeného, kasačný súd nespochybňuje súbeh možného súkromnoprávneho konania a administratívneho konania pri zabezpečovaní ochrany ľudskej dôstojnosti, avšak vzhľadom na to, že administratívne konanie pred žalovanou predstavuje zásah do slobody prejavu vysielateľa - sťažovateľky, musí spĺňať o.i. požiadavku

Sporným ostáva, či je smrť dotknutej osoby postačujúcou okolnosťou pre záver o tom, že iné prostriedky ochrany ľudskej dôstojnosti nie sú dostupné alebo efektívne, alebo je potrebné brať do úvahy aj využiteľnosť týchto prostriedkov osobami, ktoré sú po zomrelej osobe oprávnené uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti.

· Dôležitosť slobodnej politickej diskusie a v rámci nej najväčší význam slobody prejavu, politik musí zniesť vyššiu mieru tolerancie pri informovaní; · Išlo o politika a verejnú osobu; · Potreba zohľadniť celý príspevok, ktorý sa prezentuje verejnosti, nie len „problematickú vetu“; · Vyjadrenie reportéra bolo silné, ale akceptovateľné v rámci prejavu novinára, problematické vyjadrenie sa týkalo politiky zomrelého; · Rozhodnutie sa zameralo len na ochranu individuálnych práv zomrelého, chýba odôvodnenie potreby chrániť verejnosť vo všeobecnosti, sporné vyjadrenie v celom svojom kontexte však podľa súdu nepodnecuje schvaľovanie smrti pre jeho politické presvedčenie, ani nepredstavuje hate-speech; · Sankčné konanie začalo ex offo, nie na podnet prezidentových blízkych príbuzných alebo na žiadosť poľského ľudu či inštitúcií, že osobnostné práva zosnulého prezidenta majú byť chránené. 47. Z uvedeného vyplýva, že pri posúdení nevyhnutnosti zásahu do ľudskej dôstojnosti je podstatný aj postoj osôb oprávnených chrániť osobnostné práva dotknutej zomrelej osoby. V prejednávanej veci potom bolo povinnosťou súdu vyhodnotiť aj skutočnosť, že manžel zosnulej ako osoba oprávnená chrániť jej osobnostné práva voči odvysielaniu záberov nebrojil, naopak, zábery sťažovateľke poskytol a s ich odvysielaním súhlasil, podobne ako rodina zosnulej. 48. Kasačný súd dodáva, že v zmysle rozhodovacej praxe ESĽP postoj dotknutej osoby, resp. osôb oprávnených chrániť jej osobnostné práva predstavuje len jedno z kritérií, ktoré je potrebné vyhodnotiť pre prijatie záveru o nevyhnutnosti zásahu do slobody prejavu vysielateľa. Z rozhodovacej praxe ESĽP nemožno automaticky vyvodiť, že by žalovaná bola povinná v každom jednom prípade z úradnej moci zisťovať postoj dotknutej osoby, pokiaľ však takouto informáciou disponuje, je potrebné ju zohľadniť. V prejednávanej veci manžel zosnulej dotknutej osoby ako osoba oprávnená chrániť jej osobnostné práva svoj postoj jednoznačne vyjadril a teda bez jeho vyhodnotenia nie je možné dospieť k záveru o zákonnosti rozhodnutia žalovanej.