3Stk/12/2023

1. Žalovaný rozhodnutím č. SK/0044/99/2017 zo dňa 18. decembra 2017 podľa § 58 ods. 1 správneho poriadku zrušil rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave pre Bratislavský kraj č. P/0361/01/2015 zo dňa 29. novembra 2016 a vec vrátil na nové konanie. Rozhodnutím č. P/0361/01/2015 zo dňa 29. novembra 2016 bola žalobcovi uložená pokuta 50.000 eur pre porušenie zákazu vyplývajúceho z § 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/ 1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (v tom čase účinného) v nadväznosti na ustanovenie § 7 ods. 1 a ods. 4 a na prílohu č. 1 (Agresívne obchodné praktiky) bod 6.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, ktorou sa domáhal jeho zrušenia. Žalobca namietal, že žalovaný bol povinný dôsledne rozlišovať medzi činnosťou, ktorá nie je zákonom o ochrane spotrebiteľa zakázaná - aktivácia balíka Plus a činnosťou, ktorú možno označiť ako porušenie § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa - žiadosť o úhradu, resp. prijatie úhrady za balík Plus. Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé či sa porušenia právnej normy mal žalobca dopustiť už zaslaním listov, aktiváciou balíka Plus, alebo až doručením faktúry spotrebiteľom po skončení kampane. Z rozhodnutia taktiež nie je zrejmé, čo žalovaný považuje za žiadosť o úhradu podľa § 4 ods. 11 cit. zákona. Žalobca zasielal spotrebiteľom listy, ktoré obsahovali informáciu o kampani (aktivovanie balíka Plus), dĺžke jej trvania (doba používania balíka Plus bez povinnosti úhrady) a cenových podmienkach, ktoré začnú platiť až po skončení kampane za predpokladu, že spotrebiteľ bude naďalej službu využívať.

5. Žalobca vytýkal žalovanému aj tzv. „recykláciu“ prvostupňového rozhodnutia. Vzhľadom na to tvrdil, že ak prvostupňový orgán zmenil právnu kvalifikáciu, nie je možné, aby správna úvaha, ktorá ho viedla k uloženiu pokuty za predchádzajúcu právnu kvalifikáciu, zostala nezmenená, osobitne ak sa podľa prvotnej právnej kvalifikácie mal žalobca dopustiť podstatne závažnejšieho správneho deliktu (agresívnej obchodnej praktiky). 6. Žalobca ďalej považoval výšku uloženej pokuty za neprimeranú. Žalovaný v prevažnej časti sankcionoval konanie žalobcu - aktiváciu balíka, ktorá je súladná so zákonom.

zákonom. Vo výrokovej časti je vyjadrené, že žalobca bol sankcionovaný pre porušenie zákazu, v zmysle ktorého predávajúci nesmie žiadať od spotrebiteľov úhradu za poskytnutú službu, ktorú si spotrebitelia neobjednali. Následne je popísaný spôsob spáchania skutku tak, aby skutok nemohol byť zameniteľný s iným. Poukázal aj na časť výroku, podľa ktorej žalobca po uplynutí vymedzeného obdobia žiadal úhradu mesačného paušálu za službu - balík Plus vo výške 1,90 € napriek tomu, že spotrebitelia si službu neobjednali. Uvedená skutočnosť je preukázaná v emailoch a listoch, ktoré žalobca zasielal spotrebiteľom v rámci svojej kampane. Žalovaný teda nesankcionuje žalobcu za samotné poskytnutie služby, ktoré si spotrebitelia neobjednali a ani netvrdí, že porušením ustanovenia § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebitelia je už aktivácia, ako sa to snažil navodiť žalobca. Žalobca je postihovaný za to, že po uplynutí vymedzeného obdobia žiadal úhradu mesačného paušálu za službu -balík Plus vo výške 1,90 € napriek tomu, že spotrebitelia si službu neobjednali. 8. Žalovaný zastával názor, že žalobca berie výklad § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa

nedodržal. 9. Žalovaný zotrval na odôvodnení výšky pokuty, ktoré použil v rámci prvostupňového a druhostupňového správneho konania a považoval ho nielen za dostatočné, ale aj za správne. Spoločenskú nebezpečnosť videl žalovaný v tom, že konaním v rozpore s § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa je dotknutý široký okruh spotrebiteľov, čo uviedol v odôvodnení druhostupňového správneho rozhodnutia. Žalovaný uviedol, že prvostupňový, ako aj druhostupňový orgán pri vydávaní rozhodnutia postupovali v súlade so zákonom a napadnuté rozhodnutia považoval za súladné s § 47 správneho poriadku. Výroková časť podľa neho spĺňa všetky podstatné náležitosti, ktoré sú nevyhnutné pre splnenie podmienky preskúmateľnosti uvedených v rozhodnutí. 10. Žalovaný sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že došlo k „recyklácii“ rozhodnutia. Vzhľadom na charakter protiprávneho konania nepovažoval za nutné, aby prvostupňový správny orgán menil odôvodnenie prvostupňového správneho rozhodnutia v takom rozsahu, ako požaduje žalobca. Prvostupňový správny orgán nebol vôbec povinný odôvodňovať, prečo

správnemu orgánu. Výška sankcie je proporcionálna k dopadu a negatívnym následkom na spotrebiteľov, keďže došlo k vážnemu zásahu do práv spotrebiteľov. Pokuta uložená vo výške stanovenej v tomto rozhodnutí mala nielen preventívny charakter, ale aj výchovný charakter.

služieb. 13. Správny súd žalobu napadnutým rozsudkom ako nedôvodnú zamietol. Uviedol, že skutočnosti, ku ktorým správny orgán dospel na základe voľnej úvahy, treba v rozhodnutí dostatočne odôvodniť, aby bolo zrejmé, čo bolo podkladom rozhodnutia a ako sa vyhodnotili vykonané dôkazy. V tejto svojej povinnosti je správny orgán limitovaný len všeobecnými obmedzeniami zákonných podmienok, ktoré predstavujú hranicu voľnej úvahy. Pre súd je rozhodujúce, či rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej voľnej úvahy nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. Správny súd skonštatoval, že obe napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy spĺňajú naň kladené kritéria vo všetkých aspektoch. Žalovaný ani prvostupňový orgán sa z vymedzeného rámca diskrečnej právomoci neodklonili, riadne dôvodili, prečo je žalobcovo konanie protiprávne a aká výška sankcie je za takéto protiprávne konanie adekvátna. Správny súd zhodnotil, že v úhrne došlo k 55.516 aktiváciám balíka Plus vo vzťahu k spotrebiteľom. Zároveň žalovaný uviedol dôkazy preukazujúce, že

14. Správny súd považoval za irelevantné úvahy o „recyklácii“ predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia, ktoré bolo v administratívnom konaní zrušené druhostupňovým orgánom verejnej správy. Správny súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, ktorá sa týkala určenej výšky pokuty za porušenie právnej povinnosti. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí a záverov uvedených v nich správny súd skonštatoval, že správna úvaha neprekročila zákonné medze, žalovaný zohľadnil pri ukladaní sankcie spoločenskú nebezpečnosť, vychádzal pritom z tzv. generálnej a individuálnej prevencie a v neposlednom rade dôvodil proporcionalitu k dopadu a negatívnym následkom u spotrebiteľov.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie žalovaného

17. Sťažovateľ namietal, že správny súd nesprávne právne posúdil otázku právomoci žalovaného. Zákon o elektronických komunikáciách umožňuje podnikom jednostranne zmeniť zmluvu uzavretú medzi podnikom a osobami ako účastníkmi. Právo na jednostrannú zmenu musí byť v zmluve dohodnuté, pričom podnik má povinnosť podľa § 43 ods. 2 písm. c) cit. zákona informovať účastníkov najmenej jeden mesiac vopred o zmene zmluvných podmienok, ako aj informovať o práve odstúpiť od zmluvy. Porušenie tejto povinnosti predstavuje správny delikt, za ktorý Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb podľa § 73 cit. zákona môže uložiť pokutu. Sťažovateľ tvrdil, že aktivácia balíka Plus a jeho následné spoplatnenie bolo jednostrannou zmenou zmluvy. Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb bol preto ako jediný oprávnený sankcionovať toto konanie. Právomoc úradu je daná existenciou zmluvného vzťahu medzi sťažovateľom a spotrebiteľmi.

súd nezaoberal. 19. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sťažovateľ v rozpore s § 183 SSP rozšíril žalobné dôvody o žalobný dôvod, v ktorom namietal právomoc žalovaného. Správny súd tak nemal povinnosť na túto námietku reagovať, pretože bola podaná po lehote ustanovenej v § 181 SSP. Zároveň túto námietku nemožno podľa § 441 SSP pripustiť ani v kasačnom konaní.

Z uvedeného vyplýva, že žalobca už v momente informovania o aktivácii balíka Plus žiadal úhradu za poskytnutú službu, ktorú si spotrebitelia neobjednali, s tým, že povinnosť zaplatiť takúto úhradu vznikne spotrebiteľom až po uplynutí vymedzeného obdobia.

III. Posúdenie veci kasačným súdom

22. Sťažovateľ v prvom rade rozporoval, že žalovaný nemal ustálené, ktorým momentom došlo k porušeniu § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa. Sťažovateľ sa domnieval, že k porušeniu § 4 ods. 11 cit. zákona mohlo dôjsť iba tým, že sťažovateľ po uplynutí vymedzeného obdobia žiadal o úhradu mesačného paušálu za balík Plus, ktorý si spotrebitelia neobjednali, pričom sťažovateľ za vymedzené obdobie považoval obdobie jedného mesiaca od aktivácie balíka Plus a za žiadosť o úhradu považoval doručenie faktúry. V nadväznosti na to uvádzal, že žalovaný preukázal doručenie faktúr iba štyrom spotrebiteľom, a preto bola uložená výška sankcie neúmerná.

24. Zákonom č. 102/2014 Z. z. došlo k doplneniu ustanovenia § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom podľa dôvodovej správy: „Účelom tohto ustanovenia je v spojitosti s § 53 ods. 8 zabezpečiť komplexnú ochranu spotrebiteľa proti nevyžiadanej dodávke tovarov alebo služieb zo strany predávajúceho. Kým Občiansky zákonník upravuje súkromnoprávny aspekt právneho vzťahu, navrhovanou úpravou sa zabezpečuje verejnoprávna ochrana spotrebiteľa. Ustanovuje sa zákaz predávajúceho žiadať od spotrebiteľa úhradu za nevyžiadanú dodávku, pričom za porušenie tejto povinnosti môže byť orgánom dozoru uložená sankcia. Ďalej sa zabezpečuje ochrana spotrebiteľa pre prípad absencie akéhokoľvek konania v prípade nevyžiadanej dodávky. Vychádza sa z predpokladu, že zodpovednosť za dodanie akéhokoľvek tovaru alebo služby v prvom rade nesie predávajúci. Nie je žiaduce, aby sa konaním predávajúceho dostal spotrebiteľ do pozície, že je povinný niečo konať alebo znášať náklady ako následok nevyžiadanej dodávky. Ustanovenie však nie je možné vykladať extenzívne

Dôkazné bremeno o existencii objednávky a jej obsahu znáša vždy predávajúci.“ 25. Pojem žiadať je v kontexte § 4 ods. 11 zákona o ochrane spotrebiteľa potrebné vykladať teleologicky. Z citovaného znenia dôvodovej správy vyplýva, že zavedením predmetného ustanovenia sa zákonodarca snažil dosiahnuť ochranu spotrebiteľa pred nevyžiadanou dodávkou tovarov alebo služieb zo strany predávajúceho.

porušenie ustanovenia § 4 ods. 11 cit. zákona dochádza až doručením faktúry. Predmetný výklad by bol v rozpore s účelom sledovaným ustanovením § 4 ods. 11 cit. zákona, keďže by spotrebiteľa nechránil pred povinnosťou konať, resp. znášať nepriaznivé dôsledky a nezabezpečil by ochranu spotrebiteľa v takej miere, o akú sa usiloval zákonodarca.

27. Sťažovateľ tiež namietal, že správny súd sa nevysporiadal s námietkou, podľa ktorej žalovaný sankcionoval už samotnú aktiváciu balíka Plus. Kasačný súd vo vzťahu k uvedenej námietke upriamuje pozornosť na odsek 42 napadnutého rozsudku a zároveň poukazuje aj na § 27 ods. 2 SSP, z ktorého správny súd pri odôvodnení odseku 42 vychádzal. Podľa § 27 ods. 2 SSP: „Pri rozhodnutí, opatrení alebo inom zásahu, ktoré orgán verejnej správy vydal alebo vykonal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.“ Kasačný súd vzhľadom na uvedené preskúmal výšku sankcie, ktorá bola uložená sťažovateľovi napadnutým rozhodnutím a nezistil, že by žalovaný, na základe zákonom povolenej správnej úvahy, vybočil z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Žalovaný dostatočne odôvodnil výšku sankcie, pričom vychádzal zo základných rovín pre ukladanie sankcie - individuálnej a generálnej prevencie, zobral do úvahy preventívnu funkciu sankcie, ako aj výšku sankcie z

28. Sťažovateľ ďalej namietal, že žalovaný nebol podľa zákona oprávnený vydať v prejednávanej veci rozhodnutie. Podľa sťažovateľa mal rozhodovať Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, ktorý podľa § 6 ods. 3 písm. l) a m) zákona o elektronických komunikáciách vykonáva štátny dohľad nad plnením povinností ustanovených týmto zákonom a ukladá sankcie za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom, pričom sankcionované konanie sťažovateľa malo predstavovať jednostrannú zmenu zmluvných podmienok vykonanú v rozpore s § 44 ods. 7 písm. c) zákona o elektronických

Občiansky zákonník neobsahuje definíciu jednostrannej zmeny. Oprávnenosť jednostrannej zmeny je potrebné posudzovať podľa § 53 Občianskeho zákonníka. V § 53 ods. 4 písm. i) je obsiahnuté kritérium pre určenie neprijateľnosti jednostrannej zmeny nasledovne: „Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve.“ Zároveň je v tomto smere potrebné poukázať aj na smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá v prílohe k článku 3 ods. 3 ustanovuje zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Predmetnou podmienkou je podľa písm. j) uvedenej prílohy podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je umožniť predajcovi alebo dodávateľovi jednostranne meniť zmluvné podmienky bez právneho dôvodu, ktorý je uvedený v zmluve (v anglickej mutácii je použité slovné spojenie valid reason, vo francúzskej sans raison valable a v španielskej sin motivos válidos). Dôvod zmeny tak musí mať objektívnu povahu, t. j.

Zmyslom právnej úpravy ochrany spotrebiteľa je vyvážiť nerovnosť medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Z tohto dôvodu právna úprava (napr. citovaná právna úprava Občianskeho zákonníka alebo § 43 ods. 2 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách) umožňuje spotrebiteľovi v prípade jednostrannej zmeny odstúpiť od zmluvy z dôvodu, že nemôže z pozície slabšej strany odvrátiť negatívny dôsledok takejto zmeny. V prejednávanom prípade však sťažovateľ neinformoval spotrebiteľa o možnosti odstúpenia, práve naopak, umožnil spotrebiteľom zrušiť iba predmetnú

31. Kasačný súd tak záverom konštatuje, že v prejednávanom prípade nemožno konanie sťažovateľa označiť za jednostrannú zmenu zmluvy vykonanú v rozpore s § 43 ods. 2 písm. c) zákona o elektronických komunikáciách a toto konanie subsumovať pod skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 73 cit. zákona. Žalovaný dostatočným spôsobom preukázal, že v predmetnom konaní sa sťažovateľ nedopustil konania v rozpore s § 43 ods. 2 písm. c) cit. zákona, a tak nebolo možné určiť pôsobnosť Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb podľa § 6 ods. 3 písm. l) a m) cit. zákona, ako v kasačnej sťažnosti navrhoval sťažovateľ. Zároveň, ako uviedol v napadnutom rozsudku aj správny súd, nebolo možné určiť právomoc ani podľa § 6 ods. 3 písm. d), keďže v prejednávanej veci nebola posudzovaná kvalita ani cena dodanej služby. Naopak, sťažovateľ sa svojím konaním dopustil konania v rozpore s § 4 ods. 11 cit. zákona, a preto bol na výkon dozoru a kontroly príslušný žalovaný podľa § 20 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa.