3Stk/13/2022

1. Zo záznamu Národnej diaľničnej spoločnosti (ďalej aj ako „NDS“) o vykonaní kontroly dodržiavania povinnosti úhrady diaľničnej známky podľa zákona č. 488/2013 Z. z. o diaľničnej známke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 488/2013 Z. z.“), ktorý bol pod č. 9663472 vyhotovený dňa 15.10.2017 v čase o 02:24:41, vyplýva, že vozidlo s evidenčným číslom J.XXXA., ktorého prevádzkovateľom v čase vykonania kontroly bola žalobkyňa, dňa 14.10.2017 v čase o 16:34:55 užívalo vymedzený úsek cesty D2, 54,1 km, smer Bratislava, bez úhrady diaľničnej známky.

4. Správny orgán žalobkyni doručil oznámenie o pokračovaní v správnom konaní spolu s výzvou podľa § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). 5. Žalobkyňa vo vyjadrení k správnemu konaniu poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) vo veci sp. zn. 6Sžf/51/2010, podľa ktorého zmyslom lehôt, v rámci ktorých správne orgány môžu rozhodnúť o uložení pokuty, je aj časové obmedzenie stavu neistoty v právnych vzťahoch, urýchlenie procesu rozhodovania za účelom reálneho dosiahnutia zamýšľaných cieľov. Lehoty predstavujú v právnom štáte jeden z mechanizmov výrazne obmedzujúcich tendencie k nekontrolovateľnosti správnych orgánov a prieťahov v konaní pred nimi. Podľa žalobkyne je potrebné vec vykladať tak, že subjektívna lehota sa počíta od okamihu, kedy sa o porušení povinnosti dozvedel správny orgán prostredníctvom svojho orgánu kontroly, ktorým je NDS, ktorej trvalo viac ako dva roky, kým zistené porušenie odstúpila okresnému úradu. Takýto postup žalobkyňa považuje za hrubo

skutkovom základe. Uviedol, že podľa záznamu v Jednotnom informačnom systéme cestnej dopravy (ďalej aj ako „JISCD“) bol podnet vo veci porušenia zákonnej povinnosti doručený správnemu orgánu dňa 13.01.2020 a až od tohto okamihu mu plynula subjektívna dvojročná prekluzívna lehota. Správny orgán vysvetlil, že nemá žiadnu možnosť ovplyvniť, kedy mu Záznam o vykonaní kontroly príde do JISCD. Zdôraznil ustanovenie § 10a ods. 8 zákona č. 488/2013 Z. z., podľa ktorého sa odvíja začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej lehoty od okamihu, kedy sa o porušení povinnosti dozvie príslušný okresný úrad a nie NDS.

Je podľa nej v rozpore so zmyslom právnej úpravy, aby správne orgány rozlišovali medzi momentom, kedy sa o porušení zákonnej povinnosti dozvie NDS a momentom, kedy sa o tom následne dozvie okresný úrad. Podľa žalobkyne je neprípustné, aby právna skutočnosť nadobudnutia vedomosti o porušení povinnosti NDS, preukázaná zhotovením záznamu o kontrole, nemala žiadny vplyv na začatie plynutia dvojročnej subjektívnej lehoty, o to viac, keď NDS je neoddeliteľnou súčasťou zákonného kontrolného mechanizmu, ktorého výsledky sú podkladom pre správne

správneho orgánu prvého stupňa. Správnosť výkladu ustanovenia § 10a ods. 8 zákona č. 488/ 2013 Z. z. potvrdzuje podľa neho aj žalobkyňou uvádzaný rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžf/ 51/2010 zo dňa 22.06.2011, podľa ktorého rozhodujúcou skutočnosťou pre začatie plynutia lehoty, či už subjektívnej alebo objektívnej, je skutočnosť, že sa o porušení zákona dozvedel príslušný správny orgán. Žalovaný doplnil, že v prípade zistenia podozrenia z porušenia povinnosti úhrady diaľničnej známky sú informácie z NDS poskytnuté do JISCD, ktorý je v správe Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky.

Autentický elektronický záznam o podnete, na základe ktorého sa Okresný úrad Bratislava o porušení povinnosti dozvedel, je uložený v JISCD, pričom s údajmi o doručení nie je možné manipulovať. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 387/2015 Z. z. o jednotnom informačnom systéme v cestnej doprave a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov údaje evidované v cestnom informačnom systéme sa považujú za úplné a zodpovedajúce skutočnosti, kým nie je preukázaný opak. Na základe uvedeného mal žalovaný za preukázané, že nedošlo k uplynutiu subjektívnej dvojročnej lehoty, v rámci ktorej mal správny orgán možnosť uložiť žalobkyni pokutu za správny delikt.

9. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podala žalobkyňa správnu žalobu, označiac ho za formalistické, pridržiavajúce sa doslovného výkladu zákona bez zohľadnenia konkrétnych skutkových okolností, založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Žalobkyňa zotrvala na svojej argumentácii, ktorej podstatou je, že subjektívna dvojročná lehota pre možnosť uloženia jej pokuty za správny delikt začala v jej prípade plynúť dňa 14.10.2017, kedy sa NDS preukázateľne dozvedela o porušení zákona, čoho dôkazom je fotografia jej vozidla jazdiaceho po D2 zhotovená v uvedený deň. Po správnom súde požadovala, aby pri posudzovaní spornej otázky začiatku plynutia subjektívnej lehoty pristupoval k výkladu dotknutej právnej normy v intenciách nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 306/2010-30 zo dňa 08.12.2010 („...orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov.“). 10. Žalobkyňa ďalej v správnej žalobe poukázala na novelizáciu zákona č. 488/2013 Z. z. zákonom č. 198/2020 Z. z., ktorým sa okrem iného zrušilo rozlišovanie subjektívnej a objektívnej lehoty pri vyvodzovaní zodpovednosti za správny delikt podľa zákona č. 488/2013 Z. z., keď podľa novelizovaného znenia ustanovenia § 11 ods. 6 je možné pokutu uložiť do 60 dní odo dňa porušenia povinnosti. Vztiahnuc zásady ukladania trestov na prípad žalobkyne je preto jej porušenie zákonnej povinnosti potrebné posudzovať v intenciách neskoršieho zákona, keďže neskoršia právna úprava je pre ňu priaznivejšia. 11. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. 2S/217/2020-54 zo dňa 23.02.2022 správnu žalobu zamietol. Uviedol, že síce postup NDS vykazoval znaky rozporu so zásadou rýchleho a efektívneho výkonu verejnej správy, na druhej strane bol ešte udržateľný z hľadiska posúdenia zákonnosti administratívneho konania so zreteľom na jeho dĺžku. Aby správny súd mohol dôvodne konštatovať nezákonnosť, muselo by ísť o výraznejší časový exces. Správny súd pripomenul, že v zmysle § 11 ods. 6 zákona č. 488/2013 Z. z. v znení účinnom do 20.07.2020 sa za začiatok plynutia dvojročnej lehoty považuje deň, kedy sa o porušení povinnosti dozvedel príslušný okresný úrad. Dátum 13.01.2020, kedy sa príslušný okresný úrad dozvedel o porušení povinnosti, bol riadne preukázaný záznamom v JISCD, čo vyplýva aj z obsahu administratívneho spisu. Subjektívna dvojročná lehota teda zachovaná bola. S ohľadom na novelizáciu vykonanú zákonom č. 198/2020 Z. z. účinnú od 21.07.2020, podľa ktorej pokutu možno uložiť do 60 dní odo dňa porušenia povinnosti, správny súd poukázal na § 16e, podľa ktorého konania začaté a právoplatne neskončené pred účinnosťou novelizácie sa dokončia podľa doterajších predpisov. Aj z dôvodovej správy, z ktorej správny súd citoval, vyplýva zámer zákonodarcu, aby sa neskončené konania dokončili podľa doterajších predpisov, čo zákonodarca vníma ako štandardné pravidlo pri zmene právnej úpravy.

14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľky bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľkou (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 15. Vec bola náhodným výberom pridelená do tretieho senátu Najvyššieho správneho súdu a v tomto senáte bola pridelená ako sudkyni spravodajkyni sudkyni Mgr. Kristíne Babiakovej. Na základe § 27a ods. A rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu na rok 2023 v znení jeho opatrenia č. 5 bola vec prerozdelená do ôsmeho senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku pod pôvodnou spisovou značkou.

17. Ustanovenie § 11 ods. 6 zákona č. 488/2013 Z. z. v znení účinnom do 20.07.2020 umožňovalo uloženie pokuty za správny delikt prevádzkovateľa vozidla podľa § 10a ods. 1 predmetného zákona v rámci dvojročnej subjektívnej prekluzívnej lehoty, odvíjajúcej jej začiatok od okamihu, kedy sa príslušný okresný úrad dozvedel o porušení povinnosti.

Kasačný súd legislatívne ukotvenie tzv. objektívnych lehôt, t. j. takých, ktorých začiatok sa odvíja od porušenia povinnosti a nie je viazaný na okamih „dozvedenia sa“ o porušení povinnosti, vníma ako efektívnu poistku v právnom štáte, znemožňujúcu vytvorenie ústavnoprávne neakceptovateľného stavu právnej neistoty účastníka administratívneho konania, ktorý by v extrémnych prípadoch mohol trvať nielen roky, ale aj desaťročia.

18. Kasačný súd sa nestotožňuje s právnym názorom sťažovateľky, že ustanovenie § 11 ods. 6 zákona č. 488/2013 Z. z. v znení účinnom od 21.07.2020 („pokutu možno uložiť do 60 dní odo dňa uloženia povinnosti“) je takým, ktoré by spôsobovalo zánik zodpovednosti sťažovateľky za správny delikt, nakoľko otázka, či určité konanie je alebo nie je protiprávne, je otázkou hmotnoprávnou. Ustanovenie § 11 ods. 6 ani po novelizácii zákonom č. 198/2020 Z. z. charakter hmotnoprávneho ustanovenia nenadobudlo. O zániku sankcionovateľnosti užívania diaľnic motorovým vozidlom bez úhrady diaľničnej známky s odkazom na trestnoprávnu zásadu použitia neskoršieho zákona, ak je to pre páchateľa priaznivejšie, by sa dalo uvažovať vtedy, ak by zákonodarca neskorším zákonom zrušil povinnosť úhrady za užívanie diaľnic motorovými vozidlami, alebo by pristúpil k určitej forme „generálneho pardonu“ pre všetkých, ktorí sa porušenia povinnosti dopustili, k čomu však doposiaľ nedošlo.

19. Ku kasačnej námietke vytýkajúcej správnemu súdu odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžf/51/2010 zo dňa 22.06.2011 sa kasačný súd nemohol vecne vyjadriť, pretože z kasačnej sťažnosti nevedel ustáliť, v čom konkrétne mal tento odklon spočívať. Ak tým mala byť výčitka, že správny súd sa s týmto rozsudkom nevysporiadal, tento nedostatok kasačný súd neidentifikoval, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozsudku na str. 11, bod. 31, vyplýva, že z predmetného rozsudku NS SR sám správny súd citoval na podporu svojej argumentácie. 20. Z vyššie prezentovaných dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a preto ju s poukazom na ustanovenie § 461 SSP zamietol. 21. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľka v kasačnom konaní úspech nemala a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali. Preto kasačný súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 22. Toto rozhodnutie prijal senát kasačného súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 25. júla 2023