3Stk/14/2022

1. Okresné riaditeľstvo policajného zboru v Humennom, Okresný dopravný inšpektorát v Humennom (ďalej „prvostupňový orgán“) rozhodnutím č. ORPZ-HE-ODI2-68/2019-P-SK zo dňa 16. septembra 2019 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol o tom, že obvinená z priestupku I.. J. P. (ďalej „obvinená z priestupku“) porušila § 3 ods. 1, § 3 ods. 2 písm. b), § 4 ods. 1 písm. c), § 20 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej „zákon o cestnej premávke“), čím porušila pravidlá cestnej premávky závažným spôsobom. Prvostupňový orgán uznal obvinenú vinnou z priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. g) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších právnych predpisov (ďalej „zákon o priestupkoch“), za čo jej udelil (I) pokutu vo výške 150 EUR, (II) zákaz činnosti viesť motorové vozidlo na dobu 10 mesiacov a (III) povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 16 EUR.

2. Prvostupňový orgán sa v rozhodnutí vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré obvinenej z priestupku udelil pokutu a pre ktoré jej zakázal viesť motorové vozidlo po dobu 10 mesiacov. Vo vzťahu k výroku o odkázaní žalobkýň na náhradu škody na iné konanie uviedol, že konanie o náhrade škody sa označuje ako adhézne a nie je podstatou konania o priestupku.

činnosť. Z predložených dokladov na uplatnenie si nároku na náhradu škody bolo zistené, že tieto sa týkajú práve doby práceneschopnosti, ktorá poškodenej nebola priznaná. Keďže si poškodená uplatnila aj náhradu škody spôsobenej poškodením motorového vozidla, nebolo možné v tomto konaní o ňom rozhodnúť, preto poškodené v tejto časti prvostupňový orgán odkázal na občiansko - právne konanie. 3. Žalovaný rozhodnutím č. p.: KRPZ-PO-KDI3-46-98-002/2019-P zo dňa 11. decembra 2019 (ďalej „rozhodnutie žalovaného“) odvolanie poškodených zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný sa stotožnil so závermi prvostupňového orgánu vo vzťahu k výške pokuty a zákazu viesť motorové vozidlo. K uplatneniu náhrady škody uviedol, že sa stotožňuje s odkázaním poškodených na uplatnenie si škody na občianskoprávne konanie na súd alebo iný príslušný orgán. V tejto súvislosti sa vysporiadal so znaleckým posudkom vypracovaným znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a traumatológia a znaleckým posudkom vypracovaným znalcom v odbore ekonómia a manažment, ktorý

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

Vzhľadom na to by civilný súd nemohol opätovne viesť dokazovanie vo veci ohľadne pracovnej neschopnosti žalobkyne 1/,keďže tieto mali byť predmetom dokazovania v správnom konaní. 6. Žalovaný zotrval na svojej argumentácii a navrhol žalobu zamietnuť.

8. Správny súd rozsudkom č. k. 4Sa/7/2020-96 zo dňa 26. januára 2022 správnu žalobu zamietol. Vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu poukázal na charakteristiku odvetví v oblasti úrazovej chirurgie a psychiatrie, uvedenú v prílohe č. 2 vyhlášky č. 228/2018 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov.

Otáznym mohlo nanajvýš ostať to, či tento dôkaz bol dostatočný na kvalifikáciu a kvantifikáciu uplatneného nároku žalobkýň na náhradu škody v celom jeho rozsahu. Správny súd poukázal na to, že tento znalec mal k dispozícii i lekárske správy z psychiatrických vyšetrení a kontrol žalobkyne 1/, ktorých posudzovanie zahrnul do znaleckého posudku i svojho záveru.

11. Vo veci nastala procesná situácia popisovaná v § 70 ods. 2 zákona o priestupkoch, ktorú interpretáciou argumentom a contrario možno jednoznačne definovať ako nespoľahlivo zistená škoda, resp. jej výška. Správny súd zdôraznil, že takáto situácia ohľadom zisťovania skutočného stavu veci vo vzťahu k skúmanému nároku poškodeného na náhradu škody vždy bráni správnemu orgánu výrokom rozhodnúť a priznať poškodenému nárok na náhradu škody a o jej výške. Z uvedeného dôvodu nebolo možné takýto postup žalovaných správnych orgánov hodnotiť inak ako zákonný vo vzťahu k výroku, ktorým boli žalobkyne podľa § 70 ods. 2 zákona o priestupkoch odkázané na uplatnenie si náhrady škody spôsobenej priestupkom proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky na súd alebo iný príslušný orgán. Žalobné argumenty v prezentovanom smere by obstáli predovšetkým v situácii, ak by správne orgány naopak rozhodli o nároku na náhradu škody a priznali by ju v konkrétnej výške, ktorú by poškodený mohol napadnúť zákonite z dôvodu jej nižšej než uplatnenej výšky, na druhej strane obvinený z priestupku by jej výšku mohol napadnúť z opačných pozícií.

2 zákona o priestupkoch. 12. Správny súd sa nestotožnil s argumentom, že odkázaním žalobkýň s nárokom na náhradu škody na súd došlo k zmareniu ich práva na náhradu škody. Tvrdenie žalobkýň o viazanosti súdu v civilnom sporovom konaní všetkými prvkami skutkovej vety priestupku, podľa názoru správneho súdu, nemá podklad v zákonných ustanoveniach, keďže určenou výškou škody nie je súd nikdy viazaný, preto nie je ani dôvodná „obava“ žalobkýň, že by súd v civilnom sporovom konaní nemohol pri skúmaní rozsahu spôsobenej škody priznať jej náhradu v rozsahu väčšom než vyplýva zo skutkovej vety priestupku, ktorá má (mala) samozrejme vyjadrenie v právnej kvalifikácii konkrétneho konania. 13. Správny súd poukázal na to, že nepriznanie náhrady škody poškodenému z priestupku v civilnom sporovom konaní v plnej výške z dôvodu, že presahuje výšku, ktorá by mohla mať za bežných okolností vplyv na iné právne kvalifikovanie konania, ktorým škoda spôsobená bola, ktoré však už bolo právoplatne rozhodnutím orgánu verejnej správy kvalifikované, by zrejme zasahovalo do ústavou garantovaného práva na súdnu a inú právnu ochranu v čl. 46, i práva vlastniť majetok v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. V závere nemohol správny súd opomenúť skutočnosť, ktorú zistil dopytom na Okresný súd v Humennom, že žalobkyne si už v civilnom sporovom konaní uplatňujú uvedený nárok na náhradu škody, a to v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/67/2020 na Okresnom súde v Humennom, pričom nárok si uplatňujú v tom rozsahu, ktorý uplatňovali pred správnymi orgánmi, a predložili dôkazy - znalecké posudky aj znalcov z ďalších odvetví odboru zdravotníctvo a farmácia. V konaní sa pokračuje za účelom ďalšieho dokazovania. Už aj z toho dôvodu bolo potrebné žalobu zamietnuť, keďže je evidentné, že rozhodnutím orgánov verejnej správy neboli žalobkyne ukrátené na svojich subjektívnych právach, v zmysle nemožnosti uplatniť si majetkové právo na súde, keďže zjavne účinný procesný prostriedok ochrany svojho práva uplatnili na súde. Teda aj pre nesplnenie podmienky ukrátenia na subjektívnych právach (§ 178 ods. 1 SSP v spojení s § 194 ods. 2 SSP) bolo potrebné správnu žalobu zamietnuť.

14. Proti rozsudku správneho súdu podali v zákonnej lehote žalobkyne (sťažovateľky) kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej „SSP“) a navrhli, aby kasačný súd zrušil rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

16. Sťažovateľky mali za to, že správny súd zároveň ani neskúmal, či nespoľahlivé zistenie výšky škody bolo spôsobené nezákonným postupom správneho orgánu alebo nesúčinnosťou poškodených pri dokazovaní. Preskúmanie týchto skutočnosti má nepochybne vplyv na to, z akých dôvodov nemohla byť vzniknutá škoda spoľahlivo zistená a či skutočne správny orgán postupoval zákonne, keď z dôvodu jeho vlastného porušenia procesných prepisov odkázal žalobkyne na uplatnenie si náhrady škody v civilnom konaní.

18. Sťažovateľky uzavreli, že si uplatnili niektoré svoje nároky proti poisťovni z povinného zmluvného poistenia v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. Avšak, uvedené nemôže mať bezprostredný vplyv na to, či boli porušené ich práva ako poškodených v priestupkovom konaní, a to v dôsledku toho, že správny orgán v súlade s § 32 ods. 1 Správneho poriadku nemal záujem zisťovať skutočný stav veci. Podľa ich názoru porušenie práv strany, či účastníka konania a to orgánom, ktorý meritórne rozhodoval o veci nemôže byť konvalidované tým, že jeho právo môže byť „napravené“ v inom konaní. Uvedeným spôsobom by bolo nepochybne porušené ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu v súlade s čl. 46 Ústavy SR.

Odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu odôvodňovali odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/24/2011. 20. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil so závermi uvedenými v napadnutom rozsudku, zotrval na svojej doterajšej argumentácii a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.

21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná.

sa vysporiadal tak s dôvodmi, pre ktoré (I) považoval za zákonný postup žalovaného a prvostupňového orgánu pri ustanovení znalca z odvetvia úrazovej chirurgie (body 85 až 88 napadnutého rozsudku), (II) pre ktoré bolo potrebné odkázať sťažovateľky s ich nárokom na iné konanie (body 89 až 95 napadnutého rozsudku) a (III) viazanosťou civilných súdov výsledkom priestupkového konania (body 96 až 102 napadnutého rozsudku).

V danom prípade bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, a to nie len znaleckým dokazovaním, ale boli vykonané aj výsluchy priestupkovo obvinenej a sťažovateliek. Skutočnosť, že k priestupku došlo a kto ho spáchal, nebola sporná. Pokiaľ táto námietka sťažovateliek smerovala voči neustanoveniu znalca z oblasti psychiatrie, tento postup, rovnako ako správny súd, nepovažoval kasačný súd za dôvodný. Správny súd správne poukázal na prílohu č. 2 vyhlášky č. 228/2018 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych

24. Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné uzavrieť, že prvostupňový orgán a žalovaný postupovali v súlade so zákonom. Navyše, žiadne ustanovenie priestupkového zákona, či Správneho poriadku neustanovuje povinnosť správnych orgánov, aby v priestupkovom konaní rozhodli o ustanovení znalca z inej oblasti, akú predpokladá povaha priestupku. V danej veci sa jednalo o priestupok proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky (dopravná nehoda), a teda prvostupňový orgán nepochybil, keď ustanovil znalca z odvetvia úrazovej chirurgie. Kasačný súd dáva do pozornosti sťažovateľky 1/, že bolo v jej plnej dispozícií, aby si v prípade vlastnej potreby dala vypracovať znalecký posudok z odvetvia neurológie, či psychiatrie.

25. Vo vzťahu k odkázaniu sťažovateliek na uplatnenie si náhrady škody v inom konaní kasačný súd poukazuje na odbornú spisbu, v zmysle ktorej: „Správny orgán ako orgán verejnej správy nemá právomoc rozhodovať o nároku na náhradu škody ako o súkromnoprávnom nároku, pokiaľ by bol sporný. V takom prípade má právomoc o nároku na náhradu škody rozhodnúť všeobecný súd, lebo je na to ako štátny orgán vecne príslušný, a to na základe žaloby - pozri § 19 písm. b) zákona č. 160/2015 Z. z. Právomoc správneho orgánu v rozhodnutí uložiť páchateľovi priestupku povinnosť nahradiť škodu (§ 77 zákona SNR č. 372/1990 Zb.) je daná len vtedy, ak sú súčasne naplnené hmotnoprávne a procesnoprávne podmienky vyplývajúce z

Zákon o priestupkoch. Podrobný komentár s judikatúrou. Praha: Leges, 2020. 830 s. ISBN 978-80-7502-465-7). 26. V zmysle uvedeného je irelevantné, či správny súd mal pochybnosti o výške škody spôsobenej priestupkom. V danom prípade ide o rozhodnutie o náhrady škody ako o súkromnoprávnom nároku, o ktorom správny orgán nemá právomoc rozhodovať. Preto sťažovateľky postupovali správne, keď sa so svojim nárokom obrátili na civilný súd, ktorý vec posúdi v rozsahu svojej právomoci. V tomto smere kasačný súd uzatvára, že právo sťažovateliek na súdnu ochranu nebolo zo strany správnych orgánov a ani správneho súdu

28. V prvom rade kasačný súd uvádza, že toto rozhodnutie sa týkalo vyradenia žalobcu z evidencie uchádzačov o zamestnanie. V tu prejednávanej veci však posudok znalca bol zo strany správnych orgánov, ako aj správneho súdu posúdený správne. Žalovaný vo svojom rozhodnutí vymedzil závery znalca vo vzťahu k utrpeným zraneniam sťažovateľky 1/. Ďalej uviedol, že znalec do záznamu o podaní vysvetlenia popísal, akým spôsobom posudok vypracoval. Žalovaný rovnako uviedol dôvody, pre ktoré sa so závermi znalca stotožnil. Vychádzajúc z vyššie uvedeného rozsudku považuje kasačný súd dokazovanie vykonané v priestupkovom konaní za dostatočné. S poukazom na vysporiadanie sa so sťažnostnými námietkami kasačný súd uzatvára, že rozhodnutie žalovaného, a v tomto smere aj správneho súdu, považuje za úplné, logické a presvedčivé.