3Stk/3/2024
ECLI:SK:NSSSR:2025:5021200585.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- ZA-30S/236/2021
- IČS
- 5021200585
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a zo sudcov JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Martin Leško - MATEOSTAV, s miestom podnikania Železničná 448/15, 013 01 Teplička nad Váhom, IČO: 50834584, právne zastúpeného: Mgr. Lukášom Kysuckým, advokátom, Kamenná 3607/29, 010 01 Žilina, IČO: 53528531, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 1887/ 10, 040 01 Košice, IČO: 00166405, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. O-298/2021 zo dňa 14. októbra 2021, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ZA-30S/236/2021 zo dňa 9. novembra 2023, takto a
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Priebeh administratívneho konania
1. Prvostupňový orgán rozhodnutím č. 160/2021-IZA-2.2/pok/R/M zo dňa 28. júla 2021 uložil žalobcovi pokutu za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania tým, že dňa 24.03.2021 o 10.25 hod. využíval závislú prácu fyzickej osoby K. Š., mal s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu a neprihlásil ju do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia najneskôr do začatia kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ktorá začala do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu (§ 231 ods. 1 písm. b) bod 1. zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov). Z registračného listu FO správny orgán zistil, že žalobca prihlásil kontrolovaného zamestnanca dňa 24. marca 2021 s rozhodujúcim časom o 10:47:34 hod. Žalovaný rozhodnutím č. O-298/2021 zo dňa 14. októbra 2021 odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa potvrdil.
II. Konanie pred správnym súdom
2. Žalobca sa na správnom súde domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného a žiadal, aby ho správny súd zrušil. V správnej žalobe uviedol nasledovné argumenty: · z ustanovenia § 227a zákona o sociálnom poistení jednoznačne vyplýva, že nebol povinný splniť registračnú povinnosť voči dotknutému pracovníkovi, nakoľko sa jednalo o brigádnickú
činnosť; · p. Š. sa pred prihlásením do Sociálnej poisťovne len zaúčal a nevykonával prácu. Skutkový stav v tomto smere nebol dostatočne zistený, žalobca preto navrhoval výsluch svedkov (osôb prítomných na pracovisku v čase kontroly), čo orgán verejnej správy ignoroval. Žalobca preto navrhol vykonanie dokazovania výsluchom uvedených osôb ako svedkov pred správnym
súdom; · výklad právnej úpravy je formalistický a šikanózny, nie je v poriadku, aby orgán verejnej správy počítal hodiny pre splnenie včasnosti registrácie v Sociálnej poisťovni a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Asan/9/2017 zo dňa 21. februára
2018; · poukázal na § 4 ods. 4 zákona č. 82/2005 Z. z., podľa ktorého sa na konanie o priestupkoch vzťahuje osobitný predpis, a § 11 ods. 3 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, podľa ktorého od uloženia sankcie možno upustiť, ak k náprave páchateľa postačí samotné prejednanie priestupku; · pri určení výšky uloženej pokuty orgán verejnej správy neprihliadol na všetky okolnosti prípadu (predložené čestné vyhlásenie); · rozhodnutie žalovaného aj prvostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné vzhľadom na to, že vo výroku prvostupňového rozhodnutia nie je uvedené konkrétne ustanovenie zákona o sociálnom poistení, ktoré malo byť porušené a poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30S/16/2017 zo dňa 9. januára 2018. 3. Žalovaný aj žalobca v ďalších vyjadreniach zotrvali na svojej argumentácii.
4. Správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol. 5. Správny súd z obsahu administratívneho spisu, predovšetkým z Protokolu zistil, že orgán verejnej správy prvého stupňa pri výkone inšpekcie práce vypočul p. K. Š., p. C. R., a p. K.
T., tieto výpovede sú vzájomne konzistentné a neodporujú si, a preto z nich možno logicky vyvodiť závery orgánu verejnej správy prvého stupňa uvedené v Protokole a následne aj v rozhodnutí o uložení pokuty. Žalovaný v rozhodnutí uviedol, že skutkový stav jednoznačne potvrdzujú relevantné listinné dôkazy, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal a ktoré jednoznačne potvrdzujú spáchanie správneho deliktu žalobcom, najmä Protokol, dohoda o brigádnickej práci študenta a výpis z registra Sociálnej poisťovne, s čím sa správny súd
stotožnil. 6. K námietke, že menovaný zamestnanec v čase výkonu inšpekcie práce nevykonával prácu, ale sa len zaúčal, sa podľa súdu žalovaný riadne vysporiadal v žalobou napadnutom rozhodnutí, keď poukázal na to, že „Zákonník práce ako príslušný právny predpis pre legálne pracovnoprávne vzťahy termíny „zaúčania“ alebo „oboznamovania sa s pracoviskom“ neuvádza, prítomnosť cudzích osôb na pracovisku je u zamestnávateľa zároveň v rozpore so zásadami bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. V prípade zaúčania nového zamestnanca bolo možné v zmysle § 45 Zákonníka práce využiť inštitút 3 mesačnej skúšobnej doby.“ Podľa správneho súdu je pre posúdenie činnosti daného zamestnanca na účel jeho prihlásenia do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia irelevantné, či sa dotknutý zamestnanec v čase vykonania inšpekcie práce len zaúčal, resp. oboznamoval s pracovným prostredím, alebo už samostatne vykonával závislú prácu, keďže aj takého činnosti sa považujú za výkon práce. 7.
Tvrdenie žalobcu, že žalovaný ignoroval jeho návrh na vykonanie dokazovania výsluchom uvedených osôb, nepovažoval súd za pravdivé, keďže žalovaný v rozhodnutí k návrhu žalobcu uviedol, že všetky menované osoby boli vypočuté v čase zahájenia výkon inšpekcie práce, pričom prvostupňový správny orgán zastáva názor, že výpovede by s postupom času boli skreslené a mohli by byť ovplyvnené v prospech účastníka konania. Žalovaný tak síce stručne, avšak dostatočne ozrejmil žalobcovi dôvod, prečo nevykonal navrhované dokazovanie.
8. Návrh na výsluch svedkov v konaní pred súdom správny súd vyhodnotil ako nedôvodný. Žalobca nekonkretizoval skutočnosti, ktoré by mali byť výsluchom ozrejmené, a dokazovanie by ani nebolo účelné, keďže zistenie skutkového stavu orgánmi verejnej správy považoval súd za dostatočné. Všetky navrhované osoby už boli vypočuté inšpektorom práce počas vykonávania inšpekcie, tieto výpovede sú náležite zaznamenané a nie sú medzi nimi žiadne rozpory, ktoré by bolo treba odstrániť opätovným výsluchom. Taktiež, s odstupom času je logické predpokladať, že dotyčné osoby by si už nemuseli pamätať na všetky skutkové okolnosti tak, ako to bolo práve v deň, keď inšpektorke práce vykonávajúcej inšpekciu práce bezprostredne poskytli informácie.
9. Poukaz na úpravu § 227a Zákona o sociálnom poistení nebolo možné vyhodnotiť ako relevantnú žalobnú námietku z dôvodu jej všeobecnosti a nekonkrétnosti, rovnako ako aj námietku formalistického výkladu právnej úpravy. Správny súd však pre úplnosť uviedol, že v postupe a rozhodovaní oboch orgánov verejnej správy nezistil žiadne pochybenie, ktoré by malo za následok ich nezákonnosť vo vzťahu k nesprávnemu výkladu zákona a podrobne sa venoval výkladu relevantných ustanovení zákona o sociálnom poistení a zákona č. 82/2005 Z.
z. 10. Správny súd ďalej reagoval aj na námietku ohľadom čestného vyhlásenia a na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Asan/9/2017 zo dňa 21. februára 2018 s tým, že tento vykazuje odlišnosti od prejednávanej veci a preto nie je relevantný.
Správny súd neakceptoval ani namietanú nepreskúmateľnosť rozhodnutí z dôvodu vady výroku. Orgán verejnej správy prvého stupňa totiž vo výroku svojho rozhodnutia výslovne uviedol konkrétne ustanovenie zákona o sociálnom poistení, a to § 231 ods. 1 písm. b) bod 1.
11. Ako nedôvodné vyhodnotil aj námietky týkajúce sa pokuty a tým, že orgán verejnej správy prvého stupňa sa v odôvodnení rozhodnutia riadne vysporiadal s každým kritériom pre určenie výšky pokuty podľa § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z., pričom výsledkom jeho úvahy bolo uloženie pokuty v najnižšej možnej výške v rámci zákonom povoleného
rozsahu. K navrhovanému upusteniu od potrestania súd vysvetlil, napriek absencii právnych úvah žalobcu, na ktoré by bolo možné konkrétne reagovať, že orgán verejnej správy v konaní o správnom delikte právnickej osoby alebo podnikajúcej fyzickej osoby nemôže upustiť od potrestania páchateľa správneho deliktu podľa § 19 zákona č. 125/2006 Z. z., keďže mu to zákon neumožňuje. Doplnil úvahu, prečo tento návrh nemožno považovať za návrh na sankčnú moderáciu v zmysle § 198 SSP.
III. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie
12. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP a navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby ho zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného aj správneho orgánu prvého stupňa orgánu vec vráti na nové rozhodnutie. Žalobca jednotlivé kasačné dôvody nekonkretizoval a uviedol, že sa nestotožňuje so závermi správneho súdu. V texte ďalej uviedol nasledovné: · z ust. § 227 zákona o sociálnom poistení jednoznačne vyplýva, že nebol povinný splniť registračnú povinnosť voči pracovníkovi, keďže sa jedná o brigádnickú činnosť v zmysle § 227a tohto zákona; · pracovník prácu nevykonával, len sa zaúčal; · skutkový stav nebol dostatočne zistený, správny orgán aj správny súd odignorovali jeho návrh na výsluch svedkov, ktorý bol nevyhnutný pre jeho riadne zistenie; · výklad právnej úpravy je formalistický s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Asan/9/2017 zo dňa 21. februára 2018; · s poukazom na § 7 ods. 4 zákona o nelegálnej práci v spojení s § 11ods. 3 zákona o priestupkoch žiadal, aby správny orgán upustil od potrestania; · rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa sú nepreskúmateľné vzhľadom na to, že vo výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa nie je uvedené konkrétne ustanovenie zákona o sociálnom poistení a poukázal na
rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30S/16/2017 zo dňa 9. januára 2018; · poukázal na princíp právnej istoty s tým, že správny orgán a správny súd sa odklonili od rozhodovacej línie súdov s poukazom na uvedený rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30S/16/2017 zo dňa 9. januára 2018. 13. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.
IV. Posúdenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktorému predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
15. Právna úprava SSP stanovuje pre uplatnenie kasačnej sťažnosti ako mimoriadneho opravného prostriedku prísne podmienky vymedzenia kasačných dôvodov. Ust. § 440 ods. 2 konkretizuje, že pri kasačných dôvodoch podľa § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP je sťažovateľ povinný uviesť právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a rovnako tak uviesť, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Ako uvádza odborná spisba cit: „.
. . je potrebné, aby sťažovateľ konkrétne špecifikoval právnu otázku a uviedol, prečo zaujal krajský súd nesprávny právny názor na jej riešenie.“ (Baricová, J., Fečík, M., Števček , M., Filová, A. a kol.:
Správny súdny poriadok. Veľký komentár. Praha: C.H_Beck, 2018, s. 1602 - 1632). 16. Pri kasačnom dôvode podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP nestačí iba všeobecne tvrdiť, že právo na spravodlivý proces bolo porušené, ale treba konkrétne uviesť a odôvodniť, v čom konkrétne toto porušenie spočíva. Musí ísť o pochybenie správneho súdu a sťažovateľ musí konkretizovať, pri akom procesnom úkone sa tak malo stať, aké vyjadrenia, resp. dôkazy chcel v priebehu konania pred krajským súdom uplatniť a čo je dôsledkom znemožnenia ich uplatnení, teda aké subjektívne právo sťažovateľa malo byť v tejto súvislosti porušené (porušenie práva vyjadriť sa, byť prítomný na pojednávaní či porušenie práva na odôvodnenie rozhodnutia a pod.).
17. Požiadavka na povinné zastúpenie účastníka konania v kasačnom konaní advokátom nie je samoúčelná. Od právneho zástupcu účastníka konania sa očakáva kvalifikovaná argumentácia, na ktorú následne kasačný súd primerane reaguje. Sťažovateľ vyššie uvedené požiadavky na vymedzenie kasačných dôvodov nenaplnil. Sťažnostné dôvody nerozčlenil a v podstate doslovne opakuje výhrady, ktoré prezentoval už v podanom odvolaní a správnej žalobe. Správny súd sa so žalobnou argumentáciou sťažovateľa podrobne a obsiahlo vysporiadal tak, ako je zosumarizované v bodoch 5.-11. tohto rozsudku. V kasačnej sťažnosti mal sťažovateľ vecne reagovať na právne posúdenie, resp. procesný postup správneho súdu, ktoré považoval za nesprávne a nie opakovať svoje žalobné dôvody. Tým, že sťažovateľ uviedol len svoje predchádzajúce argumenty (takmer v doslovnom znení) bez väzby na rozhodnutie správneho súdu, neumožnil kasačnému súdu vykonať prieskum rozhodnutia správneho súdu.
18. K namietanému odklonu od rozhodovacej línie a zaužívanej praxe súdov v obdobných prípadoch s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Žiline kasačný súd uvádza, že v rozhodnutí sp. zn. 2 Sžfk 45/2020 zo dňa 24. novembra 2021, bod 19, uviedol, čo považuje za ustálenú rozhodovaciu činnosť cit.: „Z hľadiska nastavenia právneho systému Slovenskej republiky a modelu fungovania kasačného súdu (s pomerne širokými možnosťami predloženia veci kasačnému súdu a s pomerne veľkým počtom rozhodovaných vecí) si precedenčné účinky môžu osobovať také právne názory, ktoré sú kasačným súdom opakovane potvrdzované (vyjadrené vo viacerých rozhodnutiach kasačného súdu alebo aj v jednotlivom rozhodnutí, ak neboli spochybnené alebo bolo na nich nadviazané) alebo ich ustálenosť je iným spôsobom kasačným súdom komunikovaná (napr. publikáciou v oficiálnej zbierke kasačného súdu podľa § 8a ods. 4, § 24d písm. b) a § 24e ods. 3 písm. d) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov či inštitucionalizovaným procesom prostredníctvom
rozhodovania veľkého senátu podľa § 22 v spojení s § 466 SSP).“ Sťažovateľom uvádzané rozhodnutie nie je rozhodnutím, ktoré by bolo možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax, preto ani kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h) nemohol byť naplnený.
19. Pokiaľ ide o samotný rozsudok správneho súdu, kasačný súd sa stotožňuje s jeho závermi a považuje ich za podrobne a správne odôvodnené. Kasačný súd nezistil ani vady podľa § 195 SSP, týkajúce sa správneho trestania (§ 453 ods. 2 SSP).
V. Záver a trovy konania
20. Vzhľadom na to, že sťažovateľ neprezentoval takú právnu argumentáciu, ktorá by bola spôsobilá spochybniť právne závery prijaté správnym súdom, kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 21. O trovách konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s ustanoveniami § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP a contrario tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov konania z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona (vo všeobecnosti) nevyplýva. 22. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 29. mája 2025