3Stk/5/2021

1. Inšpektorát práce Košice rozhodnutím č. 143/19/Ž/O-1 zo dňa 18. novembra 2019, postupom podľa ust. § 19 ods. 1, písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. zákona o inšpekcii práce uložil žalobcovi ako účastníkovi administratívneho konania pokutu vo výške 300,- Eur za porušenie povinnosti stanovenej predpismi uvedenými v ust. § 2 ods. 1, písm. a) bod 1 a bod 3 zákona č. 125/2006 Z. z. konkrétne ust. § 7 ods. 1, písm. a) zákona č. 124/ 2006 Z. z. zákona o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci spočívajúce v tom, že žalobca, ako zamestnávateľ ku dňu 27. septembra 2019, kedy začala inšpekcia práce, zrozumiteľne a preukázateľne neoboznámil zamestnanca Z. Š., H.. X.X.XXXX (DoVP zo dňa 24. augusta

2. Správny orgán považuje porušenie vyššie špecifikovaných povinností stanovených právnymi predpismi na zaistenie BOZP a pracovnoprávnymi predpismi zo strany žalobcu, ako zamestnávateľa, za porušenie povinnosti nie zanedbateľnej, ale vyššej závažnosti s potrebou uloženia sankcie.

Vychádzal najmä z prerokovaného protokolu, dokladov predložených k výkonu inšpekcie práce, z dohody o vykonaní práce zamestnancov Z. Š. B. S. N., evidencie dochádzky týchto zamestnancov, zo zápisu z oboznámenia zamestnancov z oblasti BOZP, zo zápisnice o podaní informácie zo dňa 11. októbra 2018, zo správy o odstránení nedostatkov, ako aj zo skutočnosti, že konateľ žalobcu - zamestnávateľa nemal pri prerokovaní obsahu protokolu k zisteným nedostatkom žiadne námietky. 3. Žalovaný rozhodnutím č. PO/BEZ/2019/4540 O-512/2019 zo dňa 13. januára 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), zamietol odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu Inšpektorátu práce Košice č. 143/19/Ž/O-1 zo dňa 18. novembra 2019, a toto rozhodnutie potvrdil.

sa predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, má zamestnávateľ už pri prijatí zamestnanca do zamestnania a jej splnenie preukazuje písomným dokladom, z ktorého musí byť zrejmé kto oboznamovanie vykonal (meno, priezvisko, podpis), konkrétny obsah oboznámenia a spôsob a výsledok overenia vedomostí zamestnancov.

Pokiaľ ide o nesplnenie povinnosti žalobcu, ako zamestnávateľa vymedziť v dohodách o vykonaní práce so zamestnancami Z. Š. B. S. N.Z. pracovnú úlohu, žalovaný poukazuje na to, že vymedzenie pracovnej úlohy je jednou z podstatných náležitostí dohody o vykonaní práce, ktorú je v zmysle pracovnoprávnej teórie potrebné chápať, ako vymedzenie práce jej výsledkom.

Pokiaľ ide o prvostupňovým správnym orgánom uloženú výšku pokuty, žalovaný k tomu uvádza, že prvostupňový správny orgán zhodnotil všetky relevantné kritériá vzťahujúce sa na vyššie uvedené nedostatky pridržiavajúc sa ust. § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce a po zohľadnení priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, prihliadnuc na aplikačnú prax inšpektorátu práce, uložil žalobcovi ako účastníkovi konania pokutu v minimálnej výške 300,- Eur. Žalovaný dospel k názoru, že porušenie povinnosti je prvostupňovým správnym orgánom posúdené správne a je zdôvodnené porušením platných právnych predpisov.

4. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu a žiadal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vec vrátil tomuto na nové konanie a rozhodnutie. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný dospel k rozhodnutiu na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako aj nesprávneho právneho posúdenia veci a žalobca, ako účastník konania bol rozhodnutím, ako aj postupom žalovaného ukrátený na svojich právach. Celé správne rozhodnutie podľa názoru žalobcu vykazuje animozity s ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb., pretože žalovaný v odvolacom správnom konaní neozrejmil žalobcom namietané skutočnosti z prvostupňového konania týkajúce sa merita veci, teda údajného porušenia právnych predpisov, ako aj výšky udelenej sankcie. V predmetnej veci podľa žalobcu neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia, ktorým mu bola uložená pokuta 300,- Eur. Čo sa týka oboznámenia zamestnancov s predpismi BOZP, títo boli o nich preukázateľne oboznámení a tieto oznámenia neboli, ako tvrdí žalovaný nezrozumiteľné. Pre takéto označenie oboznámení zamestnancov neuviedol správny orgán žiaden dôkaz, čím jeho tvrdenie pokladá za nepreskúmateľné. Žalobca sa nestotožňuje ani s tvrdením, že v dohodách o vykonaní práce neboli pracovné úlohy i rozsah práce zamestnancov vymedzené. Správny orgán môže konať iba to, čo mu zákon ukladá a keďže Zákonník práce bližšie nekonkretizuje, ako podrobne majú byť pracovné úlohy i rozsah práce v dohodách o vykonaní práce špecifikované, postačuje podľa žalobcu aj charakteristika s ním uzatvorených dohôd. Zákonník práce navyše uprednostňuje dohodu zamestnanca a zamestnávateľa o tom, čo má byť v predmetnej dohode uvedené pred direktívnym nariadením jej obsahu, čo je výrazom zmluvnej vôle dvoch rovnocenných strán pracovnoprávneho vzťahu, ako časti súkromného a nie verejného práva, ako sa správny orgán mylne domnieva. Uložená pokuta je pre žalobcu, ako malého podnikateľa likvidačná, kedy jej výška dvojnásobne prevyšuje náklady na súdne poplatky súvisiace so založením spoločnosti s ručením obmedzeným a nezohľadňuje ani doterajšie nulové porušovanie právnych predpisov v oblasti BOZP. S týmito námietkami sa žalovaný v rámci správneho konania relevantne nevysporiadal. 5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 14. júla 2020 uviedol, že obsah správnou žalobou napadnutého rozhodnutia preukazuje, že skutkom sa dôsledne zaoberal, taktiež jeho právnym posúdením a v odôvodnení tohto rozhodnutia reflektoval aj namietané skutočnosti žalobcu tak, aby toto rozhodnutie spĺňalo zákonné požiadavky a navrhol žalobu zamietnuť.

7. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že dospel k záveru, že správne orgány postupovali správne a v súlade s platnou právnou úpravou, preto aj preskúmavané rozhodnutia sú vecne správne a zákonné. Konštatoval, že v správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav veci a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil.

nenachádza. Z uvedeného zápisu vyplývajú dva termíny konania školení a to 8. januára 2018, kedy sa ho zúčastnili piati zamestnanci a 15. júna 2018, kedy sa ho zúčastnil jeden zamestnanec. Z. Š. uzavrel so žalobcom dohodu o vykonaní práce dňa 24. augusta 2018, pričom z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že po tomto dátume zamestnanec Z. Š. nebol s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci oboznámený. Tento fakt naviac podporuje aj zápisnica o podaní informácie týkajúcej sa pracovného úrazu Z. Š. datovaná ku dňu 11. októbra 2018, z ktorej na otázku, či bol školený z bezpečnostných predpisov, vyplýva jeho odpoveď, že nebol.

9. K námietke žalobcu spočívajúcej v jeho nesúhlase s tým, že v dohodách o vykonaní práce neboli pracovné úlohy i rozsah práce zamestnancov vymedzené, krajský súd uviedol, že už z označenia tohto druhu pracovnoprávneho vzťahu (dohoda o vykonaní práce) vyplýva, že sa musí jednať o jednorazovú prácu, ktorá je vymedzená konkrétnou úlohou vedúcou v prípade jej splnenia ku konkrétnemu výsledku. V prípade žalobcom uzavretých dohôd o vykonaní práce so zamestnancami Z. Š. (dohoda o vykonaní práce datovaná ku dňu 24. augusta 2018) a S. N. (dohoda o vykonaní práce datovaná ku dňu 15. júna 2018) správny súd usúdil, že žalobca nesplnil povinnosť pre neho vyplývajúcu z ust. § 226 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z., kedy v týchto dohodách nevymedzil pracovnú úlohu, ktorú má zamestnanec vykonať, ako aj rozsah práce, ktorú má zamestnanec vykonať v súlade s myšlienkou tohto ustanovenia.

Napokon ak z ďalšej podstatnej náležitosti dohody o vykonaní práce, ktorou je dohodnutá odmena za vykonanie pracovnej úlohy možno usúdiť, že ak odmena prislúcha zamestnancovi za vykonanú pracovnú úlohu, správny súd si kladie otázku, akým spôsobom možno zistiť, či a kedy zamestnanec splnil pracovnú úlohu definovanú ako montáž brán alebo pomocné práce. V súvislosti s poznámkou žalobcu, že je na dohode zamestnanca a zamestnávateľa, čo má byť v predmetnej dohode uvedené pred direktívnym nariadením jej obsahu, ako výrazu zmluvnej vôle dvoch rovnocenných strán pracovnoprávneho vzťahu, správny súd uviedol, že zmluvná voľnosť je aj v prípade dohôd o vykonaní práce regulovaná kogentnými ustanoveniami Zákonníka práce, ktoré jej nastavujú zákonné limity.

proces, pri ktorom je príslušný orgán verejnej správy povinný zvažovať závažnosť porušenia právnych predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu a jeho následky tak, aby uložená pokuta spĺňala nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel s prognózou budúceho pozitívneho správania sa dotknutého subjektu. Pri uložení pokuty orgán verejnej správy prihliada na závažnosť, spôsob i čas trvania následkov protiprávneho konania. Správny súd považoval

Voľná úvaha orgánov verejnej správy vo vzťahu k rozhodovaniu o výške pokuty bola zameraná na ochranu materiálnych hodnôt a ochranu zdravia a života zamestnancov. 11. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 a § 168 SSP, v zmysle ktorých účastníkom konania právo na ich náhradu nepriznal.

septembra 2018 (teda pred školením vytýčeným na 3. septembra 2018) pre sťažovateľa žiadnu prácu z dôvodu utrpeného úrazu nevykonával. 14. Sťažovateľ sa nestotožňuje ani s tvrdením, že v dohodách o vykonaní práce neboli pracovné úlohy i rozsah práce zamestnancov vymedzené. Správny orgán môže konať iba to, čo mu zákon ukladá. Keďže Zákonník práce bližšie nekonkretizuje, aké podrobné majú byť pracovné úlohy i rozsah práce v dohodách o vykonaní práce špecifikované, postačuje podľa sťažovateľa aj charakteristika ním uzatvorených dohôd. Zákonník práce navyše uprednostňuje dohodu zamestnanca a zamestnávateľa o tom, čo má byť v predmetnej dohode uvedené pred direktívnym nariadením jej obsahu, čo je výrazom zmluvnej vôle dvoch rovnocenných strán pracovnoprávneho vzťahu, ako časti súkromného a nie verejného práva. Formulácia montáž brán, či pomocné práce podľa neho dostatočne napĺňajú zmysel aj význam dohôd uzatváraných mimo pracovného pomeru odlišujúcich ich od pracovných zmlúv s podrobne uvedenou náplňou práce. 15. Na záver sťažovateľ uviedol, že uložená pokuta je pre neho ako malého podnikateľa likvidačná aj s ohľadom, že jej výška dvojnásobne prevyšuje náklady na súdne poplatky súvisiace so založením spoločnosti s ručením obmedzeným a nezohľadňuje ani dlhodobú existenciu sťažovateľa spojenú s doterajším nulovým porušením právnych predpisov v oblasti BOZP. 16. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa plne stotožňuje s rozsudkom krajského súdu, ktorý považuje za vecne správny a zákonný a navrhol, aby ho kasačný súd, ako vecne správny potvrdil.

17. S účinnosťou od 01. januára 2021 bola ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z. doplnená Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).

V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prejednávaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3S a v kasačnom konaní je naďalej vedená pod pôvodnou spisovou značkou.

19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1, písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2, písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

21. Podľa ust. § 19 ods. 1, písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z., je inšpektorát práce oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1, písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a siedmom bode, alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33000 eur.

23. Podľa § 21 ods. 3, veta prvá zákona č. 125/2006 Z. z., sa na konanie podľa § 4, písm. e), § 6 ods. 1, písm. b), d) a e), § 7 ods. 3, písm. d), e), i) a s), ods. 8, písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2, písm. d) až f), § 19 a 20 vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. 24.

25. Podľa ust. § 3 písm. a), bod 1 zákona č. 124/2006 Z. z., na účely tohto zákona je zamestnávateľ fyzická osoba, alebo právnická osoba, ktorá zamestnáva fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu, alebo v obdobnom pracovnom vzťahu.

27. Podľa ust. § 7 ods. 3 zákona č. 124/2006 Z. z., zamestnávateľ je povinný zamestnanca oboznámiť v súlade s odsekmi 1 a 2 pri jeho prijatí do zamestnania, preložení na iné pracovisko, zaradení, alebo prevedení na inú prácu, zavedení novej technológie, nového pracovného postupu, alebo nového pracovného prostriedku.

29. Podstatou námietok sťažovateľa bolo že: (i) krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, (ii) neporušil § 226 ods. 2 Zákonníka práce a (iii) výška pokuty bola likvidačná. 30.

31. V súvislosti s námietkou sťažovateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom kasačný súd uvádza, že „nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom v zmysle ustálenej judikatúry potom konkrétne spočíva v tom, že správny súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia“ (Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/12/2016 z 20.02.2018).

Kasačný súd neidentifikoval nesprávne právne posúdenie veci zo strany správneho súdu. Sťažovateľ ani neuvádza, v čom by toto nesprávne právne posúdenie veci malo spočívať. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s výsledkom správneho súdneho konania, alebo rozsudkom správneho súdu ešte neznamená, že tento je bez ďalšieho nezákonný, alebo nedostatočne odôvodnený. Kasačný súd preto môže len odkázať na dôvody napadnutého rozsudku.

.za pracovnú úlohu sa nepovažuje opakujúca sa činnosť, ale iba začatie, plnenie a ukončenie konkrétnej úlohy. Dojednané pracovné úlohy nie sú dojednané individuálne, ale druhovo, čo znamená, že neurčujú konkrétnu úlohu, ktorú má zamestnanec vykonať, ale zakladajú svojim charakterom opakujúcu sa činnosť“.

36. Vo vzťahu k námietke likvidačného charakteru pokuty pre sťažovateľa kasačný súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 147/2019 z 11. decembra 2019, ktorý konštatoval, že „pod likvidačným charakterom rozumie jej potenciál finančne zlikvidovať subjekt .

Keďže sťažovateľka tento argument relevantným spôsobom neodôvodnila, neuniesla ani základné bremeno tvrdenia, na základe ktorého by najvyšší (či ústavný) súd mohol posúdiť, či má pokuta likvidačný charakter.“ Bolo teda v prvom rade na sťažovateľovi, aby tvrdený likvidačný charakter pokuty preukázal, t. j dôkazné bremeno v danom prípade zaťažovalo predovšetkým samotného sťažovateľa. 37.

do úvahy skutočnosť, že maximálna výška pokuty za porušenie povinností podľa príslušných ustanovení zákona je vo výške 100.000 Eur. 38. Vo vzťahu k sťažovateľovmu konštatovaniu, že sa krajský súd svojim rozhodnutím odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačný súd nevie zaujať stanovisko, nakoľko sťažovateľ neuviedol, od akej praxe sa svojim rozhodnutím krajský súd odklonil.

40. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 41.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 29. marca 2023