3Stk/6/2024

1. Na základe kontroly vykonanej v dňoch 05. augusta 2016 a 26. augusta 2016 pracovníkmi Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Nitre pre Nitriansky kraj v prevádzkarni žalobcu - Chovateľské potreby Happy Pets, M. Benku 1 /A, HM Tesco Topoľčany, bolo voči žalobcovi začaté správne konanie, v ktorom bolo po vyjadrení žalobcu ku kontrolným zisteniam vydané Inšpektorátom Slovenskej obchodnej inšpekcie v Nitre pre Nitriansky kraj (ďalej aj „prvostupňový orgán“) rozhodnutie č. P/0244/04/16 zo dňa 25.10.2016 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým správny orgán prvého stupňa uložil žalobcovi podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, v znení účinnom v čase vydania prvostupňového rozhodnutia (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) pokutu vo výške 600,- eur pre porušenie povinnosti: a) podľa § 10a ods. 1 písm. k/ zákona o ochrane spotrebiteľa, keďže v čase kontroly dňa 26.08.2016 bol vo vyššie uvedenej prevádzke žalobcu pri došetrení podnetu č. 474/2016 vykonaný kontrolný nákup 1ks strojčeka na strihanie psov VK MOSER 1400 v hodnote 60 eur, pričom predávajúci pred uzavretím zmluvy (pred uskutočnením kontrolného nákupu) žiadnym spôsobom neposkytol inšpektorom Slovenskej obchodnej inšpekcie vystupujúcim v pozícii spotrebiteľov informáciu o možnosti obrátiť sa na subjekt alternatívneho riešenia sporov v prípadoch ustanovených osobitným predpisom (zákon č. 391/2015 Z. z. o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov a o zmene a doplnení niektorých zákonov); b) podľa § 15 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, keďže v čase kontroly dňa 26.08.2016 bolo v prevádzke žalobcu zistené, že predávajúca prichádzajúca do styku so spotrebiteľom nemala označenie alebo odev, ktorý by ju odlíšil od spotrebiteľa; c) podľa § 18 ods. 6 zákona o ochrane spotrebiteľa, keď v čase kontroly dňa 05.08.2016 bolo v prevádzke žalobcu zistené, že ako predávajúci zamietol reklamáciu spotrebiteľky uplatnenú na strojček na strihanie psov MOSER, ktorú si spotrebiteľka uplatnila osobne dňa 04.07.2016, pričom reklamáciu zamietol bez odborného posúdenia v zmysle § 2 písm. n/ zákona o ochrane spotrebiteľa, hoci reklamácia bola uplatnená počas prvých 12 mesiacov od kúpy, keďže výrobok bol zakúpený dňa 20.03.2016. 2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktoré žalovaná rozhodnutím č. SK/0672/99/2016 z 21. apríla 2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) zamietla a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdila, pričom sa stotožnila s jeho skutkovými i právnymi závermi a odvolacie námietky sťažovateľa vyhodnotila ako nedôvodné.

3. Žalobou z 10. júna 2017 sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého, ako aj prvostupňového rozhodnutia, vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie a náhrady trov konania. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutia za neurčité a nezrozumiteľné (i), nedostatočne odôvodnené (ii), vydané bez nariadenia ústneho pojednávania (iii) a bez dostatočne zisteného skutkového stavu (iv). Správny súd žalobu z dôvodov podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 168 SSP tak, že úspešnej žalovanej ich náhradu nepriznal, zároveň žalobcovi v kasačnom konaní priznal voči žalovanému nárok na náhradu dôvodne vynaložených trov.

Z tohto vyjadrenia žalobcu je jednak nepochybné, že disponuje vlastným firemným oblečením, ktoré sú zamestnanci povinní pri styku so spotrebiteľmi nosiť a zároveň aj to, že firemné oblečenie v čase výkonu kontroly nemala zamestnankyňa žalobcu oblečené.

Aj v súlade s vyššie citovanými závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky správny súd považoval výrok prvostupňového rozhodnutia za súladný s § 47 ods. 2 Správneho poriadku, keď nepochybne vyplýva akým konaním, v akom čase a mieste sa žalobca dopustil správneho deliktu a ktoré ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa porušil, pričom na uvedené nemá vplyv ani neuvedenie mena a priezviska zamestnankyne žalobcu a opis jej oblečenia vo výroku prvostupňového rozhodnutia, keďže tieto skutočnosti nepovažoval správny súd za potrebné na to, aby správny delikt nemohol byť zamenený s iným deliktom.

Nie je vecou správneho súdu (a napokon ani správneho orgánu), aby domýšľal všetky alternatívy skutkového priebehu deja, ktorý samotný žalobca v priebehu administratívneho konania ani nespochybnil a zároveň ani v správnej žalobe nepredostrel vlastnú verziu skutkového deja. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaná nevyvrátila iné varianty skutkového stavu, bolo práve vecou žalobcu označiť a identifikovať odev vlastnej zamestnankyne a predostrieť argumenty, z ktorých by bolo nepochybné, že aj takýto odev /mimo firemného oblečenia/ spĺňa podmienky jednoznačného odlíšenia od bežného spotrebiteľa, pričom toto odlíšenie musí byť zrejmé bez potreby jeho ďalšieho skúmania, t. j. pri bežnom vnímaní zmyslami priemerný spotrebiteľ má vedomosť o tom, kto je v danej prevádzke predávajúcim. S takto špecifikovanou námietkou by správny súd (rovnako aj žalovaná) bol povinný sa vysporiadať, keď nie je cieľom súdneho prieskumu hypoteticky sa vyjadrovať k nijako nekonkretizovaným možným alternatívnym

rozhodnutia. 8. Správny súd zdôrazňuje, že aj v prípade, že predmetná informácia bola súčasťou reklamačného poriadku, bol žalobca povinný oznámiť spotrebiteľom jasným a zrozumiteľným spôsobom, že možnosť obrátiť sa na subjekt alternatívneho riešenia sporov je riešená v reklamačnom poriadku a túto informáciu mal sprístupniť spotrebiteľom na viditeľnom mieste tak, ako mu to ukladá § 10a ods. 1 písm. k) zákona o ochrane spotrebiteľa.

9. Rovnako námietku žalobcu o neuvedení zoznamu podkladov rozhodnutia v odôvodnení nepadnutého rozhodnutia vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Zákonná povinnosť vyplývajúca z § 47 ods. 3 Správneho poriadku sa vzťahuje na skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, správny orgán nie je povinný uviesť v odôvodnení menovitý zoznam použitých podkladov. Z napadnutého, ako aj prvostupňového rozhodnutia, je nepochybné, aké skutočnosti brali správne orgány do úvahy pri vydávaní predmetných rozhodnutí. Taktiež bolo v prvostupňovom a napadnutom rozhodnutí uvedené, že servisný záznam z 11. júla 2016 nespĺňa náležitosti odborného stanoviska podľa § 18 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, z ktorého dôvodu naň nebolo prihliadané, a preto námietka žalobcu, že nemal vedomosť o tom, či prvostupňový orgán vychádzal aj z odborného stanoviska, nezodpovedá skutkovému stavu.

Neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu vo vzťahu k požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou (napr. Varela Assalino proti Portugalsku rozhodnutie z 25. apríla 2002, č. sťažnosti 64336/01). Rovnaké závery vyplývajú aj z rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Asan/15/2021 z 28. februára 2023.

12. K žalobcovej námietke, že správne orgány nezabezpečili dôkazy o skutočnom oblečení predavačky a obsahu reklamačného poriadku, správny súd poukázal na § 34 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého je účastník konania povinný na podporu svojich tvrdení navrhnúť dôkazy, ktoré sú mu známe, pričom žalobca túto povinnosť nesplnil.

J. (zamestnankyňa žalobcu), s tým, že o zisteniach kontroly oboznámi majiteľov; inšpekčný záznam z 26. augusta 2016 podpísala bez vznesenia pripomienok p. J. R. (zamestnankyňa žalobcu), s tým, že o zisteniach kontroly oboznámi nadriadených. Vo vyjadrení z 30. septembra 2016 žalobca zistenia inšpektorov ani obsah inšpekčných záznamov žiadnym spôsobom nespochybnil, doplnenie dokazovania nenavrhol. Na základe uvedeného správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti námietky vo vzťahu k nedostatočne zistenému skutkovému stavu.

III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

Navrhol, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zmenil tak, že druhostupňové rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zruší a vec vráti správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie a zároveň prizná sťažovateľovi nárok na náhradu trov konania pred Krajským súdom v Nitre, ako aj Správnym súdom v Bratislave a náhradu trov kasačného konania v rozsahu 100%.

oblečené. Súd podľa sťažovateľa len odsúhlasil argumentáciu žalovaného, bez vysvetlenia, prečo dôveroval jemu a nie sťažovateľovi. Spis, podľa názoru sťažovateľa, neobsahoval dôkaz, že by sťažovateľ určil povinnosť nosenia služobného oblečenia pri styku zamestnancov, avšak určite mali povinnosť byť odlíšení odevom, čo aj v čase kontroly boli, avšak žalovaný túto skutočnosť nezistil, len formálne tvrdil, a súd tomuto tvrdeniu, bez relevantného dôkazu o skutočnom oblečení nemenovaného zamestnanca uveril a následne potom nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie.

resp. povinný spísať priebeh kontroly a tento nazvať inšpekčným záznamom a poukázal na to, že žalovaný ako jediný orgán dohľadu, nemá vo svojom kompetenčnom zákone upravený postup pri vykonávaní a zadokumentovaní kontroly. 19. Záverom v bode nazvanom odôvodnenie a odklon od súdnej praxe namietal, že žiadal kasačný súd preskúmať námietku o nedostatočnom zistení skutkového stavu, nepreukázaní tvrdenia žalovaného, nesprávnom posúdení stavu veci a zopakoval, že správny súd svoj rozsudok riadne neodôvodnil.

poriadku. Obsah skutkovej vety zvolený tak prvostupňovým, ako aj druhostupňovým správny orgánom, je podľa názoru žalovaného presne a určite formulovaný a sťažovateľ od začiatku správneho konania nemal pochybnosť o tom, o akom skutku je vedené správne konanie, čoho dôkazom je aj písomné vyjadrenie sťažovateľa k začatiu správneho konania. 22. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu o nezrozumiteľnosti odôvodnenia rozsudku v bode 53., nakoľko z predmetného bodu jasne a zreteľne nevyplýva, ktoré obsahové náležitosti výroku prvostupňového rozhodnutia považuje správny súd za nevyhnutne prítomné na to, aby bola daná nezameniteľnosť prvostupňového rozhodnutia s iným rozhodnutím. Žalovaný sa stotožnil s právnym názorom správneho súdu vyjadreným v bode 55. napadnutého rozsudku, že skutočnosti ako sú neuvedenie mena a priezviska zamestnankyne sťažovateľa a opis jej oblečenia vo výroku prvostupňového rozhodnutia nemožno považovať za potrebné na to, aby správny delikt nemohol byť zamenený s iným deliktom, a preto nemajú vplyv na súlad

Sťažovateľ ako predávajúci, objektívne zodpovedá za konanie svojich zamestnancov bez ohľadu na to, ktorý konkrétny zamestnanec v prevádzkarni nemal oblečenie odlišné od spotrebiteľa. 23. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že správny súd nedostatočne odôvodnil tú časť, ktorá sa týkala jeho námietky o možnosti, že sa informácia o alternatívnom riešení sporov mohla nachádzať v reklamačnom poriadku, žalovaný uviedol, že z inšpekčného záznamu vyhotoveného z kontroly z 26. augusta 2016 vyplýva, že zo strany inšpektorov bola vykonaná aj kontrola reklamačného poriadku, pričom sťažovateľ vo vyjadrení k oznámeniu o začatí správneho konania uvedenú skutočnosť nenamietal, práve naopak. Vo vyjadrení uviedol, že v množstve povinností, ktoré mu vyplývajú ako predajcovi, mu tento nedostatok v informovanosti spotrebiteľa neúmyselne unikol z pozornosti. Žalovaný rovnako ako správny súd zastával názor o nemožnosti akceptovať názor žalobcu, že nebolo jeho povinnosťou výslovne oznámiť spotrebiteľom, že sa informácia o možnosti alternatívneho riešenia sporov nachádza v reklamačnom poriadku, nakoľko tento je v nesúlade s dikciou ust. § 10a ods.

25. K námietke o nevykonaní dôkazov žalovaný uviedol, že vyhodnotil skutkový stav tak, že bol dostatočne zistený a ďalšie dokazovanie nebolo potrebné vykonať. Pokiaľ sťažovateľ namietal relevanciu inšpekčného záznamu, žalovaný pripomenul, že ho podpísala práve tá zamestnankyňa sťažovateľa, vo vzťahu ku ktorej bolo konštatované nesplnenie povinnosti mať odev odlišný od spotrebiteľa. Žalovaný nepovažoval sťažnostné námietky sťažovateľa za relevantné a priklonil sa k názoru správneho súdu, že sťažovateľ neuviedol skutkovo významné tvrdenie svedčiace o tom, že správny delikt spáchal a trvá na tom, že v predmetnom prípade nebolo jednoznačne preukázané a správne právne posúdené, čo sťažovateľ porušil.

26. Záverom, k namietanému odklonu od ustálenej praxe, odkázal žalovaný na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 115/03-14, ktoré sa týka požiadaviek na odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. V nadväznosti na to, mal za to, že správny súd odôvodnil voj rozsudok riadne a dostatočne a preto považoval kasačnú sťažnosť za nedôvodnú.

IV. Posúdenie kasačného súdu

30. Pokiaľ sa týka spochybňovania zákonnosti postihu za správny delikt kvalifikovaný podľa §10 ods. 1 písm. k) zákona o ochrane spotrebiteľa - neposkytnutie informácie o alternatívnej možnosti riešenia sporov v súlade so zákonom 391/2015 Z. z., v tejto časti kasačný súd nepovažuje kasačnú sťažnosť za dôvodnú. Stotožňuje sa s právnou argumentáciou uvedenou v rozsudku správneho súdu, argumentácia použitá kasačným sťažovateľom je v rozpore nielen s účelom ale aj s konkrétnym obsahom ustanovenia § 10a ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré predpokladá oznámenie informácie tam uvedeným jasným a zrozumiteľným spôsobom.

32. Správny súd, prihliadajúc na právnu úpravu § 15 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa a § 47 ods. 2 a 3 Správneho poriadku k tejto žalobnej námietke v odôvodnení napadnutého rozhodnutia považoval v tejto časti „výrok prvostupňového rozhodnutia za súladný s § 47 ods. 2 Správneho poriadku, keď nepochybne vyplýva akým konaním, v akom čase a mieste sa žalobca dopustil správneho deliktu a ktoré ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa porušil, pričom na uvedené nemá vplyv ani neuvedenie mena a priezviska zamestnankyne žalobcu a opis jej oblečenia vo výroku prvostupňového rozhodnutia, keďže tieto skutočnosti nepovažoval správny súd za potrebné na to, aby správny delikt nemohol byť zamenený s iným deliktom.“

34. Kasačný súd po dôkladnom zohľadnení obsahu administratívneho spisu, obsahu samotných rozhodnutí a ich výrokových častí a právneho vyhodnotenia argumentácie správneho súdu dospel k záveru, že sťažovateľovi je potrebné v tomto kasačnom bode dať za

Treba však zdôrazniť zásadný význam záver z citovaného rozhodnutia, že: „Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom treba odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak sú tieto náležitosti uvedené len v odôvodnení rozhodnutia.“ V tomto kontexte treba prehodnotiť, či súhrn skutkových údajov uvedených v predmetnej skutkovej vete dostatočne individualizuje konanie vyhodnotené a postihnuté ako správny delikt.

Kasačný súd pripomína, že v oblasti správneho trestania sú kladené vysoké nároky na konkretizáciu skutku tak, aby bolo vylúčené riziko zameniteľnosti. Z toho vyplýva záver, že predmetné výroky rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa a správneho orgánu druhého stupňa, kritéria pre identifikáciu skutku, tak aby bola naplnená požiadavka nezameniteľnosti, nespĺňajú.

39. Pokiaľ bolo paušálne namietané nevykonanie dôkazov, vzťahujúce sa hlavne k otázke preukázania nedostatočného odlíšenia nekonkretizovanej predavačky od spotrebiteľov, neuvedenia právneho základu vyhotovenia inšpekčného záznamu a nedostatočného odôvodnenia jeho akceptovania súdom, porušenie práva na riadne odôvodnenie rozsudku, kasačný súd vzhľadom na výrok tohto rozhodnutia, kasačný súd ich nepovažuje samé o sebe za spôsobilé spochybniť zákonnosť rozsudku správneho súdu. Vzhľadom na výsledok kasačného konania nepovažuje za dôvodné detailne sa nimi zaoberať, za rozhodujúce považuje to, že v novom konaní pred správnym orgánom prvého stupňa bude vec znovu prejednaná a rozhodnutá so zohľadnením vyššie uvedených právnych názorov kasačného súdu.