3Svk/10/2025

1. Z administratívneho spisu vyplýva, že Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom (ďalej len „prvostupňový správny orgán“ alebo „povinná osoba“) bola 30. júna 2023 postúpená Nemocnicou pre obvinených a odsúdených a Ústavom na výkon trestu odňatia slobody Trenčín (ďalej len „Nemocnica pre obvinených a odsúdených Trenčín a ÚVTOS Trenčín“) žiadosť o sprístupnenie informácií v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“), v ktorej žalobca požadoval sprístupniť (v) fotokópie tzv. „ordinačných hodín (ambulancie)“ v ÚVTOS Dubnica nad Váhom, ktoré sa týkajú organizácie návštev lekára jednotlivými sektormi (B, C, D, E, F). 2. Prvostupňový správny orgán listom č. UVTOS-01383/13-DU-2023 z 13. júla 2023 sprístupnil žalobcovi fotokópie určených dní k návšteve ambulancie všeobecného lekára pre ubytovne B,C,D,E,F. 3. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie v rozsahu nesprístupnenia informácií o mene, priezvisku a podpise fyzickej osoby, ktorá predmetné „ordinačné hodiny“ vydala, resp. schválila a rozhodla o ich určení. Žalobca zároveň namietal, že prvostupňový správny orgán mu odmietol sprístupniť aj pečiatku právnickej osoby nachádzajúcej sa na predmetných fotokópiách. 4. Žalovaný rozhodnutím č. GR ZVJS-06317/12-2023 z 8. augusta 2023 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, nakoľko mal za to, že žalobcovi boli poskytnuté informácie, ktoré žiadal sprístupniť, tak ako nimi prvostupňový správny orgán podľa všeobecne záväzných právnych predpisov a interných predpisov zboru disponoval. V odôvodnení uviedol, že na základe odvolania prvostupňový správny orgán žalobcovi opätovne poskytol listinu „Určené dni k návšteve ambulancie všeobecného lekára pre jednotlivé ubytovne“ s čitateľnou pečiatkou a podpisom. K ostatným sprístupneným listinám, na ktorých je uvedený rozpis návštev lekára podľa jednotlivých sektorov, žalovaný uviedol, že všeobecne záväzné právne predpisy a ani interné predpisy zboru neustanovujú povinnosť uvádzať na predmetných listinách podpis a pečiatku. Pokračoval, že povinnosť uviesť pečiatku a podpis poskytovateľa zdravotnej starostlivosti neustanovuje ani zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 578/2004 Z. z.“) pre ordinačné hodiny schválené samosprávnym krajom, ktoré sú umiestnené na viditeľnom mieste.

5. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu, v ktorej bližšie rozviedol myšlienku, že údaj o mene a priezvisku „autora“ určených dní predstavuje sprievodnú informáciu, ktorá úzko súvisí s požadovanou informáciou v zmysle § 4 ods. 5 zákona č. 211/ 2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“). Následne zastal názor, že určené dni k návšteve ambulancie všeobecného lekára pre jednotlivé ubytovne predstavujú záznam, ktorý pochádza z činnosti ústavu a tento záznam musí byť zaevidovaný služobným úradom v príslušnej evidencii ako registratúrny záznam.

Tieto pokyny slúžia na organizovanie návštev väznených osôb. Teda všeobecne záväzné právne predpisy a ani interné predpisy zboru neustanovujú formu ich sprostredkovania. V rámci efektívneho zaobchádzania s väznenými osobami je vhodnou formou sprostredkovania pokynu aj umiestnenie na nástenke prístupnej väzneným osobám. Ďalej pokračoval, že ak nie je stanovená forma pokynu, je na zvážení príslušníkov zboru, akú formu zvolia a to tak, aby bolo zabezpečené riadne a plynulé vykonávanie činností väznených osôb. Zdôraznil, že ak je pokyn ústne sprostredkovaný na nástenke, takýto dokument nie je registratúrnym záznamom, pretože forma pokynu nie je

7. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 4 S 44/2023-76 z 19. septembra 2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) žalobu ako nedôvodnú zamietol. Na úvod svojej argumentácie uviedol, že žalobca v správnej žalobe žiadal o nariadenie pojednávania vo veci samej.

Na pojednávanie sa však žalobca nedostavil a žalovaný svoju neúčasť ospravedlnil. Správny súd ďalej v odôvodnení pokračoval, že termín pojednávania bol vytýčený s dostatočným časovým predstihom ešte 12. augusta 2024 a podľa doručeniek založených v súdnom spise žalobca predvolanie na pojednávanie prevzal 15. augusta 2024, teda mal zachovanú riadnu 10-dňovú zákonnú lehotu na prípravu na pojednávanie v zmysle § 108 ods. 3 SSP, a tiež zachovanú lehotu, aby si zabezpečil vykonanie eskorty na pojednávanie, v prípade, že trval na svojej osobnej účasti na ňom. Správny súd dodal, že keďže sa žalobca z pojednávania žiadnym spôsobom neospravedlnil, predsedníčka senátu na pojednávaní skonštatovala, že sú splnené podmienky pre konanie v neprítomnosti žalobcu a po tichej porade senátu bolo vyhlásené uznesenie, že správny súd nariaďuje pojednávať v neprítomnosti žalobcu, a preto bolo pojednávanie uskutočnené v súlade

V súvislosti s uvedeným poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 10/99 zo 16. júna 1999, II. ÚS 184/03 z 1. októbra 2003, II. ÚS 514/2010 zo 7. decembra 2010 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžik 3/2020 z 26. mája 2021. Na záver v súvislosti s návrhmi žalobcu na doplnenie dokazovania správny súd dodal, že nie je jeho úlohou vykonávať dokazovanie v tomto smere, či povinná osoba mala alebo nemala požadované informácie k dispozícii, pretože nie je súdom skutkovým, ale súdom vykonávajúcim prieskum rozhodnutí z hľadiska hmotného a procesného práva. Jeho úlohou je vykonávať súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej moci podľa zákonom stanoveného postupu a nie vyhľadávanie dôkazov, ktoré mal účastník alebo orgán verejnej správy vykonať (uplatniť) v administratívnom konaní.

9. Žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) podal proti napadnutému rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť, v ktorej žiadal zrušiť tento rozsudok z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. Eventuálne sťažovateľ navrhol zmeniť napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že kasačný súd zruší rozhodnutie žalovaného a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie.

11. Sťažovateľ k meritórnemu posúdeniu správneho súdu uviedol, že každý registratúrny záznam musí mať „svojho“ autora, teda musí byť známe meno a priezvisko osoby, ktorá dokument vydala. Pokiaľ interné predpisy o tvorbe registratúrnych záznamov ZVJS (RMS č. 2/2016 a č. 2/2021) vyžadujú pripojenie podpisovej doložky, možno podľa sťažovateľa dôkladne predpokladať, že povinná osoba má povinnosť takúto informáciu mať k dispozícii alebo ju musí pri svojej činnosti vytvárať. Ak teda po odvolaní povinná osoba sprístupnila informáciu úplne čitateľnú, avšak nesprístupnila sťažovateľovi údaj o mene a priezvisku, tak podľa sťažovateľa naďalej platí, že ide o informáciu, ktorú povinná osoba musí mať a ak ju v rozpore s právnymi predpismi nemá, je, ju povinná opäť vytvoriť a sprístupniť.

Uvedenou argumentáciou sa však správny súd podľa sťažovateľa vôbec nezaoberal a v tomto smere ide podľa sťažovateľa o absenciu odôvodnenia. 12. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s rozsudkom správneho súdu a skonštatoval, že skutočnosti uvádzané sťažovateľom v kasačnej sťažnosti sú bezpredmetné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Ďalej uviedol, že na svojich záveroch trvá, odkázal na svoju predchádzajúcu argumentáciu a kasačnú sťažnosť navrhol ako nedôvodnú zamietnuť.

13. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) 11. apríla 2025 a ten o veci rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku.

15. Kasačný súd má na úvod za potrebné zdôrazniť, že posúdenie otázok právnych vád napadnutého rozsudku správneho súdu [§ 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP] je subsidiárne a nasleduje až vtedy, ak kasačný súd nezistí existenciu vád zmätočnosti [§ 440 ods. 1 písm. a) až f) SSP], ktoré odôvodňujú zrušenie napadnutého rozsudku bez ďalšieho. Aplikujúc toto východisko sa preto kasačný súd v predmetnej veci zaoberal prioritne sťažovateľom namietanou vadou porušenia jeho práva na spravodlivý proces, pretože napriek tomu, že trval na nariadení pojednávania, správny súd pojednával v jeho neprítomnosti, hoci na takýto postup neboli splnené zákonné podmienky.

17. Keďže správny súd neodkázal na žiadne zákonné ustanovenie ani ustálenú judikatúru, kasačnému súdu nie je úplne zrejmé, ako dospel k záveru, že sťažovateľ ako osoba umiestnená vo výkone trestu odňatia slobody je oprávnená si, v prípade účasti na pojednávaní, sama požiadať o vykonanie eskorty. Oprávnenosť nariadenia, resp. vyžiadania eskorty odsúdeného, prípadne obvineného, je upravená ustanovením § 50 ods. 1 a 2 zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 4/2001 Z. z.“).

v zmysle § 107 ods. 1 písm. a) SSP. 18. V ustanovení § 107 ods. 1 SSP sa ustanovuje, že predseda senátu nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, ak o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania [písm. a)], vykonáva dokazovanie [písm. b)], to vyžaduje verejný záujem [písm. c)], je to na prejednanie veci potrebné [písm. d)] alebo tak ustanovuje tento zákon [písm. e)].

augusta 2024 upozornil sťažovateľa, že ak trvá na predvedení pred súd ako účastník konania, hoci bol poučený, že jeho účasť na pojednávaní nie je nevyhnutná, je povinný uhradiť zvýšené trovy na svoje stráženie a dopravu vynaložené ústavom. Následne tak podľa kasačného súdu správny súd nemôže uviesť, že žalobca si mal požiadať o zabezpečenie eskorty sám a keďže tak neurobil, pojednávanie uskutoční v jeho neprítomnosti. Ako kasačný súd uviedol už vyššie, takéto oprávnenie sťažovateľ v zmysle zákona nemá a bolo tak na správnom súde, aby eskortu sťažovateľa zabezpečil v súlade s ustanovením § 50 ods. 2 písm. d) zákona č. 4/2001 Z. z. potom, čo sťažovateľa upozornil na úhradu zvýšených trov na stráženie a dopravu v súvislosti s predvedením na pojednávanie a sťažovateľ napriek tomu na nariadení pojednávania trval. Uvedené platí o to viac, ak sťažovateľ nie je zastúpený advokátom, ako tomu bolo i v prejednávanej veci [pozri § 49 ods. 2 písm. c)]. Kasačný súd tak zastáva názor, že opačný

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 19. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti pod vadou zmätočnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP namietal aj nedostatok odôvodnenia správneho súdu vo vzťahu k meritórnej otázke riešenej v prejednávanej veci, ktorou bolo, či údaj o mene a priezvisku osoby, ktorá vydala dokument určených dní k návšteve ambulancie všeobecného lekára pre jednotlivé ubytovne, predstavuje sprievodnú informáciu, ktorá úzko súvisí s požadovanou informáciou sťažovateľa v zmysle § 4 ods. 5 zákona č. 211/2000 Z. z., resp. či tieto určené dni predstavujú záznam, ktorý pochádza z činnosti ústavu, a teda či by mal byť tento záznam zaevidovaný služobným úradom v príslušnej evidencii ako registratúrny záznam.

Odôvodnenie

rozhodnutia správneho súdu, ktoré tak stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces (pozri v tomto smere ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu napr. rozhodnutia IV. ÚS 115/03 z 3. júla 2003, III. ÚS 209/04 z 23. júna 2004, I. ÚS 501/2011 z 3. októbra 2012 a pod.)

36 napadnutého rozsudku. Správny súd v bode 25 až 31 uviedol všeobecné východiská pozostávajúce z toho, čo je úlohou správneho súdnictva s tým, že poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu, ako aj Najvyššieho správneho súdu a Ústavného súdu, ktoré však na prejednávanú vec nijako neaplikoval a ďalej s nimi v intenciách meritórnej otázky nepracoval.

V. Záver

24. Sumarizujú vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná, a preto napadnutý rozsudok postupom podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. 25. Keďže kasačná sťažnosť sťažovateľa bola z hľadiska namietaných prednostných procesných vád úspešná [§ 440 ods. 1 písm. a) až f) SSP] a viedla bez ďalšieho k zrušeniu napadnutého rozsudku a vráteniu veci na ďalšie konanie, kasačný súd opakovane uvádza, že sa ďalej nemohol zaoberať argumentáciou týkajúcou sa právnych vád, ktoré boli vznesené sťažovateľom v kasačnej sťažnosti [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. 26. V ďalšom konaní bude správny súd postupovať tak, ako mu naznačil kasačný súd v tomto rozsudku. Opätovne komplexne posúdi námietky sťažovateľa v správnej žalobe a žalovaného vo vyjadrení a dôsledne sa vysporiada s ich argumentáciou v súlade s ustanovením § 139 ods. 2 SSP, pričom pokiaľ opätovne dospeje k názoru, že námietky sťažovateľa sú nedôvodné, tento svoj záver primerane premietne aj do nového rozsudku. Vyjadrenými právnymi názormi kasačného súdu je správny súd v zmysle § 469 SSP viazaný. 27. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne v ďalšom konaní správny súd (§ 467 ods. 3 SSP). 28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 29. októbra 2025