3Svk/1/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne JUDr. Anity Filovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. v právnej veci žalobcu: ERS Holding, spol. s r.o., Šamorínska 10, Bratislava, IČO: 35702982, právne zastúpeného advokátom: JUDr. Tomášom Balážikom, Šamorínska 10, Bratislava, IČO: 40184013, proti žalovanému: Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, so sídlom Lakeside park 2, Tomášikova 14366/64A, 831 04 Bratislava (pôvodne Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, Námestie slobody 6, Bratislava), za účasti: Národná diaľničná spoločnosť, a.s., Dúbravská cesta 9, Bratislava, IČO: 35919001, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 26151/2016-B624-SV/ 70094/Ho zo dňa 8. novembra 2016, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/8/2017-217 zo dňa 1. augusta 2018, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva . III. Ďalšiemu účastníkovi právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

XXX, ostatné plochy o výmere 10 m2, parcela registra C č. XXXX/XXX, ostatné plochy o výmere 112 m2 a parcela registra C č. XXXX/XXX, ostatné plochy o výmere 55 m2, všetky zapísané na LV č. XXXX pre obec U. - J. A. N., okres U. Z., k. ú. N., vo výlučnom vlastníctve žalobcu v prospech vyvlastňovateľa - Národnú diaľničnú spoločnosť, a.s. (ďalšieho účastníka konania) za náhradu v sume 14.717,55 €. Uvedené rozhodnutie vydal podľa § 108 ods. 2 písm. f) a § 114 ods. 1 zákona č. 50/1967 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „stavebný zákon“) v spojení s § 17a stavebného zákona, § 8 ods. 1 zák. č. 129/1996 Z. z. o niektorých opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č. 129/ 1996 Z. z.“). Vyvlastnenie bolo realizované pre verejnoprospešnú stavbu - Rýchlostná cesta R7 Bratislava Ketelec - Bratislava Prievoz (ďalej len ako „Stavba“), k. ú. N. a ciele a zámery územného plánovania boli preukázané územným rozhodnutím o umiestnení stavby č. OU-BA- OVBP2-2014/75043/ZAD zo dňa 23. októbra 2014, právoplatným dňa 2. januára 2015 (ďalej aj ako „rozhodnutie o umiestnení Stavby“). 2. Stotožnil sa s názorom prvostupňového orgánu, že nebolo možné cieľ vyvlastnenia dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom. Za pokus o dosiahnutie dohody bolo potrebné podľa neho považovať doručenie výzvy na odstránenie poznámky a ťarchy z listu vlastníctva č. XXXX v k. ú. N. spolu s ponukou na uzatvorenie kúpnej zmluvy zo dňa 8. apríla 2016. Na predmetných nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcu viazli ťarchy (bola evidovaná poznámka týkajúca sa výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom vyvlastnenia). Ďalší účastník preto vyzval žalobcu, aby zabezpečil odstránenie poznámky z listu vlastníctva a až po jej odstránení bude možné uzatvoriť kúpnu zmluvu s poučením, že v prípade neodstránenia poznámky z listu vlastníctva, nebude možné kúpnu zmluvu uzatvoriť. Žalobca túto výzvu neakceptoval, a teda nedošlo k platnému uzatvoreniu dohody. Pri určovaní výšky náhrady za vyvlastnenie pozemkov a odňatie vlastníckeho práva k nim vychádzal podľa žalovaného prvostupňový orgán správne zo znaleckého posudku č. 16/2016 zohľadňujúceho trhovú cenu vyvlastňovaných nehnuteľností a z § 111 ods. 2 stavebného zákona. Pokiaľ žalobca nesúhlasil s výškou náhrady, správny orgán podľa § 8 ods. 3 zákona č. 129/1996 Z. z. bol povinný odkázať vyvlastneného na súd bez prerušenia konania, čo sa aj stalo. K verejnému záujmu uviedol, že v danom prípade bol verejný záujem preukázaný právoplatným územným rozhodnutím týkajúcim sa stavby rýchlostnej cesty v navrhovanom úseku, ktorá má v čo najväčšej miere odstrániť kritický stav z hľadiska bezpečnosti, ochrany života, zdravia a majetku užívateľov cesty, prispieť k zlepšeniu technických parametrov cesty využívanej širokou verejnosťou a stavebnými úpravami zabezpečiť prehľadnosť na tomto úseku. Žalovaný neprihliadol na námietku nezákonnosti územného rozhodnutia, pretože ju žalobca mohol uplatniť v územnom konaní, čo aj urobil, no nebola v územnom konaní vyhodnotená podľa predstáv žalobcu.

3. Žalobca včas podanou žalobou na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „správny súd“) napadol zákonnosť rozhodnutia žalovaného. Nestotožnil sa s názorom žalovaného, že za pokus o dosiahnutie dohody v zmysle § 110 ods. 1 stavebného zákona bolo potrebné považovať doručenie výzvy na uzavretie kúpnej zmluvy spolu s výzvou na odstránenie ťarchy.

Uvedená skutočnosť mala byť dostatočným podnetom na to, aby sa odvolací orgán zaoberal duplicitou viacerých územných rozhodnutí na jednom území. Žalovaný si podľa jeho názoru neobstaral potrebné podklady a nevykonal dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky okolnosti dôležité pre posúdenie veci, čím

vyvlastnenie. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžo/65/ 2015 zo dňa 5. mája 2015. 6. Poukázal na to, že žalovaný podľa neho nevykonal dokazovanie, aby boli náležite objasnené všetky okolnosti rozhodujúce pre posúdenie primeranosti náhrady, keďže náhrada bola stanovená v cene dvaapolkrát nižšej ako bola v tom čase aktuálna cena pozemkov na

odňatá možnosť konať pred správnym orgánom, odňatá možnosť uplatňovať procesné práva v zmysle stavebného zákona a porušené jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pretože nebol účastníkom územného konania o umiestnení Stavby. O uskutočnení územného konania sa žalobca dozvedel až na základe listu vyvlastňovateľa s ponukou na odpredaj pozemkov. Územné rozhodnutie Malé Pálenisko nebolo zmenené a nahradené územným rozhodnutím R7, preto je podľa neho duplicitné územné rozhodnutie k

8. Nakoniec namietal porušenie viacerých zásad správneho konania vo vyvlastňovacom konaní, a to najmä zásady zákonnosti, zásady súčinnosti (nesplnil povinnosť dať sa účastníkom vyjadriť k veci) a zásady materiálnej pravdy (nezistil spoľahlivo skutočný stav veci).

10. Námietku žalobcu, týkajúcu sa nesplnenia základnej podmienky na podanie návrhu na vyvlastnenie, t. j. preukázania bezvýslednosti pokusu o dohodu, považoval krajský súd za nedôvodnú, pretože z obsahu administratívneho spisu zistil, že navrhovateľ vyvlastnenia pred podaním návrhu na vyvlastnenie zaslal žalobcovi pokus o dosiahnutie dohody v zmysle § 112 ods. 4 stavebného zákona (výzvu na uzatvorenie kúpnej zmluvy zo dňa 8. apríla 2016). Vzhľadom k tomu, že žalobca výzvu neakceptoval a k platnému uzavretiu kúpnej zmluvy v priebehu celého vyvlastňovacieho konania nedošlo, krajský súd súhlasil so žalovaným, že v danej veci boli splnené podmienky na postup podľa § 110 ods. 1 stavebného zákona.

vyvlastnení. Krajský súd uviedol, že žalovaný dôvodil verejný záujem nielen existenciou príslušného rozhodnutia o umiestnení stavby, ale poukázal i na skutočnosť, že účelom realizácie predmetnej stavby v navrhovanom úseku je v čo najväčšej možnej miere odstrániť kritický stav z hľadiska bezpečnosti, ochrany života, zdravia a majetku užívateľov cesty, ako aj prispieť z hľadiska technických parametrov cesty využívanej širokou verejnosťou a stavebnými úpravami zabezpečiť prehľadnosť na tomto úseku.

spochybnený. Správny orgán preto mohol iba akceptovať závery znaleckého posudku a primeranú náhradu určiť na základe týchto záverov. Krajský súd zároveň poukázal na § 8 ods. 3 zákona č. 129/1996 Z. z., v zmysle ktorého správny orgán v rozhodnutí o vyvlastnení určí náhradu za vyvlastnenie v sume zodpovedajúcej trhovej cene určenej znaleckým posudkom a s požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie odkáže vyvlastneného bez prerušenia konania na súd, čo aj správny orgán urobil, preto krajský súd považoval jeho postup za zákonný. Uviedol tiež, že nemohol zohľadniť znalecký posudok vypracovaný Ing.

bolo žalobcovi doručené náhradným spôsobom - zásielka adresovaná žalobcovi bola vrátená z dôvodu jej neprevzatia v odbernej lehote.

15. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca (kasačný sťažovateľ) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd rozhodol o zrušení napadnutého rozsudku a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, a aby žalobcovi priznal náhradu trov konania a trov kasačného konania.

Keďže dokumenty týkajúce sa územného konania chýbajú v administratívnom spise pri rozhodnutí o vyvlastnení, preto je podľa neho rozhodnutie o vyvlastnení v rozpore s § 191 ods. 1 písm. f) SSP, keďže skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu.

vyvlastňovacie konanie také územné rozhodnutie na Stavbu, ktoré sa ho nedotýka a nie sú v ňom jasne špecifikované parcelné čísla pozemkov. Neuvedenie všetkých známych účastníkov konania, druhov a parcelných čísel pozemkov, ktorých sa územné rozhodnutie týka, považuje za porušenie právnej istoty a zásady právneho štátu.

je nezákonné. Uviedol, že na pracovnom stretnutí dňa 26. júla 2016 ďalší účastník priznal, že vyvlastnenie nie je v nevyhnutnej miere potrebné, k čomu predložil kópiu Záznamu z pracovného stretnutia zo dňa 26. júla 2016. Sťažovateľ tvrdil, že na tomto osobnom stretnutí sám projektant uviedol, že tento projekt sa dá upraviť takým spôsobom, aby nezasahoval do dotknutých pozemkov sťažovateľa. Záver tohto stretnutia mal byť podľa sťažovateľa, že dôjde k zmene Stavby pred dokončením, čím dôjde k minimalizácii zásahov do vlastníctva

relevantnými skutočnosťami zdôvodnené prečo verejný záujem (výstavba rýchlostnej cesty R7) prevážil nad súkromnými záujmami žalobcu. 19. Na záver kasačnej sťažnosti sťažovateľ kladie 2 otázky. Na prvú otázku, ak mal sťažovateľ právoplatné územné rozhodnutie Malé Pálenisko v čase, kedy správny orgán rozhodoval v územnom konaní o umiestnení Stavby na to isté územie, je možné vydať územné rozhodnutie na také územie bez zrušenia právoplatného územného rozhodnutia, odpovedá sám sťažovateľ, že nemôže, lebo ide o zásadu res iudicata. Na druhú otázku, že ak sťažovateľ nebol účastníkom územného konania o umiestnení Stavby, mohol byť účastníkom následného vyvlastňovacieho konania, si odpovedá, že nemohol, pretože sťažovateľ v tom čase nemal subjektívne práva spájané s územným rozhodnutím na Stavbu a nemal sa ako že by mal byť predmetným rozhodnutím dotknutý. V územnom rozhodnutí k Stavbe totiž podľa sťažovateľa nie je zmienka o území, ktoré by sa bezprostredne dotýkalo vlastníctva sťažovateľa.

neprihliada. Námietky sťažovateľa teda mali byť podľa neho uplatnené v územnom konaní a námietky územným konaním vo vyvlastňovacom konaní sú právne irelevantné. Poukázal pri tom na to, že v čase rozhodovania vo vyvlastňovacom konaní nebolo rozhodnutie o umiestnení Stavby zrušené pre nezákonnosť.

22. Poukázal na to, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli predmetom žaloby a odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžk/ 13/2018 zo dňa 8. októbra 2019, ktorým bol potvrdený rozsudok správneho súdu v skutkovo rovnakej veci a v ktorom sa súdne orgány stotožnili s argumentáciou vyvlastňovacích orgánov. Žiadal preto kasačnú sťažnosť zamietnuť. 23. Ďalší účastník konania - Národná diaľničná spoločnosť, a.s. sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s rozhodnutím správneho súdu a navrhol kasačnú sťažnosť žalobcu

zamietol. Preto podľa neho musia všetky súdy na územné rozhodnutie k Stavbe prihliadať ako na zákonné a je vylúčené, aby v tomto konaní súd skúmal jeho zákonnosť a argumentácia žalobcu k nezákonnosti územného rozhodnutia je tak nedôvodná a irelevantná.

Okrem vyššie uvedeného podľa neho potvrdil existenciu verejného záujmu pri výstavbe diaľnic a rýchlostných ciest aj Ústavný súd SR vo veci PL. ÚS 19/09, kde sa okrem iného uvádza, že výstavba diaľnic je nepochybne činnosťou vo verejnom záujme. Verejným záujmom pri výstavbe diaľnice je všeobecný, lokálne väčšinový záujem uskutočnenia stavby diaľnice, ktorým sa uspokojí potreba verejnosti. V tomto prípade bol verejný záujem preukázaný z hľadiska účelu realizácie predmetnej stavby v navrhovanom úseku, ktorá má v čo najväčšej možnej miere odstrániť kritický stav z hľadiska bezpečnosti, ochrany života, zdravia a majetku užívateľov cesty, ako aj prispieť k zlepšeniu technických parametrov cesty využívanej širokou verejnosťou a stavebnými úpravami zabezpečiť prehľadnosť na tomto úseku. Ďalší účastník mal za to, že verejný záujem je v tomto prípade spoľahlivo preukázaný, pričom námietky a úvahy žalobcu, ktorých cieľom je znegovať existenciu verejného záujmu, považoval za účelové, nesprávne a nedôvodné.

26. K tvrdeniu žalobcu, že v súčasnosti sú vydané dve duplicitné územné rozhodnutia ďalší účastník uviedol, že keďže v lehote stanovenej v § 40 ods. 1 stavebného zákona (t. j. do 11. 10. 2009) nebola zo strany žalobcu podaná riadna žiadosť o stavebné povolenie, rozhodnutie o umiestnení stavby č. j.: SÚ-12361-10/2007/Šin vydané stavebným úradom Mestská časť Bratislava - Ružinov dňa 31. augusta 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11. októbra 2007 stratilo platnosť.

28. Po predložení veci kasačnému súdu bola táto pridelená do senátu 3 S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v zložení JUDr. Katarína Benczová, Mgr. Kristína Babiaková a JUDr. Zuzana Šabová, PhD. Mgr.

IV. Posúdenie kasačného súdu

30. Spornými otázkami, ku ktorých riešeniu bol kasačný súd sťažovateľom v predmetnej veci vyzvaný, bolo jednak to, či (i) územné rozhodnutie bolo zákonným podkladom pre vyvlastňovacie konanie, a následne či vo vyvlastňovacom konaní mali príslušné orgány dostatočne preukázanú (ii) existenciu verejného záujmu ako základného predpokladu pre vydanie rozhodnutia o vyvlastnení, a (iii) podmienku vyvlastnenia v nevyhnutnej miere.

Pri riešení nastolených právnych otázok vychádzal kasačný súd z právnych predpisov v znení účinnom ku dňu právoplatnosti žalovaného rozhodnutia, teda najmä zo Stavebného zákona v znení účinnom do 30. decembra 2018 (§ 454 v spojení s § 135 ods. 1 SSP).

33. Na úvod tiež kasačný súd uvádza, že v obdobnej veci sťažovateľa vedenej na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 4Sžk/13/2018 vydal dňa 8. októbra 2019 kasačný súd rozsudok, v ktorom kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol, pričom v tomto sa vysporiadal s obdobnými sťažnostnými bodmi sťažovateľa, ktoré predniesol aj v tomto konaní.

. .) Právny záver najvyššieho súdu nadväzujúci na právny názor krajského súdu, podľa ktorého vyvlastňovacie konanie nebolo v rozpore s príslušnými zákonnými ustanoveniami, ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený.

Ústavné predpoklady vyvlastnenia, ktoré musia byť v každom jednotlivom prípade nepochybne zistené a dané, vyplývajú priamo z čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého je vyvlastnenie možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

IV. A K zákonnosti územného rozhodnutia

36. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to, že sťažovateľ identické námietky použil už v žalobe opomenutého účastníka proti rozhodnutiu o umiestnení Stavby v spojení s odvolacím rozhodnutím, ktorá bola uznesením Krajského súdu Bratislava č. k. 1S/146/2016-140 zo dňa 11. januára 2018 podľa § 98 ods. 1 písm. d) SSP ako oneskorená

Okrem samotných námietok týkajúcich sa zákonnosti územného rozhodnutia, žalobca namietal aj záver správneho súdu v posudzovanej veci, že mu neprislúchalo posudzovať zákonnosť územného rozhodnutia. Uvedený záver správneho súdu potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v už spomínanom uznesení sp. zn. 4Sžk/13/2018 zo dňa 8. októbra 2019, v ktorom uviedol, že s poukazom na ust. § 113 ods. 3 stavebného zákona, v zmysle ktorého sa na námietky, ktoré mohol žalobca ako účastník územného konania uplatniť v územnom konaní sa vo vyvlastňovacom konaní neprihliada, vyhodnotil kasačný súd všetky námietky žalobcu, týkajúce sa postupu orgánov verejnej správy v územnom konaní a nezákonnosti územného rozhodnutia o umiestnení stavby „Rýchlostná cesta R7 Bratislava Ketelec - Bratislava Prievoz“, uplatnené žalobcom vo vyvlastňovacom konaní, za právne irelevantné.

38. Kasačný súd dopĺňa, že predmetom konania v prejednávanej veci je zákonnosť rozhodnutia o vyvlastnení a nie zákonnosť rozhodnutia o umiestnení stavby, ktoré bolo podkladovým rozhodnutím pre vydanie rozhodnutia o vyvlastnení.

neprihliada. V zmysle uvedeného preto kasačný súd potvrdzuje záver správneho súdu o nemožnosti prieskumu zákonnosti územného rozhodnutia v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o vyvlastnení.

39. Aj ďalšiu námietku sťažovateľa, že žalovaný a ani prvostupňový orgán neskúmali, nepreukázali a nezdôvodnili existenciu verejného záujmu ako základného predpokladu pre vydanie rozhodnutia o vyvlastnení, keďže územné rozhodnutie, ktoré ho malo preukazovať, je nezákonné, vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú.

41. Kasačný súd považuje za dôležité doplniť, že v územnom konaní sa nerozhoduje o vyvlastnení, pričom v tom je nutné iba posúdiť, či je teoreticky možné vyvlastniť pozemky, ku ktorým nemá žiadateľ o vydanie územného rozhodnutia žiadny majetkovoprávny titul, čo sa v aj v územnom rozhodnutí udialo. Príslušný orgán sa v územnom rozhodnutí č. OU-BA-OVBP2-2014/75043/ZAD zo dňa 23. októbra 2014 riadne s možnosťou vyvlastnenia územia, na ktorom má/mala byť líniová stavba umiestnená, vysporiadal a toto predbežne na účely územného rozhodnutia dostatočne posúdil a odôvodnil. Ide o predbežnú otázku vyvlastnenia podľa § 38 Stavebného zákona, ale nijak ňou nie je výsledok vyvlastňovacieho konania prejudikovaný. Ak teda sťažovateľ aj nebol účastníkom územného konania, uvedené by nemalo žiadnym spôsobom obmedziť jeho právo uplatňovať námietky preukázania verejného záujmu na vyvlastnení jeho pozemkov, teda implicitne aj verejný záujem na umiestnení stavby na jeho pozemkoch.

43. Najvyšší súd v obdobnom rozhodnutí sp. zn. 4Sžk/13/2018 zo dňa 8. októbra 2019 k preukázaniu verejného záujmu na umiestnení Stavby na pozemkoch sťažovateľa uviedol: 91. Na realizácii verejnoprospešnej stavby Rýchlostná cesta R7 Bratislava Ketelec - Bratislava Prievoz bol podľa kasačného súdu preukázaný verejný záujem, čo vyplýva aj z územného rozhodnutia vydaného Okresným úradom Bratislava č. OU-BA-OVBP2-2014/ 75043/ZAD z 23. októbra 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 02. januára 2015 v spojení s rozhodnutím Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, odbor štátnej stavebnej správy č. 27909/2014/B625-SV/77360/Gal zo 17. decembra 2014 a územným plánom VÚC Bratislava (§ 8 zákona č. 129/1996 Z. z). Stavba Rýchlostnej cesty R7 je v súlade s koncepciou územného rozvoja Slovenska a koncepciou rozvoja cestnej a diaľničnej siete Slovenskej republiky, ako aj so základnými strategickými dokumentmi v cestnej doprave. Rýchlostná cesta R7 je zadefinovaná ako verejnoprospešná stavba a v záväznej časti územného plánu hlavného mesta Bratislava je zaradená do zoznamu

Zároveň je súčasťou medzinárodného európskeho ťahu E 575 Bratislava - Györ. 92. Najvyšší súd v tejto veci dospel k záveru, že obsahom napadnutých rozhodnutí je i správna úvaha týkajúca sa zisťovania i preukázania verejného záujmu na vyvlastnení Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalovaný správny orgán dôvodil verejný záujem nielen existenciou príslušného rozhodnutia o umiestnení stavby, ale poukázal i na skutočnosť, že účelom realizácie predmetnej stavby v navrhovanom úseku je v čo najväčšej možnej miere odstrániť kritický stav z hľadiska bezpečnosti, ochrany života, zdravia a majetku užívateľov cesty, ako aj prispieť z hľadiska technických parametrov cesty využívanej širokou verejnosťou a stavebnými úpravami zabezpečiť prehľadnosť na tomto úseku.

45. Kasačný súd mal aj v posudzovanom prípade za preukázané, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán v konaní o vyvlastnení nevychádzali iba mechanicky z právoplatného územného rozhodnutia, ale existenciu verejného záujmu skúmali a túto aj riadne a dostatočne odôvodnili. Aj v tomto prípade preto potvrdzuje kasačný súd záver správneho súdu o dostatočnom preukázaní verejného záujmu na vyvlastnení dotknutých pozemkov, ktoré správny súd aj dostatočne odôvodnil (bod 56 až 59 rozsudku správneho súdu).

46. Sťažovateľ napokon v kasačnej sťažnosti namieta, že nebola dodržaná podmienka „nevyhnutnej miery“ vyvlastnenia pozemkov v jeho vlastníctve, keď na stretnutí dňa 26. júla 2016 malo byť uvedené, že projekt sa dá upraviť takým spôsobom, aby nezasahoval do dotknutých pozemkov sťažovateľa, a z toho dôvodu malo dôjsť k zmene Stavby pred dokončením (k uvedenému predložil aj záznam zo stretnutia).

Samotné územné rozhodnutie teda iba naplňuje jednu zo zákonných podmienok vyvlastnenia, ktorou je súlad stavby s cieľmi a zámermi územného plánovania (§ 110 ods. 2 Stavebného zákona). Ani existencia právoplatného územného rozhodnutia teda nezbavuje orgán rozhodujúci o vyvlastnení povinnosti skúmať a posudzovať, či je možno účel vyvlastnenia dosiahnuť iným spôsobom bez dopadu do práv vyvlastňovaného subjektu alebo s dopadmi menšími.

49. Uvedenou námietkou, akokoľvek by mohla byť dôvodná, sa však kasačný súd nemohol zaoberať z dôvodu aplikácie § 439 ods. 3 písm. b) SSP. Podľa § 439 ods. 3 písm. b) SSP kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol. Hoci citované ustanovenie výslovne hovorí o neprípustnosti kasačnej sťažnosti, treba ho aplikovať aj na použitie jednotlivých sťažnostných bodov. Toto ustanovenie je totiž vyjadrením subsidiarity a prieskumnej povahy kasačného konania. Úlohou kasačného súdu má byť preskúmanie, ako správny súd posúdil tie námietky, ktoré mu boli predložené.

50. Uvedenú námietku totiž sťažovateľ až prvýkrát predniesol na pojednávaní pred správnym súdom dňa 1. augusta 2018 a nebola predmetom správnej žaloby. Vzhľadom na to, že žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby (§ 183 SSP), s touto námietkou sa správny súd nemusel vysporiadať a hľadí sa ňu ako na takú, ktorá nebola v konaní pred správnym súdom uplatnená. Vzhľadom na uvedené sa ani kasačný súd s touto námietkou nemohol zaoberať, keďže ju musel vyhodnotiť ako neprípustnú.