3Svk/14/2021

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): Združenie domových samospráv, o. z. so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, P.O.BOX 218, IČO: 31820174, právne zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice; proti žalovanému: Okresný úrad Senica, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií, so sídlom Vajanského 17/1, 905 01 Senica; o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-SE-OCDPK-2021/002194-003 zo dňa 04.03.2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/42/2021-41 zo dňa 6. júla 2021, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamieta. II. Najvyšší správny súd návrh sťažovateľa na prerušenie konania zamieta. III. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

Odôvodnenie

1. Mesto Skalica, ako príslušný špeciálny stavebný úrad (ďalej aj ako len „stavebný úrad") podľa ustanovení § 3a ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších zmien a doplnení, § 120 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „stavebný zákon" alebo „zákon č. 50/1976 Zb."), § 68 ods. 2 stavebného zákona v spojení s vyhláškou č. 532/2002 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie a podľa § 11 vyhlášky č. 453/2000 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona rozhodnutím číslo: SÚ-2020/2430 zo dňa 20.08.2020 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie") povolilo zmenu nedokončenej stavby „Bytové domy „Pri Mlyne" na Čulenovej ulici v Skalici - bytový dom 1, komunikácie a spevnené plochy" umiestnenej na pozemkoch parcela č. 998/25, 998/22 a 998/22 - register „C" (ďalej aj ako len „predmetná

uskutočňovať dodávateľsky; bol určený projektant stavby; bolo určené že stavba sa bude uskutočňovať podľa dokumentácie overenej v konaní o zmene stavby pred dokončením, ktorá je súčasťou rozhodnutia. 2. Na stavbu bolo vydané stavebné povolenie dňa 14.8.2018 pod č. 2520/2017 - právoplatné dňa 21.9.2018. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že dňa 22.05.2020 podala spoločnosť Pri Mlyne 2, s.r.o. žiadosť o povolenie zmeny stavby pred dokončením.

Stavebný úrad preskúmal žiadosť a zistil, že predložené doklady nie sú dostatočné k riadnemu posúdeniu a preto dňa 27.5.2020 konanie prerušil a vyzval stavebníka na doplnenie potrebných dokladov. Dňa 6.7.2020 boli potrebné doklady doplnené. Stavebný úrad následne dňa 10.7.2020 oznámil aj verejnou vyhláškou účastníkom konania a dotknutým orgánom štátnej správy začatie - pokračovanie konania o zmene stavby pred dokončením. Dňa 21.7.2020 boli Združením domových samospráv (žalobca) správnemu orgánu doručené pripomienky, v rámci ktorých žalobca žiadal predloženia potvrdení, preukázanie záujmov, preukázanie dodržiavania zákonov - v oblasti životného prostredia, ďalej žalobca požadoval niektoré konkrétne úpravy, napr. sadové úpravy, dokladovať ekologickú stabilitu a odtokové pomery, aplikovanie vhodných ekologických materiálov, zabezpečenie separovaného zberu odpadu a podobne.

3. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal nezákonnosť rozhodnutia orgánu prvého stupňa. Okresný úrad Senica, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií, ako odvolací orgán vydal rozhodnutie č. OU-SE-OCDPK-2021/ 002194-003 zo dňa 04.03.2021 (napádané rozhodnutie). V druhostupňovom rozhodnutí sa vyjadroval k jednotlivým odvolacím bodom žalobcu a dospel k názoru, že odvolaním napadnuté rozhodnutie špeciálneho stavebného úradu mesta Skalica je vydané v zmysle príslušných ustanovení stavebného zákona a s ním súvisiacich predpisov, ako aj s ustanoveniami správneho poriadku a napadnuté prvostupňové rozhodnutie preto potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol.

Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej ako „SSP"). 5. Žalobca s odkazom na konkrétne články Ústavy Slovenskej republiky a Charty základných práv Európskej únie poukazoval na to, že mu vždy ide o úplné, presné a správne informácie o životnom prostredí, príčinách stavu a následkoch, ktoré konkrétny projekt na životné prostredie

zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení neskorších predpisov, rozhodnutí Najvyššieho súdu SR uviedol, že vzhľadom na fakt, že rozhodnutie z konania je jedným z podkladov pre ďalšie povoľovacie konania, tak bolo nevyhnutné, aby zainteresovaná verejnosť (teda žalobca) v tejto fáze konania definoval svoj záujem na ochrane životného prostredia a navrhol konkrétne opatrenia na ochranu týchto záujmov doplniac, že je povinnosťou štátneho orgánu identifikovať a vyhodnotiť enviromentálnu kvalitu navrhovanej zmeny činnosti a zadefinovať prípadné nedostatky za účelom ich nápravy, pričom je nevyhnutné individuálne zohľadniť návrhy a pripomienky účastníkov konania. 8. Žalobca s odkazom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nesplnil kvalitatívne a zákonné náležitosti na formu a obsahu odôvodnenia rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie je preto podľa žalobcu nepreskúmateľné. Žalobca zároveň poukázal na dôležitosť občianskych združení ako zainteresovanej verejnosti na kontrole postupu správnych orgánov aj na základe návrhov

Predmetná zmena stavby nemá vplyv na zmenu zastavanej plochy, na ktorej bola stavba povolená pôvodným stavebným povolením č. 2520/2017 zo dňa 14.08.2018. Pokiaľ ide o zvýšenie počtu parkovacích miest, vzhľadom na rozmery parkovacieho státia vyhovuje STN 73 6056, ktorá určuje pre vozidlá skupiny Ol (osobné automobily), pri kolmom radení na komunikáciu v šírke 6,00 m, šírku parkovacieho miesta 2,25 m. Navrhovaná šírka kolmého radenia vozidiel je v šírke 2,40 m oproti pôvodným 2,50 m. Dve parkovacie miesta vyhradené pre osoby

3,5 tony. Podľa projektovej dokumentácie zmeny stavby pred dokončením betónová zámková dlažba použitá na komunikáciu a parkovisko je v hrúbke 80 mm. Žalovaný zotrval na tom, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v zmysle príslušných ustanovení stavebného zákona a s ním súvisiacich predpisov ako aj ustanoveniami správneho poriadku, žalovaný sa v rozhodnutí o odvolaní dostatočne vysporiadal s pripomienkami a námietkami účastníka konania, ktoré sú uvedené aj v predmetnej žalobe. S návrhom na priznanie odkladného účinku správnej žalobe

SSP). Uviedol tiež, že z obsahu administratívneho spisu mal vedomosť aj o existencii ďalších účastníkov konania (§ 32 ods. 3 písm. a) SSP), s ktorými by za predpokladu rozhodovania vo veci samej konal, avšak práve s poukazom na výsledok daného správneho súdneho konania v podobe odmietnutia správnej žaloby podľa § 28 SSP a hospodárnosť konania, s účastníkmi administratívneho konania nekonal. Naviac uvedené rozhodnutie súdu sa ich v žiadnom smere nedotýkalo.

12. Rovnako mal správny súd za preukázané, že stavebník (žiadateľ) Pri Mlyne 2, s.r.o. doručil dňa 22. mája 2020 žiadosť o povolenie zmeny stavby v zmysle úpravy počtu pôvodne povolených parkovacích miest bez zmeny zastavanej plochy a predĺženie termínu ukončenia stavby, pričom stavebný úrad na základe tejto žiadosti oznámením aj verejnou vyhláškou zo dňa 10.07.2020 oznámil účastníkom konania začatie konania o zmene stavby pred jej dokončením a upustenia od miestneho zisťovania a ústneho pojednávania, pričom účastníci konania boli poučení, že môžu svoje námietky a pripomienky uplatniť do 17.08.2020 s tým, že na neskoro uplatnené námietky nebude prihliadané a súčasne boli poučení, že sa neprihliada ani na námietky a pripomienky, ktoré boli alebo mali byť uplatnené v stavebnom konaní.

Teda dôvodom nebola zmena projektovej dokumentácie, ktorá skutočnosť by mohla byť spôsobilá zasiahnuť nielen do subjektívnych práv účastníkov konania, ale aj do práva na priaznivé životné prostredie, ktorému, ako tvrdí žalobca, má byť poskytnutá ochrana práve uvedenou žalobou.

V tejto súvislosti súd dodal, že v predmetnom konaní Okresný úrad Skalica, odbor starostlivosti o životné prostredie, dňa 24.07.2020 vydal záväzné stanovisko k navrhovaným zmenám, z ktorého vyplýva, že samotná žiadosť je z koncepčného hľadiska v súlade so zákonom č. 24/ 2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 24/2006 Z. z.") a rovnako s rozhodnutiami vydanými v zisťovacom konaní a relevantnými podmienkami určenými v rozhodnutí vydanom v zisťovacom konaní. Rovnako správny súd zdôraznil, že Okresný úrad Skalica, odbor starostlivosti o životné prostredie, vydal dňa 06.03.2019 rozhodnutie č. OU- SI-OSZP/000143-021, ktorým rozhodol, že predmetná stavba sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z., pričom predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa

mal správny súd za preukázané, že žalobca namieta skutočnosti s napadnutým rozhodnutím nesúvisiace, jeho žaloba má „šablónovitý charakter", čo mal súd za preukázané porovnaním obsahu iných správnych žalôb, ktorými žalobca opakovane namieta totožné skutočnosti, pokiaľ ide o argumentáciu z hľadiska porušenia hmotného práva a vo veľkom rozsahu aj pokiaľ ide o argumentáciu z hľadiska porušenia procesného práva (citácia tých istých ustanovení správneho poriadku a konkrétnych rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky).

Uplatnenie práva zaručeného čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vymedzuje zákon. S účinnosťou nového procesného predpisu č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku sa už do základných princípov konania dostala právna úprava zákazu zneužitia práva.

charakterom žaloby rozumieť žalobu, ktorou žalobca zneužíva právo na prístup k súdu vo vzťahu k súdu a nie žalobu, ktorou žalobca zneužíva svoje subjektívne oprávnenie podať žalobcu za účelom poškodenia druhého účastníka, čo je zjavným zneužitím práva.

17. Správny súd dôvodil, že žalobca podal správnu žalobu bez vážnosti resp. dôležitosti žalobných bodov, ktorými by namietal konkrétne skutočnosti týkajúce sa samotného napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, pokiaľ ide o dôvod ich

18. Správny súd pri vyhodnocovaní charakteru správnej žaloby vychádzal z jedného zo základných princípov konania, ktorým je rýchlosť a hospodárnosť konania (§ 5 ods. 7 SSP) prihliadnuc aj na zásadu zákonnosti a verejného záujmu (§ 5 ods. 3 SSP), keď v prípade, ak by správnu žalobu ako zjavne šikanóznu podľa § 28 SSP neodmietol, postupoval by podľa § 105 a 106 SSP, t.j. zabezpečoval by podklady pre svoje rozhodnutie v podobe vyjadrenia žalovaného, ďalších účastníkov konania, následnej repliky a dupliky a následného nariadenia pojednávania, a to na základe správnej žaloby, z ktorej vyplýva nevedomosť žalobcu o podstate a dôvodoch samotného administratívneho konania a vydaných rozhodnutí, keď sa v danom prípade jedná výlučne o zmenu počtu parkovacích miest a termínu dokončenia stavby. Namieste je preto otázka, akou konkrétnou skutočnosťou mohol byť vydanými rozhodnutiami ohrozený verejný záujem v oblasti životného prostredia, ktorý má chrániť žalobca (§ 5 ods. 3 SSP), nakoľko súd mal zato, že žalobcom bránené právo na priaznivé životné prostredie predmetnou zmenou stavby, spočívajúcou v zmene počtu parkovacích miest za súčasného

19. Správny súd zdôraznil, že v žiadnom prípade nespochybňuje právo žalobcu na prístup k súdu, keďže jeho úlohou je ochrana verejného záujmu v oblasti životného prostredia, avšak v danom prípade sa správna žaloba z vyššie uvedených dôvodov preukázateľne tomuto účelu

21. Správny súd vyhodnotil, že podaná správna žaloba má zjavne šikanózny charakter a preto ju podľa § 28 SSP v spojení s § 98 ods. 1 písm. h) SSP odmietol. O náhrade trov konania rozhodol v súlade s § 170 písm. a) SSP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak bola žaloba odmietnutá.

22. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca (sťažovateľ) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a j) SSP a navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.

24. Ďalej všeobecne opisoval právo na priaznivé životné prostredie, koncept vymedzenia zainteresovanej verejnosti a práva garantované Aarhuským dohovorom. 25. Poukázal na odborný článok (Svoboda, T. - Giňová, P. M.: Zneužití práva v kontextu účasti veřejnosti v procesech týkajících se životního prostředí.

26. Sťažovateľ využíva prostriedky, ktoré mu dáva k dispozícii právny poriadok, aby v povoľovacích konaniach chránil verejný záujem na ochrane životného prostredia. V tomto prípade je teda situácia presne opačná, kde konaním príslušných orgánov, ako aj súdu nebol naplnený účel noriem spoločenstva, a to zabezpečiť verejnosti čo najširší prístup k informáciám a na prístup k preskúmaniu zákonnosti rozhodnutia. Súd v žiadnej časti rozhodnutia nepomenoval účel, ktorej právnej normy nie je dosiahnutý, a teda nenapĺňa podmienky konštatovania zneužívania práva z objektívnej stránky, a teda rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Správny súd v žiadnej časti rozhodnutia neodôvodnil, akým spôsobom bol naplnený subjektívny prvok zneužitia práva zo strany sťažovateľa. Samotná konštatácia, že sťažovateľ podal viacero žalôb, alebo majú šablónovitý charakter ešte sama o sebe nič nepreukazuje. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Halifax, rozhodnutie Nejvyššího správního soudu České

27. Poukázal aj na štúdiu VIA IURIS z roku 2014, z ktorej vyplýva, že: · Mimovládne organizácie sú považované za legitímneho partnera zúčastňujúceho sa na ochrane životného prostredia, · Dôvodom na konštatovanie, že účelom podaní nie je ochrana životného prostredia by nemalo byť množstvo podaní podaných tým istým subjektom, teritoriálna vzdialenosť od miesta navrhovanej činnosti · Podávanie vždy rovnakých pripomienok k rôznym a odlišným navrhovaným činnostiam nemožno podľa názoru autorov považovať a priori za zneužitie práva; · Aplikácia zákazu zneužitia práva má byť riešením ultima ratio a ak sa v konkrétnom prípade vyskytnú javy upravené trestným právom napríklad podozrenie z „vydierania" investorov), treba tieto javy riešiť primárne prostriedkami trestného práva.

Rozhodnutie správneho súdu tieto požiadavky nespĺňa. 29. Záverom sťažovateľ uviedol, že jeho záujmom je aj vytváranie rozhodovacej praxe v oblasti ochrany životného prostredia a ustaľovanie pozície zainteresovanej verejnosti a spôsobov uplatňovania jej práv. Z hľadiska obmedzenej šírky rozhodovacej praxe nie je sťažovateľovi zrejmé, prečo správny súd odmietol žalobu bez náležitého odôvodnenia.

31. Rozhodnutie správneho súdu žiadal zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 32. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

35. Kasačný súd v prvom rade považuje za potrebné priblížiť prístup k posudzovaniu aplikovateľnosti § 28 SSP. Kasačný súd sa už v obdobnej veci, týkajúcej sa sťažovateľa, k tomuto konceptu vyjadroval v rozhodnutí sp. zn.: 6Svk/14/2021 zo dňa 23. februára 2022. Tieto závery sú relevantné aj pre posudzovanú vec, preto z tohto rozhodnutia kasačný súd cituje (body 35. - 40.): „35. Na úvod najvyšší správny súd uvádza, že zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať.

záväzné právne predpisy v súlade s ústavou, to znamená v súlade s princípmi, ktoré sú garantované v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zákaz zneužitia práva je súčasťou princípu právneho štátu (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. marca 2014, sp. zn. 3Sži/4/2014). Účelom článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu

O aké obmedzenia sa jedná vyplýva primárne z právnych predpisov majúcich procesný charakter s tým, že obmedzenie môže konkrétne spočívať napríklad v uložení primeraných časových lehôt (napríklad podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci MPP Golub proti Ukrajine z 18. októbra 2005, číslo sťažnosti 6778/05 - uloženie primeraných lehôt a procesných podmienok na uplatňovanie nárokov môže podporiť správne spravovanie spravodlivosti zaistením právnej istoty a právoplatnosti a ochranou možných odporcov pred starými nárokmi, voči ktorým môže byť zložité brániť sa z dôvodu uplynutého času), v kladení istých formálnych požiadaviek na určité typy podaní adresovaných súdu, spoplatnení súdneho konania (napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kreuz proti Poľsku z 19. júna 2001, číslo sťažnosti 28249/95, prípadne rozsudok vo veci Stankov proti Bulharsku z 12. júla 2007, číslo sťažnosti 68490/01), v povinnom právnom zastúpení (Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Meftah a iní proti Francúzsku z 26. júla 2002, číslo sťažnosti č. 32911/

Podľa názoru najvyššieho správneho súdu (odhliadnuc od obmedzení uvedených v predchádzajúcom bode) povahu obmedzenia, a teda výnimky zo všeobecnej aplikácie článku

Jedná sa o všeobecné východisko (princíp), ktorý je následne v ďalších ustanoveniach Správneho súdneho poriadku bližšie špecifikovaný a rozvinutý. V tomto smere je kľúčovým ustanovenie § 28 SSP, v zmysle ktorého neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu bude spočívať v odmietnutí správnej žaloby z dôvodu, že táto má buď zjavne šikanózny charakter, alebo sa ňou sleduje zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné uplatňovanie. Z uvedeného je zrejmé, že k odmietnutiu správnej žaloby podľa § 28 SSP môže dôjsť na základe troch dôvodov - šikanózny charakter správnej žaloby, správnou žalobou sa sleduje zneužitie práv, či jeho bezúspešné uplatňovanie. O aký prípad v praxi pôjde bude závisieť výlučne od konkrétnych okolností prejednávanej veci s tým, že bude úlohou a zároveň povinnosťou súdu takéto správanie riadne identifikovať a vzhľadom na to, že sa bude jednať o celkom výnimočný postup, aj presvedčivo odôvodniť. Z uvedeného teda vyplýva, že aplikácia princípu zákazu zneužitia práva by mala byť výlučne výnimočnou a hraničnou

Knapp, V.: Teorie práva. C. H. Beck, Praha, 1995, s. 184-185). Výkonu práva, který je vlastně jeho zneužitím, proto soud neposkytne ochranu. (. . .) Nejvyšší správní soud podotýká, že institut zákazu zneužití subjektivních práv (k ničím neodůvodněné újmě jiného či k ničím neodůvodněné újmě společnosti, tj. konec konců jejích členů) představuje materiální korektiv formálního pojímání práva, prostřednictvím něhož se do právního řádu vnáší hledisko ekvity (spravedlnosti). Zákon, jenž je ze své povahy obecný, nemůže pojmově pamatovat na všechny myslitelné životní situace, které mohou za jeho účinnosti nastat. V důsledku toho se může

Takové chování má potom povahu nikoliv výkonu subjektivního práva, nýbrž jeho (právem reprobovaného) zneužití. Zároveň je zapotřebí zdůraznit, že zákaz zneužití práva představuje výjimku z pravidla; proto nelze např. předem paušálně říci, že o zneužití práva by se již nejednalo tam, kde by dalšími členy spolku byly tři, pět, deset či kolik dalších osob, mezi nimiž a žalobcem by již neexistovaly úzké rodinné vazby. Jinak řečeno, nelze předem a obecně stanovit s matematickou přesností - ostatně právo není matematika -, kdy se zákazu zneužití - jakožto výjimky z pravidla - použije a kdy nikoliv.

Zákaz zneužitia práva je v istom zmysle ultima ratio, a preto musí byť uplatňovaný nanajvýš reštriktívne a za dôkladného vyhodnotenia s inými obdobne dôležitými princípmi vlastnými právnemu poriadku, zvlášť s princípom právnej istoty (porovnaj uznesenie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 27. mája 2010, sp. zn. 1As/70/2008).

a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, 217 s.). Jeho podstata spočíva v tom, že osoba vykonáva svoje verejné subjektívne právo nad rámec jeho obsahu. Zámer osoby je úzko spojený s výsledkom konania, teda vykonať svoje verejné subjektívne právo šikanózne sa prejavuje nepriamo v zjavne excesívnom alebo v abnormálnom použití platnej právnej úpravy. Najčastejšie sa s touto formou zneužívania možno stretnúť pri podávaní návrhov na začatie správneho konania, prípadne správnych žalôb bez akéhokoľvek vecného rámca a relevancie ku konkrétne prejednávanej veci. Cieľom takéhoto konania je dosiahnuť maliciózny výsledok v podobe ujmy spočívajúcej v poškodení, sťažení postupu správneho orgánu / súdu, v jeho zahltení veľkým počtom podaní a pod. V prípade, ak je

In: Acta Universitatis Carolinae, Iuridica - 4/2021, 77-91 s.). Ďalší typický príklad šikanózneho výkonu práva môže predstavovať prípad, kedy účastník konania nevystupuje v súdnom konaní za účelom vyvinutia snahy o meritórne (vy)riešenie sporu, ale pre samotné vedenie sporu, to znamená, že vedie spor pre spor (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 07. júna 2012, sp. zn. 2As/82/ 2012, prípadne uznesenie z 28. februára 2013, sp. zn. 8As/130/2012). Podstatná je zároveň tá skutočnosť, že takéto zneužitie je možné konštatovať výlučne v konkrétnej prejednávanej veci, a teda takéto rozhodnutie nevedie k paušálnemu odmietaniu akýchkoľvek podaní toho istého účastníka čo do budúcna. Jedná sa iba o materiálny korektív formálneho ponímania práva na súdnu ochranu v súlade s princípom ekvity (spravodlivosti) a bude vyhradený celkom výnimočným prípadom, u ktorých sa bežný procesný postup bude javiť ako neefektívny a súčasne bude zjavné, že podanie vo veci samej (správna žaloba, prípadne kasačná sťažnosť)

Podľa názoru najvyššieho správneho súdu odmietnutie správnej žaloby postupom podľa § 28 SSP predstavuje kvázi sankčný nástroj „trestajúci" zneužívanie práva zo strany účastníka konania, a preto je nevyhnutné k aplikácii tohto inštitútu pristupovať výnimočne, zvlášť opatrne a reštriktívnym spôsobom. Zároveň platí pravidlo „v pochybnostiach v prospech", čo vo svojej podstate znamená, že konajúci súd, pokiaľ má pochybnosť o šikanóznom konaní konkrétneho účastníka konania (napríklad ak niektoré jeho námietky môžu vyznievať šikanózne a iné zase dosahujú intenzitu „obyčajnej" nedôvodnosti) správnu žalobu meritórne prejedná, čím dôjde k materiálnemu naplneniu článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a vyhne sa porušeniu princípu zákazu denegatio iustitiae (odmietnutiu spravodlivosti)."

právach. Z toho dôvodu je aj právna úprava nastavená tak, že v zmysle § 178 ods. 3 SSP zainteresovaná verejnosť je oprávnená podať správnu žalobu len vtedy, ak tvrdí, že tým bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia.

38. Druhý pilier Aarhuského dohovoru sa týka účasti verejnosti na rozhodovacom procese. Účasť verejnosti na rozhodovacom procese je upravená smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/35/ES. V slovenskom právnom systéme bola smernica transponovaná o. i. do zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších

Zabezpečením takéhoto rámca, v ktorom môže verejnosť uplatňovať svoje právo na informácie, združovanie sa a účasť, obe strany napĺňajú svoje ciele súčasne - zlepšuje sa schopnosť inštitúcií vykonávať svoje úlohy a zabezpečovať nevyhnutné podmienky na to, aby verejnosť mohla využívať svoje práva a plniť svoje povinnosti. .

39. S týmito závermi korešponduje odborná spisba, ktorá zdôrazňuje špecifiká účasti verejnosti, avšak pripúšťa aj možnosti zneužitia široko koncipovaných možností vstupu verejnosti do rozhodovacích procesov cit: „Za první specifikum lze dle našeho názoru považovat smysl a účel účasti veřejnosti, respektive environmentálních organizací v procesech práva životního prostředí, kterou lze ilustrovat ve srovnání s jinými výše naznačenými případy aplikace zásady zákazu zneužití práva. V případě zneužití práva v rámci práva daňového daňový subjekt zpravidla usiluje o získání určité daňové výhody, jak již bylo uvedeno.

environmentálních občanských sdružení (spolků) je, „aby kvalifikovaně, tj. odbornými argumenty z oblasti ochrany životního prostředí, urbanismu apod., hájila dotčené (veřejné) zájmy ochrany přírody a krajiny v konkurenci jiných veřejných zájmů a zájmů soukromých." V tomto rozsudku Nejvyšší správní soud o environmentálních občanských sdruženích, respektive spolcích, současně hovoří jakožto o „advokátech" veřejného zájmu na ochraně životního prostředí. Jinak řečeno, veřejný zájem na ochraně životního prostředí nereprezentují pouze příslušné orgány státní správy z titulu své působnosti, ale také veřejnost, zejména právě environmentální organizace. Uvedené pochopitelně souvisí také s širším kontextem účasti veřejnosti jako projevu participace veřejnosti na rozhodování o věcech týkajících se životního prostředí či ještě obecněji občanské společnosti."

41. Kasačný súd plne súhlasí s argumentom sťažovateľa, že právo na priaznivé životné prostredie je subjektívnym právom verejnoprávnej povahy, ktorého sa môže v zmysle platnej legislatívy domáhať ktorýkoľvek subjekt, čo je nesporne potrebné posudzovať ako spoločensky prospešnú činnosť.

Preto pre kasačný súd vyvstala otázka, či v prejednávanom prípade úmysel sťažovateľa, ktorý prezentuje v predmetnej veci, skutočne smeruje k uplatňovaniu ochrany práva životného prostredia a je v súlade s platným právom. Sťažovateľ sám totiž deklaruje, že jeho konanie je motivované hlavne tým, že v danej oblasti zlyhávajú tak štátne orgány ako aj súdy, a že sa chce podieľať na rozšírení judikatúry v tejto oblasti. Uvedené naznačuje, že sťažovateľ, vedomý si svojich práv, svojim konaním sleduje primárne iný cieľ, ako je ochrana životného prostredia, hoci sám tvrdí, že to je jeho primárnym záujmom. Ak by tomu tak skutočne bolo, tak by predkladal také žalobné námietky, ktoré s predmetom konania skutočne súvisia a je z nich zrejmý účel ochrany životného prostredia vzťahujúci sa k prejednávanej veci.

orgán v súlade s § 68 a § 61 ods. 1 stavebného zákona verejnou vyhláškou oznámil pokračovanie konania o zmene stavby pred dokončením a upustenie od miestneho zisťovania a ústneho konania a dotknuté orgány štátnej správy a účastníkov konania poučil o tom, že námietky a pripomienky môžu uplatniť v stanovenom termíne, poučil žalobcu o možnosti nahliadnutia do spisového materiálu na správnom orgáne a o možnosti vyhotovovania si kópii, odpisov a výpisov a dodržal všetky ďalšie požiadavky vyplývajúce z relevantných právnych predpisov. 43.

44. V posudzovanom prípade však žalobca podal žalobu bez akejkoľvek nadväznosti na posudzovanú vec, v ktorej namietal porušenie procesných pravidiel žalovaným a prvostupňovým orgánom bez konkrétneho prepojenia na prejednávanú vec a nepredložil žiadne námietky vecného charakteru, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o účele žaloby smerujúcom k ochrane životného prostredia súvisiace s vecou. Z toho dôvodu podľa kasačného súdu správny súd vyslovil záver o zneužití práva žalobcom správne, keď žalobca nevystupoval v súdnom konaní za účelom vyvinutia snahy o meritórne vyriešenie sporu, ale len pre samotné vedenie sporu a takémuto konaniu právny poriadok ochranu neposkytuje.

46. Ako už kasačný súd uviedol, podľa § 28 SSP správny súd môže výnimočne odmietnuť žalobu fyzickej osoby a právnickej osoby, ktorá má zjavne šikanózny charakter alebo ktorou sa sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešné uplatňovanie. V danom prípade kasačný súd konštatuje, že správny súd vo svojom rozhodnutí vec dostatočne právne posúdil a vysporiadal sa s dôvodmi, ktoré ho viedli k záveru, že v danom prípade sa jedná o zjavné zneužitie práva žalobcu ako zainteresovanej verejnosti na podanie správnej žaloby podľa § 178 ods. 3 SSP.

48. Kasačný súd nerozporuje argument sťažovateľa, podľa ktorého aplikácia princípu zákazu zneužitia správnymi orgánmi v prípadoch týkajúcich sa mimovládnych organizácií zaoberajúcich sa ochranou životného prostredia by mala byť ultima ratio. Kasačný súd sa stotožňuje s tvrdením, že ak by správne súdy založili svoju rozhodovaciu prax na tom, že všetky správne žaloby smerujúce voči rozhodnutiam správnych orgánov týkajúcich sa ochrany životného prostredia, či stavebných konaní by mali byť odmietnuté z dôvodu zneužitia práva, mohla by vzniknúť obava z porušenia článku 44 Ústavy SR. Na druhej strane daný prípad nepredstavuje takúto hrozbu, nakoľko pre rozhodnutie správneho súdu v tomto prípade existoval dostatočný podklad a súd svoje rozhodnutie v postačujúcej miere odôvodnil.

konania. Bolo by v rozpore so zásadou hospodárnosti administratívneho konania, keby správne orgány, alebo správne súdy v obdobných prípadoch odkazovali účastníkov konania na podávanie trestných oznámení a následne čakali na výsledok trestného konania.

51. Najvyšší správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú požiadavku, aby prerušil konanie a obrátil sa na SDEÚ s predložením prejudiciálnej otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEÚ") s otázkou, či cit: „či takáto aplikácia práva v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie je v súlade s právom európskej únie".

53. Sťažovateľ pri návrhu otázky neformuloval presne, v čom by mal spočívať problém výkladu európskeho práva a ako by odpoveď na túto otázku prispela k vyriešeniu tohto prípadu. Kasačný súd takúto potrebu neidentifikoval a poukazuje na už citovaný dokument „Implementačné usmernenia k Aarhuskému dohovoru" a druhý pilier Aarhuského dohovoru o účasti verejnosti na rozhodovacom procese.

nevyužil. 55. Kasačný súd preto návrh žalobcu na prerušenie konania postupom podľa § 162 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok v spojení § 25 SSP zamietol. 56. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil uznesenie správneho súdu ako vecne správne, preto kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP

58. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.