3Svk/15/2022
ECLI:SK:NSSSR:2023:6020200517.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- 28Sa/22/2020
- IČS
- 6020200517
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členov senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD., v právnej veci žalobcu: O.. X. D., E.. XX.XX.XXXX, I. G. XXX/X, XXX XX Ž. E. G., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 5952/63, 974 01 Banská Bystrica, o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy zo dňa 23. decembra 2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 28Sa/22/2020-71 zo dňa 30. septembra 2021, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu zamieta. II. Žalovanému nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Administratívne a súdne konanie
1. Dňa 01. novembra 2020 sa žalobca v mene Nezávislej odborovej organizácie zamestnancov Finančného riaditeľstva SR, prostredníctvom elektronickej intranetovej pošty finančnej správy zaslal vedúcemu oddelenia (Colný úrad Banská Bystrica) žiadosť o služobné voľno s nárokom na služobný plat od 02. novembra 2020 do 06. novembra 2020 pre seba ako predsedu odborovej organizácie a pre podpredsedu tejto organizácie podľa § 274 ods. 3 a 4 zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 35/2019 Z. z.“ alebo „zákon o finančnej správe“).
Dňa 11. novembra 2020 bola zaslaná do dátovej schránky Finančného riaditeľstva SR (ďalej len „žalovaný“) žiadosť Odborovej organizácie o služobné voľno, ktorá bola zaslaná elektronicky cez ústredný portál verejnej správy. Z obsahu žiadosti vyplynulo, že odborová organizácia žiada o poskytnutie služobného voľna s nárokom na služobný plat podľa § 274 ods. 3 a 4 zákona č. 35/2019 Z. z. pre členov štatutárneho orgánu- predsedu a podpredsedu na výkon ich odborovej činnosti a odborové vzdelávanie na obdobie od 02. novembra 2020 do 06. novembra
2020. 2. Žalovaný na predmetnú žiadosť odpovedal listom č. 535479/2020 zo dňa 20. novembra 2020, v ktorom uviedol, že žiadosť nemožno považovať za kvalifikované podanie doručené oprávnenému orgánu, s ktorým zákon spája právne účinky začatia konania vo veciach služobného pomeru (§278 písm. d) bod 16 zákona č. 35/2019 Z. z.) s poukázaním na ustanovenie §2 ods. 2 písm. h) zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré vylučuje aplikáciu daného zákona v súvislosti s výkonom verejnej moci vo veciach štátnej služby colníkov, pričom podľa § 316 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z., ak sa vo všeobecných záväzných právnych predpisoch používa pojem colník, rozumie sa tým príslušník
finančnej správy. 3. Z výpisu dochádzky žalobcu za november 2020 vyplynulo, že dňa 02. novembra žalobca vykonával štátnu službu formou „home office“, v dňoch 03. novembra a 04. novembra 2020 mal žalobca služobné voľno s nárokom na služobný plat a v dňoch 05. novembra a 06. novembra 2020 mal evidované služobné voľno bez nároku na služobný plat.
Následne žalobca podal na Krajský súd v Banskej Bystrici žalobu proti inému zásahu orgánu verejnej správy zo dňa 23. decembra 2020. 4. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) rozsudkom, č. 28Sa 22/2020-71 z 30. septembra 2021 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal ochrany proti inému zásahu orgánu verejnej správy a to určenia, že základné právo žalobcu na spravodlivé konanie pred žalovaným vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základné právo žalobcu vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo žalobcu na odmenu za vykonanú prácu podľa čl. 36 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, základné právo žalobcu slobodne sa združovať v odborovej organizácii podľa čl. 37 ods. 1Ústavy SR, právo na udelenie a čerpanie služobného voľna podľa ust. § 274 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe
(ďalej len „zákona č. 35/2019 Z. z.„) s nárokom na služobný plat a právo na udelenie a čerpanie služobného voľna podľa ust. § 274 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z. s nárokom na služobný plat, konaním žalovaného - Finančného riaditeľstva SR, vo veci žalobcovho podania označeného ako „Žiadosť o služobné voľno“ podaného zo služobnej elektronickej schránky žalobcu dňa 01. novembra 2020, ako aj opakovaného podania v tej istej veci označeného ako „Žiadosť o služobné voľno“ podaného žalobcom dňa 11. novembra 2020 z elektronickej schránky zriadenej na portály UPVS, adresované do elektronickej podateľne žalovaného, ktorým žalobca v súlade s ust. § 274 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z. požiadal o udelenie služobného voľna s nárokom na služobný plat a taktiež v súlade s ust. § 274 ods. 4 zákona č. 35/2019 Z. z. požiadal o poskytnutie služobného voľna s nárokom na služobný plat na nevyhnutne potrebný čas odo dňa 02. novembra 2020 do dňa 06. novembra 2020 vrátane, z
dôvodu výkonu odborovej činnosti a odborového vzdelávania bolo porušené a konanie žalovaného v predmetnej veci je nezákon né. Žalobca ďalej žiadal, aby správny súd uložil žalovanému „povinnosť bezodkladne odstrániť protiprávny stav“ vo veci žalobcovho podania a v evidencii dochádzky žalobcu vyznačiť deň 05. novembra 2020 a 06. novembra 2020 ako výkon odborovej činnosti s nárokom na služobný plat a doplatiť žalobcovi služobný plat za obdobie odo dňa 05. novembra 2020 do dňa 06. novembra 2020 vrátane, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% odo dňa 16. decembra 2020 do zaplatenia.
5. Správny súd v konaní postupoval v intenciách zákona č. 35/2019 Z. z., citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 4 ods. 2 písm. a/ v znení platnom v čase tvrdeného zásahu, § 153 ods. 1,2, § 157 ods. 1, § 158 ods. 1, § 180 ods. 1, § 181 ods. 1,2,4 citovaného zákona a ust. § 137 ods. 1, postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave štvrtej časti zák.č_ 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), upravujúcej konanie o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy v spojení s ust. § 2 ods. 2 ako i ust. § 3 ods. 1 písm. e) SSP a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. Poukázal na tvrdenie žalobcu, že úkon žalovaného, ktorým vyznačil v evidencii dochádzky žalobcu - neplatené voľno bez nároku na služobný plat spolu s krátením služobného platu, sú nelegálnym zásahom do práv žalobcu, pretože boli vykonané skôr, ako bolo o žiadosti žalobcu o poskytnutie neplateného voľna s nárokom na služobný plat rozhodnuté vykonateľným rozhodnutím a tiež preto, že žalobca o neplatené voľno bez nároku na služobný plat nepožiadal.
Zároveň konštatoval, že medzi účastníkmi nebol spor o žiadnu skutkovú okolnosť ako vyplýva zo žaloby a zhrnutia skutkového stavu vo vyjadrení žalovaného. 6. Správny súd posudzujúc zákonnosť resp. nezákonnosť postupu žalovaného, v prvom rade skúmal vecnú stránku namietaného postupu, najmä či bol žalovaný oprávnený vykonať namietané úkony a to - vyznačiť v evidencii dochádzky na pracovisku neprítomnosť príslušníka finančnej správy na pracovisku. Odpoveď na túto otázku považoval správny súd za kladnú.
Uviedol, že o tom nebol medzi účastníkmi spor. Taktiež odpoveď na otázku, či bol žalovaný oprávnený v evidencii dochádzky vyznačiť dôvod neprítomnosti, považoval správny súd za kladnú. V danej súvislosti uviedol, že dôvod neprítomnosti osobný úrad vyznačí podľa podkladov, ktoré predkladá príslušník finančnej správy a to, napríklad doklad o pracovnej neschopnosti, dovolenkový lístok, alebo doklady o prekážkach v štátnej službe uvedených v § 153 až § 157 zák. č. 35/2019 Z. z. Osobný úrad vyznačuje tieto skutočnosti na základe dokladov predkladaných príslušníkom finančnej správy.
Zo skutkových okolností tejto veci krajský súd považoval za preukázané, že žalobca nedisponoval súhlasom nadriadeného s čerpaním služobného voľna s nárokom na služobný plat. Potom vyznačenie neprítomnosti podľa okolností prípadu, po vyhodnotení dôvodu neprítomnosti, ktorý žalobca ako predseda odborovej organizácie oznámil nadriadenému resp. okolností daného prípadu, ako neplatné voľno, je postup na ktorý bol žalovaný oprávnený. Podstatné z hľadiska posúdenia vecnej stránky tvrdeného nezákonného zásahu je len to, či bol žalovaný na daný úkon oprávnený za daných skutkových okolností.
7. Tvrdenie žalobcu, ktorým v žalobe namietal, že žalovaný nebol na úkon vyznačenia neprítomnosti na pracovisku s dôvodom neplatené služobné voľno oprávnený preto, že žalobca o neplatené voľno nežiadal, vyhodnotil správny súd ako chybné, keďže vychádza z premisy, že žalovaný môže dôvod neprítomnosti príslušníka finančnej správy v službe posúdiť ako neplatené služobné voľno len na základe žiadosti. Správny súd k uvedenej námietke konštatoval, že žalovaný je oprávnený vyhodnotiť dôvod neprítomnosti na pracovisku podľa dokladov predkladaných príslušníkom finančnej správy, prípadne podľa ostatných okolností. V predmetnom prípade tak vyhodnotil žiadosť žalobcu predkladanú nadriadenému, ktorou ho žiadal o platené služobné voľno, a v ktorej uviedol ako dôvod neprítomnosti na pracovisku - výkon odborovej činnosti a odborové vzdelávanie podľa § 274 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 35/2019 Z. z. Predmetom tohto súdneho prieskumu nebolo posúdenie, či žalobca má právo na platené alebo neplatené služobné voľno, ale len to, či namietané úkony žalovaného boli nezákonným zásahom do práv žalobcu.
Z uvedeného plynie, že postup žalovaného mal oporu v zákone, teda bol postupom, na ktorý bol oprávnený a teda nešlo o nezákonný zásah.
8. Taktiež nevyplatenie služobného platu za nevykonanú službu nepovažoval správny súd za nesprávny postup. Uviedol, že žalovaný je oprávnený a aj povinný vyplatiť príslušníkovi finančnej správy za výkon štátnej služby služobný plat. Uvedené nemôže mať charakter nezákonného zásahu do práv príslušníka finančnej správy, len z dôvodu, že je medzi ním a žalovaným spor o správnu výšku služobného platu. Na okraj uviedol, že v zmysle zákona č.35/ 2019 Z. z. príslušníkovi finančnej správy patrí služobný plat, pričom zároveň má povinnosť vykonávať službu v pracovnom čase, ktorý je v zákone v stanovenom rozsahu určený.
Patrí do kompetencie žalovaného služobný plat vypočítať podľa podkladov o výkone štátnej služby v danom období. Prípadné spory o výšku platu sú spormi v konaniach vo veciach služobného pomeru podľa § 276 písm. d) bod 16 zákona č. 35/2019 Z. z., ktorých riešenie patrí do kompetencie žalovaného. Uzavrel, že nepatrí do kompetencií správneho súdu túto činnosť žalovaného nahrádzať a na základe žaloby o nezákonný zásah skúmať, či prebehlo alebo neprebehlo administratívne konanie, resp. ak prebehlo, či došlo v tomto konaní k pochybeniam alebo nie. Ak spočíva porušenie práv žalobcu v nečinnosti žalovaného, ako žalobca tvrdí, že malo byť vydané rozhodnutie v riadne začatom konaní, čo sa nestalo, tak proti takémuto nezákonnému postupu sa môže brániť, ale inými právnymi prostriedkami, pričom správnemu súdu neprináleží poskytovať o tom žalobcovi právne poučenia. Na základe vyššie uvedeného
správny súd dospel k záveru, že ani jeden z namietaných úkonov žalovaného nenesie prvky nezákonnosti. Žaloba po vecnej stránke nebola dôvodná a postup žalovaného bol realizovaný v súlade so zákonom č. 35/2019 Z. z. 9. Ďalej správny súd dôvodil, že žalobe nebolo možné vyhovieť nielen preto, že namietané úkony žalovaného neboli postupom bez opory v zákone a na jeho základe a v jeho medziach, ale aj z toho dôvodu, že správny súd nemôže rozhodnúť mimo žalobný návrh a žalobca v žalobe navrhoval, aby súd určil, že boli porušené jeho základné práva. Správny súd na základe žaloby na ochranu pred nezákonným zásahom nemôže vydať rozhodnutie o tom, že boli porušené žalobcove základné práva tak, ako to požaduje v prvej časti petitu žaloby žalobca. V prípade nezákonného zásahu, ktorý trvá alebo trvajú jeho následky alebo hrozí jeho opakovanie, správny súd môže podľa § 262 ods. 1 SSP uznesením uložiť zákaz žalovanému pokračovať v inom zásahu a ak je to možné uložiť žalovanému aj povinnosť obnoviť stav pred zásahom. Teda nie určiť, že boli porušené vymenované základné práva žalobcu.
V druhej časti petitu sa žalobca dožadoval uloženia povinnosti žalovanému odstrániť protiprávny stav vo veci ním podanej žiadosti o udelenia služobného voľna (bez toho, aby opísal úkon - konanie v pokračovaní či opakovaní ktorého má byť uložený zákaz), teda nie zákazu pokračovania v nezákonnom zásahu. Ďalej sa žalobca v tejto časti petitu dožadoval uloženia povinnosti žalovanému v evidencii dochádzky vyznačiť v dňoch od 05. novembra 2020 do 06. novembra 2020 výkon odborovej činnosti s nárokom na služobný plat a doplatenia služobného platu, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% odo dňa 16. decembra 2020 do zaplatenia.
To znamená, že žalobca nežiadal uloženie povinnosti obnovenia predchádzajúceho stavu, čo ani nemohol, pretože žiadny predchádzajúci stav vo veci neexistoval, keďže v dochádzke nebol pôvodne zaevidovaný stav, ktorého sa žalobca dožaduje a tak isto žiadosť o uloženie povinnosti doplatiť plat nie je návrhom na obnovenie pôvodného stavu, ale nastolenie nového stavu podľa požiadavky žalobcu. Takže žalobcov návrh na vydanie rozhodnutia súdu presahuje oprávnenia súdu rozhodnúť dané v § 262 SSP. Takému žalobnému návrhu nebolo možné vyhovieť aj z uvedeného dôvodu.
10. Správny súd poukazom na tvrdenie žalobcu, že ide o už skončený nezákonný zásah spočívajúci v nevyplatení služobného platu, uviedol, že v prípade skončeného zásahu sa môže žalobca dožadovať ochrany súdnym rozhodnutím, ktorým správny súd určí podľa § 263 SSP, že napadnutý iný zásah bol nezákonný za splnenia podmienok v zmysle § 252 ods. 2 SSP. Správny súd súčasne uviedol, že žalobca v žalobe ničím neargumentoval, prečo rozhodnutie súdu o určenie nezákonnosti nevyplatenia platu je potrebné k uplatňovaniu náhrady škody, resp v žalobe tvrdí, že škodou je vlastne tento nevyplatený plat, avšak o tom, či mu patrí alebo nepatrí, si musí svoje právo uplatniť v konaní vo veciach služobného pomeru, postupom podľa zákona č. 35/2019 Z. z. 11. Ďalej správny súd uviedol, že žalobca v žalobe skutkovú a právnu argumentáciu namietaných úkonov v podstatnej miere nesmeroval k týmto úkonom, ale k postupu žalovaného, ktorý nasledoval po podaní žalobcovej žiadosti v mene odborovej organizácie o poskytnutie služobného voľna s nárokom na služobný plat, keďže podľa žalobcu išlo o
nezákonný postup, spočívajúci v tom, že žalovaný nepokračoval v konaní. Žalobca v žalobe výslovne tvrdil, že žiada ochranu pred nezákonným zásahom žalovaného do jeho práv. Správny súd poukazom na to, že predmetom tohto súdneho konania teda nie je administratívne konanie, na ktoré žalobca poukazuje, konštatoval, že pokiaľ žalobca tvrdí, že podal riadne podanie, ktorým začalo administratívne konanie a žalovaný v ňom nepokračoval, musí si žalobca zvoliť iný prostriedok ochrany. Podľa názoru správneho súdu v tomto prieskumnom konaní nemôže skúmať a zodpovedať otázky sporné medzi žalobcom a žalovaným ohľadne konania vo veciach služobného pomeru, pretože predmetom súdneho prieskumu nebolo toto administratívne
konanie. Predmetom prieskumu na základe žaloby bolo, či žalovaný vyznačením v dochádzke, že žalobca má služobné voľno bez nároku na služobný plat a nevyplatením služobného platu za dobu takejto neprítomnosti na pracovisku, konal v oblasti verejnej správy a či išlo o konanie na ktoré mal alebo nemal oprávnenie, teda oporu v zákone. Predovšetkým považoval správny súd za potrebné uviesť, že neposkytnutie služobného voľna s nárokom na služobný plat nie je po vecnej stránke úkonom faktickým, a teda iným zásahom do práv a povinností žalobcu, pretože ide o vec služobného pomeru, o ktorej rozhoduje žalovaný v konaní vo veciach služobného pomeru podľa §§ 276 a nasl. zákona č. 35/2019 Z. z. Pokiaľ takéto konanie riadne nezačne, tak nemožno ani dospieť k tomu, že by išlo o opomenutie nejakej povinnej činnosti.
Ak je riadne podaná žiadosť, nemožno nevydanie rozhodnutia považovať za nezákonný zásah, ale za nesprávny úradný postup spočívajúci v nečinnosti administratívneho orgánu. 12. Ďalšie námietky nesprávneho právneho posúdenia správny súd považoval za také, ktoré sa týkajú administratívneho konania, ktoré nebolo predmetom tohto prieskumu.
Mimo predmet súdneho prieskumu na základe obsahu podanej žaloby boli aj ďalšie námietky týkajúce sa tvrdeného šikanózneho konania voči žalobcovi. Pre úplnosť správny súd uviedol, že ďalšími námietkami uplatnenými vo vyjadrení žalobcu k vyjadreniu žalovaného sa už nemohol zaoberať, nakoľko žalobné dôvody bolo potrebné a možné uplatniť najneskôr v lehote do dvoch mesiacov odo dňa, keď sa osoba dotknutá iným zásahom orgánu verejnej správy
dozvedela.
II. Argumentácia účastníkov kasačného konania
13. Proti uvedenému rozhodnutiu správneho súdu podal žalobca (sťažovateľ) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. V dôvodoch kasačnej sťažnosti namietal, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a taktiež, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu SR (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP). Navrhoval, aby najvyšší správny súd rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 28Sa/22/2020-71 zo dňa 30. septembra 2021 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov konania.
14. Sťažovateľ v dôvodoch kasačnej sťažnosti vytýkal správnemu súdu, že v napadnutom rozsudku z dôvodu omylu v predmete konania nedal odpoveď ani na základnú otázku namietanú sťažovateľom a to na základe akého právneho titulu, alebo akého právneho dôvodu s jeho konkrétnym paragrafovým označením v konkrétnom všeobecne záväznom právnom predpise vykonal žalovaný zrážky s právoplatným a vykonateľným rozhodnutím priznaného služobného platu žalobcu resp. nevyplatil služobný plat sťažovateľovi za obdobie odo dňa 05. novembra 2020 do dňa 06. novembra 2020 vrátane a práve opačne takéto svojvoľné konanie žalovaného v napadnutom rozsudku legalizoval. Absolútny omyl v predmete konania zo strany správneho súdu rovnako ako aj snaha odkázať sťažovateľa v podstate vo všetkých právne významných otázkach na konanie vo veciach služobného pomeru podľa zák. č. 35/ 2019 Z. z. a vyhnúť sa tak rozhodovaniu vo veci samej, považoval sťažovateľ za odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, Ústavného súdu SR aj ESĽP a za porušenie
práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. 15. Sťažovateľ namietal, že správny súd v napadnutom rozsudku de facto len zopakoval právnu argumentáciu žalovaného uvedenú v jeho písomných vyjadreniach, pričom mimo rámca žalobných dôvodov, ako aj vecno-právnej argumentácie žalovaného sa v odôvodnení svojho rozhodnutia z veľkej časti zaoberal oprávneniami žalovaného viesť evidenciu dochádzky a vykonávať do nej zápisy. Mal za to, že tieto úkony žalovaného však len predchádzajú kľúčovému žalobnému dôvodu, ktorý predstavuje reálny zásah žalovaného do subjektívnych verejných práv sťažovateľa a ktorým je tá skutočnosť, že žalovaný v rozpore s ust. § 181, ust. § 182 v spojení s ust. § 303 ods. 1 zákona č. 35/2019 Z. z. bez právneho dôvodu a bez právneho titulu nevyplatil sťažovateľovi časť riadne priznaného služobného platu, resp. vykonal neoprávnené zrážky zo služobného platu žalobcu a to odo dňa 05. novembra 2020 do 06. novembra 2020 vrátane, ktorým sa správny súd v podstate vôbec nezaoberal.
Sťažovateľ dôvodil, že takýmto právnym posúdením bol ukrátený na svojich subjektívnych právach uvedených v kasačnej sťažnosti, vychádzajúc pri tom zo všeobecne záväzných právnych predpisov a ustálenej judikatúry ústavného a kasačného súdu v obdobných veciach.
16. Zastával názor, že popisované konanie žalovaného spĺňa všetky pojmové znaky iného zásahu orgánu verejnej správy, nakoľko má faktickú povahu, má protiprávny charakter, bol vykonaný žalovaným pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, bol zameraný priamo proti žalobcovi, neprebehlo pri ňom žiadne formalizované administratívne konanie, ktorého výsledkom by bolo administratívne rozhodnutie žalovaného, ktoré by žalobcovi ukladalo nejakú právnu povinnosť a je výsledkom okamžitého uplatnenia oprávnenia žalovaného v oblasti odmeňovania.
17. Zdôraznil, že predmetom sporu nie je evidencia dochádzky žalovaným a ani zápisy do nej žalovaným vykonávané, na ktoré má žalovaný pri dodržaní právnych predpisov nepochybne právo, čo nikto nespochybňuje. Tvrdil, že podanou žalobou sa domáhal toho, aby správny súd preskúmal zákonnosť právnych úkonov (zásahov) na základe, ktorých nebol žalobcovi vyplatený riadne priznaný služobný plat za vymedzené obdobie, a to predovšetkým z hľadiska toho, či takéto úkony nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom č. 35/2019 Z. z. (ust. § 27 ods. 3 SSP) a či žalovaný pri ich aplikácii rešpektoval hmotnoprávne ako aj procesnoprávne ustanovenia zákona č. 35/2019 Z. z. I naďalej sa dovolával absolútnej neplatnosti právnych úkonov žalovaného súvisiacich s nahradením vôle sťažovateľa vôľou žalovaného pri aplikácii ust. § 274 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 35/2019 Z. z. to s odkazom na ust. § 299 ods. 1 písm. a), b), c) zák. č. 35/2019 Z. z.
18. Ďalej sťažovateľ poukázal na bod 42 rozhodnutia správneho súdu, v ktorom správny súd konštatuje, že žalovaný je oprávnený nevyplatiť služobný plat za nevykonanú službu. V závere tohto bodu správny súd uvádza, že spory o výšku platu sú spormi v konaniach vo veciach služobného pomeru podľa ust. § 276 písm. d) bod 16 zákona o finančnej správe, ktorých riešenie patrí do kompetencie žalovaného. Sťažovateľ opätovne uviedol, že si riadne uplatnil nárok na udelenie služobného voľna s nárokom na služobný plat, pričom má za to, že vo veciach služobného pomeru platí premisa, podľa ktorej riadne uplatneným nárokom bez akýchkoľvek pochybností sťažovateľ riadne ospravedlnil svoju osobnú neprítomnosť vo výkone štátnej služby na deň 05. november 2020 až deň 06. november 2020 a to až do doby, pokiaľ sa v administratívnom konaní nepreukáže opak.
Za zásadnú právnu otázku považuje sťažovateľ to, na základe akého právneho titulu (dôvodu) s jeho konkrétnym § označením v konkrétnom právnom predpise vykonal žalovaný zrážky zo služobného platu resp. nevyplatil služobný plat sťažovateľovi za sporné obdobie. Vyslovil názor, že právne úkony žalovaného vo vzťahu k sťažovateľovi, ktoré majú evidenčný charakter (evidencia dochádzky), na ktoré správny súd v napadnutom rozsudku neustále poukazuje, vôbec nie sú samotným žalobným dôvodom, nie sú konaním vo veciach služobného pomeru, ale len predchádzajú namietanému zásahu do subjektívnych práv žalobcu.
19. Namietal, že správny súd nesprávne posúdil samotný predmet konania a to najmä tú skutočnosť, či otázka zákonnosti administratívneho konania, ktoré len malo predchádzať samotnému zásahu (nevyplatenie služobného platu) je práve tou právnou skutočnosťou, o ktorej má správny súd v konaní rozhodovať. V danej súvislosti poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 8 Sžo/21/2013. K bodu 46 rozhodnutia správneho súdu sťažovateľ uviedol, že k uplatneniu nároku na náhradu škody je potrebné, aby oprávnený orgán - správny súd po zhodnotení všetkých predložených dôkazov a právnom posúdení veci konštatoval, že práva žalobcu porušené boli a konanie žalovaného je teda nezákonné. Len na základe takéhoto
rozhodnutia si môže sťažovateľ uplatniť nárok na náhradu škody postupom podľa ust. § 245 zák. č. 35/2019 Z. z. a nikdy nie opačne. Namietal, že správny súd nechal bez povšimnutia, že žalovaný nevyplatil sťažovateľovi za kalendárny mesiac november 2020 časť služobného platu, neodviedol za 2 kalendárne dni v mesiaci november 2020 povinné odvody do zdravotnej a sociálnej poisťovne a skrátil žalobcovi dovolenku na zotavenie o 2,5 dňa.
Upriamil pozornosť kasačného súdu na odporúčanie Rec (2004) 20 výboru Ministrov Rady Európy, Rezolúciu Výboru ministrov Rady Európy (77) 3, ust. § 15 zák. č. 400/2015 Z.z., čl. 6 Dohovoru ako i čl. 152 ods, 4 Ústavy SR a uzavrel, že správny súd nesprávne právne posúdil prejedávanú vec ako celok, nakoľko pri absolútnom omyle v predmete konania, sú predložené dôkazy v zjavnom rozpore so zisteniami, o ktoré sa výrok napadnutého rozsudku správneho súdu opiera.
Záverom uviedol, že pri výklade a aplikácii zákona č. 35/2019 Z.z. a súvisiacich právnych predpisov sa tak správny súd ako aj žalovaný v predmetnej veci natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení, že zásadne popreli ich účel a význam. 20. Žalovaný sa k podanej kasačnej sťažnosti žalobcu písomne vyjadril podaním z 25. januára
2022. Nesúhlasil s dôvodmi, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal nesprávnosť a nezákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu. Navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznať.
21. Kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP žalovaný nepovažoval za naplnený, pretože sťažovateľ podľa neho neoznačil rozhodovaciu prax kasačného súdu, od ktorej sa mal krajský súd odkloniť. Označil len jedno rozhodnutie NS SR, ktoré však nemožno považovať za ustálenú rozhodovaciu prax. Doplnil, že sťažovateľom deklarovaný názor NS SR sa týka iného druhu žaloby v inom konaní, v skutkovo a právne neporovnateľných právnych veciach, preto ani z tohto dôvodu podľa neho nemožno považovať podanie kasačnej sťažnosti za dôvodné.
Vo vzťahu ku kasačnému dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP mal žalovaný takisto za to, že nebol naplnený a vec bola správne právne posúdená. K námietkam sťažovateľa sa vyjadril s poukazom na to, že súd nemusí dať odpoveď na všetky nastolené otázky, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, pričom nie je významné, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa. K podstate zásahovej žaloby argumentoval, že je subsidiárnym prostriedkom ochrany voči iným druhom žalôb v správnom súdnictve a plní úlohu prostriedku ochrany tam, kam ochrana správnou žalobou pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia nedosiahne. Žalovaný zhodnotil, že správny súd dostatočne presvedčivým spôsobom reagoval na podstatné argumenty sťažovateľa relevantné vo vzťahu k zásahovej žalobe. 22. K ďalším argumentom sťažovateľa žalovaný uviedol, že štátne orgány vo veciach služobného pomeru nevychádzajú z premís, ale môžu konať iba na základe Ústavy Slovenskej republiky, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Princíp zákonnosti patrí k základným princípom štátnej služby príslušníkov finančnej správy. V konaní vo veciach služobného pomeru sa teda uplatňuje zásada zákonnosti, čo v danom prípade znamená, že o podanej žiadosti žalobcu mohol podľa zákona č. 35/2019 Z. z. rozhodnúť jedine príslušný nadriadený v konaní vo veciach služobného pomeru, pričom až doručeným rozhodnutím nadriadeného mohlo byť žalobcovi zrejmé, ako sa vo veci jeho podanej žiadosti rozhodlo. Právo žalobcu na služobný plat nebolo predmetom tohto súdneho konania. Správny súd riadne a zrozumiteľne zdôvodnil, že nepatrí do kompetencie správneho súdu činnosť žalovaného nahrádzať a na základe žaloby o nezákonný zásah skúmať, či prebehlo alebo neprebehlo administratívne konanie. Správny súd na základe predmetnej žaloby totiž nemôže vydať rozhodnutie o tom, že boli porušené práva sťažovateľa, ako to sťažovateľ požadoval. Ak by v tomto konaní krajský súd rozhodoval aj o zákonnosti konania žalovaného, zasiahol by tak do ďalšieho konania a rozhodovania orgánu verejnej správy (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžz/2/ 2012). Navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol a sťažovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal.
III. Konanie pred kasačným súdom
23. S účinnosťou od 01. januára 2021 bola ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z. doplnená Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). K 01. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). 24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v súvislosti s otázkou zohľadnenia konštantnej judikatúry NS SR pri svojom rozhodovaní konštatuje, že rozhodovaciu prax NS SR možno na účely zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti a zabezpečenia právnej istoty považovať za rozhodovaciu činnosť kasačného súdu. V tejto súvislosti považuje aj vo vzťahu k aplikácii § 464 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) za rozhodujúce, že odo dňa 01. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia NS SR na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (kompetenčná kontinuita). V súlade s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít [§ 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov], je kasačný súd viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia NS SR.
25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.
26. Predmetom kasačného konania je posúdenie správnosti záveru správneho súdu o tom, že postup žalovaného, ktorým po podaní žiadosti žalobcu o udelenie služobného voľna dňa 01. novembra 2020 a následne dňa 11. novembra 2020, vyznačil v dochádzkovom systéme služobného úradu jeho neprítomnosť v dňoch 05. novembra 2020 a 06. novembra 2020 ako služobné voľno bez nároku na služobný plat a súčasne mu za tieto dni služobný plat nevyplatil, bol v súlade so zákonom a nejde o iný zásah podľa § 252 SSP.
27. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
28. Podľa § 3 ods. 1 písm. e/ SSP na účely tohto zákona sa rozumie iným zásahom orgánu verejnej správy faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté; iným zásahom je aj postup orgánu verejnej správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitného predpisu, ak ním sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.
29. Podľa § 252 ods. 1, 2 SSP žalobca sa môže žalobou domáhať ochrany pred iným zásahom orgánu verejnej správy, ak takýto zásah alebo jeho následky trvajú alebo ak hrozí jeho opakovanie. Žalobca sa môže žalobou domáhať aj určenia nezákonnosti už skončeného iného zásahu orgánu verejnej správy, ak počas jeho trvania nebolo možné podať žalobu podľa odseku 1 a rozhodnutie správneho súdu je dôležité na náhradu škody alebo inú ochranu práv žalobcu.
30. Ustanovenie § 3 ods. 1 písm. e) SSP vymedzuje dva typy tzv. iného zásahu orgánu verejnej správy, a to 1/ faktický postup orgánu verejnej správy pri plnení úloh v oblasti verejnej správy; 2/ postup orgánu verejnej správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitného predpisu. Spoločnými znakmi oboch zásahov je, že sa týkajú postupu konkrétneho orgánu verejnej správy, nie jeho rozhodovacej činnosti (teda rozhodnutí a opatrení), ďalej, že sa týkajú len činnosti, ktorá má povahu výkonu verejnej správy, a v oboch prípadoch musí byť splnená podmienka, že takýmto postupom sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.
Súčasne takýmto zásahom môže byť len aktívne konanie konkrétneho orgánu, nie jeho opomenutie alebo nečinnosť. Pokiaľ ide o rozdielnosti, v prvom prípade ide o faktický postup orgánu verejnej správy, ktorý má na rozdiel od rozhodnutia alebo opatrenia čisto faktickú povahu, čo znamená, že v súvislosti s ním nedošlo k žiadnemu formalizovanému administratívnemu konaniu, a tento postup je výsledkom okamžitého (bezprostredného) uplatnenia oprávnenia orgánu verejnej správy na
mieste samom. V rámci postupu pri výkone kontroly zase ide o uplatňovanie kontrolných a inšpekčných oprávnení orgánu verejnej správy. 31. Žalobca sa v rámci žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy môže domáhať ochrany pred takýmto zásahom v prípade, ak zásah alebo jeho následky trvajú alebo ak hrozí jeho opakovanie (tzv. negatórna zásahová žaloba), alebo sa môže domáhať určenia nezákonnosti už skončeného zásahu (tzv. určovacia zásahová žaloba), ak počas jeho trvania nebolo možné podať (negatórnu) žalobu a súčasne rozhodnutie správneho súdu je dôležité na náhradu škody alebo inú ochranu práv žalobcu. V prvom prípade teda žaloba smeruje proti neskončenému zásahu, ktorý trvá (prípadne aj v podobe jeho následkov) alebo hrozí jeho opakovanie, a má eliminačnú ochrannú funkciu, a v druhom prípade smeruje proti už skončenému zásahu, ktorý odznel, resp. skončil vykonaním úkonu. Určovacia zásahová žaloba má vo vzťahu k negatórnej zásahovej žalobe subsidiárnu povahu a plní reparačnú alebo inú ochrannú funkciu ex post.
32. Z obsahu administratívneho spisu mal kasačný súd za preukázané, že sťažovateľ dňa 01. novembra 2020 v mene Nezávislej odborovej organizácie zamestnancov Finančného riaditeľstva SR, prostredníctvom elektronickej pošty finančnej správy zaslal vedúcemu právneho oddelenia Colného úradu Banská Bystrica žiadosť o služobné voľno s nárokom na služobný plat od 02. novembra 2020 do 06. novembra 2020 pre seba ako predsedu odborovej organizácie a pre podpredsedu tejto organizácie podľa § 274 ods. 3 a 4 zákona č. 35/2019 Z. z..
Dňa 11. novembra 2020 bola zaslaná do dátovej schránky žalovaného žiadosť Odborovej organizácie o služobné voľno, ktorá bola zaslaná elektronicky cez ústredný portál verejnej správy. Z obsahu žiadosti vyplynulo, že odborová organizácia žiada o poskytnutie služobného voľna s nárokom na služobný plat podľa § 274 ods. 3 a 4 zákona č. 35/2019 Z.z. pre členov štatutárneho orgánu- predsedu a podpredsedu na výkon ich odborovej činnosti a odborové vzdelávanie na obdobie od 02. novembra 2020 do 06. novembra 2020.
33. Prezidentka finančnej správy Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky listom č. 535479/2020 zo dňa 20. novembra 2020 odpovedala na žiadosť sťažovateľa zo dňa 11. novembra 2020. Poukazujúc na ustanovenia § 2 ods. 2 písm. h) zákona č. 305/2013 Z. z. v spojitosti s § 316 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. konštatovala, že žiadosť žalobcu nemožno považovať za podanie doručené oprávnenému orgánu, s ktorým zákon spája právne účinky začatia konania vo veciach služobného pomeru.
34. Sťažovateľ sa žalobou proti inému zásahu orgánu verejnej správy podľa § 252 a nasl. SSP domáhal určenia, že jeho práva vyplývajúce z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavy Slovenskej republiky a zákona č. 35/2019 Z. z. boli konaním žalovaného vo veci jeho žiadosti porušené a konanie žalovaného je nezákonné. Zároveň sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému odstrániť protiprávny stav a v evidencii dochádzky žalobcu vyznačiť v označených dňoch výkon odborovej činnosti a odborové vzdelávanie s nárokom na služobný plat a žalobcovi služobný plat za tieto dni doplatiť spolu s úrokom z omeškania.
Nezákonnosť postupu dotknutého orgánu vyvodzoval z toho, že tento mu bez právneho dôvodu vyznačil v dochádzke čerpanie služobného voľna bez nároku na služobný plat a služobný plat za dotknuté dni následne nevyplatil, teda neoprávnene z neho vykonal zrážky.
35. Správny súd žalobu zamietol s poukazom na jej nedôvodnosť, pričom za hlavné dôvody pre svoje rozhodnutie považoval skutočnosť, že žalovaný bol oprávnený vyhodnotiť dôvod neprítomnosti sťažovateľa na pracovisku podľa dokladov predkladaných sťažovateľom a bol následne oprávnený v evidencii dochádzky vyznačiť dôvod tejto neprítomnosti, a to bez ohľadu na podanú žiadosť. Sťažovateľ nedisponoval súhlasom nadriadeného s čerpaním služobného voľna s nárokom na služobný plat. Žalovaný bol podľa názoru správneho súdu rovnako oprávnený nevyplatiť služobný plat za reálne nevykonanú službu.
Postup žalovaného mal podľa neho oporu v zákone, preto nešlo o nezákonný zásah, navyše neposkytnutie služobného voľna s nárokom na služobný plat nie je podľa neho úkonom faktickým. 36. S argumentáciou správneho súdu uvedenou v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa kasačný súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ňu odkazuje, pričom ju považuje za dostatočnú, presvedčivú a dávajúcu odpoveď na všetky nastolené právne otázky. Argumenty sťažovateľa, že došlo k omylu v predmete konania, považuje za neopodstatnené, takisto jeho ďalšie výhrady k odôvodneniu daného rozhodnutia. Kasačný súd má v súlade s názorom správneho súdu za to, že zásah, ktorý je predmetom tohto konania, nemožno označiť za taký, ktorý by spĺňal podmienky podľa § 3 ods. 1 písm. e) SSP, pretože namietaný postup dotknutého orgánu verejnej správy nemá charakter faktického postupu namiereného proti sťažovateľovi a nejde ani o druhý typ zásahu spočívajúci v postupe orgánu verejnej správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitného predpisu.
37. Iný zásah orgánu verejnej správy, ktorý má faktický charakter, možno vymedziť ako aktívne konanie orgánu verejnej správy namierené proti určitej osobe, v širšom poňatí možno hovoriť o protiprávnom útoku orgánu verejnej správy na subjektívne práva fyzickej alebo právnickej osoby. Ide teda o určité iniciatívne, zamerané konanie (postup), ktoré zasahuje do práv dotknutej osoby nezákonným spôsobom, čím prekračuje rámec právomoci konkrétneho orgánu a núti objekt zásahu niečo konať, niečo strpieť, niečoho sa zdržať.
38. Vyznačenie údajov v dochádzkovom systéme žalovaným [vystupujúcim v pozícii služobného úradu príslušníkov finančnej správy podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 35/2019 Z. z.] na podklade dostupných informácií, v rámci plnenia zákonných povinností služobného úradu, nie je úkonom, ktorý by smeroval primárne proti sťažovateľovi a nemožno ho považovať za faktický a nezákonný zásah do jeho práv len preto, že s ním sťažovateľ nesúhlasí, čo je vzhľadom na jeho obsah pochopiteľné. Postup žalovaného pri vyznačovaní dochádzky v sporných dňoch sa nejaví ako svojvoľný či arbitrárny, keďže podkladom preň boli nielen informácie poskytnuté sťažovateľom, ale aj list žalovaného č. 535479/2020 zo dňa 20. novembra 2020, ktorým odpovedal na žiadosť sťažovateľa zo dňa 11. novembra 2020. Žalovaný ako služobný úrad realizujúci práva a povinnosti vo vzťahu k príslušníkom finančnej správy a iným osobám, voči ktorým vystupuje ako zamestnávateľ, je povinný viesť dochádzkový systém tak, aby bolo možné kontrolovať dodržiavanie povinností podľa zákona
č. 35/2019 Z. z., najmä povinnosť vykonávať štátnu službu osobne, riadne a včas, a účelne využívať čas služby a dodržiavať stanovený čas služby v týždni [§ 119 ods. 2 písm. b), písm. h) zákona č. 35/2019 Z. z.], pričom pre kompletizáciu údajov dochádzky je spravidla rozhodujúci koniec kalendárneho mesiaca. Žalovaný bol oprávnený vyznačiť v dochádzkovom systéme údaje, ktoré zodpovedali dostupným údajom a získaným informáciám v danom čase. Toto jeho oprávnenie vyplýva zo skutočnosti, že vo vzťahu k všetkým príslušníkom finančnej správy (a iným osobám v pozícii zamestnancov), u ktorých sa dochádzka eviduje, tento systém spravuje a je zaň zodpovedný. Ak by nevyznačil príslušné údaje tvoriace základ pre evidenciu dochádzky, porušil by tým svoje povinnosti a ohrozil by plynulý priebeh ďalších nadväzujúcich úkonov (platové otázky a iné). V tejto súvislosti treba poznamenať, že nesúhlas sťažovateľa s namietaným postupom je de facto odrazom jeho nespokojnosti s odpoveďou žalovaného na jeho žiadosť, ktorá je obsiahnutá v liste žalovaného č. 535479/2020 zo dňa 20. novembra 2020.
39. Súdny prieskum predmetného listu však nie je predmetom tohto konania, ani žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy vo všeobecnosti. Vyznačenie dochádzky sťažovateľa zo strany žalovaného v sporných dňoch nadväzovalo na informácie o neprítomnosti sťažovateľa na pracovisku a na vyššie uvedený list žalovaného, ktorým sa vysporiadal so žiadosťou sťažovateľa zo dňa 11. novembra 2020. Skutočnosť, či uvedený list bol v čase vyznačenia dochádzky sťažovateľovi doručený, alebo nie, nehrá v súvislosti s eventuálnym súdnym prieskumom v danej veci žiadnu úlohu. Je na ťarchu sťažovateľa, ak napriek skutočnosti, že nedisponoval právoplatným rozhodnutím služobného úradu, čerpal služobné voľno, na ktoré nemal nárok automaticky, ale až po splnení zákonných podmienok (§ 153 ods. 2 zákona č. 35/ 2019 Z. z.).
40. Obdobne vo veci nevyplatenia časti služobného platu je treba uviesť, že ide o priamy následok skutočností, že o žiadosti sťažovateľa zo dňa 11. novembra 2020, nebolo vydané kladné rozhodnutie, ako aj vyznačenia údajov v dochádzkovom systéme, ktoré bolo v zmysle vyššie uvedenej argumentácie v súlade so zákonom. Opakovane treba uviesť, že je na ťarchu sťažovateľa, ak napriek tomu, že nedisponoval právoplatným rozhodnutím o schválení svojej žiadosti, takéto služobné voľno čerpal. Sťažovateľ mal možnosť sa s časovým predstihom v rámci bežnej komunikácie so služobným úradom informovať, aké podmienky treba splniť na to, aby mu čerpanie požadovaného druhu služobného voľna bolo schválené, ak o nich nemal vedomosť, resp. mal možnosť požiadať služobný úrad o predbežnú informáciu, či by mu jeho žiadosť bola v prípade jej podania schválená. Jeho konanie, ktorým sa automaticky spoliehal na kladné vybavenie svojej žiadosti, resp. ju považoval len za formálny úkon, bez ohľadu na podmienky ustanovené zákonom v danej otázke, sa javí ako neodôvodnené a nezodpovedné.
41. Z ustanovenia § 3 ods. 1 písm. e) SSP vyplýva, že účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím alebo opatrením či nečinnosťou, a tento trvá alebo opakovane hrozí (prípadne jeho následky), s tým, že ak bol už ukončený, možno sa domáhať jeho nezákonnosti za podmienok stanovených
zákonom. Súdne konanie je zárukou, že súd rozhodnutím vo veci vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym konaním. 42. V predmetnej veci kasačný súd zastáva názor, že vyznačenie údajov do dochádzkového systému žalovaného a nevyplatenie časti služobného platu v prípade sťažovateľa, ktoré (neformalizované úkony žalovaného) mali svoj podklad v neprítomnosti sťažovateľa na pracovisku a v skutočnosti, že sťažovateľ pre čerpanie služobného voľna s náhradou platu nesplnil podmienky, nie je iným, nezákonným zásahom do práv a právom chránených záujmov
sťažovateľa. Namietanými úkonmi žalovaný realizoval len svoje povinnosti služobného úradu v zmysle zákona č. 35/2019 Z. z. a súvisiacich predpisov a konal v plnom súlade s nimi. Pokiaľ ide o rozsudok NS SR z 20. marca 2014, sp. zn. 8Sžo/21/2013, ktorý dal sťažovateľ kasačnému súdu do pozornosti v časti, v ktorej sa hovorí o tom, že služobný úrad vo veciach služobného pomeru vykonáva štátnu moc, a preto môže konať len to, čo mu zákon ustanovuje, pričom odchýlka od zákonom stanoveného spôsobu konania je porušením zákona, je treba uviesť, že vo veciach dochádzky, ani vo veciach služobného voľna bez nároku na služobný plat, zákon č. 35/2019 Z. z. služobnému úradu neustanovuje povinnosť vydať formálne rozhodnutie, resp. takýto druh služobného voľna udeliť výlučne na základe podanej žiadosti. Otázka udelenia služobného voľna bez nároku na služobný plat nespadá ani pod predmet konania podľa § 278 písm. d) bod 16. zákona č. 35/2019 Z. z. tak, ako tvrdil žalobca. Pokiaľ ide o nevyplatenie časti služobného platu, nemožno ho stotožňovať s inštitútom zrážok zo služobného príjmu
podľa § 182 a § 303 zákona č. 35/2019 Z. z., ktorý má iné dôvody a účel. Príslušník finančnej správy má nárok na služobný príjem v takej výške, aká zodpovedá jeho reálne odpracovanému služobnému času. Nevyplatenie časti služobného platu z dôvodu čerpania služobného voľna bez nároku na služobný plat nie je predmetom konania podľa § 278 písm. d) bod 16. zákona č. 35/2019 Z. z.
43. Konaním žalovaného nevznikol protiprávny stav, ktorý by bolo potrebné odstraňovať, ale len stav, ktorý nevyhovuje sťažovateľovi. Kasačný súd v tomto kontexte dodáva, že skutočnosť, že nejde o iný zásah do práv sťažovateľa, ale o výkon povinností služobného úradu, dokumentuje aj obťažnosť pri formulovaní petitu žaloby, keďže v tomto prípade by nebolo možné ani jednoznačne určiť, kde má tvrdený zásah a jeho následky svoj počiatok a koniec, a v súvislosti s aplikáciou § 262 ods. 1 SSP by nebolo možné uložiť povinnosť obnoviť pôvodný stav, pretože v dochádzke nebol pôvodne zaevidovaný stav, ktorý žalobca požaduje, ako správne argumentoval krajský súd. Vzhľadom na uvedené nedošlo k naplneniu kasačného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP.
44. Pokiaľ ide o kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP, sťažovateľ nekonkretizoval, od akej ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu sa mal krajský súd odkloniť. Podstatou jeho argumentov bol poukaz na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky v otázke odôvodňovania súdnych rozhodnutí (rozhodujúci argument), ktoré podľa jeho názoru neboli rešpektované, čo však kasačný súd hodnotí ako subjektívny a nepodložený názor žalobcu. Ani tento kasačný dôvod preto nie je možné považovať za naplnený.
45. Správny súd rozhodujúci vo veci žaloby proti inému zásahu sa dopustil procesného pochybenia, keď použil nesprávnu formu rozhodnutia a rozhodol v rozpore s ust. § 261 SSP rozsudkom. Nesprávna forma rozhodnutia nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia správneho
súdu. Vzhľadom na to, že správny súd rozhodol rozsudkom, kasačný súd rozhodujúci o kasačnej sťažnosti rozhodol taktiež rozsudkom, rešpektujúc ust. § 457 ods. 1 SSP, podľa ktorého, ak bola kasačná sťažnosť podaná proti rozsudku krajského súdu, rozhoduje o nej kasačný súd rozsudkom, ak tento zákon neustanovuje inak.
46. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu ako nedôvodné. Námietky sťažovateľa, ktorými namietal, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP), považoval za nespôsobilé spochybniť vecnú a právnu správnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu. Z uvedených dôvodov kasačnú sťažnosť sťažovateľa kasačný súd podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
47. O náhrade trov kasačného konania bolo rozhodnuté podľa § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalovaný síce mal vo veci úspech, kasačný súd však nezistil žiadne výnimočné dôvody na to, aby sa mu nárok na náhradu trov priznal.
48. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 27. septembra 2023