3Svk/18/2021

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): Združenie domových samospráv, o. z. so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, P.O.BOX 218, IČO: 31820174, právne zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice; proti žalovanému: Okresný úrad Prešov, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Námestie mieru č. 3, 080 01 Prešov; za účasti: MÜLLER TEXTILES SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Myslina 175, 066 01 Myslina, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-PO-OOP3-2020/013472-02/ROD z 12. marca 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 5S/31/2020-79 zo dňa 29. júla 2021, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamieta. II. Najvyšší správny súd návrh sťažovateľa na prerušenie konania zamieta. III. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva. IV. Ďalšiemu účastníkovi konania náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

Odôvodnenie

II. Priebeh konania pred správnym súdom

4. Podľa žalobcu bolo napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP), skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm. f) SSP) a v konaní došlo zároveň aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP). 5. Žalobca poukázal na to, že žalovaný nerealizoval procesný postup, ktorého sa žalobca domáhal, čím došlo k porušeniu jeho hmotných práv.

V oboch rozhodnutiach absentovalo uvedenie akýchkoľvek úvah správnych orgánov, ktorými boli vedení pri hodnotení dôkazov. 6. Podľa žalobcu úlohou správneho orgánu bolo sa vysporiadať s kvalitou navrhovanej zmeny činnosti a zadefinovať prípadné nedostatky za účelom ich nápravy v ďalších povoľovacích konaniach, pričom mal zohľadniť individuálne návrhy a pripomienky účastníkov konania. Žalovaný neprihliadol a nevyhodnotil všetky písomné stanoviská doručené v priebehu zisťovacieho konania, nakoľko sa v odôvodnení nezaoberal pripomienkami žalobcu ako dotknutej verejnosti, čím žalobcovi odňal právo na efektívne hájenie jeho záujmov podľa čl. 44 Ústavy SR. Žalobca ďalej namietal postup správnych orgánov vo vzťahu k neposkytnutiu kópie spisu v elektronickej podobe. Mal za to, že viazanie práva na osobné nahliadanie do spisu nie len, že nemá zákonný základ, ale je šikanózneho charakteru a takáto interpretácia je

7. K správnej žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý konštatoval, že prvostupňový správny orgán v zisťovacom konaní v primeranej miere aplikoval ustanovenia zákona o posudzovaní vplyvov na ŽP a to tak, že vzal do úvahy doručené stanoviská, o čom svedčí i skutočnosť, že do výrokovej časti premietol požiadavky zainteresovaných orgánov štátnej správy, z ktorých vyplynula potreba ich zohľadnenia v následnom povoľovacom konaní podľa osobitných predpisov. Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobcu, že by sa prvostupňový orgán s podmienkami žalobcu v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal.

8. K námietke žalobcu spočívajúcej v neaplikácií ustanovenia § 24 ods. 1 písm. i) zákona o posudzovaní vplyvov na ŽP a v súvislosti s tým porušením práva na informácie o životnom prostredí, žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán dodržal informačné povinnosti podľa zákona o posudzovaní vplyvov na ŽP a požadované informácie boli zverejnené na webovom sídle www.enviroportál.sk, informačnom portáli Ministerstva životného prostredia SR. Žalovaný tiež poukázal na to, že prvostupňový správny orgán listom č. OU-HE- OSZP-2019/013201-012 zo dňa 21. novembra 2019 zvolal konzultáciu v zmysle § 63 ods. 1 zákona o posudzovaní vplyvov na ŽP na deň 25. novembra 2019, pričom žalobca sa jej nezúčastnil a to aj napriek tej skutočnosti, že tento list si prevzal dňa 22. novembra 2019.

Podľa názoru žalovaného z písomnosti žalobcu je zrejmé, že jeho podania obsahujú nerelevantné pripomienky a z podmienok žalobcu nevyplýva, že by tento sa chcel rozumne zúčastňovať rozhodovacieho procesu. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby správny súd podľa § 5 ods. 12 SSP v spojení s § 28 SSP žalobu odmietol a žalobcovi neposkytol ochranu z dôvodu zjavného zneužívania práva. 10. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že návrh jeho opatrení má byť predmetom odbornej diskusie a zároveň, že je potrebné odborne argumentovať, prečo nie je to ktoré opatrenie vhodné na dosiahnutie environmentálneho cieľa. Žalobca žiadal, aby mu informácie v konaní boli poskytnuté podľa zákona o posudzovaní vplyvov na ŽP a nie na základe žiadosti podľa infozákona, keďže tento zákon je špeciálnym predpisom, ktorý upravuje rozsah práv verejnosti na informácie a spôsob, akým mu tieto majú byť poskytnuté.

neprimeranú. 11. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca podal šikanóznu žalobu žalobca uviedol, že využíva iba zákonné prostriedky, čo nemožno považovať za zneužívanie práva. Taktiež poukázal na základné princípy správneho konania a to princíp materiálnej pravdy, princíp súčinnosti úradu s účastníkmi, zásadu legality konania a zásadu procesnej hospodárnosti, pričom nemal za preukázané, že by ako žalobca zneužíval svoje pôsobenie nad zákonom predpokladanú

celospoločensky prospešnú. Keďže k aplikačnej náprave nedošlo ani vnútornou organizačnou činnosťou ústredných orgánov verejnej správy, žalobca má za to, že musí postupovať cestou správnych žalôb, ktorými dosiahne nápravu v jednotlivých veciach a tým zabezpečí kontrolu činnosti štátnych orgánov na úseku ochrany životného prostredia.

12. Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 5S/31/2020-79 zo dňa 29. júla 2021 podľa § 28 SSP v spojení s § 98 ods. 1 písm. h) SSP žalobu odmietol. 13. Podľa správneho súdu sa oba správne orgány dôsledne zaoberali pripomienkami žalobcu a ním uvedenými environmentálnymi záujmami, pričom uviedli, ktoré z týchto pripomienok nie sú relevantné pre dané konanie a ktoré nepatria do kompetencie predmetného správneho orgánu, ale je potrebné ich vzniesť v ďalších konaniach. Žalobca vo svojich podaniach nešpecifikoval konkrétne závery správnych orgánov s ktorými nesúhlasí, ani dôvody ich nesprávnosti, a to aj napriek tomu, že správne orgány uviedli ku každej navrhovanej podmienke svoje stanovisko a dôvody, pre ktoré ich nepovažovali za relevantné pre predmetné konanie.

15. Podľa správneho súdu pri práve zainteresovanej verejnosti na podanie správnej žaloby je potrebné rozlišovať reálny záujem subjektu, ktorému osobitný predpis priznáva postavenie zainteresovanej verejnosti, spočívajúci v konkrétnych pripomienkach voči oznámenému zámeru, ktorý napomôže navrhovateľovi i príslušnému orgánu pochopiť očakávania a námietky zainteresovanej verejnosti a dotknutých orgánov, identifikovať potenciálne kontroverzné otázky týkajúce sa konkrétnej navrhovanej činnosti a taktiež umožní získať doplňujúce relevantné informácie týkajúce sa navrhovanej činnosti, od formalizovaného právneho záujmu, ktorý sa prejavuje tým, že takýto subjekt uplatní obrovské množstvo všeobecne koncipovaných pripomienok k navrhovanej zmene činnosti bez toho, aby sa tieto pripomienky vzťahovali ku konkrétnej činnosti a aby z nich bolo zrejmé, že tieto pripomienky súvisia s konkrétnou činnosťou a pri ich vyhotovovaní bolo prihliadnuté na špecifiká daného prípadu, dokonca v danom prípade je zrejmé, že niektoré z týchto námietok ani nemôžu súvisieť s navrhovanou zmenou činnosti.

dokumentmi ohľadom plánovanej činnosti a jej vplyvom na životné prostredie, je možné charakterizovať ako zneužívanie práva, nakoľko žalobca žiada odpovede na otázky, ktoré má riadne k dispozícií a za predpokladu, že by sa so zverejnenými informáciami oboznámil, mohol by formulovať konkrétne nedostatky.

akejkoľvek spojitosti s konkrétnym oznámeným zámerom. Vo vzťahu k posúdeniu splnenia zákonných podmienok na odmietnutie správnej žaloby podľa § 28 SSP, správny súd poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžik 3/2017 zo dňa 31. júla

19. Správny súd poukázal na to, že správna žaloba bola podpísaná štatutárnym zástupcom žalobcu a podpis osoby, ktorá žalobu spísala na správnej žalobe absentoval. Uvedený nedostatok správnej žaloby bolo možné konvalidovať tým, že by žalobca na výzvu správneho súdu zo dňa 7. apríla 2021 doručil správnemu súdu opätovne správnu žalobu, ktorá by obsahovala taktiež podpis osoby, ktorá žalobu spísala a ktorá by spĺňala podmienky stanovené v ustanovení § 49 ods. 1 SSP, avšak žalobca napriek výzve správneho orgánu uvedenú vadu správnej žaloby neodstránil, preto mal správny súd za to, že žalobu je možné odmietnuť aj v zmysle ustanovenia § 98 ods. 1 písm. e) SSP, teda z dôvodu, že žaloba bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

20. Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove podal žalobca (sťažovateľ) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a j) SSP a navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. 21. Sťažovateľ považuje postup a rozhodnutie správneho súdu podľa § 28 SSP za nesprávne, pričom takýmto procesným postupom mu bolo znemožnené brániť svoje práva pred súdom tak, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a k nezákonnému odmietnutiu podania. Poukázal na odborný článok (Svoboda, T. - Giňová, P. M.: Zneužití práva v kontextu účasti veřejnosti v procesech týkajících se životního prostředí. In: Popovič, A. - Románová, A. - Straková, I. (eds.): Zneužitie a iné formy obchádzania práva. Recenzovaný zborník vedeckých prác. Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, Košice 2016, s. 321.), pričom zastáva názor, že aplikácia princípu zákazu zneužitia práva správnymi orgánmi je ultima ratio - teda výnimočná a krajná možnosť, z čoho je možné vyvodiť, že aby mohol byť tento princíp aplikovaný, musí byť zjavné a preukázané, že v konkrétnom prípade ide o zneužitie práva. V tomto smere žalobca poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Emsland- Stärke GmbH v Hauptzollamt Hamburg-Jonas (C-110/99), ktoré definuje podmienky, ktoré musia byť splnené, aby išlo o zneužitie práva, a teda existencia objektívneho a subjektívneho prvku. Objektívnym prvkom sa rozumie stav, keď navzdory formálnemu zachovaniu noriem stanovených spoločenstvom nebol dosiahnutý iný účel, a teda dochádza k obchádzaniu účelu právnej normy a subjektívny prvok zneužitia práva znamená získať výhodu spôsobom, ktorý je právom akceptovaný. 22. Sťažovateľ využíva prostriedky, ktoré mu dáva k dispozícii právny poriadok, aby v povoľovacích konaniach chránil verejný záujem na ochrane životného prostredia. V tomto prípade je teda situácia presne opačná, kde konaním príslušných orgánov, ako aj súdu nebol naplnený účel noriem spoločenstva, a to zabezpečiť verejnosti čo najširší prístup k informáciám a na prístup k preskúmaniu zákonnosti rozhodnutia. Súd v žiadnej časti rozhodnutia nepomenoval účel, ktorej právnej normy nie je dosiahnutý, a teda nenapĺňa podmienky konštatovania zneužívania práva z objektívnej stránky, a teda rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Správny súd v žiadnej časti rozhodnutia neodôvodnil, akým spôsobom bol naplnený subjektívny prvok zneužitia práva zo strany sťažovateľa. Samotná konštatácia, že sťažovateľ podal viacero žalôb, alebo majú šablónovitý charakter ešte sama o sebe nič nepreukazuje. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Halifax, rozhodnutie Nejvyššího správního soudu České republiky sp. zn. 1 As 27/2011 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 z 11. októbra 2016. Správny súd pristupoval k rozhodovaniu prísne formalisticky a nesprávne a svojou činnosťou nepochopiteľne prisvedčil šikanóznemu výkladu práva zo strany správnych orgánov v administratívnych konaniach. 23. Správny súd vo svojom rozhodnutí poukázal na uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp.

24. Na vyvrátenie tvrdení o šikanóznom konaní a na podporu svojich tvrdení sťažovateľ poukázal na analýzu VIA IURIS z roku 2014. Sťažovateľ má za to, že využitie ustanovenia § 28 SSP má byť ojedinelým postupom zo strany súdu, kedy takýto postup má byť riadne odôvodnený v zmysle ustálenej judikatúry, pričom napadnuté rozhodnutie nespĺňa kvalitatívne vlastnosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia, nakoľko nedostatočne dáva odpoveď na otázky, prečo súd rozhodol tak, ako rozhodol.

spôsobom sa má následne domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia a čo sú relevantné dôvody na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia. 26. Správny súd sa podľa sťažovateľa nesprávne domnieval, že pripomienky verejnosti musia byť výlučne námietkami. Zákon o posudzovaní vplyvov na ŽP pojednáva o pripomienkach, resp. stanoviskách, ktorými sa nemusí len niečo namietať, či vyjadrovať nesúhlas, ale môže navrhovať niečo, na čo navrhovateľ alebo správny orgán nemysleli, čo sa snaží dosiahnuť rozmýšľanie o zámere v iných súvislostiach než je bežné, resp. zákonom predpísané.

27. Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie viackrát poukázal na to, že správny súd sa nechal ovplyvniť anti-kampaňou vedenou proti nemu, ale aj ostatnými žalobami, ktoré sťažovateľ podal, čo nie je procesne správnym postupom. Na podporu tvrdenia, že činnosť sťažovateľa predstavuje aplikovaný právny výskum v danej oblasti, ktorý má priniesť dostatok podkladov pre sudcovskú tvorbu práva a pre akademický a teoreticko-právny rozvoj sťažovateľ poukázal na bakalársku prácu predsedu združenia.

29. Sťažovateľ mal za to, že v prípade nejasnosti pri aplikácií práva Európskej únie má Najvyšší súd SR povinnosť v zmysle článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie požiadať Súdny dvor Európskej únie (ďalej „SDEÚ“) o vydanie predbežného nálezu v otázkach, ktoré sa týkajú výkladu zmlúv. Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažovateľ požiadal Najvyšší súd SR o položenie otázky o súladnosti aplikácie práv v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie v znení: (I) Či samotné zdanlivé šablónovité podania sú zneužívaním práva, ktoré priznáva Smernica EIA verejnosti a (II) či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány sú v súlade so Smernicou EIA. 30. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na svojom vyjadrení k žalobe, stotožnil sa s rozhodnutím správneho súdu a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. Podľa žalovaného sa prvostupňový orgán dôsledne zaoberal požiadavkami sťažovateľa, a to poukazujúc na povahu a rozsah navrhovanej zmeny činnosti, miesto vykonávania zmeny činnosti, mieru zaťaženia a ochranu prírody poskytovanú osobitnými predpismi, význam očakávaných vplyvov na životné prostredie a zdravie obyvateľstva. Podľa žalovaného sťažovateľ podáva do administratívnych konaní totožné podania obsahujúce podmienky, ktoré žiada, aby správne orgány pojali do výrokov rozhodnutí ako záväzné pre navrhovateľov jednotlivých činností, avšak bez zohľadnenia jednotlivých špecifík konkrétnych navrhovaných činností v tom ktorom konaní. O skutočnosti, že požiadavky sťažovateľa sú formalistické a šablónovité svedčí aj to, že sťažovateľ žiadal o uskutočnenie konzultácií, na ktorých sa sám nezúčastnil, svoju neúčasť neospravedlnil a ani nepožiadal o ďalší termín konzultácií s poukazom na nemožnosť zabezpečenia osobnej účasti pre krátkosť stanovenej lehoty, čo možno považovať za zneužitie práva. 31. Sťažovateľ namieta porušenia svojich procesných práv, avšak zo žaloby nie je zrejmé, ktoré hmotnoprávne ustanovenia boli porušené. Podľa názoru žalovaného uniká zmysel ochrany životného prostredia, ak sťažovateľ vzniesol námietky, ktoré nie sú konkretizované a možno to považovať za šikanózny výkon práva. Žalovaný tiež poukázal na to, že žalobca pri podaní správnej žaloby nebol zastúpený advokátom a ani na výzvu súdu túto vadu neodstránil. Zároveň v kasačnej sťažnosti neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov vyvrátili.

Slovenskej republiky stal účastníkom konania (bližšie pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001, sp. zn. II. ÚS 14/2001, prípadne z 13. novembra 2002, sp. zn. II. ÚS 132/02). K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 07. júla 2006, sp. zn. II. ÚS 216/06). Právnym základom zákazu zneužitia práva je článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ukladá povinnosť všetkým štátnym orgánom vykladať a uplatňovať ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy v súlade s ústavou, to znamená v súlade s princípmi, ktoré sú garantované v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Zákaz zneužitia práva je súčasťou

verejnej správy. Uplatnenie práva zaručeného článkom 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vymedzuje zákon. 36. Zároveň najvyšší správny súd zdôrazňuje, že právo na prístup k súdu neplatí absolútne, môže byť teda za účelom zabezpečenia efektívneho výkonu spravodlivosti obmedzené.

96, 35237/97 a 34595/97 napríklad uviedol, že osobitná povaha konania môže odôvodňovať použitie služieb špecializovaných obhajcov). Zároveň platí pravidlo, že obmedzenia nesmú zamedziť alebo obmedziť prístup osoby takým spôsobom alebo v takom rozsahu, aby bola poškodená samotná podstata tohto práva (napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Harrison McKee proti Maďarsku z 03. júna 2014, číslo sťažnosti 22840/07, bod

Jedná sa o všeobecné východisko (princíp), ktorý je následne v ďalších ustanoveniach Správneho súdneho poriadku bližšie špecifikovaný a rozvinutý. V tomto smere je kľúčovým ustanovenie § 28 SSP, v zmysle ktorého neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu bude spočívať v odmietnutí správnej žaloby z dôvodu, že táto má buď zjavne šikanózny charakter, alebo sa ňou sleduje zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné uplatňovanie. Z uvedeného je zrejmé, že k odmietnutiu správnej žaloby podľa §

38. V tomto smere aj s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 10. novembra 2005, sp. zn. 1Afs/104/2005 možno pod zneužitím práva rozumieť cit.: „(. . .) situace, kdy někdo vykoná své subjektivní právo k neodůvodněné újmě někoho jiného nebo společnosti; takovéto chování, jímž se dosahuje výsledku nedovoleného, je jenom zdánlivě dovolené. O chování toliko zdánlivě dovolené jde z toho důvodu, že objektivní právo nezná chování zároveň dovolené a zároveň nedovolené; vzhledem k tomu, že ze zásady lex specialis derogat legi generali vyplývá, že zákaz zneužití práva je silnější, než dovolení dané právem, není takové chování výkonem práva, ale protiprávním jednáním (viz.

přihodit, že určité chování formálně vzato - ve skutečnosti ovšem pouze zdánlivě, jak bylo vyloženo výše - odpovídá právní normě (či lépe řečeno: dikci právního předpisu), avšak je zároveň pociťováno jako zjevně nespravedlivé, neboť v rozporu s určitými základními hodnotami a s rozumným uspořádáním společenských vztahů působí jiným újmu.

Slovenskej republiky ako materiálneho právneho štátu založeného na určitých hodnotách, ku ktorým popri úcte k slobode jednotlivca a ochrany ľudskej dôstojnosti patrí okrem iného aj úcta k harmonickému sociálnemu poriadku tvoreného právom a odopretia ochrany konaniu, ktoré právo vedome a zámerne využíva v rozpore s jeho zmyslom a účelom.

39. Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že špecifický prípad zneužitia práva predstavuje šikana - šikanózne konanie (a tiež obchádzanie zákona a podvod), pričom v tomto smere šikanózny výkon práva spočíva v tom, že niekto vykonáva svoje právo so zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 31. októbra 2007, sp. zn. III. ÚS 374/06), prípadne jeho jediným cieľom je poškodiť iného (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 07. septembra 2004, sp. zn. 22Cdo/1567/2004). Šikanózne konanie predstavuje svojvoľné uplatňovanie práva (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A.

však motívom konania osoby získať neodôvodnenú výhodu, pôjde skôr o obchádzanie zákona, alebo o podvod. Odlišnosť medzi obchádzaním zákona a šikanóznym využívaním verejného subjektívneho práva, alebo slobody spočíva teda v tom, že kým pri obchádzaní verejné subjektívne právo neexistuje, v prípade šikanózneho správania verejné subjektívne právo existuje a je vykonávané nad rámec svojho obsahu (Košičiarová, S., Zákaz zneužitia verejných subjektívnych práv a slobôd.

nemôže byť úspešné (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 19. septembra 2013, sp. zn. 8Ans/7/2013, bod 10). 40. Najvyšší správny súd zastáva názor, že medzi odmietnutím správnej žaloby podľa § 28 SSP v spojení s § 98 ods. 1 písm. h/ SSP a jej zamietnutím ako nedôvodnej podľa § 190 SSP je tenká hranica. Niekedy na odmietnutie správnej žaloby z tohto dôvodu nepostačuje ani preukázanie toho, že žalobca vedie na súde niekoľko desiatok sporov; rozhodujúcou skutočnosťou môže byť napríklad sériovosť a stereotypnosť žalobcom vedených súdnych sporov spojená s opakovaním totožných, alebo obdobných argumentov (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 19. septembra 2013, sp. zn. 8Ans/7/ 2013, bod 6). Konanie účastníka konania smerujúce k zneužitiu práva aj šikanóznym spôsobom musí byť dostatočne preukázané.

35. Kasačný súd ďalej zdôrazňuje osobitosť posudzovanej veci, ktorá spočíva v tom, že sťažovateľ sa administratívneho konania, ako aj súdneho procesu, zúčastňuje v pozícii zainteresovanej verejnosti, čo je odlišná pozícia od účastníka konania, ktorý v týchto procesoch uplatňuje výlučne svoje práva, resp. preukazuje dotyk na svojich subjektívnych právach.

V súvislosti s postavením a úlohami zainteresovanej verejnosti kasačný súd vychádza z medzinárodnej úpravy, zakotvujúcej právo na účasť verejnosti na rozhodovacích procesoch v oblasti životného prostredia, a poukazuje na dokument „Implementačné usmernenia k Aarhuskému dohovoru“ (The Aarhus Convention - An Implementation Guide, United Nation Ecomonic Commission for Europe, Second edition, 2014, dostupný napríklad na webovej stránke ministerstva životného prostredia SR ).

predpisov. Implementačné usmernenia k Aarhuskému dohovoru k úlohe účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch uvádzajú o.i. cit.: „Dôležitosť plnohodnotného zahrnutia záujmov v oblasti životného prostredia do rozhodovania orgánov verejnej moci vyžaduje, aby orgány verejnej moci mali presné, ucelené a čo najaktuálnejšie informácie o životnom prostredí. Verejnosť môže byť hlavným zdrojom týchto informácií. Našťastie, verejnosť má často záujem zúčastniť sa týchto procesov a diskutovať o možnostiach v rozhodovaní, či už z vlastného záujmu, alebo preto, že si praje chrániť životné prostredie. Toto si však vyžaduje otvorený, pravidelný a transparentný proces, ku ktorému má verejnosť dôveru.

. . Aj keď niekedy môže byť náročné dosiahnuť výsledok, ktorý sa bude javiť najlepším možným, existuje nespočetné množstvo prípadov alebo skrytých faktorov, ktoré vyjdú najavo len vďaka zapojeniu verejnosti do procesu a zabráni sa tým pochybeniam, ktoré by vyšli draho.“

Jinak řečeno, daňový subjekt přirozeně sleduje svůj soukromý ekonomický zájem, vůči kterému stojí v opozici veřejný zájem státu na právně korektním výběru daní. Obdobná a snad ještě zřetelnější je situace v případě zneužití procesních práv v případě přestupkového řízení, kdy vůči sobě opět stojí soukromý zájem na neuložení trestu a na druhé straně veřejný zájem na potrestání pachatele přestupku. Subjektem, který zneužívá svých práv, je v těchto případech tedy zjednodušeně řečeno uplatňován určitý a zpravidla poměrně zjevný soukromý zájem stojící v opozici k určitému zájmu veřejnému. V případě účasti veřejnosti v procesech práva životního prostředí to však zcela neplatí. Určitá část této veřejnosti jako tzv. dotčená veřejnost sice v příslušných rozhodovacích procesech hájí svůj soukromý zájem zpravidla související s jejími vlastnickými právy k nemovitostem. Úloha environmentálních organizací je však odlišná, respektive sama je pojena s ochranou veřejného zájmu. Například v již citovaném rozsudku Nejvyššího správního soudu je konstatováno, že smyslem a účelem účasti

39. Z uvedeného podľa kasačného súdu vyplýva, že: a. pri posúdení predmetnej veci treba prihliadnuť na špecifikum pozície sťažovateľa ako zainteresovanej verejnosti a v tomto smere posudzovať aj zneužitie práva (účelom žaloby podanej zainteresovanou verejnosťou musí byť ochrana životného prostredia); b. závery vyplývajúce z rozhodnutí o zneužití práva v oblasti daňovej a colnej, t.j. aj z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Emsland-Stärke GmbH v Hauptzollamt Hamburg-Jonas (C-110/99), ktorého zohľadnenia sa sťažovateľ domáha, nie sú na oblasť práva životného prostredia plne aplikovateľné; c. prípady zneužitia práva v oblasti životného prostredia treba posudzovať prísne kazuisticky, vždy so zohľadnením špecifík konkrétneho prípadu; d. zákaz zneužitia práva je vždy prostriedkom „ultima ratio“, ktorý plní funkciu korekcie pre prípad, že by konkrétne pravidlá pri ich doslovnom uplatnení viedli k rozporu s konceptom materiálnej spravodlivosti, pretože sú využívané v rozpore s podstatou daného práva, resp. jeho zmyslom a účelom.

Jedným dychom ale treba dodať, že ochrana realizácie takého práva sa poskytuje iba takému konaniu, ktorého účelom je naozaj ochrana životného prostredia. Preto pre kasačný súd vyvstala otázka, či v prejednávanom prípade úmysel sťažovateľa, ktorý prezentuje v predmetnej veci, skutočne smeruje k uplatňovaniu ochrany práva životného prostredia a je v súlade s platným právom. Sťažovateľ sám totiž deklaruje, že jeho konanie je motivované hlavne tým, že v danej oblasti zlyhávajú tak štátne orgány ako aj súdy, a že sa chce podieľať na rozšírení judikatúry v tejto oblasti. Uvedené naznačuje, že sťažovateľ, vedomý si svojich práv, svojim konaním sleduje primárne iný cieľ, ako je ochrana životného prostredia, hoci sám tvrdí, že to je jeho primárnym záujmom. Ak by tomu tak skutočne bolo, tak by predkladal také žalobné námietky, ktoré s predmetom konania skutočne súvisia a je z nich zrejmý účel ochrany životného prostredia vzťahujúci sa k prejednávanej veci. Z podanej žaloby a súvisiaceho administratívneho spisu však kasačnému súdu nevyplýva záujem žalobcu na ochrane životného prostredia, ale skôr jeho snaha „viesť spor pre spor“. Kasačný súd

Ak má sťažovateľ záujem podieľať sa na teoreticko-právnom rozvoji ochrany životného prostredia na úrovni správnych orgánov, má napríklad možnosť zapájať sa do pripomienkových konaní k legislatívnym a nelegislatívnym materiálom, ktorých gestormi sú jednotlivé štátne orgány.

Slovenskej republiky. Nie je úlohou správnych súdov, aby zákony vytvárali, ale aby ich vykladali. 42. Uvedené naznačuje, že sťažovateľ, vedomý si svojich práv, svojim konaním sleduje primárne iný cieľ, ako je ochrana životného prostredia, hoci sám tvrdí, že to je jeho primárnym

43. Kasačný súd konštatuje, že zo súdneho a administratívneho spisu má za preukázané, že žalobca v prejednávanom prípade nemal záujem na ochrane životného prostredia, ale viedol len spor pre spor, z týchto okolností: (I) v žalobe namietal nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami uvedenými v správnom konaní, pričom kasačný súd mal za preukázané, že správne orgány doslovne opísali každú jednu žalobcovu pripomienku uvedenú v podaní zo dňa 21. októbra 2019, pričom po uvedení námietky žalobcu nasledovalo vyhodnotenie pripomienky správny orgánom; (II) žalobca v žalobe vôbec z vecnej stránky nešpecifikoval, s ktorými konkrétnymi závermi správnych orgánov nesúhlasí, z akých dôvodov namieta správnosť záverov vyslovených správnymi orgánmi v napadnutých rozhodnutiach; (III) v žalobe bez nadväznosti na prejednávanú vec namietal nedostatočné zohľadnenie pozície a práv zainteresovanej verejnosti, pričom kasačný súd mal za preukázané, že prvostupňový správny orgán postupom podľa § 24 zákona o posudzovaní vplyvov na ŽP zverejnil na webovom sídle informácie pre verejnosť, poučil žalobcu o možnosti nahliadnutia do spisového materiálu na

44. Podobne jeho vyjadrenia v spise cit: „Upozornenie pre navrhovateľa: Na predložení uvedených podkladov rozhodnutia trváme; zo skúseností však vieme, že úrad si neplní svoje zákonné povinnosti dôsledne a tak sme nútení využívať opravné prostriedky (odvolania) Ak sa chce navrhovateľ vyhnúť prípadným komplikáciám, odporúčame, aby proaktívne zaslal podklady nášmu združeniu, resp. si rezervoval konzultáciu s naším združením a zabezpečil tak svoju konštruktívnu súčinnosť.“ (Žiadosť o podklady rozhodnutia a žiadosť o konzultácie z 9. novembra 2019) naznačujú, že sťažovateľ má záujem komplikovať procesy pre navrhovateľa a nie uplatňovať konkrétne a relevantné pripomienky v záujme ochrany životného prostredia.

46. Ako už kasačný súd uviedol, podľa § 28 SSP správny súd môže výnimočne odmietnuť žalobu fyzickej osoby a právnickej osoby, ktorá má zjavne šikanózny charakter alebo ktorou sa sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešné uplatňovanie. V danom prípade kasačný súd konštatuje, že správny súd vo svojom rozhodnutí vec dostatočne právne posúdil a vysporiadal sa s dôvodmi, ktoré ho viedli k záveru, že v danom prípade sa jedná o zjavné zneužitie práva žalobcu ako zainteresovanej verejnosti na podanie správnej žaloby podľa § 178 ods. 3 SSP (viď bod 29 rozhodnutia).

rozhodol. 48. Kasačný súd nerozporuje argument sťažovateľa, podľa ktorého aplikácia princípu zákazu zneužitia správnymi orgánmi v prípadoch týkajúcich sa mimovládnych organizácií zaoberajúcich sa ochranou životného prostredia by mala byť ultima ratio. Kasačný súd sa stotožňuje s tvrdením, že ak by správne súdy založili svoju rozhodovaciu prax na tom, že všetky správne žaloby smerujúce voči rozhodnutiam správnych orgánov týkajúcich sa ochrany životného prostredia, či stavebných konaní by mali byť odmietnuté z dôvodu zneužitia práva, mohla by vzniknúť obava z porušenia článku 44 Ústavy SR. Na druhej strane daný prípad nepredstavuje takúto hrozbu, nakoľko pre rozhodnutie správneho súdu v tomto prípade existoval dostatočný podklad a súd svoje rozhodnutie v postačujúcej miere odôvodnil.

konania. Bolo by v rozpore so zásadou hospodárnosti administratívneho konania, keby správne orgány, alebo správne súdy v obdobných prípadoch odkazovali účastníkov konania na podávanie trestných oznámení a následne čakali na výsledok trestného konania.

V tejto súvislosti kasačný súd dodáva, že sťažovateľova argumentácia týkajúca sa diskreditačnej anti-kampane, ktorá je voči nemu vedená zo strany úradníkov či sudcov, ktorej sa obsiahlo venuje tak v správnej žalobe, ako aj kasačnej sťažnosti, nemá súvis so žiadnym rozhodnutím týkajúcim sa tohto konania. Kasačný súd má za preukázané, že tak správne orgány, ako aj súd dali možnosť sťažovateľovi predkladať dôkazy a vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Naopak sám sťažovateľ, napriek možnosti zúčastniť sa konzultácií podľa zákona o posudzovaní vplyvov na ŽP sa týchto nezúčastnil, ani nepožiadal o nariadenie nového

pravde. Nie je teda možné súhlasiť s tým, že by bolo sťažovateľovi upreté ktorékoľvek z jeho práv na základe jeho pocitu, ktorý odôvodňuje diskreditačnou anti-kampaňou. 51. Kasačný súd sa stotožňuje s námietkou sťažovateľa, že správny súd v prejednávanej veci postupoval príliš formalisticky, keď správnu žalobu odmietol aj z dôvodu, že bola podpísaná štatutárnym orgánom, a nie členom sťažovateľa s vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa, povereným na jeho zastupovanie. Zo spisu mal kasačný súd za preukázané, že hoci správnu žalobu podpísal elektronicky predseda sťažovateľa, predložením dokladu o ukončení vysokoškolského právnického vzdelania druhého stupňa a poverovacieho dekrétu pre svojho člena na konanie a spísanie správnej žaloby dostatočným spôsobom preukázal splnenie podmienky obligatórneho právneho zastúpenia v správnom súdnom konaní (§ 49 ods. 1 SSP). K rovnakým záverom dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako aj kasačný súd vo veciach

Avšak vzhľadom k tomu, že správny súd odmietol žalobu z dvoch dôvodov (aj v zmysle § 28 SSP s čím sa kasačný súd v plnej miere stotožnil), zrušenie rozhodnutia na základe tejto námietky sťažovateľa by nemalo vplyv na výsledok konania.

53. Kasačný súd zdôrazňuje, že cieľom konania o prejudiciálnej otázke je objasnenie práva Únie v prípadoch, ak je rozhodnutie o nej nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia, t.j. podstata sporu obsahuje otázku výkladu európskeho práva, ktorú treba vyriešiť.

55. Pokiaľ ide o otázku súladu výkladu práva, ktorý aplikujú správne orgány, so Smernicou EIA, kasačný súd opätovne poukazuje na už citovaný dokument „Implementačné usmernenia k Aarhuskému dohovoru“ a na druhý pilier Aarhuského dohovoru, ktorý sa týka účasti verejnosti na rozhodovacom procese. Vychádzajúc zo zmyslu účasti verejnosti na rozhodovacom procese v oblasti životného prostredia treba zdôrazniť, že v danej veci zo spisu vyplýva, že správne orgány zabezpečili požadovaný rámec pre účasť verejnosti na danom procese, so sťažovateľom komunikovali, poskytli mu všetky požadované informácie a na jeho žiadosť zvolali aj konzultácie. Na druhej strane, sťažovateľ produkoval len podania a vyjadrenia všeobecného charakteru, bez väzby na posudzovaný prípad, možnosť kvalifikovane sa vyjadriť či poskytnúť pre vec relevantné informácie nevyužil a zvolaných konzultácií sa ani nezúčastnil.

Na predložení uvedených podkladov rozhodnutia trváme; zo skúseností však vieme, že úrad si neplní svoje zákonné povinnosti dôsledne a tak sme nútení využívať opravné prostriedky (odvolania) Ak sa chce navrhovateľ vyhnúť prípadným komplikáciám, odporúčame, aby proaktívne zaslal podklady nášmu združeniu, resp. si rezervoval konzultáciu s naším združením a zabezpečil tak svoju konštruktívnu súčinnosť.“ (Žiadosť o podklady rozhodnutia a žiadosť o konzultácie z 9. novembra 2019).

úpravy. 57. Kasačný súd preto návrh žalobcu na prerušenie konania postupom podľa § 162 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v spojení § 25 SSP zamietol. 58. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší správny súd vyhodnotil uznesenie správneho súdu ako vecne správne, preto kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú postupom podľa § 461 SSP

SSP).