3Svk/18/2023
ECLI:SK:NSSSR:2023:8022200579.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Prešove
- Sp. zn. 1. inštancie
- 4Sa/22/2022
- IČS
- 8022200579
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, v právnej veci žalobcu: ibplus, s. r. o., so sídlom Pavlovičovo nám. 45, Prešov, IČO: 36502537, zast.: Mgr. Marek Tauber, advokát, so sídlom Hviezdoslavova 11, Spišská Nová Ves, proti žalovanému: Okresný súd Prešov, so sídlom Gešova 3, Prešov, v konaní o správnej žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove č. k. 4Sa/22/2022-75 zo dňa 09. januára 2023, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Konanie pred správnym súdom
1. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „správny súd“) napadnutým uznesením zastavil konanie o správnej žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy. 2. V odôvodnení rozhodnutia správny súd poukázal na to, že žalobca sa žalobou proti inému zásahu orgánu verejnej správy domáhal zrušenia pridelenia veci sp. zn. 21Cb/64/2022 sudcovi Okresného súdu Prešov JUDr. Jaroslavovi Kanderkovi a vrátenia veci na opätovné pridelenie zákonnému sudcovi. Podľa žalobcu bola uvedená vec vedená na Okresnom súde Prešov pridelená sudcovi JUDr. Jaroslavovi Kanderkovi orgánmi riadenia a správy súdu nezákonne. 3. Správny súd poukázal na to, že tvorba rozvrhu práce a spôsob prideľovania vecí jednotlivým sudcom na jeho základe je upravená špeciálnym zákonom č. 757/2004 Z .z. o súdoch (ďalej aj ako „zákon o súdoch“). Dôvodil, že rozvrh práce je vnútorným aktom riadenia súdu, teda adresátom tohto aktu riadenia nie je žiadny vonkajší subjekt mimo súdu, žiadne fyzické a právnické osoby, ani verejnosť, ale len osoby podieľajúce sa na zabezpečovaní výkonu funkcií súdu. Uvedené priamo zdôrazňuje § 49 zákona o súdoch, ktorý upravuje, že rozvrhom práce predseda súdu zabezpečuje riadenie súdu v oblasti výkonu súdnictva. Tiež § 50 ods. 1 zákona o súdoch upravuje, že na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok. 4. Na základe uvedeného správny súd uzavrel, že v prípade rozvrhu práce nejde o akt vydaný v oblasti verejnej správy, preto ani pridelenie veci konkrétnemu sudcovi, ktoré má základ v rozvrhu práce, nemôže byť vyhodnotené ako akt v oblasti verejnej správy. Preto podľa názoru správneho súdu nejde o iný zásah orgánu verejnej správy podľa § 3 ods. 1 písm. e/ SSP, ktorého zákonnosť by mohol správny súd preskúmať na základe správnej žaloby. S tým súvisí aj skutočnosť, že v tejto veci Okresný súd Prešov nevystupoval ako orgán verejnej správy pri vydávaní rozvrhu práce pre rok 2022 a takéto postavenie neprislúchalo ani predsedovi okresného súdu, ktorý konkrétne zo zákona má právomoc vydať rozvrh práce. 5. Správny súd skonštatoval, že vec nepatrí do právomoci súdov, a teda nemal inú možnosť ako konanie zastaviť. S poukazom na § 34 ods. 1 zákona o súdoch v spojení s § 18 ods. 1 SSP uviedol, že správu súdov vykonáva Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom obsahom správy súdov je nepochybne aj dohľad nad vykonávaním riadenia súdov, vrátane vydávania rozvrhu práce predsedom okresného súdu. Správny súd preto postúpil vec Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, a to v záujme zabezpečenia práva žalobcu na preskúmanie veci a posúdenie jeho námietok vznesených proti zákonnosti rozvrhu práce Okresného súdu Prešov na rok 2022. Dodal, že postúpením veci konanie o podanej žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej moci nepokračuje. 6. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. b/ SSP tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal, pretože konanie bolo zastavené.
II. Priebeh kasačného konania
7. Proti uzneseniu správneho súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f/, g/, h/ a j/ a žiadal, aby kasačný súd uznesenie správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 8. Úvodom poukázal na definíciu iného zásahu podľa § 3 ods. 1 písm. e/ SSP a vymedzenie definičných znakov iného zásahu orgánu verejnej správy v rozhodovaní Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. 9. Tvrdenie správneho súdu o povahe rozvrhu práce ako vnútorného aktu riadenia súdu žalobca považoval za vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia, nakoľko podľa § 50 ods. 4 zákona o súdoch je rozvrh práce verejne prístupný, čo znamená, že jeho adresátom sú aj fyzické osoby, právnické osoby a verejnosť. Rozvrh práce žalobca považoval za výsledok delegovanej legislatívy, ktorým nemožno ukladať povinnosti a z hľadiska jeho rozsahu ním nemožno dopĺňať právnu úpravu nad rámec zákona a ani upravovať také spoločenské vzťahy, ktoré nie sú upravené v zákone. S poukazom na § 51 ods. 1 a 2 zákona o súdoch dôvodil, že v rozvrhu práce Okresného súdu Prešov na rok 2022 absentuje tabuľka obsahujúca údaje potrebné na riadne prideľovanie vecí náhodným výberom. 10. Ďalej rozporoval tvrdenie správneho súdu o tom, že Okresný súd Prešov v danej veci nevystupoval ako orgán verejnej správy pri vydávaní rozvrhu práce na rok 2022. Mal za to, že Okresný súd Prešov je orgánom ústrednej štátnej správy a tým napĺňa ustanovenie § 4 písm. a/ SSP. 11. Podľa žalobcu s prihliadnutím na definičné znaky iného zásahu orgánu verejnej správy vymedzené v rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžk/31/ 2020 zo dňa 27. októbra 2021 ide v danom prípade o okamžité uplatnenie oprávnenia orgánu verejnej správy, ktorým môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté. Žalobca mal za to, že Okresný súd Prešov porušil jeho právo na zákonného sudcu vo veci sp. zn. 21Cb/64/2022, keďže orgán riadenia a správy súdu konal na základe nezákonného rozvrhu práce pre rok 2022 a nevykonal zákonný náhodný výber sudcu.
12. Záverom namietal postúpenie veci Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky s tým, že ministerstvo nie je orgánom ochrany práva a týmto postupom správny súd znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 13. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti považoval za šikanózne konanie žalobcu, v rámci ktorého sa žalobca opakovane dožaduje vysvetlenia dôvodov prideľovania jednotlivých vecí do konkrétnych senátov, pričom odpovede žalovaného ho neuspokojujú. Kasačnú sťažnosť považoval za nedôvodnú a navrhoval ju zamietnuť.
III. Posúdenie kasačného súdu
14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.
15. Podľa § 50 ods. 4 zákona o súdoch (v pôvodnom znení) rozvrh práce spolu so stanoviskom sudcovskej rady sú verejne prístupné. Predseda príslušného súdu je povinný zabezpečiť rozvrh práce každému sudcovi tohto súdu. Každý má právo nazrieť do rozvrhu práce a robiť si z neho výpisy a odpisy. 16. Žalobca v kasačnej sťažnosti s poukazom na § 50 ods. 4 zákona o súdoch v podstate namietal, že keďže rozvrh práce je verejne prístupný, jeho adresátmi sú fyzické a právnické osoby, ako aj verejnosť. Správny súd však vo svojom rozhodnutí nijakým spôsobom nespochybnil povinnosť zverejnenia rozvrhu práce súdu. Nosným argumentom správneho súdu bola práve skutočnosť, že rozvrh práce má povahu vnútorného aktu riadenia súdu, a teda jeho prvoradou úlohou je organizácia práce v rámci súdu. K uvedenej problematike sa vyjadruje aj odborná spisba, v zmysle ktorej: „Na účely zákona o súdoch sa rozvrhom práce rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok. Obsahové náležitosti rozvrhu práce určuje zákona. .
.Rozvrh práce zostavuje predseda súdu tak, aby bol zabezpečený výkon súdnictva. . .“ (Cepek, B. a kol. Správne právo hmotné. Osobitná časť. Bratislava. Wolters Kluwer. 2017. 233 s.) 17. Výkonom súdnictva sa v zmysle § 2 zákona o súdoch rozumie predovšetkým prejednávanie a rozhodovanie civilných, trestných a správnych vecí. Zároveň sa výkonom súdnictva rozumie aj rozhodovanie v ďalších veciach ustanovených zákonom, atď.
Z uvedeného plynie záver, že rozvrh práce súdu nie je výsledkom foriem činností verejnej správy, ale vnútorným aktom súdu, ktorým je zabezpečovaný výkon súdnictva. Na tom nemení nič ani skutočnosť, že je rozvrh práce v zmysle zákona zverejňovaný. Účelom zverejnenia rozvrhu práce sa podľa kasačného súdu realizuje najmä ústavné právo účastníkov konania na zákonného sudcu (článok 48 Ústavy Slovenskej republiky) a zabezpečenie prideľovania vecí náhodným výberom. 18.
Vo vzťahu k povahe rozvrhu práce kasačný súd poukazuje aj na dôvodovú správu k § 50 zákona o súdoch, v zmysle ktorej rozvrh práce sa definuje ako jeden z nástrojov riadenia súdov, prostredníctvom ktorého sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok. V odseku 2 sa stanovujú obsahové náležitosti rozvrhu práce. Zároveň sa upravuje zásada publicity rozvrhu práce. 19. Kasačný súd dospel k záveru, že určenie sudcu v zmysle rozvrhu práce nepredstavuje iný zásah do práv sťažovateľa, ktorý by boli správne súdy oprávnené preskúmavať.
Z uvedeného dôvodu sa kasačný súd ďalej nezaoberal námietkou, týkajúcou sa prílohy k rozvrhu práce. Pokiaľ má žalobca za to, že existujú dôvody, pre ktoré by mal byť vylúčený sudca, ktorý má v jeho právnej veci rozhodovať, je v jeho plnej dispozícii, aby v zmysle príslušných procesných predpisov uplatnil takúto námietku.
20. Pokiaľ žalobca ďalej tvrdil, že Okresný súd Prešov je orgánom ústrednej štátnej správy, je v tomto prípade potrebné rozlišovať organizačné a funkčné rozdelenie činností súdu ako takého. Kým výkon súdnictva je zverený sudcom (§ 11 ods. 1 zákona o súdoch), úlohou riadenia a správy súdov je vytvárať sudcom podmienky na riadny výkon súdnictva, najmä v oblasti personálnej, organizačnej, ekonomickej, finančnej, odbornej a dohliadať na riadny výkon súdnictva spôsobom a v medziach ustanovených zákonom (§ 32 ods. 1 zákona o súdoch). Zároveň riadenie a správa súdov nesmú zasahovať do rozhodovacej činnosti súdov (§ 32 ods. 2 zákona o súdoch). V tejto súvislosti dáva kasačný súd opätovne do pozornosti odbornú spisbu, v zmysle ktorej: „Základným hľadiskom pri vymedzení verejnej správy v negatívnom zmysle je právny charakter orgánu, jeho pôsobnosť, právomoc a metódy jeho činnosti.
Verejnou správou, ktorá je súčasťou výkonnej moci, nie je zákonodarná a súdna moc.“ (Košičiarová, S. Správne právo hmotné: všeobecná časť. Plzeň. Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s. r. o. 2015, 62 s.). 21.
Z vyššie uvedených dôvodov rozvrh práce, ako akt riadenia organizácie práce súdu, vydávaný predsedom súdu, nie je možné stotožňovať s výkonom verejnej moci, a teda v danom prípade nemožno hovoriť o postavení okresného súdu ako o orgáne štátnej správy v zmysle § 4 písm. a/ SSP.
22. Vo vzťahu poukazu žalobcu na rozhodnutie kasačného súdu vo veci sp. zn. 1Sžk/31/ 2020 zo dňa 27. októbra 2021, kasačný súd uvádza, že správne súdy v zmysle § 6 ods. 1 SSP preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto
zákonom. Pokiaľ teda okresný súd nemá vo vzťahu k rozvrhu práce postavenie orgánu verejnej správy, určením sudcu v zmysle rozvrhu práce automaticky nemohlo dôjsť k inému zásahu do práv žalobcu. Z uvedeného plynie záver, že ani ustálená rozhodovacia činnosť, na ktorú žalobca poukázal, nie je na predmetnú vec aplikovateľná.
23. Rovnako sa kasačný súd nestotožnil ani s námietkou týkajúcou sa porušenia práva na spravodlivý proces, keďže (I) správny súd nemal právomoc rozhodovať vo veci a (II) správne vec postúpil Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.
Práve Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v zmysle § 34 ods. 1 zákona o súdoch vykonáva správu súdov ako ústredný orgán štátnej správy pre súdy. Správny súd teda postupoval správne, keď v záujme zabezpečenia práv žalobcu na posúdenie jeho námietok vznesených proti rozvrhu práce vec postúpil práve ministerstvu.
IV. Záver
24. Kasačný súd poukazujúc na vyššie uvedené konštatuje, že správny súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými pre vec zásadnými námietkami žalobcu, svoje závery formuloval zrozumiteľne a presvedčivo, pričom žalobca v kasačnej sťažnosti neuviedol také relevantné skutočnosti, ktorými by spochybnil vecnú správnosť uznesenia správneho súdu. Kasačný súd preto dospel k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietnuť. 25. O náhrade trov kasačného konania Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 4 SSP a analogicky podľa § 170 písm. a/ SSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. 26. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky jednomyseľne (§ 147 ods. 2 v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 27. septembra 2023