3Svk/19/2022

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej, zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a zo sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. (sudca spravodajca), vo veci žalobcu (sťažovateľa): Z.. N. L., nar. X. U. XXXX, trvale bytom R. XX/X, XXX XX F., U. Q., adresa na doručovanie S. E. XXXX/XX, XXX XX C., U. Q., proti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, so sídlom Trnavská cesta 52, 826 45 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OK/5911/40182/2021 z 31. augusta 2021, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 236/2021-45 z 5. októbra 2021, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 S 236/2021-45 z 5. októbra 2021 a vec vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov“ (ďalej len „zákon č. 355/2007“). Taktiež požadoval od žalovaného poskytnúť mu „posúdenie vplyvu na ochranu osobných údajov pre spracovanie osobných údajov získaných podľa § 63 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách (ďalej len „zákon č. 351/2011 Z. z.“), pokiaľ bolo vypracované a zároveň pokiaľ existuje aj posúdenie pred novelizáciou cit. ustanovenia zákonom č. 119/2020 Z. z., (tzn. verzia pre legislatívu pred zásahom Ústavného súdu Slovenskej republiky a následná novelizácia slovenským zákonodarcom).“ Kasačný súd bude v ďalšom texte používať skratku len „žalobcom požadované informácie“. 2. Žalovaný žalobcovi rozhodnutím zo 16. júla 2020 požadované informácie odmietol sprístupniť z dôvodu, že posúdenie vplyvu aplikácie eKaranténa na ochranu osobných údajov je predmetom obchodného tajomstva a podlieha obmedzeniu prístupu k informáciám v zmysle § 10 a § 11 zákona č. 211/2000 Z. z. Ďalej dôvodil, že uvedeným dokumentom nedisponuje, nakoľko tento dokument pre žalovaného vypracovala bezplatne tretia osoba, ktorá ho nebude

obsahovať všetky náležitosti uvedené v § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“). 3. Žalovaný rozhodnutím z 29. októbra 2020 znovu odmietol sprístupniť žalobcovi požadované informácie, tentokrát s odôvodnením, že v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. by takéto sprístupnenie bolo jednak v rozpore s právne záväznými aktmi Európskych spoločenstiev a Európskej únie alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika

predpisov [písm. i)]. Ministerstvo zdravotníctva svojim rozhodnutím z 24. novembra 2020 znova rozhodnutie žalovaného zrušilo a vrátilo mu vec na nové prejednanie a rozhodnutie. V odôvodnení uviedlo, že argumentácia žalovaného je absurdná a žalovaný vo svojom rozhodnutí neuviedol žiadne zákonné dôvody nesprístupnenia požadovaných informácií, pričom sa len tendenčne snažil nájsť nejaké zákonné dôvody, pre ktoré by nebol povinný požadované

Dagital Legal, s.r.o., a predstavuje súčasť jej obchodného tajomstva a duševného vlastníctva. Toto posúdenie vplyvu bolo vykonané, ale žalovaný ním fakticky nedisponuje (nebolo mu odovzdané) aiv prípade, keby tomu tak bolo, tento dokument nemôže byť žalobcovi poskytnutý z dôvodov, že (i) ide o obchodné tajomstvo a duševné vlastníctvo tretej strany, ktorá nesúhlasila so sprístupnením, (ii) ide o dokument, na ktorého prípravu neboli použité verejné prostriedky (bol pripravený zadarmo) a jeho vlastník nesúhlasí so sprístupnením, (iii) žalovaný ním fakticky nedisponuje a nedrží ho, nakoľko mu nebol fyzicky odovzdaný (bol pripravený treťou stranou pre prípad potreby), (iv) sprístupnením tejto informácie by žalovanému aj tretej strane, ktorá je vlastníkom dokumentu, vznikla škoda.

decembra 2020. V odôvodnení dodal, že v časti týkajúcej sa výroku č. 1, ktorým odmietol úplne sprístupniť žalobcom požadované informácie, žiadosť žalobcu postúpi Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ďalej len „Úrad na ochranu osobných údajov“).

požadované informácie“. Žalovaný túto žiadosť znova 24. mája 2021 neformálnym listom postúpil Úradu na ochranu osobných údajov a 31. mája 2021 vydal rozhodnutie, v ktorom odmietol úplne sprístupniť žalobcovi požadované informácie s tým, že žiadosť žalobcu v časti týkajúcej sa posúdenia vplyvu k spracúvaniu osobných údajov v aplikácii „eKaranténa“ postúpil Úradu na ochranu osobných údajov. Úrad na ochranu osobných údajov v neformálnom liste z 3. júna 2021 uviedol, že v totožnej veci už rozhodol 1. apríla 2021, toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a žalobca žiada, aby mu požadované informácie poskytol priamo žalovaný. Úrad na ochranu osobných údajov ďalej argumentoval tým, že pokiaľ žalobca nepodal opravný prostriedok proti jeho rozhodnutiu, žalobca považoval jeho rozhodnutie za zákonné a správne, a z tohto dôvodu nebolo cieľom žalobcu, aby mu požadované informácie poskytol Úrad na ochranu osobných údajov. Preto žiadosť žalobcu vrátil späť na vybavenie žalovanému, ako osobe príslušnej na jej vybavenie.

že požadovanou informáciou v žiadnej verzii nedisponuje, túto informáciu fyzicky v držbe nemá, nie je uložená na žiadnom hmotnom nosiči a ani v žiadnom informačnom systéme žalovaného. Žalovaný počas výkonu kontroly „e-Karantény“ Úradom na ochranu osobných údajov požadovanou informáciou nijako nedisponoval ani ju nespracovával, keďže bol bezplatne právne zastúpený advokátskou kanceláriou Dagital Legal, s.r.o., ktorá po celý čas mala a má požadovanú informáciu vo svojej výlučnej dispozícii. Okrem advokátskej kancelárie

nemá, no mal by ňou disponovať, žalovaný sa nebude môcť zbaviť svojej povinnosti postúpením žiadosti, resp. úmyselným odstraňovaním informácií zo svojej sféry, ale bude ju musieť opätovne získať a sprístupniť ju alebo vydať rozhodnutie o nesprístupnení informácií tak, aby obsahovalo všetky náležitosti v zmysle § 47 Správneho poriadku.

II. Konanie na správnom súde

Mal za to, že postup žalovaného pri vybavovaní jeho žiadosti o sprístupnenie informácií bol obštrukčný a žalovaný opakovane porušil žalobcove právo na informácie v zmysle čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Žalobca ďalej argumentoval tým, že si je plne vedomý, že podáva správnu žalobu proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré je všeobecne z prieskumu správneho súdu v zmysle § 7 písm. a) SSP vylúčené.

žalovaného. 11. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) uznesením č. k. 5 S 236/2021-45 z 5. októbra 2021 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) správnu žalobu odmietol. Skonštatoval,

Na záver k žalobcom uvedenej judikatúre českých správnych súdov dodal, že právna úprava v Slovenskej republike a v Českej republike je v určitých rysoch podobná, avšak nie je rovnaká. Zároveň správny súd nie je viazaný rozhodnutiami súdov iných

III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní

13. Na podporu svojej argumentácie o prípustnosti žaloby proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného vo veciach slobodného prístupu k informáciám odkázal na početnú judikatúru českých súdov (rozsudok rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 7 As 192/2017 z 24. októbra 2018, rozsudky Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 1 Azs 459/ 2018 zo 7. marca 2019, sp. zn. 7 As 71/2018 z 28. novembra 2019, sp. zn. 6 As 113/ 2014 z 28. januára 2015, sp. zn. 5 As 440/2019 z 5. marca 2021, ale aj rozsudky súdov nižšieho stupňa napr. rozsudok Mestského súdu v Prahe sp. zn. 3 A 122/2017 z 18. januára 2021 alebo rozsudok Krajského súdu v Brne sp. zn. 29 A 35/2019 z 21. decembra 2020). Sťažovateľ konštatuje že, z tejto judikatúry vyplýva, že v prípade tzv. „ping-pongu“ medzi povinnou osobou a odvolacím orgánom, či pri prípadných obštrukciách v konaní, je možné podať žalobu priamo proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu, pričom správny súd je povinný takúto žalobu meritórne prejednať. Za obvyklých okolností by jedno „kolo“

14. Sťažovateľ taktiež uviedol, že uvedené závery prezentované v českých súdnych rozhodnutiach sú relevantné a plne aplikovateľné aj v prípade slovenskej právnej úpravy podľa zákona č. 211/2000 Z. z., pretože príslušné ustanovenia zákona sú do značnej miery ovplyvnené zákonom č. 106/1999 Sb. o svobodném přístupu k informacím.

16. Napriek tomu, že sťažovateľ súhlasí so záverom správneho súdu, že slovenské súdy nie sú viazané judikatúrou českých súdov, má za to, že správny súd sa mal vysporiadať s jeho argumentmi, a to navyše pokiaľ sú podporené odkazmi na zahraničnú judikatúru.

IV. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

spravodajkyni Mgr. Kristíne Babiakovej. Na základe § 27a ods. A rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu na rok 2023 v znení jeho opatrenia č. 5 bola vec prerozdelená do ôsmeho senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia pod pôvodnou spisovou značkou.

20. Spornou otázkou, ku ktorej riešeniu bol kasačný súd sťažovateľom v predmetnej veci vyzvaný, je posúdenie zákonnosti odmietnutia správnej žaloby správnym súdom v zmysle § 7 písm. a) SSP v spojení s § 98 ods. 1 písm. g) SSP z dôvodu, že sťažovateľ podal správnu žalobu proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného o nesprístupnení informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z., čím podľa správneho súdu sťažovateľ nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie mu zákon č. 211/2000 Z. z. umožňuje, a to v situácii, keď týmto prvostupňovým rozhodnutím žalovaný nerešpektoval skorší právny názor obsiahnutý v rozhodnutí o odvolaní a zotrval na svojom skôr vyslovenom názore. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.

súde. Podľa § 7 písm. a) SSP správne súdy nepreskúmavajú okrem iného právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ak účastník konania pred ich právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. 21.

Praha : C. H. Beck, 2018, 123 s.). Uvedené konkrétne znamená, že pokiaľ je v danom administratívnom konaní upravený inštančný postup, teda je priznané právo účastníka konania podať proti rozhodnutiu opravný prostriedok, podmienkou prístupu na správny súd je vyčerpanie tohto opravného prostriedku.

22. Rovnako je potrebné zdôrazniť, že je ustálené rozhodovacou praxou správnych súdov, vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, že rozhodnutie odvolacieho orgánu verejnej správy, ktorým tento zrušil prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie a rozhodnutie, nie je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu, a to z dôvodu absencie zásahu takéhoto rozhodnutia do subjektívnych práv alebo právom chránených

24. Pred kasačným súdom preto stála otázka, či a za akých okolností prichádza do úvahy súdny prieskum prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy vo veciach prístupu k informáciám bez toho, aby bola splnená základná procesná podmienka správneho súdneho konania v podobe vyčerpania riadneho opravného prostriedku, ak je takýto prostriedok prípustný.

Pezinok: VIA IURIS - Centrum pre práva občana, 2012, s. 48). Kasačný súd zdôrazňuje, že ochrana vo veciach slobodného prístupu k informáciám je špecifická a nesmie byť v žiadnom prípade formalistická a zdĺhavá. 26.

povinného subjektu odvolanie, pretože je zrejmé, že už predchádzajúcim odvolaním, ktoré podal a ktoré neviedlo z dôvodu obštrukčného rozhodovania povinným subjektom k výsledku, opravné prostriedky bezúspešne vyčerpal. Žalobca je tak oprávnený napadnúť žalobou priamo rozhodnutie povinného subjektu, pričom za obvyklých okolností by malo jedno „kolo“ procesných interakcií medzi povinným subjektom a odvolacím orgánom postačovať k vyjasneniu, či dôvody k odopretiu informácie sú dané alebo nie. Žalobca totižto v skutočnosti nie je ukrátený na právach preňho pozitívnym rozhodnutím odvolacieho orgánu, ale až v poradí ďalším rozhodnutím povinného subjektu, ktorý žiadosť o informáciu odmietol sprístupniť. Pokiaľ teda povinný subjekt nerešpektuje predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie odvolacieho orgánu, nemožno od žiadateľa spravodlivo požadovať, aby podával opätovne opravný prostriedok a čakal na druhé (tretie, štvrté .

27. Kasačný súd tak zastáva názor, že vyššie prezentované názory rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu ČR sú vzhľadom na podobnosť právnych kultúr a podobnosť ustanovení zákona č. 211/2000 Z. z. so zákonom č. 106/1999 Sb. o svobodném přístupu k informacím (pozri v tomto smere rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sži 46/2014 zo 6. októbra 2015) a taktiež podobnosť ustanovení Správneho súdneho poriadku so zákonom č. 150/2002 Sb.

prostriedku. Pôjde o situáciu, ak prvostupňový správny orgán (v práve posudzovanej veci žalovaný) ako povinná osoba úplne odignoruje záväzný právny názor nadriadeného orgánu a informácie svojím rozhodnutím po vrátení veci opätovne nesprístupní, pričom bude preukázané, že sa z jej strany jedná o obštrukčné správanie (napr. nesprístupnenie informácie z rovnakých dôvodov). V takomto prípade nebude platiť požiadavka vymedzená v ustanovení § 7 písm. a) SSP. Kasačný súd túto situáciu hodnotí tak, že sťažovateľ fakticky neobchádza zásadu subsidiarity správneho súdneho prieskumu, keď v administratívnom konaní využil možnosť podať opravné prostriedky, no tieto v konečnom dôsledku neviedli k náprave, a preto ich viac nie je možné považovať za „účinné“ prostriedky nápravy.

29. Vyššie uvedené závery sa podľa názoru kasačného súdu vzťahujú aj na práve prejednávanú vec, pričom je potrebné poukázať na jej okolnosti a špecifiká. 30. Sťažovateľ žiadal od žalovaného sprístupnenie informácií žiadosťou zo 7. júla 2020, pričom žalovaný po niekoľkých zrušujúcich rozhodnutiach Ministerstvom zdravotníctva uvedenú žiadosť postúpil Úradu na ochranu osobných údajov, ktorý svojím rozhodnutím z 1. apríla 2021 požadované informácie žalobcovi odmietol sprístupniť z dôvodu podľa § 11 ods. 1 písm. h) zákona č. 211/200 Z. z. Keďže toto správne konanie sa skončilo vydaním právoplatného rozhodnutia Úradom na ochranu osobných údajov, proti ktorému sťažovateľ nepodal odvolanie, ani ho nežiadal preskúmať v správnom súdnictve, kasačný bude ďalej venovať svoju pozornosť práve správnemu konaniu, ktoré sa začalo po podaní druhej žiadosti o sprístupnenie informácií z 19. mája 2021.

31. Kasačný súd konštatuje, že z odôvodnenia oboch rozhodnutí žalovaného je zrejmé, že jeho argumentácia vo vzťahu k dôvodom odopretia je totožná (nezmenila sa) a žalovaný ani v jednom rozhodnutí neuviedol zákonné dôvody odopretia sprístupnenia sťažovateľom požadovaných informácií a to napriek tomu, že bol viazaný právnym názorom odvolacieho správneho orgánu. Rovnako nie je pre danú vec bezvýznamné, že podľa § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. účinného v rozhodnom čase, bol odvolací orgán v prípade zistenej nezákonnosti prvostupňového rozhodnutia oprávnený „len“ odvolaním napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie a rozhodnutie.

33. Rovnako neprimeraným sa kasačnému súdu javí aj požiadavka, aby za situácie, keď mu odvolací orgán vyhovie, avšak povinná osoba opätovne bráni svojim nezákonným postupom poskytnúť požadované informácie, musel sťažovateľ podať znovu opravný prostriedok, ktorý mu však v prípade úspechu nemôže priniesť nič iné, než ďalšie kolo „márneho boja“ o informácie pred povinnou osobou (pozri v tomto smere rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 3 As 278/2015 z 10. novembra 2016). Kasačný súd tak rovnako ako sťažovateľ zastáva názor a zároveň zdôrazňuje, že práve prvostupňové rozhodnutie žalovaného vydané ako druhé v poradí bolo tým, na základe ktorého došlo k ukráteniu na sťažovateľových právach alebo právom chránených záujmoch. Žalobná legitimácia sťažovateľa na podanie správnej žaloby tak bola v súlade s ustanovením § 178 ods. 1 SSP daná.

Vecný obsah kasačný súd v tomto konaní preskúmavať nemohol. Preto sa kasačný súd zaoberal predovšetkým posúdením právnych úvah správneho súdu, ktoré ho viedli k odmietnutiu sťažovateľovej žaloby (mutatis mutandis uznesenie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5 Svk 4/2023 z 27. októbra 2023).

35. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná a napadnuté uznesenie správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Kasačný súd preto postupom podľa § 462 ods. 1 SSP uznesenie správneho súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Správnemu súdu v Bratislave, na ktorý v zmysle § 3 ods. 1 a ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva z doterajšieho Krajského súdu v Bratislave. 36. Úlohou správneho súdu v ďalšom konaní bude žalobu vecne prejednať a posúdiť argumentáciu žalobcu ako aj žalovaného najmä s ohľadom na to, či žalovaný v napadnutom rozhodnutí zdôvodnil nesprístupnenie sťažovateľom požadovaných informácií v súlade s ustanoveniami zákona č. 211/2000 Z. z. Pokiaľ sa správny súd nestotožní s dôvodmi nesprístupnenia požadovaných informácií žalovaným a ani sám na základe vlastného dokazovania takéto dôvody nezistí, je povinný postupovať podľa § 193 SSP a uložiť vo výroku svojho rozsudku žalovanému ako povinnej osobe povinnosť, ktorá spočíva v sprístupnení požadovaných informácií. V súvislosti s ďalším postupom správneho súdu kasačný súd poukazuje aj na ustanovenie § 84 SSP, podľa ktorého má správny súd právo vyžiadať si nesprístupnenú informáciu na účely vytvorenia si jasného právneho názoru na posudzovanú vec. 37. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že jeho podanie (správna žaloba) bolo nezákonne odmietnuté v zmysle § 440 ods. 1 písm. j) SSP, kasačný súd uvádza, že tento kasačný dôvod mieri na odmietnutie z rôznych dôvodov formálne a obsahovo nekorektného podania postupom podľa § 59 ods. 3 SSP, pričom ak bolo podanie (žaloba) odmietnuté napr. pre neoprávnenosť osoby alebo vylúčenie napádaného aktu zo súdneho prieskumu, takéto odmietnutie sa skúma primárne ako otázka správneho právneho posúdenia, čo platí aj pre tu posudzovanú vec (pozri v tomto smere rozhodnutie tunajšieho súdu sp. zn. 2 Asan 25/2019 z 30. septembra 2021, bod 37, alebo rozhodnutie sp. zn. 5 Svk 12/2023 z 22. júna 2023, bod 28). 38. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne v ďalšom konaní správny súd (§ 467 ods. 3 SSP). 39. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu v pomere hlasov 3:0.