3Svk/20/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD., v právnej veci žalobcu: G.. P. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. X. XXX, XXX XX Q.Ľ. X., právne zastúpený: doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates, s.r.o., Advokátska kancelária, so sídlom Hlavná 25, 040 01 Košice, IČO: 52651258, proti žalovanému: Starosta obce Veľký Slavkov, so sídlom Kpt. Morávku 117, 059 91 Veľký Slavkov, právne zastúpený: JUDr. Marián Bašista, advokát, so sídlom Štefánikova 8, 058 01 Poprad, IČO: 37880381, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OCÚVS- 2023/541-002 zo dňa 16. augusta 2023, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. 2S/48/2023-95 zo dňa 25. februára 2025, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . II. Žalobcovi sa nárok na náhradu trov kasačného konania priznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnymi orgánmi

12.04.2023; 14.06.2023; 28.06.2023.“ V dôsledku toho, že žalovaný žalobcovi nesprístupnil požadované informácie a ani nevydal žiadne rozhodnutie, došlo v súlade s ustanovením § 18 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám k vydaniu fiktívneho rozhodnutia, ktorým odmietla poskytnúť informáciu, a za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti, t. j. 31. júla 2023. 2. Žalobca doručil dňa 03. augusta 2023 obci Veľký Slavkov odvolanie proti fiktívnemu rozhodnutiu obce Veľký Slavkov, v ktorom žiadal o zrušenie fiktívneho rozhodnutia a vydania nového rozhodnutia, ktorým mu obec Veľký Slavkov sprístupní informácie, o ktoré žiadal dňa 18. júla 2023 na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám, a to v ním požadovanom rozsahu a požadovaným spôsobom. Vo svojom odvolaní poukázal na právo na informácie, ktoré zakotvuje Ústava Slovenskej republiky, ako aj listina základných práv a slobôd.

zaslania nového rozhodnutia. 3. Žalovaný následne rozhodnutím č. OCÚVS-2023/541-002 zo dňa 16. augusta 2023 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) odvolanie žalobcu zo dňa 03. augusta 2023 proti fiktívnemu rozhodnutiu obce Veľký Slavkov zamietol. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Dôvodil, že od marca 2023 bolo na Obecný úrad obce Veľký Slavkov podaných celkovo 17 žiadostí o poskytnutie informácií, pričom sa jednalo o poskytnutie informácií v značnom rozsahu, ktoré boli žiadateľom spočiatku poskytované na základe ich žiadosti v príslušných lehotách v súlade s právnymi predpismi.

Konštatoval, že s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa takmer istote, u osôb združených okolo osoby otca žalobcu ako bývalého starostu ide o organizovanú skupinu osôb, ktorej cieľom nie je získavanie informácií, ktoré by tieto osoby potrebovali pre svoje potreby, ale ich skutočným úmyslom je sťaženie činnosti obecného úradu, a preto bola aj žiadosť žiadateľa, respektíve jeho odvolanie vyhodnotené ako snaha o filibustering - obštrukčnú metódu, pri ktorej pre žiadateľa nie je dôležitý obsah žiadosti, ale zahltenie a zamestnanie orgánu verejnej správy.

5. Poukázal na to, že reálny záujem o informácie je v tomto prípade vnímaný nezávisle od právneho záujmu o informácie prejaveného aktom podania žiadosti, ktorý sa podľa § 3 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám nemusí preukazovať. Žalovaný ďalej argumentoval, že pri posudzovaní odvolania žalobcu posúdil množstvo požadovaných informácií žalobcu ako člena organizovanej skupiny kumulatívne, s prihliadnutím na frekvenciu už podaných žiadostí, pričom tieto skutočnosti vyhodnotil ako informačný filibustering. Žalovaný tiež poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky - uznesenie III. ÚS 96/2010, z ktorého vyplývajú implicitné obmedzenia prístupu k informáciám aj z iných právnych predpisov, pričom tieto limity sú určované aj princípom dobrej verejnej správy, v ktorom sa tiež konštatuje, že v prípade hrozby značného sťaženia alebo úplného ochromenia povinných osôb pri plnení ich verejných úloh je obmedzenie práva na prístup k informáciám legitímne, pričom takáto hrozba sa dá vyvodiť z potenciálnych dopadov na schopnosť vykonávať svoje kompetencie v prípade, že by podobné žiadosti boli povinnej osobe doručené vo väčšom množstve.

II. Konanie na správnom súde

8. Podľa názoru správneho súdu správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci nepostupovali v intenciách citovaných právnych noriem, z ktorých dôvodov sa postupom a následne rozhodnutím dopustili takej vady konania, ktorá má za následok nezákonnosť ich

orgán v danom prípade takto nepostupoval, odňal tak žalobcovi ako žiadateľovi právo sa domáhať zákonom ustanoveným postupom ochrany svojho práva na orgáne Slovenskej republiky zaručený v Ústave Slovenskej republiky v článku 46 ods. 1. 9. Účelom ustanovenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia v zmysle § 18 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám nebolo legalizovať nečinnosť povinných osôb pri rozhodovaní o žiadostiach podľa tohto zákona, ale jeho účelom bolo práve naopak poskytnúť ochranu tomu, kto sa obrátil so žiadosťou na povinnú osobu v prípade jej nečinnosti.

prvého stupňa vo veci žiadosti nepostupoval v zmysle zákona a nevydal rozhodnutie, ktoré by obsahovalo zákonné náležitosti podľa § 47 Správneho poriadku, následkom čoho platila fikcia rozhodnutia o zamietnutí žiadosti podľa § 18 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, žalovaný ako odvolací správny orgán nemohol tento nedostatok napraviť potvrdením fiktívneho rozhodnutia, pretože absolútne neodôvodnené rozhodnutie je arbitrárne, nepreskúmateľné a tiež preto, že takýmto postupom žalovaný odňal žalobcovi ako žiadateľovi právo na dvojinštančný postup, pretože proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu nemohol už podať riadny opravný prostriedok, kde by mal možnosť napadnúť dôvody, pre ktoré správny orgán prvého stupňa jeho žiadosti nevyhovel.

Odvolací orgán nemôže prvostupňové fiktívne rozhodnutie potvrdiť, nakoľko je nepreskúmateľné a takýmto postupom tiež žiadateľovi odňal právo na dvojinštančný postup v administratívnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.6Sži/1/2010 zo dňa 16.06.2010). 11.

Rozhodnutie povinnej osoby o odmietnutí informácií z dôvodu zneužitia práva musí byť s poukazom na uvedené indície a dôkazy dôkladne odôvodnené. V tomto prípade však nie je možné konštatovať, že podaním štyroch žiadostí o poskytnutie informácií zo strany žalobcu ako žiadateľa došlo k neprimeranému zaťaženiu zamestnancov Obecného úradu. A aj v prípade, ak by zo strany otca žalobcu dochádzalo k zneužívaniu práva (predovšetkým s poukazom na jeho údajné vyjadrenie, že „Tým aj dávam odpoveď súčasnému vedeniu obce, že počet žiadostí v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám do budúcna ubudne, ak starosta obce prestane šíriť klamstvá, verejné sa ospravedlní a bude sa venovať skutočnému rozvoju obce v prospech občanov“), nie je možné automaticky konštatovať, resp. urobiť záver, že aj žalobca (syn bývalého starostu) zneužíva právo, keď žiada o sprístupnenie informácií.

Cieľom ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám je odbremeniť povinné osoby, ktoré sú podľa osobitného zákona povinné určité druhy informácií zverejňovať. Pri odpovedi na otázku, ktorá informácia je „zverejňovaná“, treba vychádzať z ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o slobode informácií, podľa ktorého „Zverejnenou informáciou je informácia, ktorú môže každý opakovane vyhľadávať a získavať, najmä informácia publikovaná v tlači alebo vydaná na inom hmotnom nosiči dát umožňujúcom zápis a uchovanie informácie, alebo vystavená na úradnej tabuli s možnosťou voľného prístupu, alebo sprístupnená pomocou zariadenia umožňujúceho hromadný prístup, alebo umiestnená vo verejnej knižnici.“ Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) zákona o slobode informácií má teda na mysli také zverejňovanie informácií, keď sa informácie stávajú prístupné každému a každý ich môže opakovane vyhľadávať a získavať. Ak žiadateľ žiada o sprístupnenie informácie, ktorá bola zverejnená na základe osobitného zákona, povinná osoba nemôže hneď rozhodnúť o nesprístupnení informácie, ale najprv musí

Ak je však informácia zverejňovaná iba po určitú dobu, po uplynutí tejto doby nemôže povinná osoba odmietnuť jej sprístupnenie z dôvodu, že informácia je zverejnená. 13. Súd ďalej poukázal aj na skutočnosť, že podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít sú typické znaky zneužitia práva napr. skutočnosť, že žiadateľ o poskytnutie informácie žiada „všetko,“ pričom v žiadosti ustupuje kvalita informácie nad rozsahom. Ďalším typickým znakom je, že sú žiadané prevádzkové informácie organizácie, ktoré vyžadujú aktívnu činnosť organizácie pri ich vyhľadávaní a ktoré v zásade nemajú priamu súvislosť s vymedzeným úsekom štátnej správy, na ktorom povinná osoba pôsobí. Žiadané sú informácie, ktorých vyhľadanie a poskytnutie dokáže zahltiť a nadmerne zamestnať orgán verejnej správy práve činnosťou, ktorá u zamestnancov je spôsobilá vyvolať pocit, že nejde o racionálnu činnosť, ale napriek tomu ju musia splniť. Avšak aj napriek uvedeným skutočnostiam musí žalovaný vždy individuálne posúdiť, či nie je možné informáciu sprístupniť aspoň čiastočne.

III. Kasačná sťažnosť žalovaného a vyjadrenie žalobcu

žalovaného s poukazom na formálne nedostatky (nevydanie písomného rozhodnutia v lehote) a odlišné právne posúdenie veci. 17. Správny súd síce uviedol, že žalobca podal „iba“ 4 žiadosti, avšak tento záver ignoruje okolnosti prípadu a kumulatívne hodnotenie konania všetkých osôb združených okolo bývalého starostu - otca žalobcu. Práve v tom spočíva metóda filibusteringu, ako bola opakovane definovaná, nakoľko zneužitie práva môže byť aj v prípade, že jednotlivé úkony samy o sebe neprekračujú zákonný rámec, no v kumulatívnom celku vedú k neprimeranému zahlteniu a obštrukcii. Nie je rozhodujúci počet žiadostí, ale ich účel, obsah, rozsah, frekvencia a identita žiadateľov. V tomto prípade boli žiadosti opakované, podobne štylizované, podávané vo veľmi krátkych časových úsekoch, pričom viacerí žiadatelia používali rovnaké e-mailové

18. Podľa názoru žalovaného rozsudok správneho súdu sp. zn. 2S/48/2023 vykazuje nesprávne právne posúdenie účelu právnej fikcie podľa § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a zároveň nedostatočne reflektuje zásady proporcionality a ochrany verejnej správy pred šikanóznym výkonom práva. Predmetná právna fikcia nie je len náhradou za rozhodnutie správneho orgánu, ale sama zakladá procesný následok - implicitné odmietnutie informácie. Fiktívne rozhodnutie má charakter procesného aktu, ktorý zakladá oprávnenie žiadateľa podať odvolanie; odvolací orgán je oprávnený a povinný skúmať vecne dôvody nesprístupnenia.

V predmetnej veci bolo zo strany žalobcu a osôb jemu blízkych podaných viacero žiadostí vo veľmi krátkom čase, často identickej štruktúry, z rovnakých adries, s obsahom zjavne nad rámec bežného záujmu o konkrétnu informáciu. Takéto konanie má všetky znaky tzv. informačného filibusteringu - zneužitia práva prostredníctvom preťažovania povinnej osoby, s cieľom sťaženia výkonu jej funkcií. „Žiadosť o informácie, ktorej podstatou je rozsah a nie obsah, a ktorá je podaná v rámci systematickej série zo strany spriaznených osôb, zakladá domnienku účelového zneužitia práva, ktoré zákon nechráni.“ Z toho vyplýva, že súd mal povinnosť tieto okolnosti hodnotiť kumulatívne, nie izolovane len vo vzťahu k žalobcovi. Súdy sú pri ochrane základných práv povinné zohľadňovať aj legitímny cieľ výkonu verejnej správy, ktorý zahŕňa aj jej efektívne

21. V predmetnej veci podľa názoru žalovaného sa správny súd dostatočne nevysporiadal s konkrétnymi a špecifickými námietkami žalovaného (napr. otázkou zneužitia práva, proporcionality), čím založil nepreskúmateľnosť svojho rozhodnutia a zasiahol do základného práva žalovaného na spravodlivý proces. Zároveň je žalovaný toho názoru, že správny súd pri rozhodovaní nevzal do úvahy všetky relevantné skutkové a právne okolnosti veci, čím podľa jeho presvedčenia došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu. V konaní nebol primerane zohľadnený širší kontext vybavovania žiadostí, ani povaha a okolnosti ich podania.

osoby. Každé fiktívne rozhodnutie je nezákonné a musí byť odvolacím orgánom alebo súdom zrušené, pretože neobsahuje odôvodnenie (je nepreskúmateľné). Vo vzťahu k zneužitiu práva žalobca uviedol, že jeho odvolanie v časovom slede nasledovalo po jeho troch neúspešných žiadostiach o sprístupnenie informácií, z toho dvoch fiktívnych rozhodnutí povinnej osoby, čo bolo vyvolané nečinnosťou povinnej osoby a jej prejavenou nevôľou poskytnúť požadované

alebo schválená. Tento postoj žalovaného je zjavne nesúladný so zásadami zákonnosti a spravodlivosti, keďže nie je možné považovať zaťažovanie za podanie žiadosti, ktorá zostala bez odpovede a ktorú povinná osoba systémovo odmietala vybaviť.

23. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

25. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Právo na prístup k informáciám sa nevzťahuje na informácie, ktoré nie sú k dispozícii, najmä na vytváranie výkladových stanovísk, rozborov, analýz, referátov, odborných stanovísk, politických stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov a na vytváranie názorov.

Toto obmedzenie povinnosti sprístupňovať informácie sa nevzťahuje na povinné osoby podľa § 2 ods. 3, v ktorých majú povinné osoby podľa § 2 ods. 1 a 2 samostatne alebo spoločne výlučnú priamu alebo nepriamu účasť. 27.

29. Podľa § 18 ods. 1 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak povinná osoba poskytne žiadateľovi požadované informácie v rozsahu a spôsobom podľa § 16 v zákonom stanovenej lehote, urobí rozhodnutie zápisom v spise.

31. Podľa § 18 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla informácie či nevydala rozhodnutie a ani informáciu nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. Za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti (§ 17).

17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať. 33. Podľa § 19 ods. 3 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán vyhovie odvolaniu a má požadovanú informáciu k dispozícii, rozhodnutím zmení rozhodnutie povinnej osoby a sprístupní požadovanú informáciu v rozsahu, v akom odvolaniu vyhovie; to platí aj pre konanie o rozklade. Ak odvolací orgán zruší rozhodnutie povinnej osoby a vráti jej vec na nové konanie, povinná osoba vybaví žiadosť o sprístupnenie informácie v lehote podľa § 17. Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia.

35. Vo vzťahu k posúdeniu otázky zneužitia práva kasačný súd konštatuje, že inštitút zneužitia práva na informácie nie je legislatívne upravený ani v zákone o slobodnom prístupe k informáciám, ani v inom právnom predpise. Je však odvoditeľný z ústavných princípov Slovenskej republiky (článok 1 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého SR je demokratický a právny štát a článok 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou) a potvrdený rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít SR. Inštitút zneužitia práva je preto uplatniteľný pri výklade a aplikácii zákona o slobodnom prístupe k informáciám aj bez výslovnej zákonnej úpravy.

Princíp zákazu zneužitia práva a jeho uplatnenie pri aplikácii zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a zákona o slobodnom prístupe k informáciám, Via Iuris, 2020, s. 105). 37. V kontexte ústavou garantovaného práva na informácie má byť tento inštitút využitý len výnimočne, ak je nad všetku pochybnosť jasné, že žiadateľ svoje právo zneužíva (Lubovský,

Zneužití práva na informace, Správní právo, číslo 6/2019, s. 328 - 341). 38. Zneužitie práva uznal aj Najvyšší súd SR ako zásadu aplikácie zákona o slobodnom prístupe k informáciám a tiež ako validný dôvod pre odmietnutie sprístupnenia informácie povinnou osobou, a to predovšetkým v rozsudku sp. zn. 3Sži/4/2014 zo dňa 12. marca 2014. Ústavný súd SR tiež vyslovil, že každé základné právo a sloboda sa ústavou priznáva len v rozsahu účelu daného práva alebo slobody (II. ÚS 81/99).

Existenciu tohto reálneho záujmu, ktorý súvisí s vážnosťou prejavenej vôle žiadateľa je nevyhnutné odlišovať od formalizovaného právneho záujmu na poskytnutí informácie, ktorý žiadateľ nemusí preukazovať.“ 40. Najvyšší súd SR vymenoval aj typické znaky zneužitia práva: „Typickým znakom zneužitia práva na informácie je skutočnosť, že žiadateľ o poskytnutie informácie žiada „všetko“, pričom v žiadosti ustupuje kvalita informácie nad rozsahom.

41. Vychádzajúc z vyššie uvedeného kasačný súd konštatuje, že povinná osoba odmietajúca prístup k informáciám z dôvodu zneužitia práva je povinná preukázať, že žiadateľ nemal skutočnú vôľu, motív či zámer na sprístupnení informácií, t. j. na naplnení skutočného legitímneho zmyslu a účelu zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ale na spôsobení ujmy povinnej osoby (sťažení či ochromení jej chodu). Úmysel zneužiť právo na prístup k informáciám musí byť zjavný a správnymi orgánmi preukázaný nad všetku rozumnú pochybnosť, pretože odmietnutie informácie s poukazom na zneužitie práva je potrebné chápať ako riešenie ultima ratio a ako reštriktívne konštruovanú výnimku z ústavou garantovaného práva na prístup k informáciám. Veľký počet podaných žiadostí na vyvodenie záveru o zneužití práva v zmysle judikatúry nepostačuje (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžik/3/ 2019 zo dňa 28. apríla 2020). Podľa názoru kasačného súdu je potrebné prihliadať aj na ďalšie okolnosti podania žiadostí, najmä na obsah a kvalitu požadovaných informácií, spôsob formulácie a stupeň konkrétnosti požadovaných informácií, úroveň obťažnosti ich

42. Kasačný súd sa tiež zaoberal otázkou, či správne orgány mali posudzovať infožiadosť, ktorá je predmetom tohto konania, individuálne, alebo v kontexte s ostatnými žiadosťami, ktoré žalobca podal v bezprostredne súvisiacom časovom období.

Podľa názoru žalovaného sa žalobca dopustil práve podania veľkého množstva žiadostí v krátkom časovom období (informačný filibustering). 43. Aby bolo možné náležite posúdiť, či konanie žalobcu vykazuje znaky zneužitia práva na prístup k informáciám, je podľa kasačného súdu nevyhnutné prihliadnuť nielen na kvalitu a rozsah individuálnej žiadosti žalobcu, ale aj na kvalitu, rozsah a čas podania ostatných žiadostí v danom časovom slede, keďže až podanie veľkého počtu infožiadostí s istým obsahom môže indikovať či demonštrovať vôľu žiadateľa ochromiť činnosť povinnej osoby a preukázať iný účel sprístupňovania informácií než účel sledovaný Infozákonom. Len posúdením tak individuálnej žiadosti, ako aj komplexu žiadostí môže povinná osoba riadne zhodnotiť naplnenie objektívnej stránky zneužitia práva (konanie žiadateľa v rozpore s účelom zákona o slobodnom prístupe k informáciám) a subjektívnej stránky zneužitia práva (vôľa žiadateľa konať v rozpore s účelom zákona o slobodnom prístupe k informáciám a spôsobiť ujmu povinnej osobe). Podľa kasačného súdu tak povinná osoba má skúmať nielen kvalitu a kvantitu

44. Navyše okrem skúmania komplexu žiadostí sa pri aplikácii zneužitia práva skúma aj vôľa či záujem žiadateľa na skutočnom sprístupnení informácií a naplnení legitímneho cieľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorá sa pri sprístupňovaní informácií štandardne neskúma, pretože tento zákon zásadne nevyžaduje preukázanie právneho záujmu na sprístupnení informácie.

46. Pokiaľ ide o posúdenie individuálnej žiadosti v kontexte všetkých žalobcom podaných infožiadostí v danom časovom období, kasačný súd uvádza, že väčší počet infožiadostí teoreticky môže indikovať záver o zneužití práva, ale sám o sebe na konštatáciu zneužitia práva nestačí (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžik/3/2019 zo dňa 28. apríla 2020). Po oboznámení sa s administratívnym spisom kasačný súd konštatuje, že aj týmito ostatnými žiadosťami žalobca žiadal pomerne špecifické informácie, ktoré nemali charakter prevádzkových informácií, ale súviseli s výkonom verejnej správy. Navyše, na žiadnu žiadosť (okrem žiadosti v preskúmavanej veci) mu žalovaný nereagoval. Žalovaný nepreukázal, že žalobca nemal vážnu vôľu a reálny záujem na získaní požadovaných informácií, resp. nepreukázal, že by žalobcove infožiadosti nemohli mať skutočnú informačnú hodnotu a reálny význam pre efektívny výkon verejnej kontroly žalobcom. Žalovaný tvrdil, že došlo k zneužitiu práva najmä na základe počtu podaných infožiadostí (poukaz na ich obsah a obťažnosť

infožiadostí. 47. Kasačný súd uvádza, že obsah infožiadosti je pomerne konkrétny - žiadateľ svoje otázky špecifikoval relatívne presne. Na tento typ infožiadosti je možné reagovať mailom, priložením požadovaných príloh. V príslušných informačných systémoch by malo byť možné požadované informácie vyhľadať bez nadmernej záťaže administratívneho aparátu správnych orgánov. Tým je vážne spochybnený argument žalovaného, že dochádza k záťaži povinnej osoby až k ohrozeniu plnenia jej úloh. Tvrdenie povinnej osoby o úmysle ochromenia jej činnosti je preto hypotetické a nekonkrétne, pričom povinná osoba sa ani len nepokúsila žiadnej zo žiadostí vyhovieť, a to ani len čiastočným sprístupnením niektorých informácii (porov. Rozsudok ESĽP zo dňa 28.11.2013 Österreichische Vereinigung zur Erhaltung, Stärkung und Schaffung eines wirtschaftlich gesunden land- und forstwirtschaftlichen Grundbesitzes v. Rakúsko, bod 47: „Hoci súdu neprináleží, aby stanovil, akým spôsobom by Komisia mohla a mala poskytnúť združeniu prístup k svojím rozhodnutiam, konštatuje, že úplné odmietnutie prístupu k akémukoľvek z rozhodnutí komisie bolo neprimerané (disproportionate).“

V uvedenom prípade správne orgány takýto úmysel žalobcu nepreukázali. 49. Vo vzťahu k otázke, či bolo možné, aby žalovaný rozhodol v druhom stupni o odvolaní proti fiktívnemu rozhodnutiu bez toho, aby ho zrušil, kasačný súd uvádza nasledovné. 50. Účelom zavedenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia podľa § 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám nebolo legalizovať nečinnosť povinných osôb pri rozhodovaní o žiadostiach podľa tohto zákona, ale poskytnúť ochranu tomu, kto sa obrátil so žiadosťou na povinnú osobu o sprístupnenie informácie.

Fiktívne rozhodnutie je nástrojom dočasnej ochrany žiadateľa a je nástrojom „urgovania“ vydania faktického rozhodnutia vo veci. Aj fiktívne rozhodnutie je potrebné považovať za správne rozhodnutie, ktoré môže citeľne zasiahnuť do sféry práv a povinností iného subjektu, z čoho vyplýva, že také rozhodnutie nie je možné vylúčiť zo súdneho prieskumu v správnom súdnictve. 52.

53. Skutočnosť, že v predmetnej veci rozhodol výlučne orgán druhého stupňa, nepredstavuje porušenie zásady dvojinštančnosti správneho konania. V dôsledku nečinnosti povinnej osoby vzniklo zo zákona fiktívne rozhodnutie o nesprístupnení informácie, ktoré je spôsobilým predmetom odvolacieho konania. Rozhodovanie odvolacieho orgánu preto prebehlo v súlade s osobitnou právnou úpravou podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorá modifikuje aplikáciu všeobecných zásad správneho konania. Uvedený mechanizmus sleduje

55. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci a kasačný súd nezistil ani procesné vady, ktoré by mali za následok porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces (tento argument ani nebol v kasačnej sťažnosti uvedený ako samostatný dôvod jej podania, čo je v rozpore s konštrukciou kasačnej sťažnosti). Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú

57. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.