3Svk/21/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne JUDr. Anity Filovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 14, P. O. BOX 218, 850 00 Bratislava, IČO: 31820174, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Vysokoškolákov 8556, 010 08 Žilina, za účasti ďalších účastníkov konania: 1) Slovenská správa ciest, Investičná výstavba a správa ciest Žilina, so sídlom M. Rázusa 104/ A, 010 01 Žilina, 2) Mesto Turany, so sídlom Osloboditeľov 83, 038 53 Turany nad Váhom, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OOP3-2021/007935-002 zo dňa 17. februára 2021, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 31S/73/2021-132 zo dňa 24. januára 2023, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania zamieta. II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. III. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva. IV. Ďalším účastníkom právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

Vo výroku prvostupňového rozhodnutia zároveň správny orgán určil podmienky, ktoré pri spracovaní ďalšieho stupňa dokumentácie stavby a v ďalšom procese konania o povolení činnosti podľa osobitných predpisov, bude nevyhnutné rešpektovať. 2. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím č. OU-ZA-OOP3-2021/ 007935-002 zo dňa 17. februára 2021 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) zamietol odvolanie žalobcu a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Stanovenie jednotlivých podmienok na elimináciu, prípadne zmiernenie vplyvov na životné prostredie, je v dispozícii správneho orgánu, pričom na doručené stanoviská a podmienky v nich určené prihliada najmä vo vzťahu k ich vykonateľnosti, účelnosti a relevantnosti pre konkrétny prípad. Časť pripomienok a navrhovaných podmienok rozhodnutia dotknutej verejnosti bola vyhodnotená nad rámec platnej legislatívy, alebo bola irelevantná a vykazovala neznalosť lokality, v ktorej je navrhovaná činnosť plánovaná, a preto neboli zapracované do záväznej časti rozhodnutia. 4.

5. K požiadavke vykonania ústneho pojednávania a konzultácií odvolací orgán uviedol, že zákon EIA v § 63 umožňuje, aby boli počas celého procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie vykonané konzultácie, avšak nešpecifikuje spôsob a formu realizácie konzultácií. Konzultácie môžu byť realizované písomnou alebo ústnou formou.

Prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že písomnosti zabezpečené správnym orgánom v rámci správneho konania sú postačujúce na rozhodnutie vo veci, preto nepovažoval nariadenie ústneho pojednávania za nevyhnutné a s týmto záverom sa stotožnil aj žalovaný. Žalobca neuviedol žiadne relevantné tvrdenie, ktoré by odôvodňovalo potrebu nariadiť ústne pojednávanie.

Z vykonaného zhodnotenia predpokladaných vplyvov navrhovanej činnosti v etape vypracovania zámeru správny orgán nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by boli v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi na ochranu životného prostredia, alebo ktoré by v závažnej miere ohrozovali životné prostredie a zdravie obyvateľov, ktoré by bolo potrebné ďalej posudzovať podľa zákona EIA.

7. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Žiline (ďalej len „správny súd“) a žiadal, aby správny súd zrušil tak rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie. 8. Žalobca v žalobe v podstatnom namietal: i. že došlo k porušeniu jeho práva efektívne hájiť záujmy podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku v kombinácii s Aarhuským dohovorom tým, že prvostupňový orgán v rozpore s § 63 zákona EIA neumožnil žalobcovi zúčastniť sa konzultácie. Žalobca upozornil na § 65g zákona EIA, ktorý ako mimoriadne opatrenie v súvislosti s ochorením COVID-19 uvádza, že písomné konzultácie sú možné počas mimoriadnych opatrení, ii. že vo výrokovej časti má prvostupňový orgán zákonnú povinnosť určiť konkrétne zmierňujúce podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie a v zmysle § 20a písm. a) zákona EIA má rozhodnutie obsahovať ich zdôvodnenie a/alebo súčasné zdôvodnenie absencie navrhovaných podmienok. Žalobca nerozumel, prečo sa ani jedno z opatrení, ktoré navrhoval, nepremietlo priamo do výroku prvostupňového rozhodnutia alebo

Nie je podľa jeho názoru možné sa stotožniť s tým, že žalovaný prihliadol a vyhodnotil všetky písomné stanoviská doručené v priebehu zisťovacieho konania, keďže sa v odôvodnení s pripomienkami žalobcu ako dotknutej verejnosti náležitým spôsobom nevysporiadal.

duplicitné. Poukázal na povinnosť elektronickej komunikácie správneho orgánu s účastníkmi konania, ako aj vedenia elektronických spisov, pričom podľa jeho názoru samotné právo na nazretie do spisu nenahrádza povinnosť doručovania dokumentov účastníkom konania. Európsky súd pre ľudské práva už niekoľkokrát vo svojej judikatúre zdôraznil, že právo na spravodlivý proces v sebe zahŕňa aj povinnosť doručovania všetkých dokumentov v konaní, pričom ich opodstatnenosť a potreba sa k nim vyjadriť alebo zaujať stanovisko sa má ponechať v dispozičnej sfére účastníka konania, a túto povinnosť jednotlivých orgánov nie je možné nahrádzať odkázaním na právo účastníka konania na nahliadnutie do spisu, pretože ten nemá možnosť kontrolovať, čo a kedy sa do spisu dostane, prípadne toto právo je ovplyvnené ako časovým tak územným hľadiskom, v. že z rozhodnutia nie je zrejmé, ktoré námietky žalobcu boli a ktoré neboli podľa prvostupňového orgánu relevantné a nebolo ani zdôvodnené prečo.

10. Námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože odôvodnenie rozhodnutia žalovaného dáva podľa správneho súdu presvedčivú a zrozumiteľnú odpoveď na relevantné otázky posudzované v konaní.

vysporiadal. Poukázal na to, že žalobca mal možnosť oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, ale toto svoje právo nevyužil. Správny súd doplnil, že ustanovenie § 17 ods. 1 písm. c) zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánu verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o e-Governmente“), výslovne upravuje výnimku z výkonu verejnej moci elektronicky, teda správny orgán nemá povinnosť elektronickej komunikácie, ak ide o úkony v konaní o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach osôb, ktoré spočívajú v práve nazerania do spisov.

činnosti pri čiastočnej demolácii mosta v havarijnom stave a výstavbe nového mostného objektu. Takéto nekonkrétne argumenty, ktoré sú aj obsahom námietok pred správnymi orgánmi, majú za následok to, že táto aktivita môže byť posudzovaná aj na hranici toho, že zo strany žalobcu sa jedná o účelové konanie, ktorého cieľom nie je poukazovať na negatívne vplyvy na životné prostredie, ale že sa jedná čisto o osobný zámer žalobcu, kde chýba akýkoľvek verejný záujem (tento záver potvrdzuje napríklad požiadavka žalobcu na zabezpečenie kompostovania odpadu, či v replike spomenutý parkovací dom, čo v prípade mostného objektu nemožno považovať za náležité).

13. V prejednávanej veci žalobca síce namieta porušenie jeho práva efektívne hájiť svoje záujmy podľa § 23 ods. 1 a § 33 ods. 2 Správneho poriadku v spojení s čl. 4 ods. 1 Aarhuského dohovoru, avšak bližšie v žalobe nekonkretizuje, v čom sa tvrdené porušenie zákona prejavilo na právach účastníka. Ak žalobca poukazuje na skutočnosť, že postupom správnych orgánov mu bola odňatá možnosť ochrany jeho práv, musí uviesť, pri ktorom procesnom úkone sa tak malo stať, aké vyjadrenia chcel v priebehu správneho konania uplatniť a čo je dôsledkom znemožnenia ich uplatnení. Rovnako, len všeobecné konštatovanie o nesúlade napadnutého rozhodnutia s účelom Aarhuského dohovoru, o porušení zásad uplatňovaných v správnom konaní (tvrdené porušenie § 3 ods. 4 Správneho poriadku), bez konkretizácie jeho porušenia s poukazom na konkrétny dopad na práva žalobcu, len na základe vlastných úvah a záverov žalobcu, na vecný prieskum správnym súdom nepostačuje.

V prejednávanej veci v rámci repliky žalobca prezentoval nové skutočnosti vyplývajúce z analýzy VIA IURIS, či ustanovenia Európskeho kódexu dobrej správnej praxe a Charty základných práv EÚ, ktorými sa správny súd v dôsledku princípu koncentrácie nemohol zaoberať.

15. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“). Žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. Tiež žiadal prerušiť konanie a adresovať prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru

17. Tiež objasnil dôležitosť ochrany životného prostredia, ako aj dôležitosť svojej činnosti, pričom poukazuje na to, že antikampaň vlády Slovenskej republiky prostredníctvom ministra hospodárstva smerovala k popretiu práv sťažovateľa a bola útokom na právnu ochranu životného prostredia. Vyjadril presvedčenie, že v dôsledku politickej antikampane štátne orgány nesprávne a v rozpore s eurokonformným výkladom aplikujú jednotlivé?ustanovenia právnych predpisov týkajúcich sa ochrany životného prostredia. Namietal, že tento naratív prevzal aj správny súd a akceptoval ho ako východisko, čo je v rozpore so základnými zásadami spravodlivosti a požiadavkou na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

19. Sťažovateľ tiež namietal, že správne orgány neuviedli, ktoré kritériá podľa prílohy č. 10 zákona EIA boli základom výroku a nezdôvodnili (ne)akceptáciu zmierňujúcich opatrení uvedených sťažovateľom, hoci je to podľa § 20a zákona EIA osobitnou náležitosťou rozhodnutia v zisťovacom konaní. Podľa sťažovateľa bolo každé ním navrhované opatrenie určité a konkrétne, pričom bolo zrejmé, aký cieľ ním sleduje.

Odkaz na ustanovenie § 23 Správneho poriadku je podľa sťažovateľa v tomto prípade nesprávny. Podľa sťažovateľa mal správny orgán zverejňovať informácie aj s prihliadnutím na čl. 6 ods. 2 Smernice EIA, keďže mal na to k dispozícii vhodné prostriedky - internetový portál www.enviroportal.sk. Namietal, že keďže neboli zverejnené informácie, verejnosť sa nemohla domáhať svojich práv.

22. Sťažovateľ napáda aj právne posúdenie námietky nepreskúmateľnosti a?arbitrárnosti prvostupňového rozhodnutia a?rozhodnutia žalovaného. Správny súd podľa neho nesprávne právne posúdil dostatočnosť odôvodnenia, to najmä z dôvodu absencie aplikácie § 11 a § 12 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí vo vzťahu k zaťaženiu územia a jeho možného ďalšieho zaťaženia. Podľa sťažovateľa správny orgán síce skonštatoval, že výsledky zisťovacieho konania nepoukázali na predpokladané prekročenie medzných hodnôt, ale v odôvodnení absentovala východzia hodnota jednotlivých medzných hodnôt a kvantifikované vyjadrenie, či navrhovaná činnosť bude vplývať na jednotlivé časti životného prostredia.

25. Po predložení veci kasačnému súdu bola táto vec pridelená do senátu 3S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v zložení JUDr. Katarína Benczová, Mgr. Kristína

26. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 27. Úlohou kasačného súdu bolo v predmetnej veci na základe kasačnej sťažnosti posúdiť otázky, (i) či bolo prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie žalovaného dostatočne odôvodnené, (ii) či a aké podmienky má obsahovať rozhodnutie v zisťovacom konaní, (iii) či bolo povinnosťou prvostupňového orgánu vykonať konzultácie podľa § 63 zákona EIA, (iv) či bolo povinnosťou zverejniť aj vyjadrenia dotknutých orgánov, verejnosti a doplňujúce informácie.

opravných prostriedkov. Preto aj jednotlivé dôvody zrušenia príslušných rozhodnutí je potrebné vnímať v kontexte mimoriadnosti, resp. výnimočnosti. Právo na odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu je právom procesným, čo je potrebné vnímať aj pri vyvodzovaní dôsledkov z jeho narušenia. Do práva na spravodlivý proces zároveň nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a ani právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi.

rozhodnutia bolo zrejmé, ktoré bral správny orgán primerane do úvahy. Z prvostupňového rozhodnutia mal pritom kasačný súd za preukázané, že prvostupňový orgán najmä zohľadnil povahu a rozsah navrhovanej činnosti, opísal súčasný stav, jej technické parametre, vyhodnotil jej vplyvy na životné prostredie počas jej výstavby ako aj prevádzky a stanovil opatrenia na zmiernenie nepriaznivých vplyvov (str. 2 až 5 prvostupňového rozhodnutia). Kasačný súd preto nevzhliadol ani porušenie § 29 ods. 3 zákona EIA.

Ak sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukazuje na to, že správny súd nesprávne právne posúdil dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov z dôvodu absencie aplikácie § 11 a § 12 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, aj túto námietku vyhodnotil kasačný súd za nedôvodnú. Keďže sťažovateľ v správnej žalobe porušenie daných predpisov nenamietal, nemožno správnemu súdu vyčítať, že sa konkrétne s touto námietkou nedostatočne vysporiadal.

Nebolo preto povinnosťou správneho súdu nastolenú otázku posúdiť a rovnako sa ňou nemôže zaoberať ani kasačný súd, keďže nebola uplatnená pred správnym súdom (neprípustná novota). Kasačný súd námietku nepreskúmateľnosti z toho dôvodu vyhodnotil ako nedôvodnú a pristúpil k meritórnemu prieskumu napadnutého rozsudku.

Keďže uvedené tvrdenia boli všeobecné a?sťažovateľ vôbec nekonkretizoval, aké ustanovenia mali byť podľa neho nesprávne aplikované v?prejednávanom prípade, nešpecifikoval ani aké právne posúdenie pokladá za nesprávne a?v?čom spočíva takáto nesprávnosť (§ 440 ods. 2 SSP) v tu posudzovanom prípade, kasačný súd námietku údajnej?negatívnej kampane proti sťažovateľovi preto vyhodnotil ako nedôvodnú.

Ak však sťažovateľ opakovane uvádza návrhy/námietky, ktoré nie sú vôbec na prejednávanú vec aplikovateľné, dáva v tomto kasačný súd za pravdu správnemu súdu, že v súvislosti s týmito postačí odpoveď správnych orgánov, že tieto námietky sa tu posudzovanej veci netýkajú.

V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na svoju rozhodovaciu činnosť, že ustanovenie § 29 ods. 13 zákona EIA, ale ani iné ustanovenia neurčujú, o aké podmienky má ísť, a ich určenie je tak prenechané samotnému posudzujúcemu orgánu. Ide teda o jeden z prípadov, kedy zákon priznáva tomuto orgánu správne uváženie, ktoré správne súdy podľa § 27 ods. 2 SSP môžu preskúmať len do tej miery, či nevybočilo z medzí a hľadísk určených zákonom.

alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov. Vychádzajúc z vlastného znenia citovaného ustanovenia, zákon EIA inštitút tzv. konzultácií spája až so samotným posudzovaním vplyvov navrhovaných činností alebo ich zmien na životné prostredie. Uvedené korešponduje aj so Smernicou EIA, ktorá rovnako tento inštitút spája až s konaním o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. V zmysle čl. 2 písm. g) Smernice EIA sú konzultácie zaradené do procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie a rovnako sú systematicky následne zaradené pod čl. 5 Smernice EIA, ktorý upravuje vykonanie posudzovania vplyvov na životné prostredie a nie zisťovacie konanie, ktoré je upravené v čl. 4 smernice. Rovnako sú relevantné aj úvodné ustanovenia novely č. 2014/52/EÚ Smernice EIA, ktorá konzultácie v zisťovacom konaní len odporúča ako „dobrý správny postup“ (bod 29). Vzhľadom na to, že zákon EIA a ani Smernica EIA

35. Kasačný súd však poukazuje na to, že inštitút tzv. konzultácií podľa zákona EIA nemožno spájať len s vykonaním ústneho pojednávania v zmysle § 21 Správneho poriadku, ako sa o to snažil žalovaný a toto v podstate potvrdil aj správny súd. Inštitút konzultácií je pojem širší, ktorý zahŕňa aj napr. písomné podania alebo verejnú anketu (čl. 6 ods. 5 Smernice EIA) a je potrebné ho vnímať ako dialóg medzi developerom, príslušným orgánom a ostatnými účastníkmi, teda aj zainteresovanou verejnosťou. V rámci konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie ide o významný inštitút, ktorý môže zásadným spôsobom ovplyvniť celý proces posudzovania, pričom zákon EIA ako aj Smernica EIA jeho vykonanie predpokladajú. Uvedený záver kasačného súdu však nič nemení na tom, že v posudzovanom prípade, v ktorom išlo o zisťovacie konanie, zákon s konzultáciami obligatórne nepočíta, a preto nemožno ich nevykonanie považovať za nezákonný postup príslušného orgánu, ktorý by mal za následok nezákonnosť posudzovaných rozhodnutí.

určil), ale týka sa informácií nezachytených v dokumente. Navyše, ak toto ustanovenie odkazuje na „povolenie“, toto treba vykladať v súlade s definíciou tohto pojmu stanovenou v § 3 zákona EIA, pričom ide o rozhodnutie v nasledujúcom povoľovacom konaní a nie o rozhodnutie vydané v zisťovacom v konaní, ktoré je predmetom posudzovanej veci.

37. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky v kasačnom konaní kasačný súd uvádza, že?návrh na začatie prejudiciálneho konania predstavuje dialóg medzi súdmi a?jeho začiatok závisí výlučne od toho, ako vnútroštátny súd posúdi relevantnosť a?potrebu takéhoto návrhu (rozsudky zo 6. decembra 2008, Cartesio, C210/06, Zb. s. I9641, bod 91, a?z?9.

rovnaké stanovisko ako tretej otázke, keďže podľa jeho názoru Smernica EIA ako aj zákon EIA obsahujú dostatočne jasnú úpravu o povinne zverejňovaných dokumentoch, a preto ani v tejto súvislosti nebolo podanie prejudiciálnej otázky nutné (bod 36 tohto rozsudku).

V. Záver

38. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci a nezistil ani procesné vady, ktoré by mali za následok porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 39. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a § 168 SSP, keď žalobca (sťažovateľ) bol v konaní pred kasačným súdom neúspešný a u žalovaného nezistil mimoriadne dôvody, pre ktoré by mu malo byť spravodlivo priznané právo na náhradu trov konania. Ďalším účastníkom konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže im nebola súdom v kasačnom konaní uložená žiadna právne vynútiteľná povinnosť. 40. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 30. mája 2024